zemegula

PO STOPÁCH ZLOČINCOV Z BRUSELU

Bohužiaľ, do tejto obrovskej, tajomnej a bohatej africkej krajiny s tragickou históriou nám život zatiaľ dožičil iba letmý pohľad. Kukli sme akoby „úkosom“ do jednej aj keď najväčšej časti Konga. Do bývalej autonómnej provincie KATANGA a jej metropoly – GOMA.

Kongo je velikánska krajina. Má 2 344 858 km2 a 92 až 100 miliónov obyvateľov. V hlavnom meste KINSHASA /bývalý Léopoldville/ žije 18-20 miliónov obyvateľov. Kinshasa je po Lagose druhým najväčším mestom čiernej Afriky.

Kongo nás v mysli sprevádza už desiatky rokov. Pred dávnymi časmi sme v rádiu počúvali príbehy o dobrom africkom hrdinovi PATRICE LUMUMBOVI, o zlých sluhoch západného imperializmu a neokolonializmu Kasa Vubuovi, Mobutuovi a zákernom zlosynovi Moise Tchombeovi, ktorý mal dať Lumumbu zavraždiť. Dnes už na Slovensku týchto konžských politikov nikto nepozná. Neumelý nápis na múre bratislavskej Novej radnice „Nech žije Lumumba, hrdina Afriky“, ktorý tam niekto napísal pri veľkej demonštrácii zahraničných študentov pred 60 rokmi, už dávno zmyli dažde a pretreli fasádnici. Ako vraví S.Štepka v jednej z hier Radošinského naivného divadla – „Čombe už dočombal“. Na Slovensku či v Európe možno áno, no nášho domorodého konžského sprievodcu milo prekvapilo, keď sme sa mu Lumumbu, Mobutuho a Tchombeho spomenuli. A bolo to pritom práve v Gomé, v bývalej republike KATANGA, ktorej bol Tchombé samozvaným prezidentom.

KATANGA bola bývalá konžská provincia, veľmi bohatá na nerasty a na prírodné bohatstvo. Keď sa Lumumba na začiatku 60-tych rokov stal prvým premiérom Konga nezávislého na Belgicku, poštvali kolonialistickí majitelia baní a plantáží proti nemu katangského lokálneho politika Tchombého. Ten urobil čo mal, Lumumbu dal zlikvidovať -no sám sa v očiach Konga, Afriky a pokrokového sveta tak zdiskreditoval, že ho vlastní páni zo Západu odstavili. Tchombé musel emigrovať /“dočombal“ svoj život v Alžírsku/ a Katanga /po zaujímavom extempore majora Schrama-píšeme o tom v kapitole o Belgicku/ prestala existovať. Neokolonialisti dostali do hrsti celé Kongo, tak načo ten svoj majetok trieštiť. Od čias Mobutuho až dodnes sa v konžskom hlavnom meste Kinshasa strieda jedna pro-západná bábka za druhou. Neokolonialistické praktiky doviedli zdrojovo extrémne bohaté Kongo na pokraj všeobecnej núdze a zaostalosti, večných nepokojov a chronickej guerillovej vojny.

Bohatstvo Konga bolo, je a ktovie dokedy bude prekliatím Konga. Keď sa v prvej polovici 20.storočia zmocnilo Konga Belgicko a krajina sa stala de facto súkromným majetkom belgického kráľa Leopolda II., odohrávali sa v Kongu najväčšie zverstvá v novodobej histórii Afriky. Leopoldovo „demokratické“ a „humánne“ Belgicko tu realizovalo gigantické etnické čistky, ktorým podľa niektorých zdrojov padlo za obeť 10 000 000 Konžanov. – Ešte raz: Belgičania pripravili o život DESAŤ MILIÓNOV KONŽANOV. Sú však aj zdroje, ktoré uvádzajú až 20 000 000 mŕtvych. Slovom: DVADSAŤ MILIÓNOV MŔTVYCH-ZAVRAŽDENÝCH ĽUDÍ. A ďalšie miliony zmrzačených, čo prišli po „trestoch“ Leopoldových katov o končatiny. Tento počet je dvakrát až štyrikrát vyšší ako bol počet Židov, ktorých pripravil o život hitlerovský nemecký režim. – Deti a vnuci belgických rasistických vrahov dnes vo svojom hlavnom meste-v Bruseli- hostia tie najdemokratickejšie, najliberálnejšie a najhumánnejšie inštitúcie Európy a západného sveta: Európsku úniu, jej komisiu a parlament a centrálu Severoatlantického paktu /NATO/. Deti a vnuci belgických rasistických zločincov, ktorí si užívajú dedičné majetky, získané lúpežnými vraždami v Kongu, dnes dávajú lekcie z demokracie, humanity a boja proti rasizmu údajným východoeurópskym primitívom, vrátane nás Slovákov. / Ako ukazuje prípad belgickou políciu umučeného Slováka p.Chovanca alebo belgického zvrhlíka M.Dutrouxa, stále tú beštialitu majú vo svojej socio-genetickej výbave.

Pohľad na dnešné Kongo ukazuje ako je ťažké aj v priebehu pol storočia odstrániť zo života tunajších ľudí všetok ten materiálny a duchovný marazmus, aký tu zanechali belgickí a iní západní neokolonialisti a brutálne na zisk orientovaní kapitalisti. Aby si ďalej mohli omáčať svoje pysky v krvi, tečúcej z tela Konga, používajú ne jeho kontrolu taktiku „rozdeľuj a panuj“, rozoštvávajú a vyzbrojujú rôzne lokálne kmeňové spoločenstvá a guerilly. V chaose, ktorý sami riadia, sa im loví najlepšie.

S takouto konžskou realitou sme boli konfrontovaní hneď, ako sme prekročili rwandsko-konžskú hranicu.

Okolo nás sa začali objavovať zbiedení ľudia, spľundrovaná krajina a džungľa /kedysi s gorilami a i. bohatstvom inej zveri/ premenená na holoruby. Blížili sme sa ku GOME / cca 2 mil. obyvateľov/. Popri ceste sa objavili zhorené vraky tankov a obrnených transportérov. Na neďalekom letisku, na ktorom sa pristáva a odlieta iba výnimočne sú stojanky zapratané vrakmi vojenských i civilných lietadiel. Míňajú nás obrnené transportéry modrých prilieb OSN. Indickí, srílanskí či nepálski vojaci. Obrnený transportér za nami zastavuje a berie na palubu dve miestne mladé ženy, ktoré na vojakov mávali. Zrejme tam na nich už čakali…

Kilometre a kilometre ideme autom po hrozne hrboľatých cestách, plných výmoľov. Zástavbu okolo cesty tvoria nepekné prízemné domy, niektoré dodatočne nadstavené o jedno podlažie navyše. Občas sa medzi nimi objaví menšia modernejšia budova zo skla, betónu, hliníka či ocele. Sú to sídla rôznych miestnych obchodných spoločností, bánk, reštaurácií či lacných hotelov. Ocitáme sa na križovatke, kde v strede stojí čudný monument.

Nechceme veriť, no je to SOCHA KOLOBEŽKY. Sprievodca dáva pokyn zastaviť. Vystupujeme, aby sme si to čudo odfotili. Dozvedáme sa, že sa kolobežka volá ČUKUDU. Je to miestny vynález-tradičný dopravný prostriedok nielen na dopravu ľudí ale aj tovaru. Kolobežka je masívna, hrubo zhotovená z ťažkého tropického dreva . Všetko na nej je zväčšené a akési neotesané. Jazdia na nej iba silnejší mladí muži. Veď má dĺžku aj 3 metre a nosnosť až 700 kg. Pri jazde vydáva zvuk ako ču-ku-du-ču-ku-du-ču-ku-du, – a podľa toho má aj svoj názov. Nápravy a valivé ložiská sa berú zo starých bicyklov. Na zadnom kolese je brzda. Na ráme sú držiaky na uviazanie nákladu a niečo /napr. stará sandala/, kde si vodič pri jazde môže dať koleno. Na drevených kolesách je pribitá guma. Čukudu nie je lacné-stojí aj viac ako 100 USD /čo je na domáce pomery veľký peniaz/. „Čukudistom“ sa však investícia do nákupu kolobežky vráti-veď sú to potom prevažne profesionálni „dopravcovia“, schopní cenovo ničiť dopravcov tovaru na autách.

Stojíme pri ceste a pozorujeme čukudistov. Vidíme, ako sa na jednom čukudu od zeme odráža muž v strednom veku a za ním stojí a muža sa drží asi jeho manželka s dieťaťom na chrbte. Na inom „čukude“ zase mladík preváža vrece pšenice. Keby bola po meste kvalitná vozovka, videli by sme zmysel takejto dopravy, ba dokonca by sme ju chválili ako ekologické riešenie v dvojmiliónovom prehustenom meste. Na vozovke plnej výmoľov, jám a skál však jazda na kolobežke vyžaduje silu, pozornosť a odvahu. Skúšali sme si trochu na požičanom „čukudu“ zajazdiť. Bola to riadna otročina, Vzdali sme to.

Ruch v Gome je obrovský, napriek tomu, že sme tam prišli v nedeľu. Akým-takým znakom nedele sú iba zástupy vyfintených ľudí okolo kostolov.

Vošli sme do jedného z tých väčších – do rímskokatolíckeho chrámu. Ocitli sme sa vo svete pestrých farieb a ťažkých vôní. Ľudia sa vo vnútri správali ako na diskotéke. Usmievali sa, spievali, tancovali. Nebol problém s nimi nadviazať kontakt. S radosťou sa s nami aj odfotili.

Pešia prechádzka, ktorú sme začali pri tomto kostole, pokračovala ku ďalšiemu kostolu. Bohužiaľ, bola to už rozvalina. Kostol mal zhorenú strechu a vlastne v ňom okrem betónových múrov a trámov nič nebolo. Na podlahe bývalého kostola bola hladká plocha. Prvky akéhosi bojového umenia si tam precvičoval jeden mladík. Chválil sa, že je profesiou policajt a že vraj je veľmi silný. Našťastie bol k nám priateľský. Opodiaľ bola vozovka pokrytá akýmsi zvláštnym „asfaltom“. Pozeráme pozornejšie a zisťujeme, že ulica je od domu po dom pokrytá stvrdnutou, no dosť čerstvou lávou. Pri jednom z domom na láve sušia obilniny.

Dávame sa do reči s domácimi. Hovoria, že všade okolo nich sú pozostatky posledného sopečného výbuchu. Láva sa vtedy valila do mesta nielen zo sopečného kužeľu neďalekého vulkánu ale aj s množstva malých sopúchov. ktoré sa otvárali hocikde na uliciach, za domami v záhradách, v kôlňach, ba vraj aj priamo pod podlahou domov. Všade horeli ohne, ukrutne horúca žeravá láva sa liala ulicami a za živa spaľovala všetko živé, čo pred ňou neušlo: ľudí, dobytok, prasatá, sliepky, psov…i potkanov. Strašné. Hriešni ľudia v Gome už vedia, čo ich čaká v pekle.

Ideme pomedzi ako-tak obnovené domy resp. skôr chatrče. Chodník nás vedie ku strmej rokline. Dolu vidíme tiecť nepríliš veľký potok, miestami vytvárajúci malé prirodzené bazéniky. Hore na krajiny rokliny sú miestne detváky. Stoja pri káričke s veľkým sudom. Zdola hore po extrémne strmom chodníku ku nám krok za krokom vystupujú dvaja malí chlapci s bandaskami potočnej vody. Keď prídu ku nám, vylejú bandasku do suda a vracajú sa znovu do rokliny po ďalšiu vodu. Malí nosiči vody majú určite menej ako 10 rokov. Väčší a silnejší výrastkovia, ktorí potom plný sud zrejme odvezú kamsi na káričke, sú na nich suroví. Nadávajú im, že robia pomaly. Jedného z malých nosičov poháňajú kopancom do zadku. Protestujeme, no náš domáci sprievodca nás upokojuje-vraj je tu bežné, že malí a slabí poslúchajú a slúžia väčším a silnejším. Takto slúžia ženy mužom, starci dospelým mužom a ženám v najlepšom veku, menšie deti väčším deťom a pod. Zdraví a silní majú absolútnu prednosť aj pri jedení. Žiadna ochrana malých, slabých a chorých, žiadna charita. Ak by vraj medzi ľuďmi v Kongu zavládla charita, Kongo by vymrelo. Malí chlapci musia rýchlo narásť a nájsť si potom od seba slabších, ktorí na nich budú tiež robiť. Ak to nestihnú a z nedostatku jedla a vyčerpania zomrú,-majú jednoducho smolu. Stanú sa de facto „potravou“ pre tých, čo sú dosť silní, aby prežili. Taká je príroda, také je aj Kongo.

Nepríjemný zážitok. Klin sa však klinom vybíja a tak nás miestny sprievodca vedie na miestne gomské trhovisko. Čaká nás na ňom zvyčajný africký galimatiáš. Trma-vrma kupujúcich a predávajúcich. Obšmietačov, obsmŕdačov, malých či väčších zlodejov, žobrákov a bezdomovcov. Divé farby, pachy a smrady, zvuky a pazvuky. Pri vstupe na trhovisko je chatrná murovaná ale vekom zošúchaná budova „hotela“, kde máme rezerváciu ubytovania. Odmietame tam však prespať a so sprievodcom sa dohodneme radšej na príplatku k cene nocľahu a k návratu na noc do hotela v Rwande.

Dávame si teda v gomskom „hoteli“ aspoň miestne pivo. Popíjame a len tak položartom sa opýtame hostinského, či by nám nevedel dohodnúť návštevu predmestia Gomy, ktorú ovláda miestna guerilla. Hostinský odchádza do skladu a o chvíľu nám oznamuje, že ak chceme, veliteľ guerilly nás prijme a porozpráva sa s nami ako so zahraničnými „novinármi“. Vstupné na audienciu je 100 USD na osobu. Odchádzame preč s tým, že sa o tom ešte poradíme a potom hostinskému dáme vedieť, ako sme sa dohodli. – Hádajte, ako sme sa dohodli…

Na záver „expedície“ do konžskej mestskej džungle sa predsa len dostávame do štvrte s lepšou adresou. Na opačnom konci mesta, ďalej od štvrte, ovládanej guerillou a zaplavovanej lávou je zvyšok bývalej koloniálnej časti Gomy. Tu žili belgickí úradníci, policajti , vojaci, podnikatelia a plantážnici. Niektoré z týchto domov sú opustené a polozrútené, iné obývané v pôvodnom stave, no sú tu i vilky a rezidencie, ktoré sú obnovené a vyzerajú lákavo. Samozrejme, že je pri nich vysoký plot a živá ostraha. Žijú alebo úradujú v nich predstavitelia charitatívnych organizácií, zástupcovia OSN, dôstojníci mierových síl OSN s rodinami, dokonca vraj aj európski podnikatelia. No a žije tu tiež miestna černošská honorabilita. Aj tu je trhovisko. Chabo ale predsa imituje trochu civilizovanejší predaj ovocia, zeleniny, potravín a potrieb pre domácnosť. V dvoch-troch stánkoch ponúkajú dokonca aj suveníry. Hrnčeky, aké zbierame, tu nemajú. A tak kupujeme aspoň to, čo majú a čo sa na hrnčeky najviac podobajú.

Predierame sa Gomou naspäť na konžský vidiek. Padá už tma a tak je krajina k nám milosrdnejšia. Miesto drastických pohľadov na zničený, zasmetený les nám ponúka zmierlivú tmu, prerušené len tu a tam sliepňavým svetlom.

Opúšťame krajinu, pre slobodu a blahobyt ktorej obetoval pred 60-timi rokmi svoj život „hrdina Afriky“ – Patrice Lumumba. Máme pocit, že sa v Kongu od jeho smrti veľa nezmenilo. Pravda ak nemáme na mysli kruté výčiny prírody a následnú snahu miestnych dať budovy a cesty naspäť, aspoň do akého-takého prevádzkyschopného stavu.

Videli sme veľa fotiek z hlavného mesta Konga- Kinshasy. Aj z tých častí mesta, kde stoja mrakodrapy miestnych pobočiek medzinárodných spoločností. Spoločností, ktoré v Kongu robia celkom slušný biznis. Postaviť „manhattan“ v Kinshase sa dnes dá z prefabrikovaných dielcov pomerne ľahko. Tak ako v Rige, Bratislave, Akkre či Riu de Janeiro. Vytváranie týchto ostrovčekov vyspelejšej civilizácie však nijako nezakryje a už vôbec nevyrieši problémy krajiny, ktorá takéto ostrovčeky obklopuje ako Pacifik malý korálový atol.

Kongu bolo v nie tak dávnej minulosti veľmi ublížené. Doteraz sa z toho nespamätalo. Zlepšilo by sa to tu azda len potom, čo Západ všeobecne a Belgicko zvlášť vyplatia krajine post-koloniálne reparácie a plus bolestné k tomu. Dobrovoľne to však západní liberálni demokrati, údajní antirasisti a humanisti nikdy neurobia. A tak aj Konžanom nezostáva iné, ako čakať. Čakať na masívne geopolitické zmeny sveta. Po nich azda „vietor zmeny“ priveje lepšie časy aj do Konga.

/Autorom foto je autor textu/.