zemegula

V RAJI HORSKÝCH GORÍL

„RWANDA“-hrôzu naháňajúce slovo,- pertraktované v médiách tak asi pred 20-25 rokmi v súvislosti s genocídou miestnych Tutsiov /r.1994/ . Kmeňa, ktorý bol síce menšinový, no mal dlhé roky určujúci podiel na moci a keď ho stratil, stratil aj reálne záruky svojej bezpečnosti. Rwanda bola v minulosti spolu s Burundi, nemeckou a potom belgickou kolóniou Ruanda-Urundi. Obe krajiny spája to, že majú horský, vrchársky charakter a že sú husto osídlené. Život vo vyšších nadmorských výškach je tu spojený so sviežim zdravším vzduchom a menším rizikom rôznych tropických ochorení. To sem ľudí priťahovalo viac, než prímorské rovinaté oblasti. Prirodzený prírastok obyvateľstva bol vďaka nižšej detskej úmrtnosti vždy dosť vysoký. A stav dodnes nezmenil.

Rwanda má 26 338 km2 a vyše 13 miliónov obyvateľov. Je to najhustejšie osídlená krajina Afriky. V hlavnom meste KIGALI žije 1,2 mil. obyvateľov. Založili ho nemeckí kolonialisti v r.1907. Leží vo veľkej nadmorskej výške 1567 metrov nad morom. Blízkosť jazier /Kivu/ s dostatkom zrážok a množstvo vysokých sopečných pohorí /najvyšší vulkanický masív Virunga, 4507 m.n.m./ s aktívnymi sopkami dávajú predpoklady na pomerne úrodné pôdy a vysokú poľnohospodársku produkciu. Ekonomika sa opiera poľnohospodárstvo – pestovanie tropických a subtropických hľuzovín a obilnín, tropického resp. subtropického ovocia, ale aj dobytka a hydiny. Priemyselná produkcia sa opiera najmä o výrobu elektriny z vodných elektrární a využívanie zemného plynu pri jazere Kivu.

Pestrý krajinný reliéf s pomerne rozsiahlym horským pralesom a množstvom divej zveri viedli ku založenou viacerých národných parkov a rezervácií. Najznámejšia z nich je rezervácia HORSKÝCH GORÍL vo Volcanoes National Park s centrom v RUHENGERI.

Táto lokalita bola našou hlavnou cieľovou destináciou v Rwande. Aby sme sa k nej dostali, museli sme na „africkej masáži“ pretrpieť desiatky a desiatky kilometrov.

Cestou sme videli všeličo. Napríklad bývalý kostol KIBUYE Home St.Jean, v ktorom Hutuovia zmasakrovali niekoľko stoviek Tutsiov. Dnes je kostol odsvätený a slúži ako jedno z mnohých múzeí genocídy.

Alebo napríklad utečenecké stanové „veľkomestá“ako napr. MAHAMA, kde oficiálne býva asi 55 tisíc, neoficiálne vyše 100 tisíc utečencov. Tábory sú financované z medzinárodných zdrojov, poskytujú utečencom /prevažne z Konga/ ubytovanie a stravu a domácim Rwanďanom pracovné príležitosti na pozíciách strážnikov, zdravotníkov, zásobovačov, kuchárov, úradníkov, stavbárov…Tento utečenecký biznis však poskytuje kariérové príležitosti aj pre zahraničných sociálnych pracovníkov, misionárov a lekárov – vrátane slovenských.

Rwandský vidiek, to sú ale prevažne polia, kávové a čajové plantáže, sady s banánovníkmi a citrusovníkmi a lány tropických obilnín a zemiakov.

Videli sme však aj mnoho luxusných rezortov, v lesoch, pri národných parkoch alebo pri jazere KIVU.

Nespevnené „masážne“ cesty nás vyviezli na rozvodný hrebeň, kde sa začína začína povodie Konga resp. Nílu a pramení jeden z dôležitých nílskych prítokov -rieka Kagera.

Videli sme tu obzvlášť rozsiahle kávové plantáže, kde sa pestuje fajnová káva „arabica“, čajové a banánové plantáže. Na jednej z čajových plantáží, v luxusnom ubytovacom komplexe One & Only NYUNGWE HOUSE sme nocovali. Oddýchli sme si v priestrannej chatke, zajedli na terase reštaurácie uprostred voňavých čajových kríkov a záhonov voňavých byliniek; ochutnali sme decík-dva domáceho rwandského vína. A napokon sa osviežili v infinity bazéne uprostred džungle.

Takto osviežení sme sa vydali na mini-expedíciu do NYUNGWE National Park za opicami – guarézami. Cestou sme museli prekonať chodník na lanách v korunách stromov a ponad širokú roklinu.

Guarézy sa objavili najprv ojedinele -no potom akoby niektorá z nich oznámila náš príchod ostatným a zrazu okolo nás v korunách mahagonovníkov hopkalo z konára na konár celé stádo. Predvádzali nám nielen povinné cviky ale aj voľné zostavy na hrazdách či na kladine. Paráda.

Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali ku horským gorilám. Horské gorily žijú na viacerých miestach v Ugande, Kongu a Rwande. Najpočetnejšie stavy goríl sú v Rwande, na svahu sopky v oblasti RUWENZORI. Tam sme za brieždenia vyrazili aj my.

Tereniak nás vyložil v akomsi základnom tábore, kde sa formovali malé expedičné skupinky po asi 10 ľu´doch, každá s dvoma rangermi a dvoma ochrankármi so samopalmi. Pýtali sme sa proti komu by nás mali chrániť-povedali, že najmä proti divým byvolom ale aj tlupám pytliakov a guerillovým bojovníkom, prenikajúcej do Rwandy zo susedného Konga. Veď hej, o nebezpečnej povahe divých byvolov sme už veľa počuli a veľa sme ich aj vo voľnej prírode videli, takže sme tým samopalníkom celkom radi.

Trek za horskými gorilami začína. Kráčame po stopách slávnej ochrankyne horských goríl DIAN FOSSEYovej. Tá urobila pre gorily obrovskú prácu, kým najprv jej obľúbené gorilieho samca DIGITa a potom aj ju nezabili pytliaci. Dnes tu na úpätí vulkánu leží pri svojej chatke v spoločnom hrobe so svojim gorilým priateľom. Prechádzame dedinou, okolo úradovne starostu, okolo školy a okolo ošetrovne. Veríme, že ju nebudeme potrebovať. Za poslednými chyžami zamierime do zemiakového poľa. Zemiaky tu pestujú nielen v riadkoch ale aj v akýchsi kruhových hniezdach. Ohrabávajú ich tak, že v kruhu navŕšia asi pol metra vysokú hrobľu. Zemiaky začínajú pomaly kvitnúť. Úroda tu, na úpätí sopky býva zvyčajne veľmi dobrá.

Vstupujeme do lesa, kde nás zdraví dedinská stráž, opäť so samopalmi. Nie je tu už tých kalašnikovov nejako príliš veľa ?

Chodník je úzky, stúpa strmo do svahu. Niekedy ho vidíme v bujnej vegetácii sotva dva-tri kroky pred nami. Rôzne byliny, kry a zakrpatené stromy nás vysoko prevyšujú. Vpredu nám chodník pred zverou a hadmi istí jeden z rangerov. Druhý je za nami a uzatvára husí rad. Dostávame sa do porastu asi dvoj- trojmetrovej žihľavy.

Je gigantická, nikdy sme takú nevideli. Dopredu nám avizovali, aby sme sa obliekli tak, že nebudeme mať žiaden holý kus tela v kontakte s rastlinami. Na rukách máme rukavice a na tvári omotanú šatku. Na očiach okuliare. napriek tomu, keď prejdeme porast mega-žihľavy, nie je medzi nami nikto, kto by sa o chvíľu neškrabal, najmä na ramenách a rukách. Pŕhľavé štetinky prenikli cez tenšie maskáče a spôsobili celkom slušné pálenie. Kráčame ďalej. Už druhú, už tretiu hodinu. Pýtame sa rangerov, kedy tie gorily už budú. Odvetí nám ako tatko domŕzavému dieťaťu,- vraj o chvíľočku. Zrazu nás ranger zastaví a ukazuje do hĺbky akejsi šachoriny. – Konečne gorila ? ÁNO. Jedna je už tu. Sedí na zadku, nakrútená k nám z profilu. Vidíme jej veľkú hlavu, porastenú, tak ako celé telo, čiernotmavohnedou srsťou. Vyťahujeme fotoaparáty, videokamery, iphony a robíme záber za záberom. Jeden z členov našej skupinky, lekár z Rakúska nedbá na bezpečnostné pokyny rangera a ide ku gorile asi na 5 metrov. Gorila sa vtedy bleskorýchlo postaví, urobí dva skoky k Rakúšanovi a strčí do neho bokom. /Našťastie, nie labou s pazúrmi…/ Rakúšan letí po tomto regulárnom bodýčku k nám vari aj dva metre a rozpleští sa na zemi. Ranger vraví, že tá gorila nie je veľmi nebezpečná. Je to vlastne mladý samec, akoby pubertiak. Samce v jeho veku sa pomaly osamostatňujú od stáda, vyhľadávajú neďaleko od neho samotu, aby nemuseli striktne dodržiavať príkazy dominantného samca – „silverbeka“. Pubertujúce samčeky sú neposedné, hravé. Aj to čo jeden z nich urobil Rakúšanovi, nebol útok ale iba výzva ku hre. Útok by vraj vyzeral podstatne inak a jeho dôsledky nech si vraj ani radšej nepredstavujeme.

Nechávame samčeka v jeho dobrovoľnej izolácii a pokračujeme ďalej po chodníku v poraste asi 50 metrov. Porast sa rozostúpi a sme na mieste, kde byliny nedosahujú ani pol metra a kde z nich trčia mladé stromy s akýmsi tropickým ovocím. Toto je hodovisko gorilieho stáda. zisťujeme, že je tu vo vzdialenosti asi 10-20 metrov približne dvadsať goríl rôznej veľkosti a zrejme aj veku. Vidíme matky s mláďatami, dospelé jedince a dvoch ozrutných valibukov. Jeden z nich má chrbát porastený výraznou sivou srsťou. To je dominantný samec – „silverbek“. To je šéf celej grupy. Tvári sa, že si nás nevšíma. Ranger však vraví, že úkosom pozoruje každý náš krok. Od neho sme v čo najväčšej vzdialenosti, pre istotu.

Gorile pozorujeme asi pol hodinu. Taký je tu predpis, tak sú tieto gorily na to zvyknuté. Človeka poznajú, majú s ním svoje skúsenosti a vzájomne dohodnuté pravidlá. Gorily robia, na čo sú zvyknuté a od ľudí tiež očakávajú akési „dohodnuté správanie“. Sú to tzv. „habituované“ jedince. Na úpätí sopky žije viacero stád goríl. Niektoré na kontakt s ľuďmi nie sú zvyknuté-sú to divé gorily. Sú nebezpečné a treba sa im vyhýbať. Habituovaných stád je menšina. Tie navštevujú turisti s rangermi. Počet návštev u týchto goríl je limitovaný počtom habituovaných stád a tým, že čas návštevy goríl je 30-45 minút /v praxi o trochu viac/.

Gorily po chvíli začínajú byť s našej prítomnosti evidentne nervózne. Alebo že by bolo na vine niečo iné ? Gorily sa už hodný čas napchávajú sladkým tropickým ovocím. Ranger tvrdí, že toto ovocie v ich žalúdku začne postupne kvasiť a meniť sa na alkohol. Zvýšená aktivita goríl je teda prejav postupujúcej opitosti. Celé stádo, vrátane mláďat sa začína správať ako opité. Mládež lomozí po stromoch, dospelí polihujú pod stromami s trochu zahmleným zrakom. Je čas odísť a nechať ich na pokoji.

Vraciame sa po tej istej ceste, ako sem prišli. Pred nami kráča Rakúšan. Od stretu so zábavychtivým gorilím pubertiakom zostal akýsi vyľakaný. A ako tak kráča dolu do dediny, vydáva známe prdkavé zvuky. No keby len zvuky…Dávame preto radšej prednosť mladším manželom, idúcim za nami. Nech oni stúpajú za rakúskym prdliakom. Ktovie, či únava, ktovie či odor, vychádzajúci od Rakúšana, spôsobil, že sa po asi hodine mladšia žena šmykne a urobí si výron na nohe. Sprievodcovia jej nohu provizórne zafixujú a pomáhajú jej so zostupom až do auta v dedine.

Expedícia za gorilami je za nami. Nebolo to lacné, ale peniaze, ktoré sem tu nechali, idú miestnym ľuďom a gorilám. Ak by sem turisti prestali chodiť, nemali by domorodci veľmi z čoho žiť a znovu by začali pytliačiť. Poplatok za turizmus je takto vlastne forma výpalného, ktorú belosi platia domorodcom, aby gorily nechali nažive. Sme teda vcelku spokojní, že sme to tu absolvovali. Je to jeden zo zážitkov nášho života. Usmievame sa. Sme plní endorfínov.

Večeriame a nocujeme v murovanej vilke horského rezortu. V kozube príjemne horí ohník.

Sme síce v tropickej Afrike, no je tu nadmorská výška ako na Ďumbieri a po západe slnka celkom sviežo. Cez okno počujeme zvuky z neďalekej domorodej dediny. Zvučia do hlbokej noci, ako vo včeľom úle.

Na druhý deň naša anabáza africkým vnútrozemím pokračuje do Konga. Ale o tom už v ďalšej kapitole.

/Autorom foto je autor textu/.