zemegula

ROZPRÁVKOVÁ KRAJINA IGORA MATOVIČA

Belize je bývalý Britský Honduras. Po získaní nezávislosti prevzal štát meno po svojom najväčšom meste – BELIZE CITY /60 tisíc obyvateľov/. Belize je jediný štát Strednej Ameriky, v ktorom nie je úradným jazykom španielčina ale angličtina. Belize je síce samostatná krajina ale politicky silno pripútaná k V.Británii a dnes už aj ku USA. Krajina má 22 966 km2 a 400 tis. obyvateľov. Je teda o polovicu menšie ako SR, no má 13-14 krát menej obyvateľov. Hlavné mesto sa volá BELMOPAN /15 tis.obyv./. Bolo postavené na začiatku 60-tych rokov rokov 20. storočia „na zelenej lúke“. V geografickom strede krajiny-ďalej od pobrežia, a teda od zóny hurikánov, ktoré zničili aj bývalé hlavné mesto Belize City. Belmopan má budovy centrálnych úradov, nevyhnutnú infraštruktúru a servis a rezidenčnú štvrť pre ľudí, ktorí v centrálnych úradoch a servise pre tieto úrady pracujú.

Belize má na Slovensku povesť úkrytu pre políciou hľadaných „zločincov“. /Napríklad akéhosi Karola Mella/. Slovenskí politici so sklonom ku konšpiráciám a informačným hrám s voličmi obviňujú bankové inštitúcie na Belize z toho, že si tam vraj ich konkurenti uložili obrovské sumy čiernych peňazí. Belize je v mysliach tých našich občanov, ktorí žerú mediálne a politické hoaxy, krajinou lotrov, brlohom nakradnutých pokladov a ríšou zla. V skutočnosti je to ale tuctová stredoamerická krajina so všetkými z toho vyplývajúcimi plusmi a mínusmi.

Na Belize sme boli dvakrát. Nie, že by sme po ňom tak túžili, ale tak sa to akosi pritrafilo. Raz bolo Belize na trase okružnej plavby a inokedy zase na trase okružného autokarového putovania po Strednej Amerike. Z krajiny máme tri dominantné zážitky: z mayských lokalít Altun Ha a Cahal Pech, z najväčšieho mesta Belize City a napokon z letu pobrežným pásmom ostrovčekov tzv.cays s turistickými rezortmi a súkromnými rezidenciami,-do prístavu Punta Gorda na hranici s Guatemalou.

ALTUN HA pozná u nás málokto. Je to škoda. Nie je to totiž len také hocijaké mayské archeologické nálezisko. Bolo totiž sústavne obývané už 900 rokov pred naším letopočtom a následne až do 11.storočia nášho letopočtu. Jeho vrcholným obdobím /keď patrilo medzi najväčšie a najmocnejšie mayské centrá/ bolo obdobie roku 400 pred n.l. po 900 n.l. V tom čase iné mayské centrá ako Chichén Itzá, Tikal, Tulum, Palenque… ešte pokrývala džungľa. /Možno s výnimkou Copánu./. Život v mayskom Altun Há pravdepodobne ukončila séria ničivých hurikánov.

Altun Há je veľmi dobre udržiavané, prehľadné a priestranné. Stavby nemajú výrazné tvary pyramíd ale veľkých oltárov s dominantnými schodiskami. Jednotlivé pamiatky sa dá ľahko a legálne vystúpiť a urobiť si z nich fotky okolitej zelenej krajiny. V areáli náleziska žije kolónia veľkých, hlučných a krásne vyfarbených papagájov. Málokto odmietne si ich tiež vyfotografovať.

Po džungľovitej na šťavnatú tropickú vegetáciu bohatej krajine sa dostanete aj na druhé mayské archeologické nálezisko. Neďaleko vodnatých a čistých horských riečok MACAL a MOPAN sa nachádza CAHAL PECH.

Toto miesto bolo osídlené ešte o trochu skôr ako Altun Há, – už 1200 rokov pred n.l. Opusteným sa stalo zrejme z rovnakých dôvodov ako Altun Há okolo r.900 n.l. Nešlo o ceremoniálne religiózne miesto s nejakými vládnymi budovami. Išlo skôr o komplex súkromných rezidencií a palácov mayských vládcov a vysokej mayskej elity. Vládca tu ale mal svoj súkromný náboženský chrám, tvoriaci s obytným palácom akúsi akropolu. Po areáli sa dá príjemne túlať, dokonca aj akýmisi uličkami a bránami. Je to pohodové miesto. Môže sa stať, že celý komplex máte len sami pre seba. Málokedy vás tu vyrušia záľahy turistov.

Z Cahal Pech sa šťavnatou zelenou krajinou popri tichých mestečkách a dedinkách dostanete do najväčšieho mesta BELIZE CITY. Už sme spomenuli, že bolo hlavným mestom krajiny, pokiaľ ho nezničil jeden z hurikánov. Stalo sa to pred vyše 60 rokmi, no stopy po tomto hurikáne a po hurikánoch, čo nasledovali po ňom a čo rok čo rok strpčujú život Belizanov, všade vidieť. Najviac v historickej štvrti starých drevených rybárskych domov. Mnoho domov je tu v rozvalinách, trvale neobývaných. Iné sú iba tak pozliepané, aby sa v nich dalo aspoň chudobne bývať. Sú ale aj domčeky, ktoré sú obnovené z vládnych či mimovládnych zdrojov ako historické pamiatky.

Belize je skôr malomesto ako nejaká hlučná búrlivým životom žijúca metropola. Svoje životné osudy tu pokojne končia starčekovia alebo rozbiehajú mladí študenti a školáci.

V centre Belize je súdna a administratívna budova, kde sa rozhodlo o nevydaní spomínaného K.M. na Slovensko, kde sa preverovali bludy o stámiliónových účtoch a kde sa rozhoduje o verejných investíciách mesta.

Zaujímavo, silne britsky, pôsobí hlavný mestských kostol v Belize. Bol postavený z tehál a i- materiálu, získaného pri búračkách kostolov vo V.Británii. Lode ho na Belize vozili postupne. Vyložili tu tehly a naložili na spiatočnú cestu do Británie banány, citrusy, tropické drevo, cukrovú trstinu, rum…

Ubytovanie v Chateau Caribean neodporúčame. Z vonku je to ešte solídny hotel, no interiér je blcháreň. Lenže o dobré hotely je v Belize núdza.

Z Belize putujeme ďalej do Guatemaly. Bude to kombinovaná doprava najprv lietadlom miestnej spoločnosti Air Tropic do Punta Gorda a potom loďou cez morský záliv do guatemalského Livingstonu. Plavba bude trochu dráma, ale o tom v kapitole o Guatemale.

Cesta na letisko vedie popri prístave miestneho Yachtclubu. Na pohľad vidieť. že niektoré lodičky a plachetničky majú solventných majiteľov. Zrejme ide majiteľov luxusných rezidencií na „cays“ – na súkromných korálových ostrovčekoch, tvoriacich pobrežný pás pri belizských brehoch Karibiku.

Nabordujeme sa na palubu malého osobného lietadielka Air Tropic a pozrieme sa na tie ich rajské usadlosti zvrchu.

Spoj z Belize City do Punta Gorda je využívaní obyvateľmi ostrovčekov a návštevníkmi turistických rezortov ako prímestský autobus. Len čo vzlietneme nad Belize City, už hne´d niekde pristávame. „Letisko“ miesta, kde sme pristáli, vyzerá ako autobusová zastávka na väčšej dedine. Toto sa opakuje viackrát. V lietadle je okrem nás dvoch asi 5 pasažierov a tí sa v priebehu letu do Virgin Horda kompletne vymenia. Pôvodní pasažieri na zastávkach vystúpia a zopár nových nastúpi. Trajgárime sa pomaly na juh. Napokon dosadáme v upršanej PUNTA GORDA /5-10 tis.obyv./. Prekladáme si batožinu z lietadla na tereniak /sami/ a odchádzame do prístavu. Tu sa stretávame s povestnými Garifunami, afrokaribskými obyvateľmi, tvoriacimi väčšinu obyvateľov aj v susednom guatemalskom Livingstone. Po pasovej a colnej prehliadke sadáme, už ako ucelená malá skupina slovenských turistov, do malej krehkej lodičky. Z boku je otvorená ako pramica, iba nad hlavou na kovových rámoch je trocha gumenej striešky. Dážď silnie, strieška veľmi nepomáha. No bože, to bude tá plavba po morí na „pramici“ do Guatemaly riadna paráda…

/Autorom foto je autor textu/.