zemegula

TURISTICKÝ OBOR STREDNEJ AMERIKY

Guatemala je spolu s Hondurasom a Nikaraguou väčším bratom v „rodine“ krajín Strednej Ameriky. A to máme na mysli iba súčasnú Guatemalu, nie historickú, ktorá bola oveľa väčšia a patrila do nej aj časť Mexika /Chiapas/, Salvador, Nicaragua, Belize, Honduras a Kostarika. Po získaní nezávislosti od Španielska sa celá „veľká Guatemala“ stala súčasťou Mexického impéria a po jeho rozpade súčasťou Federálnej republiky Stredná Amerika.

Tá sa postupne, pod tlakom USA ďalej rozpadala, až sa konštituovala súčasná Guatemala. Krajina bola už od začiatku pod kuratelou USA. Konkrétne potravinárskeho gigantického koncernu UNITED FRUIT COMPANY. United Fruit si z Guatemaly urobil jednu veľkú plantáž na banány a v krajine dosadzoval vlády a určoval zákony, ako sám chcel. V Guatemale, ale aj Hondurase, Salvadore a Kostarike vznikli typicky stredoamerické kolónie tzv. BANÁNOVÉ REPUBLIKY. Spoločné boli pre ne brutálne met´ody vykorisťovania domorodcov, skôr feudálne či otrokárske ako kapitalistické liberálno-demokratické spôsoby získavania a ovládania robotníkov.

Pred 2.sv.vojnou došlo k tzv. národnoburžoáznym revolúciam, ktoré moc Unted Fruit trochu oslabili /museli sa o ňu podeliť s domácou buržoáziou/. United fruit sa premenovala na brandový koncern Chiquita /neskôr fúzovala s Fyffes atď./a okaté otrokárstvo nahradila jemnejšími technikami neokolonialistického kapitalistického útlaku. Aj v Guatemale, tak ako v iných krajinách Strednej Ameriky došlo v 50.-90.-tych rokoch 20.storočia ku skutočným ľavicovo orientovaným revoltám. Na rozdiel od Salvadoru a Nikaraguy sa ho však v Guatemale /podobne ako v Hondurase/ podarilo utlmiť. Utláčaní ľudia preto dnes ventilujú svoj hnev už ani nie tak v partizánskom odboji ako skôr v mimoriadne vysokej kriminalite.

Súčasná Guatemala má „skromných“ 108 889 km2 a 17 miliónov obyvateľov. Je teda väčšia ako dvojnásobok Slovenska a má trojnásobok obyvateľov Slovenska. Hlavné mesto nemá veľmi originálny názov. Volá sa Guatemala City a má 1,2 mil. obyvateľov / s celou aglomeráciou takmer 4 milióny/ a leží vo výške cca 1500 metrov nad morom. Guatemala má pobrežie v Tichom oceáne, ale malú časť aj v Karibiku, teda v Atlantickom oceáne. Tak ako v iných častiach Strednej Ameriky aj tu sú občas problémy s hurikánmi, zemetrasením a so sopkami. Ľudia sa z 95% oficiálne hlásia ku kresťanstvu, v skutočnosti však je ich viera „synkretická“-mieša sa v nej kresťanstvo s vierou Mayov a iných pôvodných etník.

Náš pobyt v Guatemale bol ukotvený na štyroch miestach: Rio Dulce/Livingston, Guatemala City, Tikal/Flores a Antigua.

Do LIVINGSTONu, mestečka s 90-100 tisíc obyvateľmi sme prišli -ako sme už avizovali v kapitole o Belize,-motorovou lodičkou, pramicou. Z belizského Punta Gorda tam bolo treba preplávať trasu cez morský záliv, dlhú asi tri hodiny jazdy. Možno sa vám to veľa nevidí, no problém bol silný dážď a vietor, odprevádzajúci nás už pri naloďovaní a zvyšujúci svoju frekvenciu tým viac, čím ďalej sme boli od najbližšieho brehu. Miestami to bolo tak ďaleko, že sme na breh nevideli. Na mori sa začali robiť polmetrové až metrové vlny. Vetchá gumená strieška nekryla pred vodou nielen nás ale ani naše kufre a plecniaky, ktoré sme viezli na špici lodičky. Tam ich navyše výdatne zavlažovali aj morské vlny. Na lodičke bol iba jeden „kapitán“, kormidelník a sprievodca v jednej osobe. Nemali sme ani jednu záchrannú vestu. Takáto jazda, to bol čistý hazard. ALE VYŠIEL ! Po troch hodinách sme vystupovali na breh v Livingstone riadne mokrí, s totálne premočenou batožinou- no šťastní, lebo sme sa neutopili.

Livingston je jedno z mála guatemalských miest, kde prevládajú černosi pardon Afrokaribčania, ktorým sa tu hovorí GARIFUNOVIA. Vyznačujú sa nielen menej obvyklou pleťou ale aj svojským účesom, dredovitými vlasmi, spletenými do uzla a skrytými pod čiapkami. Medzi Garifunmi je veľa umelcov, muzikantov, výtvarníkov ale aj ľahtikárov a konzumentov drog. Preto je v Livingstone občas dosť veselo…Prešli sme sa trochu hlavnou ulicou. Jemne sme tie zvyklosti Garifunov pobadali, ale nebolo to nič okaté. Viac nás zaujalo juhoamerické ´plemeno bezsrstých psov, ktoré sa na ulici vyskytovalo v dosť hojnom počte.

Najedli sme sa v reštaurácii na mestskom korze, trochu sa vysušili a poď ho znovu na loď a na vodu.

Tentokrát však nie po mori ale po pokojnejších vodách rieky RIO DULCE. Dážď a oblačnosť ešte trvala, ale postupne to slablo. A tak sme si pri pohodovej pomalej plavbe mohli vychutnávať vodné vtáctvo, okolité husté lesy, rybárske dedinky a rybárov samotných. Robotníci mora lovili ryby alebo kontrolovali na vode koše, v ktorých chovali ustrice a perlorodky.

Zakotvili sme pri veľkej trstinou pokrytej budove so širokým dreveným prístavným pontónom. Ukázalo sa, že je to reštaurácia. Nebolo nám treba vystúpiť z lode a ísť ku stolom dačo si objednať ale menu jedál nám priniesli do lodičky. Až keď sme si objednali, mohli sme ísť na toalety a ku stolom. Bolo to tam zaujímavé-vrátane malej zoo. Vo voliérach na nás rezignovane pozerala opica, nosáľ a zopár papagájov.

Najedení sam pokračovali v plavbe. Ďalším cieľom putovania po Rio Dulce boli horúce termálne pramene. Vyrážali zo zeme v polootvorených jaskyniach, zavŕtaných do vápencového brehu. Skúsili sme sa v termálnej vode trochu zohriať. Celkom to bolo príjemné.

Ani sme potom nestihli poriadne sadnúť do loďky a už nás obkolesili domorodci na malých člnoch. Ponúkali nám tropické ovocie a suveníry. Dovtedy domŕzali, pokým sme si od nich niečo nekúpili.

Poslednou pozoruhodnosťou pred vylodením bola stará španielska kvalitne rekonštruovaná pevnosť „CASTILLO DE SAN FELIPPE“.

Za ním bol cestný most a hranica do Hondurasu. Obrátili sme sa a po pár minútach konečne zakotvili v mieste, kde sme mali prenocovať. Bol to pekný, dobre vybavený lodge /meno sme zabudli/ s bazénom, hracími automatmi, upravenou džungľovitou záhradou a chatkami, stojacimi na koloch v riečnom toku. Tie hracie automaty nám boli hneď jasné-majiteľom lodge bol penzionovaný Američan, bývalý mariňák. Keď sme sa čudovali, prečo podniká tu a nie napríklad na Floride, odpovedal, že prostredie guatemalskej džungle viac vyhovuje jeho naturelu. A vraj tu má na okolí viacero bývalých amerických kolegov, ktorí tu majú tiež lodge či reštaurácie alebo rezidenčné usadlosti.

V lodgi sme si trochu oddýchli, dosušili obsah kufrov, premočených pri plavbe po mori a vydali sa v autokare v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu.

Bola ním mayská archeologická lokalita QUIRIGUÁ. Bola vzorne udržiavaná, sponzorovaná a používaná na reprezentačné účely koncernom Chiquita. Zaujali nás veľké kamenné plastiky a mohutné stély s mayskými reliéfmi. V areáli tvorilo a predávalo svoje insitné umelecké pro´dukty niekoľko miestnych umelcov.

Trochu sme sa nimi pokochali a potom už ťahali po širokej betónovej ceste smerom na hlavné mesto GUATEMALA CITY.

V metropole Guatemaly sme absolvovali povinnú jazdu po modernom námestí obkolesenom biznis centrami.

Po hlavných obchodných bulvároch sme napokon zaparkovali na starom hlavnom námestí. Pofotili sme si prezidentský palác s kopou vojakov okolo neho.

Interiér sme nevideli. Podarilo sa nám to vidieť až v Národnej katedrále / Catedral Primada Metropolitana de Santiago/. Zvonku i zvnútra je to typický španielsky koloniálny barok.

Prehliadku Guatemala City sme ukončili na kopci s vyhliadkou na Staré mesto, pri klasicky bielom španielskom koloniálnom kostole „Inmaculada Concepción“.

Nasledoval let miestnou leteckou spoločnosťou do mesta FLORES /20 tis.obyv./, východiska pre autobusové výlety do svetoznámeho mayského archeologického náleziska – Tikalu. Flores prekvapil kvalitným ubytovaním a pekným a čistým bazénom. / Casona de la Isla /. Historické centrum sme videli z bazéna ponad vlny jazera Petén Itzá.

Po ceste do Tikalu sme ešte aspoň na chvíľu popozerali trochu gýčovú atrakciu – obrovskú plastickú mapu Guatemaly /s rozmermi možno aj 15 krát 30 metrov/.

No a potom už nasledoval svetoznámy TIKAL.

Uprednostnili sme túlačky vo dvojici pred mašírovaním v turistickej skupinke. Vychutnali sme si tie úchvatné pyramídy, trčiace z bujnej džungľovej vegetácie v pokoji a intimite. Nebudeme tu vymenovávať jednotlivé historické objekty. Sú dobre známe aj pre tých, čo obdivovali Tikal iba na televíznej obrazovke alebo na stránkach ilustrovaných encyklopédií. Prezradíme iba to, že nás v centre areálu zaujala jeho „útulnosť“ a trstinové striešky.

Magickú atmosféru majú menej rekonštruované a v hustej vegetácii skryté objekty el mundo perdido. Úchvatné sú aj ďaleké výhľady po zelenom mori, z ktorých tu a tam trčia vrcholce pyramíd.

Cestu naspäť sme si zvolili po menej frekventovanej ceste džungľou, kde sa iba občas vynárali ešte nerekonštruované mayské zrúcaniny. Po ceste k nim nám popred nohy behali nosále a z konárov stromov sa na nás vyčudovane kukali opice a papagáje. Na dlhých pružných lianách sa dalo dokonca aj celkom dobre húpať. A pritom hľadieť na koreňmi obrastenú starú mayskú pyramídu. Tento mix úžasnej histórie a úžasnej prírody,-to je čosi, čo máme radi aj na nepríliš obnovených slovenských hradoch a refugiách.

Tikal je úchvatný. Spomedzi mayských lokalít ho považujeme práve kvôli jeho rozsiahlosti, zachovalosti ale aj divosti džungle, v ktorej je skrytý, za absolútnu jednotku. Dopriali by sme ho na vlastné oči vidieť aspoň toľkým Slovákom, koľkým sa pošťastilo vidieť egyptské hrobky a pyramídy.

Výpočet guatemalských miest, ktoré sú samé o sebe turistickými magnetmi najvyššej sily sa však Tikalom nekončí. Guatemala nám stihla na záver pobytu ponúknuť ešte jednu bombu – starobylé koloniálne mesto ANTIGUA. Toto mesto bolo za španielskych čias istú dobu dokonca hlavným mestom Guatemaly. Výbuch sopky a zemetrasenie však Antiguu premenili na takmer mesto duchov a prinútili ľudí z neho hľadať si na život iné pokojnejšie miesto.

Ubytovali sme sa tu v skvostnom hotelíku LA CUPULA ANTIGUA. Z terasy na streche hotela boli neskutočné výhľady na staré barokové mesto i na sopečné kužele v horách okolo mesta. Meste je prekrásny funkčný barokový na žlto natretý kostol La Merced, kláštor, no predovšetkým ruiny ďalších kostolov z 16. storočia.

Dlhé a široké ulice s kamennou dlažbou, lemované pastelovo natretými prízemnými domami, málokedy pošpatené húfmi aut, zaujímaví ľudkovia tmoliaci sa po chodníkoch…budovy starobylej univerzity San Carlos de Borromeo /na zozname UNESCO/, na starom hlavnom námestí neuveriteľne útulná reštaurácia, galérie a múzeá…to všetko sa nám až prekotne tlačí na jazyk, keď si spomíname na toto úžasné, úžasné starošpanielske koloniálne mesto.

V meste na nás však okrem extatického zážitku z barokovej atmosféry čakalo ešte jeden silný zážitok. Bolo to stretnutie so Slovenkou, Žilinčankou, ktorá tu v tomto univerzitnom meste žije a ktorá sa ponúkla, že nám bude počas pobytu robiť dobrovoľnú sprievodkyňu. Oficiálne mala byť našou sprievodkyňou iba po múzeu mayských nefritových starožitností /masiek, kultových predmetov, keramiky…/, v ktorom robí manažérku. No potom nás sprevádzala nonstop prakticky počas celého pobytu v meste.

Žilinčanka sa do Guatemaly dostala nechtiac. Odišla zo Slovenska pôvodne do USA, na Floridu, aby sa zdokonalila v angličtine. Čoskoro však zistila, že sa na Floride skôr uživí, ak bude hovoriť po španielsky než po anglicky. A tak si našla na internete lacný kurz španielčiny na zaujímavej univerzite v Guatemale, v Antigue. Prišla sem na pár mesiacov a už tu žije roky. Na univerzite sa totiž zoznámila z jedným mladým miestnym profesorom a onedlho sa stali manželmi. Dnes má s ním dve deti, vraj milú svokru a život v Antigue považuje za báječný. Jediné, s čím údajne mala problém, boli pavúky, ktorých tu v meste plnom rozvalín žije trochu viac ako inde.

Žilinčanka nám bola v mnohom nápomocná. Keď sme podvečer pozorovali romantický západ slnka nad príťažlivým kuželom sopky … povedali sme len tak, že by bolo fajn ísť sa na tú sopku pozrieť.

Žilinčanka na to zareagovala, že sa výstup na sopku /úplne mimo programu/ pokúsi zorganizovať. Ako povedala, tak aj urobila. Na druhý deň poobede sme už ťahali na autokare ku sopke PACAYA. Vysokej viac ako 2550 m. n.m., jednej z najaktívnejších v celej Strednej Amerike a nepretržite vypúšťajúcej lávu, plyny alebo paru už vyše 500 rokov.

Po ceste sme videli zaujímavé scenérie ďalších dedín a mestečiek. Keď sme v jednom meste videli stopovať dvoch policajtov, idúcich do služby, ponúkla im Žilinčanka, že sa s nami môžu zviesť. Bolo to predvídavé konanie. lebo keď sme na úpätí sopky prechádzali čekpointom národného parku, dovolili nám na zásah „našich“ policajtov pokračovať v jazde. Zaparkovali sme až na parkovisku pri úradovni miestnych rangerov. A dali sme sa na pochod nahor. Cesta bola strmá, občas sa bolo treba vyhýbať ostrým skalám, občas zase hlbokej lávovej šotoline, ktorá sa buď šmýkala alebo sa do nej topánky zabárali vyše členkov. Pri jednom z posledných domčekov osady pod sopkou využil podnikavý domorodec situáciu a ponúkol nám výstup na chrbtoch svojich oslíkov. Dva oslíky boli okamžite obsadené. Jedna z našich dám bola dosť objemná a ťažko sa jej išlo po svojich. A tak jej oslík prišiel vhod.

Výstup na sopku trval asi dve a pol hodiny, vrátane nesprávneho odbočenia na jednom z miest, kde sa chodníky križovali. Ale dostali sme sa takmer až na vrchol. Ďalej sme už nešli. Začalo sa zmrákať a hlavne okolo nás sa množili fumaroly, z ktorých unikali ktovieaké plyny a pary. A tak sme si tu urobili spoločnú vrcholovú fotografiu a dali sa na zostup.

Naša telnatejšia dáma chcela rýchlo naskočiť na oslíka. Ibaže oslík stál v strmine. Jeho hlava a predná časť trupu bola príliš nízko a dáma preletela cez oslíka zozadu dopredu a dryzgla na tvár a na prsia do lávového prachu. Mala šťastie, že nenarazila na nič ostré. Vyšla z toho iba s malými odreninami. Mala šťastie v nešťastí – a vlastne sme mali šťastie s ňou aj my všetci, čo sme sa s ňou sem zo Slovenska vybrali.

Vybrali sme sa zo Strednej Európy do Strednej Ameriky. A dobre sme urobili. Uvideli sme úžasnú krajinu s úžasnou históriou. Guatemala je prešpikovaná turistickými skvostmi. Plná zaujímavých miest, evokujúcich silné príhody a hlboké zážitky.

Guatemala – palec hore !

/Autorom foto je autor textu/.