zemegula

DRÁMA PRI ROVNÍKU

Sme radi, že sme túto nádhernú stredoafrickú krajinu navštívili. A to aj napriek tomu, že nám tu celkom vážne išlo o život. Ale zase pekne po poriadku.

Uganda má 241 038 km2 a 46 miliónov obyvateľov. V hlavnom meste Kampala žijú cca 2 milióny obyvateľov. Hlavné mesto a vidiek sme prejazdili krížom-krážom, spoznali jej viditeľné stránky a trošku aj jej skrytejšie „záhyby“. Začali sme na hraničnom prechode s Rwandou, zamierili na sever ku juhosudánskej hranici, odtiaľ popri Níle na západ a juh ku Eduardovmu a Georgovmu jazeru a odtiaľ naspäť trochu na sever do Kampaly, po meste na letisko a z letiska domov na Slovensko.

Začalo sa to obvyklou „africkou masážou“ po ugandských cestách-necestách.

Po strastiplnom celodennom jazdení roľníckou krajinou, cez biedne dedinky a divé trhoviská, popri utečeneckých táboroch, širokých dolinách, riečkach a lesíkoch…sme sa dostali do najdôležitejšej destinácie potuliek po Ugande – do Národného parku KIDEPO VALLEY. Park leží na hranici s JUŽNÝM SUDÁNOM, azda dva-tri kilometre od územia Južného Sudánu / 619 745 km2, 12,5 milióna obyvateľov/ a pár desiatok kilometrov od jeho hlavného mesta JUBA /0,6 mil. obyvateľov/. Väčšina národného parku leží v Južnom Sudáne. Komunikácie, ktoré cez park vedú, vznikali ešte počas britskej kolonizácie, keď nebolo problémom, že plynule prechádzajú z Ugandy do Sudánu a naopak,-veď tak Sudán ako Uganda boli britskými kolóniami. Dnes to začína byť problém, čo však ugandským rangerom nebráni, aby počas obhliadky parku s klientmi na pár kilometrov nezašli aj do Južného Sudánu. Nebol to problém ani pre nášho rangera.

Ubytovanie sme mali v luxusnom rezorte APOKA SAFARI LODGE. Chatka bola na svahu nad savanou národného praku. Bola priestranná, s kuchynkou, kúpeľnou a predsieňou. Zlatým klincom bola však spálňa s posteľou na kolieskach, ktorú ak sme chceli, mohli sme prisunúť až po veľké okno, nasmerované rovno na savanu so zvieratami. Pozerať sa na divé africké zvieratá rovno z postele, tak už ani nemôže byť pravda, to je báseň, to je priam poéma na Afriku.

V areáli rezortu bola reštaurácia, vyhliadková veža, parčík a ďalšia bomba-bazén s barom: z bazénu, ako inak, bolo vidieť na savanu s impalami, byvolmi, slonmi, zebrami a iste aj inou a aj nebezpečnejšou zverinou.

Na druhý deň,- surovo zavčas ráno ako na safari býva zvykom- sme sa na tú zverinu išli pozrieť zblízka. Celý deň sme jazdili sem a tam, videli kopu bylinožravcov, vtákov, obojživelníkov. Chvíľu sme zaparkovali pri riečke, kde spoza stromov vycupkal mladý nosorožec. Niekoľkokrát sme museli stáť na ceste aj neplánovane, pretože nám trasu zablokovali stáda zebier, slonov či pakoní.

V NP však žijú nielen zvieratá ale aj ľudia. Osada domorodcov leží pri rieke NARUS. Súžitie s divými zvieratami nie je iste ideálne, ale nie je ani fatálne.

Svedčí o tom fakt, že v malom dedinskom prístave pri lodičkách domorodcov, v strede dediny, veselo „kotvilo“ stádo hrochov. Vo všeobecnosti priam smrteľne nebezpečné hrochy, ktoré vraj ročne zabijú desiatky ľudí, boli v tejto dedinke tak habituované na súžitie s ľuďmi, že nebol problém odfotiť sa na brehu rieky, plnej hrochov, sotva 5-10 metrov od nich.

Začalo sa pomaly zmrákať. Chystali sme sa späť do nášho lodžu. No ranger nám navrhol, že podvečer bude väčšia šanca vidieť levy, lebo tie sme cez deň ešte nevideli. Vraj vie skratku, ktorou sa po stretnutí s levmi dostaneme mimo NP ešte pred jeho večerným uzavretím. Spočiatku všetko bežalo ako malo. Videli sme dve levice, aj ich odfotili, hoci svetelné podmienky už neboli ideálne.

A potom sme sa vydali skratkou do lodžu . Tma hustla, zver v NP evidente ožívala. Na ceste bolo stále viac náhliacich sa lesných tvorov a ich hlasné škreky sme počuli až do kabíny auta.

A potom to prišlo. Cestu nám zahradilo veľké stádo slonov. Zostali sme stáť. Ranger nás spočiatku upokojoval, že sa nič nedeje, že chvíľu postojíme a slony sa z cesty stiahnu. No slony sa k odchodu nemali. Prešlo päť minút a nič. Navrhli sme rangerovi, nech skúsi pomaly ísť ku slonej čriede, že možno sa zvieratá auta zľaknú. Ranger to zamietol, to by vraj bola samovražda. Slony by sa mohli rozzúriť a v amoku by mohli naše autíčko prevrhnúť na bok a rozšliapať. Vraj sa to už stalo mnohokrát. Divé slony v Ugande nie sú cirkusoví sloní dobráci. Ich správanie je nepredvídateľné. Navrhli sme teda, nech aspoň skúsime na slony trúbiť, svietiť a búchať. Skúsili sme to – nepomohlo. Naopak. Vzdialenosť medzi našim autom a veľkým sloním stádom sa zmenšila.

Zrazu sme za chrbtom uvideli reflektory iného auta. Auto prudko za nami zabrzdilo a vyskákali z neho štyria ozbrojení muži so samopalmi. Jeden z nich zboku namieril na sedadlá, kde sme sedeli my, jeden zastal za našim autom, jeden pred autom a posledný, asi šéf, začal zhurta vypočúvať rangera a vodiča v jednej osobe. Zo zmesi africkej angličtiny a domorodej reči sme vyrozumeli, že nás kontroluje stráž národného parku. A že nás podozrievajú, že sme bohatí belosi na ilegálnom love, teda pytliaci. Prezreli sa kufor auta, kabínu a keď nikde žiadne lovecké zbrane nenašli, trochu tón zmiernili. Zostalo však obvinenie z hrubého porušenia návštevného poriadku NP a vyhrážka zhabania auta a osobných vecí ako trestu za „pokus o prenocovanie v NP“. My sme protestovali, – tvrdili sme, že sme chceli sme ísť ďalej, no divé slony nám v tom zabránili. – Strážnici neverili, vraj slony nemôžu byť problém. Veliteľ stráže nám to chcel dokázať a vykročil v ústrety stádu. To sa ani nášho vzájomného handrkovania nezľaklo a ďalej nám blokovalo cestu vpred.

Strážnik smelo kráčal ku slonom-mával rukami a kričal. Slony ho bez pohybu sledovali. Zrazu jedno zo zvierat zdvihlo chobot vysoko do vzduchu, zatrúbilo a začalo klusať ku strážnikovi. Ten sa evidente zľakol, zastal a začal zo samopalu strieľať do vzduchu. Toto konečne pomohlo: bojovne naladený slon prudko odbočil medzi stromy a ostatné slony ho v pokluse nasledovali. Nebezpečenstvo pominulo. Stráž nám povolila spoločne s nimi opustiť park. Na vrátnici spísali s rangerom akési lajstro a potom mu dovolili odviesť nás späť do lodžu.

Apoka Safari Lodge bolo jedno z najluxusnejších zariadení, v akom sme kedy spali a jedli. No my sme tu mali „šťastie“ skôr na dramatické než na pohodové príhody. Áno -príhody,- lebo boli dve. Okrem zážitku so slonmi sme zažili úplne nakoniec ešte jednu drámu. Keď sme sa zbalili, sadli do auta a vydali sa na ďalšiu púť – asi po piatich kilometroch dobehol náš autokar domorodec na motorke. Svietil a trúbil, aby sme zastali. Keď sme ho poslúchli, podal čosi sprievodcovi a ten nám oznámil, že niekto z našej skupiny v lodži zabudol pas. My Slováci sme medzi sebou posmešne prehodili,-že kto môže byť taký ťuťmák, čo si v lodži uprostred divočiny zabudne základný cestovný doklad. S posmeškami sme však razom stíchli, keď sprievodca otvoril onen zabudnutý pas a prečítal naše meno…Uff, to je hanba. Už aby sme boli od tohto smolného ugandského lodžu čo najďalej.

Cesta potom už pokračovala bez zbytočného vzrušenia. Najprv sme sa dostali ku rieke Níl. Presnejšie ku rieke BIELY NÍL. Ten je v Ugande ešte pomerne prudká ale nepríliš široká rieka. Sú na nej viaceré katarakty /MURCHISON FALLS/, ale aj hydroelektrárne. Zariadenia elektrárne sme si ale podrobnejšie neprezreli. Bránila tomu vojenská zóna, spojená s blízkosťou hranice so Sudanom, no tiež ostraha elektrárne. Museli sme sa uspokojiť s výletom lodičkou na jeden z riečnych ostrovov, kde bola reštaurácia a predajňa suvenírov.

Poslednou väčšou zastávkou bol v Ugande napokon opäť lodný výlet. Tentokrát väčšou loďou, spolu s turistami z rôznych krajín.

Plavili sme sa do prírodnej rezervácie, rozprestierajúcej sa na oboch brehoch kanála KAZINGA, tvoriaceho spojnicu medzi Eduardovým jazerom a Georgovým jazerom. Z lode sme sledovali meniacu sa pralesnú scenériu, narušenú len na jednom mieste malým dedinským prístavom. Na brehu a na stromoch, nakláňajúcich sa až po hladinu kanála, bolo množstvo vodného vtáctva. Popri nás však fučali a prskali skupinky hrochov a v zátočine sme videli aj zopár krokodílov. – Príjemné zvieracie divadlo a hlavne bezpečné,-ak ho porovnáme so sloním zážitkom zo včerajšej noci….

Na druhý deň /po nocľahu v Mwega Safari Lodge/ už potom nasledovala len jazda popri Viktoriinom jazere do Kampaly, prehliadka mesta, obligátna zastávka na hrôzostrašnom mestskom trhovisku a napokon koniec putovania /po Burundi, Rwande, Kongu a Ugande/ na kampalskom letisku.

Ugandu máme výrazne zapísanú v pamäti. Zažili sme tu luxus, ako veľkí páni, ale aj hrôzu, ktorá ten luxus spravodlivo vyvážila. Raz sme boli hore, raz dolu. Jin a Jang, dialektika života,- no s dobrým koncom. Takže keď sa z tej Ugandy doma na Slovensku trochu otrasieme, určite vykročíme v ústrety ďalším cestovateľským dobrodružstvám.

/Autorom foto je autor textu/.