zemegula

TAM, KDE NEOKOLONIALISTI ZAVRAŽDILI HRDINU AFRIKY T. SANKARU

Burkina Faso je bývalá francúzska kolónia Horná Volta. Ako už jej starý koloniálny názov naznačuje, leží čiastočne pri jednom z afrických veľtokov-pri rieke Volta. Nový názov vyjadruje „krajina neskorumpovateľných ľudí“, resp. čestných a optimistických ľudí. Krajina ho získala za vlády burkinského a celoafrického hrdinu THOMASA SANKARU, nazývaného aj CHE GUEVARA AFRIKY.

Burkina Faso má 274 200 km2 a cca 14 miliónov obyvateľov. Leží prevažne v oblasti saván a sahelu, v kraji mučivého vetra HARMATÁNU. Hlavné mesto s divým názvom OUAGADOUGOU má 1,5 milióna obyvateľov. Číta sa to ako Wagadugu.

Novodobá história Burkiny Faso je úzko spojená s marxistickým panafrickým revolucionárom Thomasom Isidore Noel SANKAROM. Sankara sa stal premiérom krajiny vo veku 33 rokov, v r.1983. Od r.1981 bol ministrom informácií a stal sa v krajine tak populárny, že ho vtedajší prezident musel pod tlakom ľudu menovať za predsedu vlády. Francúzski neokolonialisti to prijali so strachom o svoje privilégiá. Preto prezidenta, ktorý bol ich bábkou nahovorili, aby na neho uvalil domáce väzenie. To však viedlo ku masovým protestom v uliciach a napokon ku vojenskému zásahu. Jeho výsledkom bola inštalácia Sankaru ako nového prezidenta. Za približne 4 roky, počas ktorých bol v tejto funkcii-pokiaľ ho domáci a zahraniční africkí zradcovia riadení francúzskou tajnou službou nezavraždili, stihol „nakaziť“ Burkinu a celú Afriku ideami tvrdého antikolonializmu. Najdôležitejším ideovým dedičstvom Sankaru je požiadavka KOLONIÁLNEJ DANE resp. POST-KOLONIÁLNYCH RETRIBÚCIÍ. Tie by bývalé koloniálne veľmoci mali svojim bývalým kolóniám platiť od 50 do 100 rokov, aby tak kompenzovali materiálne a duchovné škody, ktoré kolonializovaným častiam Afriky spôsobili a splatili bohatstvo, ktoré Afrike ukradli. Postkoloniálne retribúcie mali zastaviť odliv mozgov a pracovných síl z Afriky do Európy, do bývalých koloniálnych metropolí. Sankara takto vlastne chcel zamedziť masovej migrácii, ktorá sa po jeho smrti naplno rozbehla. Sankara ale nezostal iba pri vymáhaní peňazí od kolonialistov. Druhým dôležitým krokom africkej revolúcie podľa neho mala byť politika tvrdej ANTIKORUPČNOSTI. Tvrdý postih domácich zradcov, korumpovaných bývalými koloniálnymi pánmi, napokon Sankaru stál život. Boj proti nekolonializmu v Afrike jeho zavraždením stratil na intenzite. Vraždy ďalších bojovníkov proti neokolonializmu nasledovali. A tajné služby Západu v nich pokračovali a pokračujú doposiaľ. Bohužiaľ.

Na svetlú no i tragickú kapitolu dejín Burkiny sme si spomenuli, keď sme v rámci expedície po Západnej Afrike navštívili aj túto krajinu. Od hraníc Mali nás v Burkine sprevádzal suchý pieskový vietor HARMATÁN, ktorý zo sudánskej Sahary až po Guinejský záliv trápi skromnú sahelskú vegetáciu a rozosieva do ďaleka drobné zrnká saharského piesku.

Prvé, čo sme videli, bol burkinský vidiek. Bol odetý do slamy a zafarbený do okrového khaki. Tráva, pôda, i kmene stromov hrali všetkými odtieňmi hnedej a žltej. Na pozadí tejto hnedo-žltej monotónie vynikali iba pestré odevy domorodých dievčat a žien. Keď sme občas zastali s autokarom na malú zdravotnú, obkolesili nás a vynukovali všetkým možným. Vareným vajcom, náušnicami, čo si dali dolu z ucha, kokosovým orechom…

Hlavné mesto Waga /ako sa foneticky vyslovuje skratka pre Ouagadougou/ nám ale pripravilo pestrejšie privítanie. Prekvapili nás v prvom rade široké ulice a chodníky, kde stavitelia pri urbanizácii priestorom nešetrili. Prekvapil nás aj čulý veľkomestský ruch – v meste, o existencii ktorého vie v Európe iba málokto. V centre mesta nás napokon prekvapili dva solídne hotely s veľkoryso postavenými budovami. V prvom z týchto hotelov / názov sme už zabudli / sme strávili príjemný večer pri dobrom jedle a ešte lepšom folklórnom vystúpení a následnom úplne skvelom koncerte afro-jazzu. Koncertovali dva živé orchestre a oba celkom slušne džemovali až do druhej po polnoci.

V druhom hoteli RAN HOTEL SOMKETA sme boli ubytovaní. Na kvalitu izieb nemôžeme povedať ani pol krivého slova. No to, čo nám z tohto hotela najviac utkvelo v pamäti je predovšetkým veľký, čistý a prázdny hotelový bazén a komfortné zázemie v parku.

Počas prehliadky centra mesta sme zase obdivovali široké bulváre, ale aj národný futbalový štadión a pozreli sa na uličné trhoviská.

Chceli navštíviť aj najväčší kostol metropoly, no policajti nám v tom zabránili. Upozornili nás navyše na to, že si kostol či verejné budovy nesmieme fotiť či nahrávať. No to nám už potom nebolo viac treba. Kostol sme si samozrejme tajne vyfotili. Rovnako tak aj sídlo premiéra, prezidentský palác a rezidenciu prezidenta.

Pri prezidentskom paláci nás pri fotení zazrela prezidentská stráž. Rozbehla sa za nami, pýtajúc naše pasy. Podarilo sa nám však rýchlo naskočiť do autokaru a ufujazdiť preč. Potom sme sa ešte asi päť minút pozerali do spätného zrkadla, či nás nikto neprenasleduje, ale nikto sa za nami neunúval. V Burkine, podobne ako napríklad aj na Slovensku, sú majstri na tvrdé zákazy a príkazy, no sledovať ich dodržiavanie v praxi už nemá kto…

Znovu ideme po burkinskom vidieku. Náš autokar na nekvalitnej hradskej skákal a skákal – až doskákal. Dostali sme defekt. Nasledovala dvojhodinová pauza, lebo sme nemali rezervné koleso a tak naši dvaja domorodí šoféri opravovali defekt ako sa u nás v päťdesiatych rokoch lepili defekty na kolese motorky či bicykla. V pneumatike starého autokaru bola klasická duša a tú si šoféri sami zaflekovávali. Prestávku sme využili na oddych v tieni baobabu a na prechádzku pomedzi domky blízkej osady.

Jazda po oprave pokračovala. Povrch hradskej sa nezlepšil, skôr naopak. Šofér už ale išiel pomalšie a opatrnejšie. Asi aj preto, lebo sme podchvíľou videli pri ceste vraky havarovaných kamiónov a osobných aut. A pri jednom z čerstvejších havarovaných nákladiakov aj dvoch vodičov, ktorí tam kempovali, strážili náklad a čakali už ktovie ako dlho, pokiaľ za nimi nepríde z ich firmy nejaký prázdny nákladiak na prekládku tovaru.

Videli sme však aj veľa motocyklov. Na nich boli zaujímaví jazdci-od pravoverných moslimov po moderné sexi nahodené kočky.

Podvečer sme prišli do akéhosi mestečka blízko hraníc s Togom. Ani tu sa pri koncipovaní ulíc priestorom veľmi nešetrilo. Zastali sme na okraji mestečka FADA N ´ˇ GOURMA potom vošli do areálu veľmi dobre vyzerajúceho turistického rezortu.

Príjemne pôsobila aj reštaurácia a murované domčeky, v ktorých sme boli ubytovaní. Horšie to však bolo s posteľami. Zistili sme, že v domčekoch mali iba manželské jednopostele. Na túlenie sa s mužom v takejto posteli nie sme zvyknutí a tak sme si hodili mincou, aby sme zistili, komu šťastena pridelí celú manželskú posteľ a kto si bude musieť ustlať na stole, na matraci a prespí noc v spacáku.

Na druhý deň po raňajkách, skôr než sme vyrazili na ďalšie potulky. Navštívili sme miestny skanzen a výrobne tradičných potravinových špecialít. Zaujal nás tunajších chov včiel. Vzhľadom na technológiu včelárčenia /bola bez úľov, s využitím bútľavých stromov/ to vlastne bolo brtníctvo. Akokoľvek, bolo to interesantné a na podporu burkinského včelárčenia sme si v malej predajni kúpili pár fľaštičiek afrického medu/.

Návšteva Burkiny potom už dlho nepokračovala. Onedlho sme sa dostali na hraničný priechod a vstúpili na územie Beninu. To je však už úplne iná kapitola.

/Autorom foto je autor textu/.