zemegula

V „ČESKEJ“ KOLÓNII

V Togu sme sa cítili „ako doma“. Veď podľa jedného českého mýtu /rozširovaného najmä Jaroslavom Haškom po pražských krčmách/ mala byť bývalá nemecká africká kolónia Togo československou kolóniou. Samozrejme, že je to nezmysel, aj keď sa dodnes nájdu ľudia, čo to spomínajú na internete ako fakt a sú ochotní do krvi sa hádať a tvrdiť, že išlo o reálne úvahy. -Ktovie ako by pepíci v tropických helmách a bermudách do tej svojej africkej kolónie chodili a ako by ju bránili-asi na bojových krížnikoch, ktoré by do Toga plávali z Mělníka alebo Děčína. Bonmot z pražských krčiem inšpiroval zopár nezorientovaných rojčivých úradníkov čsl. ministerstva zahraničných vecí k pokusu požiadať pre ČSR o nejakú africkú kolóniu-najlepšie Togo. Našťastie, vec sa do top politiky nedostala. Zhasla skôr, ako by sa s ňou Masaryk a spol. vo svete strápnili. Veď západné veľmoci ani na sekundu neuvažovali o Československu = Česku ako o koloniálnej mocnosti. Čechom dali tri logisticky výhodnejšie a bohatšie kolónie: Sudety, Slovensko a Podkarpatskú Rus.

Togo bolo kolonizované najprv portugalskými obchodníkmi s otrokmi /-odtiaľ je i staré pomenovanie tejto časti Afriky ako „pobrežie otrokov“/, potom nemeckými misionármi a potom francúzskymi obchodníkmi. Až následne do Toga prišli aj nemeckí obchodníci a nemecká Kriegsmarine. Nemci Togo /kam vtedy patrila aj časť dnešnej Ghany/ oficiálne vyhlásili za svoju kolóniu v r. 1884 a Nemcom patrila do r. 1918. Potom sa Togo dostalo najprv do spoločnej správy Francúzska a V.Británie a neskôr už iba do správy Francúzska /V.Británia si ale prisvojila časť pôvodného Toga a pričlenila ho do vtedajšieho Zlatého Pobrežia, dnes Ghany/. Od r.1960 je Togo nezávislým štátom. Odvtedy sa /zväčša vojenskými prevratmi/ dostalo k moci viacero vlád. Vlády sa menili a menia. Čo sa však nemení, to je pro-západná orientácia krajiny. Tým sa Togo odlišovalo a odlišuje od niektorých susedných štátov, najmä Ghany a Beninu.

Togo patrí medzi africké krajiny, ktoré sme navštívili viackrát. Najprv výletnou loďou a potom letecky a expedičným autobusom. S ním dokonca dvakrát. Raz legálne-najmä juh krajiny. Druhý raz iba krajný sever-a ilegálne. Porovnaním stavu pri prvej a druhej návšteve sme zistili, že sa v Afrike veci veľmi nemenia. Historické budovy – napríklad staré nemecké evanjelické kostoly v južnom Togu, len ďalej pustnú a rozpadajú sa. Katolícke neudržiavajú miestni ľudia, ale Vatikán. Preto sú na tom lepšie. Ľudia sú tu aktívni, ba priam hyperaktívni, no na stave krajiny to akosi nevidieť. Akoby tu mal čas inú kadenciu ako u nás, v Európe.

Togo nie je veľká krajina / 56 785 km2, 6, 5 mil.obyvateľov/, no vryje sa návštevníkovi do pamäti ako máloktorá krajina. Možno preto, že v krajine prevláda animizmus a voodoo /kresťanov je asi 35% a aj to prevažne v mestách/, možno preto, že ekonomika krajiny je aj na africké pomery biedna /aj ke´d má čo exportovať: okrem kakaa a kávy aj fosfáty a drevo/. Možno preto, že má typicky africkú tropickú krajinnú scenériu…Ktovie.

Naša prvá exkurzia po vystúpení na breh v prístave hlavného mesta LOMÉ /1,5 mil.obyv./ viedla na tzv. „voodoo market“, ktorý bol preplnený predmetmi používanými ako fetiše pri praktizovaní obradov voodoo. Na pultoch, na stoloch, v skriniach, na zemi, po stromoch sme videli tisíce rozličných masiek, talizmanov, drevených a hlinených sošiek, bábik so šúpolia, rituálnych nožov a oštepov, ihiel a šidiel, množstvo lebiek rôznych zvierat-od opíc, cez hady, psov, mačky, sliepky, kozy, kravy, krokodíly, antilopy, byvoly …až po slonie kly. Všetko to bolo ukrutne špinavé, zaprášené, zababrané akoby od starej zoschnutej krvi…Všetko to budilo dojem starobylosti a vypoužívanosti.

Predavači voodoo predmetov ponúkali, podávali tovar a brali peniaze v akomsi chvate, nesústredene, s pohľadom upretým do okolia. Keď sme na trhovisku boli prvý raz, mysleli sme si, že sú pod dojmom nejakých látok, v tranze. Keď sme však toto trhovisko v Lomé navštívili po vyše 10 rokoch, zistili sme, že dôvod bol iný,-prozaickejší. Trhovisko sme našli ohradené a zamrežované.

Pri vstupe do neho stáli štyria tvrdí chlapi a záujemcom belochom dovolili vstup iba za mastné vstupné. Kto si navyše chcel na trhu niečo fotiť alebo nahrávať, musel si ešte priplatiť. Trhovisko vraj ovláda miestna zločinecká mafia. Ona strpčuje život a pýta výpalné od trhovníkov už dlhší čas. Robila tak asi aj pri našej prvej návšteve v Togu. Príčinou chvatu trhovníkov teda bola snaha skryť si tržby, zatajiť ich pred touto miestnou mafiou.

Pri druhej návšteve Lomé sme si okrem trhoviska prezreli aj domy, dvory dokonca aj miestnu školu. Všetko to úrovňou čistoty a poriadkom korešpondovalo so stavom na voodoo trhovisku. O veľkej časti obyvateľov tejto štvrte Lomé platí to, čo sa vraví o niektorých našich Cigáňoch. – Vraj sú až takí chudobní, že sa už ani neumývajú…

Z marazmu tejto časti Lomé sme sa dostali do vládnej štvrte. Tu pracovali a bývali tí, čo sú spolu-zodpovední aj za tožskú chudobu. Obývajú pekne obnovené bývalé rezidencie francúzskych koloniálnych pánov, úradujú v sídle prezidenta či v budovách vlády republiky.

Elita Toga sú takmer napospol kresťania-katolíci /aspoň oficiálne/. Preto s pomocou Vatikánu udržiavajú v dobrom stave kostoly a cirkevné školy pre svoje deti.

V modernej elegantnej budove sídli Obchodná a priemyselná komora Toga. V podobných sklo-hliníkových budovách pôsobia samozrejme aj banky a sídla rozličných zahraničných finančných, poradenských a charitatívnych organizácií.

Ochutnávali sme miestne pivo pred jednou z takýchto organizácií a videli odtiaľ vychádzať a prichádzať pomerne veľa belochov. Jedna elegantná mladá blonďavá dáma vedľa nás prešla a tvárila sa ako v Bruseli pred úradovňou EU. Keď sme sa jej pozdravili, ani nám len neodzdravila. Takíto mladí kariéristickí namyslenci sú už predstupňom globalizovaných úradníckych cyber-monštier budúcnosti. Tí budú za chvíľu všade, od afrického Lomé po Tatranskú Lomnicu bez emócií, bezducho a neúprosne plniť príkazy svojich šéfov z Bruselu, Londýna či Washingtonu. Nikde im neuniknete. Darmo sa pred nimi pokúsite skryť v prepytujem Togu. Aj tam si vás nájdu. Aj tam už prenikajú…

Chvalabohu, zatiaľ nie všade. Na tožskom vidieku zatiaľ nie sú. Tu stále prevláda jednoduchá africká dedinská atmosféra. Cestou vnútrozemím Toga sme ju okúsili napr. pri Lac de Togo. Na druhej strane tohto jazera sme chceli navštíviť staré nemecké koloniálne mesto TOGOVILLE. Tu nemecký splnomocnenec Gustav Nachtigal podpísal v r. 1884 s miestnym náčelníkom ochrannú zmluvu a podľa mena jazera pomenoval i celú budúci nemeckú kolóniu ako „Togo“. Panoráme mesta dominuje starý nemecký katolícky kostol Panny Márie, kde pri svojej návšteve Toga celebroval omšu pápež Ján Pavol II.

Keď sme vystupovali s kompy na druhej strane, už nás tam čakalo množstvo samozvaných nosičov. Sami po pás vo vode nás brali na plecia alebo na chrbát ako žochy múky a prenášali nás na suchý breh. Prenesenie jedného živého batoha stálo 1 USD. Samozrejme tam. A rovnakú sumu si zapýtali, keď nás prenášali naspäť.

„Pápežský“ kostol bol pred jeho návštevou vzorne obnovený. Práce viedli stavbári najatí Vatikánom a Vatikán znášal aj náklady na celú obnovu. Od pápežovej návštevy už prešlo dosť rokov. Na kostole to už začínalo byť vidieť ale len sem-tam, lebo miestni ľudia ho až tak veľmi nenavštevujú a teda ho ani tak ľahko nezoderú. Areál /s dosť zanedbanými ale stále ešte fungujúcimi Nemcami postavenými rybníčkami/ využívajú miestni na rôzne rodinné akcie. V jednej z hál pri kostole mali dedinčania napríklad kar za akéhosi zosnulého. Nálada nebola trúchlivá, skôr bola pracovná; podobala sa domovej schôdzi.

So sprievodcom sme sa po prehliadke kostolného areálu prešli peši po centre mesta. Podchvíľou nám ukazoval nízke, neveľmi reprezentatívne budovy, ktoré vraj postavili ešte Nemci v koloniálnych časoch. V „kráľovskom paláci “ -nepríliš vzhľadnej budove sa dnes praktizuje voodoo. V inom „maison royale“ je menšie múzeum bývalej „kráľovskej“ dynastie. Už sa to tu veru na nemecké sídla takmer vôbec nepodobá.

Nemci si na tomto ostrove na jazere postavili svoje mestečko so strategických dôvodov. Mali tu pod kontrolou dvor miestneho vládcu. A v prípade vzbury miestnych tu mohli ľahšie odolávať presile zúrivých černochov a čakať na pomoc zvonku. Lokalizácia na jazere dnes nepôsobí spásonosne ale naopak,-limituje mohutnejší rozvoj mesta. Je tu však jedna z najlepších tožských stredných škôl, navštevovaná aj žiakmi zo susednej Ghany a Beninu.

Cestou od jazera do Lomé sa jeden z členov našej „expedície“ zastavil v lesíku, o ktorom sa v bedekri dočítal, že tam bývajú obrady voodoo. Povedal, že do lesa iba nakukne, aby sme ho na moment počkali a už ho nebolo. Vrátil sa takmer po hodine. Aj spolu s našim miestnym sprievodcom, ktorý ho po polhodine išiel hľadať. Stopy po voodoo obradoch nenašiel, no povedal, že to tam v lese bolo „veľmi pekné“.

Iný z výletov na tožský vidiek viedol do oblasti mesta KPALIMÉ /okolo 100 tis.obyv./, kde vyvíjali aktivitu nemeckí evanjelickí misionári a nemeckí obchodníci a plantážnici, pestujúci kakaové bôby a kávu. Na rozdiel od diecéznej katolíckej katedrály Sv.Ducha tunajšie evanjelické kostoly vyzerali mizerne. Aj keď ich fasáda ešte nebola až taká zničená, mali prepadnuté či vetrom odtrhnuté strechy. Do neba trčali iba krokvy a hrady.

Objekty evanjelickej cirkvi obnovujú prevažne miestni cirkevníci a príp. nejaké malé charitatívne luteránske organizácie z Nemecka. A tak potom tá obnova aj vyzerá. Kpalimé za Nemcov malo spojenie s metropolou a prístavom Lomé železnicou. Po nej sa transportovali kakaové bôby, káva a maniok z miestnych plantáží.

Kakaovníková a kávová plantáž boli pri našej návšteve v čulej prevádzke. Plantáže síce neboli veľké / čo je v Togu veľké…/ ale ich výsledky zrejme neboli v červených číslach. Za mestom KPALIMÉ sme napokon ešte zamierili do vládou podporovaného akože turisticko-kultúrneho centra z vládnou rezidenciou Chateau Vial. Cesta viedla krásnou podhorskou krajinou. Občasní turisti tu idú s miestnymi sprievodcami po vyznačených chodníkoch, derú sa hustými tropickými lesmi, prechádzajú po vraj udržiavaných mostoch a obdivujú viacero mohutnejších vodopádov a bizarné skalné útvary. Jeden z vodopádov bol hneď pri ceste. Žiaden gigant ale zbavil.

Onedlho les pri ceste vystriedala savana s mohutnými termitiskami. V areáli vládneho kultúrno-turistického centra nás už čakali miestne tanečnice, speváčky a hudobníci. Asi hodinu sa trochu bucľaté černošky natriasali v typickom miernom predklone s otrčenými zadkami a potom, keď sme im zatlieskali, nás ešte máličko pohostili. Nasledovala prehliadka ubytovacích zariadení vládneho hotela. Interiér bol asi dvojhviezdičkový, čistý. Len to tam bolo všetko akési tmavé, vlhké a dusné. Nepomohlo, ani keď nám hoteliér pustil klimatizáciu. Skôr naopak-.čakali sme, že z klimatizačnej jednotky začnú vyliezať komáre, termity a hady, vyrušené zvukom klimatizácie. Boli sme radi, keď sme z hotela vyšli na čerstvý vzduch. Uvideli sme neďaleko neho čosi, čo sa podobalo na indiánsky totem. Vraj je to štylizovaný voodoo fetiš. Odfotili sme si ho a sadli do auta, aby sme boli čo najskôr v Lomé.

Cesta naspäť však mala predsa len dve zastávky. Uvideli sme pri asfaltke tradične vyzerajúcu dedinu. Takú normálnu, kde ľudia žijú ako môžu, bez pokynov vládnych špecialistov na turizmus. Miestny sprievodca trochu protestoval, no potom privolil. Dedina bola úžasná. Pozrite si obrázky a posúďte to sami.

Neplánovaná fotopauza bola potom ešte jedna. Po ďalšej jazde sme videli popri ceste kráčať mladého muža a dve ženy-staršiu a mladšiu. Ženy boli do pol pása nahé. Všetci traja boli v akýchsi čudných rúchach a ke´d sme sa pri nich zastavili a prihovorili sa im, veľmi nás nevnímali.

Zjavne boli v akomsi tranze, pod vplyvom nejakej látky. Potom sa predklonili a nám sa zdalo, že chcú od nás za fotenie peniaze. Prijať ich od nás však odmietli. Niekto by povedal, že toto bol príklad mágie voodoo. Nám však z toho bolo akosi smutno. Bolo nám tých úbohých ľudských bytostí jednoducho ľúto.

Tretia cesta do Toga sa uskutočnila akože „nechtiac“, ilegálne. Pri potulkách po Benine, po oblastiach s jedinečnými hlinenými hradmi sme od nášho miestneho sprievodcu počuli, že hlinené hradné domy, ktorými sme boli v Benine ohromne nadšení, sa nachádzajú aj v susedných oblastiach Toga. Nečudo, veď tento kraj, rozdelený koloniálnymi veľmocami medzi Togo a Benin, obýva rovnaké etnikum BATAMMARIBA a v pred-koloniálnych časoch to bol jednotný kmeňový pseudo-štátny útvar.

Z Beninu sme sa vydali prašnou nespevnenou cestou smerom, ktorým nám dedinčania v Benine poradili a tŕpli, kedy nás na ceste zastavia buď beninskí alebo tožskí vojaci. Nezastavili nás ani jedni. Až keď sme už boli v tožskej dedine KOUTAMMAKOU /je evidovaná na listine Svetového dedičstva UNESCO/ , pri miestnej krčme si nás všimli dvaja ozbrojenci, čo tam v tieni paliem, opretí o samopaly, posedávali a popíjali. Sadli na motorku a o chvíľu nás už predbehli a mávali, aby sme zastali. Samopaly boli vážny vyjednávací argument , tak sme zastavili a ukázali im pasy. Vojaci kontrolou zistili, že víza do Toga síce máme, ale že sme už v Togu návštevu pred pár dňami absolvovali. Oznámili nám, že na túto druhú návštevu sme mali mať multiple-víza. V tomto momente nastala naša veľká herecká chvíľa. Začali sme sa čudovať: „-Hééééj ? Ale to sme nevedeli. Veľmi sa ospravedlňujeme, že sme tožskú hranicu znovu prekročili. Už to viackrát neurobíme…atď“.

Dali sme vojakom pár dolárov a poprosili ich, aby sme mohli pod ich dohľadom urobiť krátku obhliadku dediny a potom sa s ich asistenciou znovu vrátiť do Beninu. Neboli tomu radi, tvárili sa, že musia kamsi telefonovať, no po ďalšej tranži úplatku nakoniec súhlasili. Vďaka tomu sme teda aj v Togu uvideli skvostné hlinené hrady. Podrobnejšie budeme o tejto bombovej turisticko-historicko-etnologickej atrakcii písať v kapitole venovanej Beninu. Teraz len malá fotografická upútavka, aby ste vedeli, o čo pôjde.

Akokoľvek,-aj toto je dnešný svet, dnešná Afrika a dnešné Togo. Ak ho chcete uvidieť aj vy,-s poslednými zvyškami prírody a voodoo,-ponáhľajte sa. Lebo mladé dravé blondínky z Bruselu, Londýna či Washingtonu to už aj v Togu globalizujú, len sa tak za nimi práši.

Poviete si Togo – je tam toho…V Togu je však toho na videnie, počutie, čuchanie, ohmatanie ešte dosť a dosť. No znovu zdôrazňujeme: pozor, -globalizácia aj v Afrike napreduje…

/Autorom foto je autor textu/.