Založ si blog

Južná Afrika /Po Afrike 12./

ÁNO – ALE S OČAMI NA STOPKÁCH.

Zase nevieme, čo skôr. Čo áno a čo nie. Čo z množstva spomienok a skúseností, ktoré sme v Južnej Afrike počas štyroch návštev získali, uprednostniť a čo vypustiť.

Južná Afrika /JA/ je veľká a ľudnatá krajina. Rozprestiera sa na ploche 1 221 037 km2 a má vyše 60 miliónov obyvateľov. 80% obyvateľov sú černosi, 10% belosi a 10% Aziati a miešanci. Z náboženského hľadiska vyše dvoch tretín ľudí tvoria kresťania, najmä protestanti; 28% sú animisti a 4% hinduisti a moslimovia.

Pred príchodom belochov, Portugalcov a potom Búrov, bolo územie dnešnej JA veľmi riedko osídlené, najmä na pobreží a na juhu JA. Pracovné príležitosti, ktoré sa na plantážach, v dielňach a továrňach Búrov a neskôr anglických prisťahovalcov utvárali boli silným impulzom k migrácii černochov z afrického vnútrozemia, najmä Zuluov. Zuluské kmene sa postupne stali dominantnou zložkou čiernej populácie. V časoch, keď JA dostala do koloniálneho područia Britov, stáli Zuluovia pod vedením ich povestného vodcu Shaku na čele mohutného povstania, s ktorým si Briti dlho nevedeli rady. Elitné vojenské oddiely Britov dostali od primitívne vyzbrojených ale početných Shakových bojovníkov párkrát poriadnu nakladačku. O pár rokov neskôr proti Britom povstali aj bieli osadníci holandského pôvodu – Búrovia. Na rozdiel od Zuluov sa nemohli oprieť o početnú presilu. Naopak. Presila armády bola na strane Britov. A čo je ešte dôležitejšie, Briti mali aj technickú prevahu. Používali navyše priam zločinecké metódy boja: guľky „dum-dum“, ostreľovanie búrskych usadlostí ťažkým delostrelectvom a zatváranie civilného obyvateľstva do koncentračných táborov. Napriek hrdinskému odporu a sympatiám svetovej verejnosti napokon Búri prehrali. V obnovenej tvrdo riadenej britskej kolónii začalo mohutné poangličťovanie. Sen o búrskych USA v Afrike zhasol. Oživil sa až po 2.svetovej vojne, keď búrske a anglicky príp. nemecky a francúzsky hovoriace biele obyvateľstvo-pod spoločným označením „Afrikánci“ vyhlásilo na V.Británii nezávislosť. Keď Veľká Británia zistila, že ide o skutočnú nezávislosť a nie neokolonialistický trik, začala JAR ohovárať, sankcionovať a bojkotovať. Pod tlakom V.Británie a USA začal JAR bojkotovať celý Západ.

Oficiálnou zámienkou bolo, že Britmi podplatená čierna buržoázia, oddaná britskému kolonializmu, nedostala v JAR štatút štátotvorného národa. Dostala „iba“ samosprávnu autonómiu v rámci etnicko-rasových spoločenstiev, neskôr kmeňových autonómnych republík, tzv. bantustanov /black homeland, black state/. Na medzinárodný tlak reagovala JAR protitlakom. Začala uplatňovať špecificky juhoafrickú formu usporiadania národných a etnických spoločenstiev- ich autonómny paralelný polykulturálny vývoj -tzv. apartheid.

Západ, bohužiaľ v tomto bode spoločne s Východom , so štátmi z tábora socialistického imperializmu, vyhlásil apartheid za druh rasizmu a za ideológiu opierajúcu sa o teóriu nadradenosti bielej rasy. V koncepte apartheidu sa však pojem nadradenosti bielej rasy nad čiernou nikde nevyskytoval. Apartheid znamenal nezávislý rozvoj jednotlivých spoločenstiev-aj čiernych, aj bielych, nie nadradzovanie jedného spoločenstva /bieleho/ nad druhé /čierne/. Akokoľvek, krutá medzinárodná izolácia JAR napokon viedla k tomu, že vláda krajiny musela zoči-voči ekonomickým ťažkostiam a technologickému zaostávaniu pristúpiť na postupné upúšťanie od nezávislého rozvoja kultúr JAR. Pribrala k centrálnej vládnej moci aj černošské spoločenstvá, ktoré neboli štátotvorné a tzv.multietnická vláda začala v JAR zavádzať multietnickú kultúru a multietnický politický režim.

Multikulti režim však vo svojej ideálnej podobe, bez zákazu majorizácie belochov a miešancov, dlho nevydržal. Keď sa v multietnických voľbách logicky zmocnili vlády väčšinoví černosi, nastal v JA de facto mono-kultúrny resp. mono-etnický model. V podobe takmer výlučne černošskej vlády v krajine. Bieli Afrikánci začali byť politicky minorizovaní, v atmosfére vládou implicitne šírenej nenávisti a revanšu voči bielym začali byť fyzicky napádaní, prenasledovaní. Komandá čiernych ozbrojencov-lúpežníkov napádali farmy belochov, vraždili celé ich rodiny, rabovali a podpaľovali ich.

Takmer polovica bielych Afrikáncov zo strachu o holý život emigrovala do Európy, USA, Austrálie. Úbytok kvalifikovaných belochov sa prejavil v obrovských ekonomických problémoch JA a následných sociálnych nepokojoch. – Tento stav permanentnej ekonomickej krízy, sociálneho napätia a neuveriteľne vysokej kriminality trval i v čase našich návštev a trvá doposiaľ. Robiť turistiku či podnikať v JA sa dnes dá, ak turistické agentúry a firmy, ktoré vám v JA zabezpečujú pobyt prijmú pravidlá miestnych mocenských klanov, de facto mafií, ak im zaplatia výpalné alebo umožňujú neproporčne vysoké či bezpracné podieľanie sa na zisku. Bežný turista za oponu organizácie jeho pobytu v JA nevidí a keď dodrží pravidlá pohybu po mestách a po krajine, nemusí v JA zažiť nič zlé. No keď sa pokúsi o nezávislé putovanie po JA, môže /ale nemusí/ na to škaredo doplatiť.

Nevravíme do vetra. Na tému bezpečného turizmu či podnikania v JA sme mali v JA desiatky rozhovorov s bielymi, čiernymi i indickými podnikateľmi, s niektorými politikmi i radovými bielymi a čiernymi Juhoafričanmi. Videli sme sofistikovane a nákladne strážené mestské štvrte a domy bielych v Kapskom Meste, Videli sme na ceste z Kapského Mesta do Johannesburgu STOVKY vypálených belošských fariem. Videli sme belošské mestečko Clerans, ktorého hranice strážila po zuby ozbrojená ochranka a ľudia žili vo vnútri mestečka ako v ghete. Rozprávali sme sa s našimi krajanmi, ktorí žijú a pracujú v rovnako prísne strážených vedecko-výskumných inštitúciách, univerzitách či nemocniciach. Žiť v krásnej africkej krajine – no žiť takto, za ohradami, to je ako cez sklo med lízať. Ďakujeme pekne…

Našťastie, spoločnosť Phoenix Reisen, organizujúca našu plavbu loďou Maxim Gorkiy, naše pobyty v prístavoch a výlety do okolia, dodržala všetky písané i nepísané pravidlá modu vivendi dnešnej JA a minimalizovala nám pri pobyte v JA všetky možné riziká. Rovnako sa správali i organizátori dvoch expedícií, ktoré sme vo vnútrozemí JA absolvovali. Takže z JA máme prevažne pozitívne príhody a skúsenosti.

Prvou destináciou, v ktorej naša loď zakotvila, bolo KAPSKÉ MESTO. Má 3,5 až 4 mil.obyvateľov. Mesto pod Stolovou horou a Signalizačnou horou je najkrajšie v prístave, osobitne v tej jeho časti, ktorá je určená na kotvenie lodí na okružných výletných plavbách a na kotvenie súkromných jácht.

Táto časť mesta /Water Front/ je ohradená a strážená. Móla so zakotvenými loďami vedú do príjemných čistých, bohatou africkou flórou lemovaných uličiek. Uličky sú tvorené pestrofarebnými drevenými budovami s množstvom kvalitných fástfúdových bufetov ale aj drahých reštaurácií. Sú tu športové obchody, obchody so značkovou textilnou konfekciou a obuvou, obchody s umeleckou keramikou, suvenírmi, obrazmi. Sú tu i menšie butikové hotely a informačné turistické kancelárie, obchody s elektronikou, kníhkupectvá a pod.

Bohužiaľ, tento typ prívetivého kozmopolitného mesta už ďalej od prístavu nepokračuje. Z bezpečnostných dôvodov je dobré prenajať si spoľahlivého šoféra a sprievodcu alebo sa prifariť ku skupinke turistov a prehliadku Cape Townu absolvovať s nimi, v relatívnom bezpečí kŕdlika. Prehliadka sa zvyčajne začne prejazdom po preplnených uliciach a námestiach, kde si síce ešte budovy držia starú dobrú úroveň z čias JAR, no chodci na chodníkoch už pripomínajú hmýrenie, typické aj pre iné metropoly čiernej Afriky.

Skôr-neskôr auto zastane pri parku /Companies Gardens/, v ktorom sú reprezentatívne budovy vládnych a regionálnych inštitúcií. V jednej z nich bol kedysi parlament, v inej najvyšší súd. Pôvodnú honosnosť ešte veľmi nestratili.

Prehliadka pokračuje prejazdom cez štvrte, obývané prevažne Aziatmi, najmä Indami. Domčeky sú nižšie, ale pekne udržiavané a majú pestré fasády.

Zlatým klincom prehliadky Cape Townu je jazda na Stolovú horu – lanovkou, s kabínkou otáčajúcou sa okolo vlastnej osy a umožňujúcou 360°výhľady na mesto. Na vrcholovej stanici je akási malá obdoba turistického mestečka z prístavu: luxusné suvenírové obchody, fástfúdy i kaviarne a reštaurácie. Prekvapením Stolovej hory je, že keď opustíte túto oázu konfekčnej turistiky a poslúchnete smerové tabule, dostanete sa za 5 minút do úplne iného sveta.

Ocitnete sa na túre po peknej lesostepi, v dobrom sviežom vzduchu, medzi zakrpatenými borovicami, azalkami, skalničkami, porastami eriky a kríčkov, podobných našim brusniciam a čučoriedkam. Fauna je tu zastúpená veľkými hlodavcami, akoby vypasenými sysľami a jaštericami. Sme v NP Table Mountain. Chodník vás povedie pomedzi skalné útvary na vyhliadkové bralá alebo do úžľabiniek medzi nimi. Je tu skutočne pekne. Škoda, že musíte dodržať časový plán a musíte sa vrátiť naspäť. Po chodníku by ste mohli pokračovať ku Lions Head a ďalej až po Signal Hill. Na Stolovej hore pochopíte, prečo sa Búrovia a anglickí kolonisti usádzali práve tu na konci Afriky. Klíma je tu takmer európska, krajina sa podobá krajom v Portugalsku alebo pri Stredozemnom mori.

Prehliadka Cape Townu potom povedie cez luxusnú vilovú štvrť belochov /Clifton/, popri svetoznámej nemocnici Groote Schuur, kde uskutočnil Ch. Barnard prvú transplantáciu na svete, popri štadióne /Cap Town Stadium/, kde sa konali majstrovstvá sveta vo futbale na predmestie Groot Constantia, známe svojimi vinohradmi a vínnymi pivnicami.

V jednej z nich dostávame malú koštovku, samozrejme MALÚ, lebo Búrovia v sebe nezaprú holandskú protestantskú šporovlivosť príp. až lakomosť.

Na druhý deň sa vydávame kus ďalej od Cape Townu, na vidiek. Máme bohatý program. Už jazda pozdĺž pobrežia, cez rybárske dedinky /napr. Hout Bay/ cez mestečká prevažne bielej časti populácie a miešancov je zaujímavá. Vilky, bazény, citrusivé stromy, hortenzie, vzorne vykosené trávniky…no všade tiež vysoké ploty, ostré žiletkové drôty, kamery…Vysoké vlny mora pri False Bay špliechajú ďaleko do hĺbky štrkových pláží alebo udierajú o skalné bralá bizarných tvarov.

Takto to chvíľu trvá, pokým z diaľnice neodbočíme bližšie k moru ku Bettys Bay, na polostrov Stony Point pokrytý pieskovými dunami, trochu pichľavými kríkmi a balvanmi. Pomedzi ne vedú doskami pokryté chodníky, ohradené stĺpikmi a pospájané hrubými lanami. Dôvodom našej vychádzky po polostrove sú tučniaky africké.

Je ich tu plno, pod každým kríkom z hniezdovej jamky vykúka zvedavá hlavička tučniaka. Pomedzi balvany sa knísavým krokom k moru šuchcú väčšie exempláre, asi rodičia na ceste za rybolovom. Zaujímavé a fotogenické, až na ten smrad…

Hlavným cieľom však neboli milé tučniačiky, ale polostrov, preslávený po celom svete ako MYS DOBREJ NÁDEJE- Cape of Good Hope.

Keď sme konečne vystupovali z auta Myse dobrej nádeje, boli sme trochu sklamaní. Mys nie je na pohľad ničím výnimočný-dalo by sa povedať, že „pobrežie ako pobrežie“. Akurát tabule pre turistov oznamujú, že ste TU, na slávnom myse, na južnom konci Afriky. Tabule sú takmer nonstop v zajatí turistov. Podchvíľou sa pri nich niekto fotografuje.

Vďačným objektom fotografov sú aj divé pštrosy, ktoré sa na pláži neďaleko parkoviska vyskytujú.

Dozvedáme sa, že podobne ako v prípade Nordcapu na najsevernejšom bode Európy ani v tomto prípade nie je prívlastok „najjužnejší bod kontinentu“ presný. Za Mysom Dobrej nádeje je ešte viacero južnejších výbežkov Afriky a rôznych útesov, ktoré by si epiteton „byť najjužnejší“ viac zaslúžili. Za najjužnejší bod Afriky sa najčastejšie považuje Strelkový mys, Cape Agulhas. Kus od Mysu Dobrej nádeje vedie na jeden z ešte južnejších výbežkov Afriky dokonca pozemná lanovka / Flying Dutchman Funicular/. Vyviezli sme sa ňou a zrazu- v NP Cape Point- bola okolo nás čarovná hrebeňovka, vedúca od tzv. Old Lighthouse, Starého majáka k jednotlivým signalizačným stĺpom, zbiehajúca tu dolu, tu hore, pomedzi kríky eriky a skaly k tzv. New Lighthouse a stále ďalej a ďalej.

Chvíľu sme podľahli čaru tohto miesta, hľadeli z útesu na búrlivé more pod nami, sledovali ako sa vody Atlantiku miešajú s vodami Indického oceána, vytvárajú údajne najmohutnejšie morské vlny na svete / tzv. „freak waves“/- no a už sme pri pohľade na hodinky s hrôzou zistili, že meškáme a náš odvoz spoločným autobusom z oblasti mysu je vážne ohrozený. Kameru sme strčili do plecniaka a trielili chodníkom raz dole-raz hore ku lanovke a potom behom na parkovisko k autobusu. Celí udýchaní sme vbehli do autobusu asi dve minúty po časovom limite. Vítali nás oduté tváre „vždy presných“ Nemčúrov. Ospravedlnili sme sa ale v duchu sme si povedali, že sa následne aj my budeme vyzývavo odúvať, keď budú pri nástupe meškať oni. A veruže sme nemuseli dlho čakať na príležitosť…

Naskytla sa nám hneď na nasledujúcom stope. Bola ním návšteva pštrosej farmy /Cape Point Ostrich Farm/. Na rozdiel od trekkingu na Myse dobrej nádeje nám farma veľa atrakcií neponúkla. Pozerať na pštrosie akože dostihy, sledovať kŕmenie pštrosov, hladkať mladučké čerstvo vyliahnuté pštrosíčatá bolo síce fajn, no keď sme potom v obchode, kde pracovníci farmy ponúkali rôzne „výrobky zo pštrosa“ videli fotky z usmrcovania pštrosov, zo spracovávania ich mäsa /na kŕmne zmesi pre iné zvieratá/, peria, vajec a pod. ,-dosť sa nám to tam sprotivilo a boli sme tentokrát v autobuse medzi prvými.

Ďalším prístavom, kde sme následne loďou zakotvili, bol MOSSEL BAY / 65 tis.obyv./. Bol to vlastne už prístav v Indickom oceáne. Z diaľky, z paluby lode, vyzeral malebne. Jazda autom potom tento pozitívny prvý dojem potvrdila. V starom centre mesta stojí mnoho atraktívnych historických budov v solídne zreštaurovanom stave. Na pobreží prevláda nová výstavba.

Z Mosel Bay sme sa vybrali na výlet do obľúbeného juhoafrického letoviska KNYSNA / 77 tis.obyv./ Mesto má kúpeľný charakter. Sú v ňom desiatky hotelov a stovky reštaurácií a živý jacht klub.

V dovolenkovej sezóne sa počet ľudí v meste rozrastie až do 150-200 tisíc. Cestou do Knysny sme obdivovali nádhernú železničnú trať s množstvom mostov a tunelov, kľukatiacu sa popri pobreží v nádhernom zelenom kraji, ktorý dal železnici meno „GARDEN ROUTE“.

Knysna je atraktívna kvôli pitoreskným skalným útvarom na pobreží, úzkemu hrdlu spájajúcemu lagúnu s morom, ostrovom s plážami a reštauráciami uprostred lagúny, prírodnej lesostepnej rezervácii nad pobrežnými útesmi,-no predovšetkým kvôli teplej a pokojnej vode v morskej lagúne, vhodnej na kúpanie. Preplavili sme sa cez lagúnu na malej lodičke a na druhej strane sme nasadli do nepohodlných nákladiakov a asi hodinu jazdili po cestách-necestách eko-rezervácie Featherbed Nature Reserve. Výhľady z útesu na Indický oceán boli pekné, no v rezervácii sme okrem trpasličej antilopy nemali šťastie na žiadneho poriadneho zvera a celkový dojem z vychýrenej Knysny bol dosť rozpačitý.

Predposlednou destináciou na pobreží JA bol PORT ELIZABETH / 970 tis. až 1 mil.obyv./. Toto miliónové mesto má dve tváre-starú vľúdnu a kultúrnu tvár z čias, keď v ňom podstatnú časť obyvateľov tvorili belosi a miešanci a novú, surovú, nebezpečnú, rozkladajúcu sa na rýchlo rastúcich predmestiach a slumoch. Kuriózny vzhľad má stará mestská radnica-dosť podobný budove radnice v Komárne.

My sme Port Elizabeth spoznali počas krátkej pešej prechádzky a okružnej jazdy po meste. Hlavným cieľom kotvenia v ňom ale bola návšteva národneho parku ADDO NATIONAL PARK. Addo je v privátnych rukách. Nie je to ani veľký a ani známy národný park. Vznikol sekundárne, keď majitelia plantáží po poklese rentability pestovaných plodín pozemok čiastočne zalesnili, ohradili a priviezli naň divé zvieratá.

Nám sa podarilo stretnúť sa tu s prastami bradavičnatými, slonmi, antilopami, kudu, pštrosmi a množstvom vtákov. Zaujímavé bolo vidieť tu národný kvet JA – proteu kráľovskú resp. proteu artičkovú /“protež“/. Zakladanie sekundárnych divočín na bývalých plantážach je dnes v JA dosť populárne. Hlavný zdroj prijmov majiteľov privátnych „game reserves“ nie je ani tak príjem zo vstupného, ako vládne a medzinárodné dotácie a prijmy z ubytovania a stravovania.

Posledným prístavom, ktorý sme v JA navštívili, bol najväčší juhoafrický prístav DURBAN. Durban má 3,2 mil. obyvateľov. Z nich 70% sú černosi z kmeňa Zulu. Mesto je ich hlavným mestom, administratívnou a kultúrnou metropolou. Je tu však aj veľa belochov, miešancov a Aziatov, najmä podnikateľov, čo mu dáva atmosféru živého obchodného a priemyselného centra.

Po pomerne dôkladnej okružnej jazde po meste sme vyrazili na vidiek. Prechádzali sme malebným kopcovitým krajom, premeneným na kultúrnu poľnohospodársku krajinu. Pripomínalo nám to laznícke usadlosti v okolí Detvy a Hriňovej.

Jazdu krajom Zuluov sme ukončili v horskom rekreačnom stredisku, ktoré je zároveň aj akýmsi skanzenom zuluskej ľudovej architektúry a miestom konania rôznych folklórnych festivalov. V areáli je aj príjemný park a krokodília farma.

Miestni sprievodcovia sa nám popri občerstvení postarali o asi dvojhodinovú folklórnu šou. Spevom, tancom a rozprávaním komentátora sa organizátori snažili oboznámiť nás s históriou, zvykmi a tradíciami Zuluov. Bolo to zaujímavejšie ako naša asistencia pri podvečernom kŕmení krokodílov polomŕtvymi ošklbanými kurencami alebo kusmi hovädziny.

Počas plavby sa nás domorodci napr. v Kamerune či na Pobreží Slonoviny pýtali, kam plávame ďalej. Keď sme im povedali, že do Južnej Afriky, začali nás od toho odrádzať. Vraj nás v JA ozbíjajú a možno aj zabijú diví Zuluovia. Zuluovia majú medzi ostatnými kmeňmi čiernej Afriky hrôzostrašnú povesť. Je to paradox, lebo my sme mali nepríjemnejšie skúsenosti všelikde inde, len v Zululande nie. Zuluovia sú vo svojej domovine veľmi príjemní a pohostinní. Keď ich však stretnete v noci alebo v slume napr. v Johannesburgu, Pretorii a pod. , potom to môže byť diametrálne iná osobná skúsenosť.

V Johannesburgu sme boli dvakrát, pri iných našich návštevách JA, ktoré mali skôr expedičný charakter. Nocovali sme v kvalitných hoteloch a pohybovali sa hlavne v strážených areáloch mesta. JOHANNESBURG /alebo Jóburg/ je jeden z afrických megapolisov. Má asi 6 až 7 milióna obyvateľov. Pozor – leží v nadmorskej výške vyšd 1700 metrov nad morom ! Presný počet obyvateľov ťažko to presnejšie určiť, lebo do mesta denne prúdia tisíce nových obyvateľov z vidieka, -aby tu vo veľkomestskom kotle skúsili skúsili svoje šťastie. Mesto zbohatlo a bohatne na tom, na čom celá JA,- na zlate, diamantoch a iných vzácnych nerastoch. V baniach, metalurgii, strojárstve, doprave a službách pracujú milióny domorodcov pôvodom z roľníckeho vidieka. Bývajú v obrovských proletárskych predmestiach, ako je SOWETO. Černošská vláda sa snaží meniť tieto slumy na štvrte síce malých ale predsa len typizovaných domčekov /Mandela Houses/ , poskytujúcich aj chudobe dôstojné životné podmienky. Domčeky sú podobné dreveným chatkám v pionierskych táboroch u nás v časoch socializmu. Nič bohvieaké, ale vždy lepšie, ako búda z plechových sudov a igelitu.

Pre nás bol Joburg cieľom pozemnej expedície do Dračích hôr, Kruegerovho národného parku, do Lestoha, Svazijska a Mozambiku resp. letu do Zimbabwe, Zambie a Botswany,- k Viktóriiným vodopádom. Počas dlhých jázd juhoafrickou farmou sme videli množstvo krás, ale aj príkladov problematického spolunažívania menšinových belochov a miešancov v prostredí čoraz väčšej dominancie čierneho obyvateľstva. V živote sme nevideli toľko vypálených /belošských/ fariem, ako po ceste z Joburgu do Dračích hôr. Niektoré usadlosti vyzerali ako keby tu zúrila krutá vojna s použitím kobercového bombardovania.

Cestou ku Dračím horám prechádzame aj miestami bojových stretov Zuluov s Búrmi, prenikajúcimi do vnútrozemia na svojich povestných krytých vozoch. Pamätník takéhoto stretu je napr. BLOOD RIVER MONUMENT. Krajina postupne drsnie až sa napokon dostávame do hôľnatého údolia pod monumentálnym CATHEDRAL PEAK / 3004 m.n.m. /. Hora je síce súčasťou Drakensbergu-Dračích hôr, resp.Cathedral Ridge no stojí v krajine relatívne sama, ako pyramída. To opticky zvyšuje jej výšku. Vyzerá v hrebeni najvyššia, no v skutočnosti ju 2-7 metrov prevyšujú až tri okolité končiare.

Ubytujeme sa v obrovských chatách /po dvojiciach/ rezortu DIDIMA / Didima Park Cathedral Peak/. Nadväzujeme kontakt s miestnymi a dozvedáme sa, že dedinčania tu tradične žijú z chovu hovädzieho dobytka. V minulosti čiastočne aj z pašovania dobytka cez vysokohorské priesmyky.

Celý turistický areál Didimy je prísne strážený. Na každého turistu sú tu možno dvaja samopalníci. Na druhý deň ideme na túru do hôr.

V diskrétnej vzdialenosti od nás idú naši telesní strážcovia. Po asi dvoch-troch hodinách sa dostávame k úpätiu jedného zo štítov. Zo skalného previsu padá do údolia nie príliš vodnatý, no pôsobivý vodopád.

Trochu sa pri ňom pokocháme a potom traverzujeme do strmého svahu pod skalný previs. Dostávame sa pod skalný monolit a zisťujeme, že pod ním je množstvo menších jaskýň a skalných puklín. Sprievodca nás volá po úzkom chodníku trochu ďalej a ukazuje na skalnú stenu.

Pozrieme sa na ňu pozornejšie a zrazu uvidíme okrovou farbou, načrtnuté obrysy zvierat. SKALNÝCH MALIEB je tu množstvo. Niektoré sú iba do skaly vyškrabané petroglyfy, iné viacfarebné primitívne ale celkom zachované maľby. Vyobrazenia antilop, pakoňov a podobných bylinožravcov. Vek týchto kresieb a malieb je údajne okolo dve tisíc rokov – ale berieme to s rezervou. Príjemnú túru končíme kúpeľom v jazierku pod vodopádom.

Svieži horský vzduch pôsobí na Slováka ako živá voda. Dôkazom toho je, že podvečer, večer- až do druhej v noci to pod Drakensbergom naša malá slovenská expedičná skupina riadne rozbalila. Jeden z nás, horár z Malej Fatry, vytiahol harmoničku, ostatní po oficiálnej večeri vybrali z batohov slivovice, borovičky a vodky, našla sa dokonca domáca slanina a vrcholom boli riadne klbá domácej jelenej klobásky. A začala slovenská veselica. Pesnička za pesničkou, od goralských po tekovské, od myjavských po šarišské a zemplínske. A na záver sme spustili druhú slovenskú hymnu „Na kráľovej holi“ -len sa tak Dračie hory triasli. Ani sme si nevšimli, ako sa okolo nás zhromaždili naši strážcovia so samopalmi. Ponúkli sme ich zvyškami z hostiny a pokúsili sa naučiť ich aspoň „Tancuj, tancuj vykrúcaj“. Celkom im to išlo. Veselosti a smiechu nebolo konca kraja. – Slovensko-africké hory boli fajn.

Cieľom druhej juhoafrickej túlačky bol KRUGEROV národný park. Čo o ňom povedať ? Nuž, samozrejme je to poriadne silný zážitok. Park prekvapí predovšetkým svojou veľkou plochou. Veď má rozlohu skoro ako polovica Slovenska /vyše 20 000 km2/. Je najstarším /1902/ a najnavštevovanejším národným parkom v Afrike. Založil ho búrsky politik a priateľ prírody Paul Kruger. Rozkladá sa od Krkodílej rieky po rieku Limpopo. Od severu na juh je dlhý asi 350 km. Vedie cez neho 2400 km spevnených ciest. Denne ho navštívia tisícky turistov. Žije tu vyše 130 druhov cicavcov, 50 druhov hadov a vyše 60 druhov iných plazov, stovky druhov vtákov, rýb, obojživelníkov a pod. Najpočetnejšie sú zastúpené antilopy-impaly /do 150 tisíc/, zebry / 120 tisíc/, pakone /15 tis./, kudu /1O tis./, hrochy /3 tis./….K tomu treba prirátať 1500 levov, 1000 leopardov, ďalej divé psy, gepardy, hyeny, žirafy, byvoly a slony. Bohužiaľ, posledne menované-slony- sú najväčším škodcom rovnováhy ekosystému parku. Bez prirodzeného nepriateľa sa veľmi rozmnožujú a likvidujú potravinové zdroje pre iné bylinožravce, najmä impaly – a tým decimujú aj levy, gepardov a i. mäsožravce, ktoré sú od počtu bylinožravcov závislé.

V Krugerovom parku sme prejazdili autom tri celé dni a zďaleka to nestačilo. Posledný deň sme už začali porušovať predpisy a vychádzali sme často z auta. Dokonca sme sa osmelili liezť na tzv. levie skaly, slúžiace dravcom ako rozhľadne. V parku sme ulovili množstvo foto-záberov. Z nich ponúkame aspoň malú ukážku.

V Južnej Afrike sme sa zatúlali aj do mnohých iných miest. Napríklad do belošského prísne stráženého mestečka Clarens /1 tis.obyv./ alebo do mesta Bloemfontein /cca 600 tis.obyv./, kde sme aj dvakrát prenocovali. Cez JA sme tranzitovali do Zambie, Zimbabwe a Botswany resp. do Svazijska, Lesotha a Mozambiku. Celkový dojem ? Južná Afrika je krajina s nádhernou prírodou, šikovnými ľuďmi: bielymi Afrikáncami a Búrmi, ale aj černošskými Zuluami. Problémom krajiny je, že sa po ukončení apartheidu k moci dostali nielen slušní politici ale aj kriminálne živly z Afrického národného kongresu /ANC/, ťažiace z vysokej medzinárodnej reputácie /podľa nás vysoko vysoko preceňovaného/ N.Mandelu. Tí svojimi represáliami voči belochom ale aj černochom z iných kmeňov ako je ich, svojou korupčnosťou motivujú ku kriminalite aj mestskú lúzu, vyvolávajú atmosféru bezprávia a lynču.

Riešenie ? JA by si mala nájsť svoj vlastný model spravovania spoločnosti. Mala by odolať tlaku Západu a prestať v juhoafrických podmienkach disfunkčný model liberálnej demokracie. Mala by si vytvoriť svoj vlastný systém, založený na širokej samosprávnosti jednotlivých etnicko-rasových spoločenstiev a vzájomne výhodnej kooperácii medzi nimi. Bohužiaľ, USA a EU, ktoré považujú JA za sféru svojich geopolitických záujmov, súčasný stav vyhovuje. V chaose spoločenských vzťahov sa im asi lepšie ryžuje ako v usporiadanej spoločnosti. Preto sme k budúcnosti JA skôr pesimistickí.

To ale neznamená, že návštevu JA neodporúčame. Odporúčame,- no skôr v skupinách ako individuálne, za pomoci spoľahlivých turistických agentúr a maximálnej vlastnej snahy o bezpečnosť. Južnú Afriku sa oddá navštíviť – ale nie samy – a s očami na stopkách.

/Autorom foto je autor textu/.

Etnografka Nádaská-vojenský odborník ?

05.02.2023

Dnes doobeda je v móde písať blogy inšpirované rádiom či televíziou. Dovoľte mi prispieť tiež do partie podobným príspevkom. Neviem už v ktorej televízii som včera uvidel známu slovenskú odborníčku na všetko-pani Katarínu Nádaskú, vyštudovanú etnografku, pardon etnologičku, ako sa vyjadruje k otázke masového vyhýbania sa brannej povinnosti odvedených mužov na [...]

TB Smeru: informovať zakázané; znevažovať prikázané

03.02.2023

Na TB Smeru SSD sa včera i dnes objavovala jedna mediálna bomba za druhou. Odznievalo jedno obvinenie zo zneužívania právomocí OČTK za druhým. Všetko podložené výpoveďami ľudí, listinnými dôkazmi, legálnymi audionahrávkami. Prosto jedno informačné bum za druhým. Človek by čakal, že sa tak závažné odhalenia na adresu vyšetrovateľky Barčákovej, prokurátora Repu a [...]

Mierová koalícia alebo tanková koalícia: kam nás nová vláda a prvovoliči zaradia ?

01.02.2023

V Európe sa utvorili dve koalície: Jedna je tzv. „tanková koalícia“, ktorá chce Ukrajine čo najskôr dodať čo najviac tankov a umožniť jej dobyť Krym, Donbas, Zaporožie a Chersonskú oblasť a prinútiť Rusko ku kapitulácii. Do tejto smelej koalície, ktorá chce poslať na ukrajinský front v 2023 asi 300 tankov Challenger, Leopard, Leclerc a Abrams patrí /okrem USA/ [...]

Olexij Reznikov

Reznikov skončil ako ukrajinský minister obrany, nahradil ho Kyrylo Budanov

05.02.2023 21:33

K výmene na kľúčovom ministerskom poste dochádza v kritickom období, keď sa očakáva rozsiahla ruská ofenzíva.

Pápež František

Pápež obvinil kruhy v katolíckej cirkvi zo zneužívania smrti Benedikta XVI.

05.02.2023 21:25

Pápež František tvrdí, že fámy o jeho nezhodách s Benediktom alebo o tom, že Benedikt bol zatrpknutý niektorými rozhodnutiami, ktoré prijal, sú nepravdivé.

Ruský vojak / Russký vojak / Okupant /

Ruská armáda verbuje do vojny na Ukrajine aj odsúdené ženy

05.02.2023 18:38

Medzi už naverbovanými je aj asi 50 žien zo ženského nápravnovýchovného tábora v Ruskom okupovanom meste Snižne v Doneckej oblasti.

Robert Kaliňák

Kaliňák nevylúčil návrat do politiky. Podľa neho ho tam volajú "nezákonné obvinenia"

05.02.2023 17:24

Exminister vnútra a člen predsedníctva Smeru tvrdí, že volebná kampaň sa bude spájať s kriminalizáciou opozície.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 473
Celková čítanosť: 1256665x
Priemerná čítanosť článkov: 2657x

Autor blogu

Kategórie