zemegula

ZÁVETRIE PRE CELEBRITY

Komplikovaný a dlhý názov má táto krajina. My to však skrátime a zjednodušíme. Sústredíme sa najmä na Bequiu. Tento ostrov zo súostrovia Grenadiny je totiž turisticky najatraktívnejší a preto aj najviac navštevovaný.

Hlavný ostrov Svätý Vincent nemá kvôli vyššej kriminalite a chudobným slumom v hlavnom meste Kingstown práve najlepšiu povesť. /Nedajte sa oklamať wikipédiou, ktorá krajine pripisuje vysoký index ľudského rozvoja. Údaje skresľujú luxusné privátne rezidencie na Bequii/. Na Sv.Vincente je zopár kvalitnejších plážových rezortov, pristávajú tu ročne tisíce súkromných jácht, no napriek tomu nepatrí medzi perly Karabiku. V tvrdej konkurencii iných karibských štátov nie je príliš v popredí. Aj v rámci krajiny ho predbieha ostrov Bequia, pomerne často navštevovaný aj výletnými loďami, čo robia po Karibiku okružné plavby. – Pravda ide o menšie výletné lode, ktoré je malý bequijský prístav schopný zvládnuť. Ani tieto lode nekotvia ale pri móle lež kúsok od brehu a turisti na ostrov prichádzajú tenderbótmi.

Svätý Vincent a Grenadíny má 389 km2 a 112 tisíc obyvateľov. V hlavnom meste Kingstown žije do 26 tisíc obyvateľov. Populácia teda nie je sústredená v metropole či metropolitnej aglomerácii ale je rozptýlená po viacerých ostrovoch štátu. Krajina je anglofónna, s prevahou čierneho obyvateľstva/71%/ a mulatov /23 %/. Pôvodných karibských Indiánov sú 3%. Belochov sú 1,5% a zvyšok sú Aziati.

Ekonomika je zo 60% postavená na poľnohospodárstve a potravinárstve. Je pozoruhodné, že takáto malá krajina je na prvom mieste vo svete v produkcii rizómového škrobu /po angl. arrowroot/, ktorý je zmesou prášku získaného z rôznych tropických rastlín, najmä floridských šípok a manioku resp. tapioky. Škrob je populárny v anglosaských krajinách /vo viktoriánskych časoch bol hitom/ pri príprave pudingov, biskvitov, koláčov, keksov, želé…ale aj omáčok. Dôležité je pestovanie banánov, exotického ovocia, koreňovej zeleniny, tara a pod. Zaujímavým exportným artiklom sú tenisové rakety. – Turizmus v krajine ako celku nie je podstatným faktorom tvorby HDP. Pokiaľ však ide o Bequiu, je to trochu iné-tu turistický a realitný priemysel predstavuje citeľnú zložky ich ekonomík.

BEQUIA má 18 km2 a je po St.Vincente druhým najväčším ostrovom krajiny. Ostrovy sú od seba vzdialené iba 5 km. Žije tu cca 8-10 tisíc obyvateľov. Okrem mulatov majú vyššie zastúpenie aj pôvodní Karibovia a belosi /najmä Škóti/. Hlavným mestom je Port Elisabeth /do 5 tisíc obyvateľov/. Turisti navštevujú Bequiu predovšetkým kvôli yachtingu a športovému potápaniu. Milovníci prírody sem chodia pozorovať pomerne veľkú kolóniu kriticky ohrozenej morskej korytnačky- karety pravej. Je to menšia korytnačka /max. do 80-100 kg, kým kareta obyčajná dosahuje aj päťnásobne väčšiu váhu/. Domorodí Karibovia majú výnimku zo zákazu lovu veľrýb-keporkakov /vráskavec dlhoplutvý/ maximálne však len tri kusy ročne a lov musia vykonať tradičným harpunovaním.

Zo stavebno-historických pozoruhodností ostrova je najslávnejší komplex futuristických budov tzv. MOONHOLE. Postavili ho pred cca 60 rokmi manželia Johnsonovci z USA. Nikdy ho však nedokončili a tak sa pomaly ale isto mení na strašidelnú rozvalinu. Boli sme si ju pozrieť. Ak od mora prichádzate ku stavbe , nalepenej po útesoch, jeho vzhľad a magicko-pochmúrna atmosféra vám nielenže vyrazí dych ale bude sa vám zaručene párkrát vracať vo vašich mimovoľných spomienkach a snoch.

Pokiaľ ide o ďalšie celebrity, svoje privátne usadlosti na Bequii majú napríklad členovia skupiny Rolling Stones. Ale tiež viacero bohatých európskych biznismenov. Informácie o nich sú ťažšie dostupné a aj miestni sprievodcovia pri otázke na nich odpovedajú neurčito a v hádankách. Diskrétnosť ostrovanov vo vzťahu k tým, ktorí ich de facto živia, je na Bequii príkladná.

My sme na ostrove Bequia strávili dva dni a podnikli jeden výlet po súši a jeden po mori. Pokiaľ ide o ten po mori, -bol jednoduchší. Na miestnom katamarane a s miestnym sprievodcom sme oboplávali ostrov. Zakotvili sme iba pri futuristickom Moonhole manželov Johnsonovcov a potom v pomerne tichom zálive s pekným podmorským útesom.

Tu sme sa asi dve hodiny šnorcheľovali. Najväčším úspechom bolo pozorovanie dvoch vzácnych karet pravých. Bohužiaľ, fotky čo sme si z nich pod vodou urobili, nie sú veľmi podarené. Na publikovanie sú nepoužiteľné. Ne´daleko miesta na potápanie je viacero stroskotaných privátnych jácht a lodí.

Pod hladinou mora je plno zradných útesov a keď to spojíte s častým silným vetrom, vysvetlenie toľkých stroskotaní je na svete.

Suchozemskú potulku sme začali hneď v prístave, kde niekoľko miestnych umelcov vyrábalo a predávalo čiapky a ručne maľované tričká.

Mestečko Port Elisabeth sa musí páčiť asi každému, kto hľadá tichý malebný prístav v trópoch, kde každý každého pozná, kde vládne ležérna atmosféra, pláž priam žiari od čistého piesku, ulice sú ako by boli vyluxované, v butikoch vládne dobrá nálada, decentná konverzácia a výklady sú plné umelecky hodnotných suvenírov.

V jednom takomto butiku sme si od miestnej Škótky kúpili plátenú, ručne šitú kvalitnú šiltovku, Mala našu obľúbenú škoricovo-okrovú farbu. Vláčili sme ju potom zo sebou na každú cestu-kým sme ju nedávno nezabudli v jednej hotelovej kaviarni v Hamburgu. Škoda jej. Doteraz nám chýba. Ako mnohé iné veci, čo sa nám aj po dlhom nosení nezodrali a nezunovali.

V Port Elisabeth sme stretli hendikepované dievčatko. Malo školskú uniformu a chodilo asi tak do piatej triedy. Prihovorili sme sa jej, spýtali sa na cestu k jednej prírodnej pozoruhodnosti. Celá natešená nám vysvetlila, ako sa tam dostať a kusisko cesty nás, krivkajúc vedľa nás, sprevádzala. Cestou vám porozprávala o každom dome, ktorý sme minuli a každej rodine čo tam, bývala. Malé príbehy obyčajných ľudí. Boli sme prekvapení, ako sú tie príbehy podobné historkám obyčajných ľudí na Slovensku.

Bequia je malý diskrétny súkromný raj pre zopár vyvolených. Naša vyvolenosť trvala iba dva dni, ale stála za to.

/Autorom foto je autor textu/.