zemegula

VIETE, ČO JE VELVÍČIA ?

Do Namíbie sme priplávali na nemeckej lodi “ MS Maxim Gorki „. Itinerár krajín na okružnej plavbe okolo Afriky a program výletov bol zostavený tak, aby vyhovoval nemeckému sentimentu. Mal uspokojiť túžby nemeckých dôchodcov /tvoriacich väčšinu cestujúcich lode/ po návrate do starých dobrých časov „Grossdeutschland“-u, keď cisárske Nemecko ovládalo celkom slušnú sieť kolónií. Nám tento itinerár vcelku vyhovoval, aj keď sa v ňom kládol dôraz na pamiatky po nemeckom kolonializme, no nenachádzali mnohé oblasti s prírodnými pozoruhodnosťami. Príkladom takejto krajiny bola aj Namíbia, bývalá Nemecká juhozápadná Afrika. A tak sa stalo, že sme pobrežie Namíbie s nemeckými koloniálnymi mestami pochodili dosť podrobne, no napríklad Národný Park Etosha zostal úplne mimo nášho cestovateľského programu. Smola. /Pri plavbe pozdĺž namibijského pobrežia sme však videli vraky lodí a kostry veľrýb v Národnom Parku Skeleton Coast NP, ktoré je od Etoshy vzdialené „iba“ 300-400 km/.

Namíbia je rozsiahla ale riedko osídlená africká krajina. Má 824 292 km2 ale iba 2, 6 milióna obyvateľov. V hlavnom meste Windhoek žije 350 tisíc obyvateľov. Bohužiaľ, neboli sme tam, -leží totiž vo vnútrozemí, rovnako ako NP Etosha.

Prvým mestom, kde sem zavítali, bolo prístavné mesto WALVIS BAY resp. Walfischbucht so 150 tisíc obyvateľmi.

Mesto má vynikajúci prírodný prístav, využívajúci ústie občasnej rieky Kuiseb. Okrem historických pamätihodností sa tu,- priamo v meste- dajú navštíviť aj prírodné pozoruhodnosti-ako je lagúna s obrovskou kolóniou plameniakov a slaniská, ktoré sa využívajú na produkciu morskej soli.

Mesto je však predovšetkým východiskom na výlety do púšte a do dodnes nemecky pôsobiaceho mesta Swakopmund /50 tisíc obyvateľov/.

Cesta z Walvys Bay do Swakopmundu trvá autom asi hodinu, s prestávkami o čosi viac. Vedie okrajom púšte Namib, ktorá má tu pri Atlantiku charakter tzv. hmlovej púšte.

Zrážky sú veľmi ojedinelé /a ak sú, iba na vrcholoch skalných hôr/, nočné hmly, vytvárajúce sa vďaka výparom z oceánu sa však nad ránom vyzrážajú do rosy. Voda z nej umožňuje život početnému hmyzu, hlodavcom, jaštericiam, hadom ale aj krom, občas aj akáciám a tzv. púšťovej kapuste. Najväčšou atrakciou púšťovej flóry v Namibskej púšti je však VELVÍČIA / Welwitschia/. Je to najdlhšie žijúca bylina našej planéty. Dožíva sa 2 až 3 tisíc rokov.

Je to rastlina, trochu podobná agave, no bez tŕňov a s listami, ktoré nerastú dohora, ale sa ako hady plazia niekedy aj 10-20 metrov od koreňov rastliny. Pri jednom z jej exemplárov velvíčie sme si urobili prvý fotostop.

Zdanlivo nezaujímavá púšť nám o chvíľu ponúkla ďalšiu atrakciu – zvyšky starej povrchovej bane na železnú rudu. A kúsok ďalej vo vnútrozemí sú vraj aj zvyšky jamy, kde sa „kutali“ diamanty. Po chvíli jazdy nás miestny sprievodca upozorňuje na stopy po nákladnom aute, vyryté v púštnom štrku. Sú to vraj stopy auta, ktorým tu jazdil ešte jeho nebohý otec. Púšť je totiž veľmi zriedka navštevovaná ľuďmi a to, čo po ich aktivite v pustatine zostane, púštna klíma uchováva akoby zakonzervované v relatívne nezmenenej podobe aj desiatky-stovky rokov. Ďalší príklad konzervácie predmetu je vyše 100-ročné auto na parný pohon, ktorého skelet je neďaleko Swakopmundu prezentovaný ako pomník-technická pamiatka. Má dokonca aj prezývku. Volajú ho „Luther“,-lebo vraj teraz už aj on “ tu stojí a nemôže inak“, ako kedysi Martin Luther.

Vchádzame do mesta SWAKOPMUND. Centrum Swakopmundu je nádherné. Má príjemnú atmosféru kúpeľného mesta, s kvalitne reštaurovanými 100-150 ročnými budovami postavenými v štýle nemeckej verzie „Art Noveau“ resp. nemeckej secesie. Ulice a chodníky v strede starého mesta sú čisté, prehľadné, lemované trávnikom ba sem-tam aj stromami. Vzhľadná je aj pobrežná časť mesta. Pozeráme sa na názvy ulíc. Tie podľa správ zo súdobej socialistickej tlače mali ešte v 60-tych rokoch názvy ako „Adolf Hitler Strasse“ či „Hermann Goering Gasse“. Dnes už nie. Ich názvy sú spôsobné-anglosaské. Chodíme po tomto staronemeckom mestečku a je nám fajn. Vojdeme do obchodu s umeleckou keramikou a skúšame to na pani majiteľku-blond dámu okolo 50-ky s nemčinou. Na počudovanie, komunikuje s nami vo foneticky trochu čudnej nemčine, ale úplne plynulo. To isté zažívame v predajni suvenírov a v kaviarni. Áno, stará časť Swakopmundu je v čase našej návštevy ešte nemecká.

Keď však autom opúšťame staré centrum a mierime do nového Swakopmundu, okolie sa náhle zmení. Cesty bez chodníkov, miesto trávnika akási hlina a štrk, zmiešaná s plastovými odpadkami a okolo cesty ku sebe nahusto natlačené typizované montované domčeky. Tzv. SWAPO-houses. /Obdobu v podobe Mandela-houses majú v Južnej Afrike/. Sú to vládou postavené domčeky pre domorodé obyvateľstvo, ktoré sa v posledných rokoch aj do Swakopmundu sťahuje po húfoch a dnes už tvorí drvivú väčšinu z asi 50 tisícovej populácie. Domorodý sprievodca chce dať pol hodiny voľna aj v tejto časti mesta. Uprosíme ho, aby sme pokračovali ďalej a využili ušetrený čas na prechádzku za mestom v prírode.

Dobre sme urobili. Zastavujeme v kaňonovitom riečisku občasnej rieky Swakop, ktorá dala meno aj Swakopmundu a „steká“ z dosť vysokých skalných hôr na severovýchod od mesta. Hoci pod nohami nemáme ani mláčku, ani kvapku vody, pod povrchom zeme v suchom riečisku predsa len čosi musí tiecť, lebo v koryte medzi kameňmi je pomerne veľa kríkov a stromov. Niektoré akácie kvitnú a príjemne voňajú a hneď vytvárajú náznak akejsi rajskej oázy v púšti. Vďaka bohu za túto polhodinku.

Do Walvis Bay sa vraciame inou cestou. Vedie na okraji hôr, ďalej od pobrežia. Sprievodca nás zrazu vyzve, aby sme sa pozreli z okien na pasúce sa stádo divých kozorožcov. Dvoch z nich sa nám ako-tak, pomocou objektívu podarí odfotiť a zvečniť. Zaujímavé, koľko života je v namibskej nehostinnej pustatine.

Pred Walvis Bay schádzame z hôr na rovinu a ideme popri vysokých pieskových dunách.

Krátky fotostop pri jednej z dún a už na ňu lezieme ako malé deti. Neprekáža nám, že máme onedlho plné topánky piesku. Všímame si na dune plno jašteričích stôp a malého čierneho chrobáka, usilujúceho sa vzdialiť od našich pre neho nebezpečných nôh. Spomenieme si na prírodopisný film o hadoch čo tu v namibských pieskoch žijú. Plazia sa popod piesok tesne pod povrchom a z pieskového úkrytu náhle útočia na jašteričky, hmyz alebo vtáky.- Len aby nezaútočili na nás…Uvedomíme si to a už sa hneď ponáhľame k autu…Auto naštartuje a potom prejde s nami okolo akéhosi depa pre terénne štvorkolky, na ktorých turisti zvyknú šantiť po dunách. Ale to sme už opäť vo Walvis Bay.

Ďalšiu zastávku má loď v prístave LUDERITZ /pôvodne Luderitz Bucht/. Mesto má azda ešte silnejšiu staronemeckú resp. afrikánsku, búrsku atmosféru ako Swakopmund. Má do 15 tisíc obyvateľov, teda oveľa menej ako Swakopmund, no stále v ňom prevažujú belosi. SWAPO-houses tu ešte, našťastie, nezohyzďujú panorámu mesta.

V Luderitzi mali Nemci ale aj belosi za čias, keď bola Namíbia pod názvom Juhozápadná Afrika pod správou Juhoafrickej republiky, viacero úradov celoštátneho charakteru. Z tých čias je tu tzv. GOERKE HAUS.

Dal si ho na začiatku 20.storočia postaviť poručík Goerke, dôstojník nemeckej koloniálnej Schutztruppe. Pravda, nie z poručíckeho platu, ale až potom, ako odišiel do výslužby a založil Emilienthal Diamant Co. , neskôr najúspešnejšiu spoločnosť na dolovanie diamantov. Jej súčasná právna nástupkyňa sa volá Namibia Diamond Corporation=NAMDEB. V Goerkeho vile bolo svojho času sídlo guvernéra Juhoafrickej republiky v Juhozápadnej Afrike a dnes sú tu reprezentačné priestory magistrátu a rezidencia pre jeho hostí. Neďaleko domu, na kopci príznačne volanom Diamantberg je vzhľadný protestantský kostol evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania.

Z kopca je nádherný, priam pohľadnicový výhľad na mesto. Priamo pod kopcom je najlepší hotel v meste, patriaci údajne bohatým „novým“ Rusom.

V meste vládne uvoľnená kozmopolitná atmosféra. V baroch podvečer znie živá hudba-od afro-džezu po blues a swing. Všade cítiť istú zámožnosť. Peniaze sa tu dajú zarobiť na dolovaní a obchodovaní so surovými diamantami, ale aj s ústricami a morskými rybami. Atlantické vody okolo Namíbie totiž stále patria ku jedným z najbohatších rybných lovísk. Mesto má napriek čulému podnikateľskému ruchu zdravú klímu a nenarušené životné prostredie. Skalné útesy a pláže okolo Luderitzu využívajú tulene a tučniaky. Slaniská za mestom zase plameniaky.

Jedinou škvrnou na miestnom ekosystéme je množstvo malých bagrovacích lodí či jácht so závesnými korečkovými bagrami, ktoré v prístave a zálive nonstop vrčia a preciedajú štrkové nánosy morskej plytčiny, aby našli aké-také surové diamanty. Biznis s hľadaním diamantov priamo v centre mesta je ale skôr vášňou ako veľkorysejšou priemyselnou ťažbou diamantov. Za podnikmi tohto druhu treba ísť ďalej od mesta alebo hlbšie do namíbijského vnútrozemia.

Nemcami kontrolovaná Juhozápadná Afrika bola v 50-60-tych rokoch spolu s Búrsko-Afrikánskou Juhoafrickou republikou pokusom o vytvorenie afrického belošského pendantu ku americkým belošským USA. Dnes je z Juhozápadnej Afriky Namíbia, z Juhoafrickej republiky Južná Afrika a z pôvodného konceptu USA akási /navonok !/ pseudolibertariánska multikulturálna obchodná spoločnosť. Bieli anglosaskí resp. germánski resp. americkí páni samozrejme ďalej vládnu, no nie tak hlúpo „okato“ ako v minulosti. Tak ako v Južnej Afrike aj v Namíbii vládnu prostredníctvom kúpených čiernych bábok. Namíbijskí revolucionári so SWAPO sa dali kúpiť a dávno zabudli na ideály boja za nezávislosť, či na kubánskych súdruhov, ktorí im rozhodujúcou mierou pomohli dosiahnuť štátnu samostatnosť. Dnes sedia vo Windhoeku a podľa pokynov ambasády USA a britskej ambasády „suverénne“ rozhodujú o prírodnom bohatstve krajiny a osudoch ľudí, čo v nej žijú.

Komfort, ktorý biely turista v Namíbii nájde, ho možno prekvapí, no mal by si uvedomiť, že primárne nebol určený jemu. Je to komfort, aký si tu platia a budujú skutoční páni Namíbie „enom pro sebjá a své deti“. Sú to plážové rezorty, golfové ihriská, hotely, bary…ktoré im majú slúžiť v čase, keď tu zo služobných dôvodov, z poverenia svojich ťažobných spoločností alebo iných priemyselných korporácií musia pár mesiacov či rokov žiť a podnikať.

Akokoľvek, turista je rád, keď ho aj v Afrike víta takmer „západná“ hostiteľská infraštruktúra. Ani my sme ňou nepohrdli. Okúsiť zvody hriechu je na chvíľu nielen príjemné ale aj poučné. Dôležité však je, aby normálny človek včas z osídiel hriechu vycúval a dal im vale. Či ako sa dnes už aj na Pohroní vraví „baj-baj“.

/Autorom foto je autor textu/.