zemegula

OD VLÁDY KRÁLIKA 18-TEHO PO X-TÚ VLÁDU FIRMY CHIQUITA

Honduras. o ktorom je táto kapitola, je „ozajstný Honduras“. Teda to nie je Britský Honduras,-dnešné Belize. Je to bývalý španielsky Honduras, resp.súčasť veľkej španielskej kolónie Guatemala, neskôr Mexického impéria a ešte neskôr Federálnej republiky Strednej Ameriky z ktorej sa v 1838 oddelil ako samostatná „República de Honduras“. Neskôr sa do nej nakrátko vrátil, ale potom z iniciatívy americkej United Fruit Company znovu oddelil.

Honduras má 112 492 km2 a asi 10 miliónov obyvateľov. Jeho hlavným mestom je Tegucigalpa /1,2 mil.obyvateľov/. Honduras je o máločo väčší ako Guatemala ale má o tretinu menej obyvateľov. Rovnako ako ostatné stredoamerické krajiny vznikol rozbitím stredoamerickej federácie podľa vôle amerických producentov banánov, kávy a citrusov /divide et impera/. Je teda typickou banánovou republikou. Je štátom, ktorý vznikol, lebo to chcel United Fruit resp. Chiquita. Vládne v ňom vláda podľa vôle Chiquity /a amerického Southcom/ a podľa zákonov Chiquity a Southcom. Ľudia tu majú na výber: buď otročia na amerických plantážach, alebo emigrujú, alebo siahnu po zbrani a stanú sa členmi guerilly či jedného z početných zločineckých gangov.

Zločinnosť a zbrane sú súčasťou každodenného života Hondurasanov. Sami sme sa o tom presvedčili, keď sme z prístavu .. išli turistickým autokarom do mayského archeologického náleziska v Copane. Z lepších aut na parkovisku motorestu vždy vyšiel najprv ochrankár s brokovnicou a až potom „seňor“ a „seňora“. Videli sme aj uzavretú zónu pri pobreží, kde na najlepšej najúrodnejšej pôde produkujú banány, kávu a citrusy americké /de facto/ agropriemyselné korporácie. Tu za ohradami pracujú vyselektovaní honduraskí poľnohospodárski pracovníci. Neraz tu aj žijú, vo firemných getách a zarobené peniaze míňajú vo firemných obchodoch. ich deti chodia do firemných škôl. Sú od mala pod drobnohľadom firmy, ktorá si z nich na jednotlivé posty vyberá tých najzručnejších, fyzicky najzdatnejších a najposlušnejších. Súčasťou komplexu firmy je popri plantážach aj baliareň a expedícia vo vlastnom firemnom obchodnom prístave.

Pracovať a žiť v americkej Chiquite je veľmi náročné no je to i tak raj oproti životu chudobných roľníkov mimo ohrady. Málokto z nich má vlastný pozemok. Zvyčajne si pole iba prenajímajú. Ak chcú mať vlastnú pôdou, musia si ju ukradnúť na úkor prírody-divej džungle alebo v krkolomných neúrodných svahoch hôr. Bezzemkovia po nociach ilegálne vypaľujú prales, cez deň ho potom klčujú a starajú sa o biednu úrodu. Pôda dá po pohnojení popolom z lesa pár úrod no postupne eroduje, degeneruje. Bezzemkovia ju vyprahnutú a spáchnutú až po kameň nechávajú na pospas osudu a postupujú ďalej či vyššie do lesa, aby si z neho vypálili, odhryzli ďalších pár árov na predĺženie svojej agónie.

Z okna autobusu, keď sme sa v noci vracali z Copanu, vyzerali ohne na okolitých horách takmer čarovne a slávnostne. Akoby sa na kopcoch konali nejaké nočné párty. A možno to aj boli párty. Párty zloduchov, ktorí tu ako v časoch inkvizície upaľujú nevinné obete-deti matky prírody. Tými zloduchmi samozrejme nemyslíme úbožiakov, chudobných roľníckych bezzemkov. Tí nerobia nič iné, len sa zúfalo snažia uživiť svoje deti, svoje rodiny, usilujú sa za každú cenu prežiť. Myslíme tým zloduchov z amerických agro-korporácií, čo chudobných Hondurasanov vytlačili do nehostinnej horskej krajiny,- vzali im tradičné úrodné územia, v ktorých po stáročia gazdovali a žili ich mayskí predkovia.

V Hondurase samozrejme okrem poľnohospodárov žijú aj remeselníci, učitelia, úradníci, pracovníci služieb, policajti, vojaci a pod. Ich život je o niečo lepší a oni sami sú solventnejší, ako ich spoluobčania bezzemkovia. Oni zabezpečujú akú-takú sociálnu, ekonomickú a politickú stabilitu v honduraskom štáte. A pokiaľ sa nestanú terčom útokov ozbrojencov z guerilly alebo kriminálnych gangov, darí sa im tak štandardne-po stredoamericky.

Najviac takýchto štandardných Hondurasanov žije na turistickom ostrove ROATAN alebo v metropole TEGUCIGALPE. Mesto je rozložené v blízkosti strmých hôr, vo výške asi 1000 metrov nad morom. Za španielskych čias sa tu ťažilo striebro a zlato. Ťažko rozlíšiť, kde sa toto rozťahané mesto končí a kde začína susedné mesto Comayaguela. Ak sa chcete zorientovať, musíte zájsť do neďalekéhp Národného parku EL PICACHO, kde je okrem sochy Krista pekná vyhliadka na celú metropolu /zvlášť v noci, no to sme bohužiaľ, nevideli/. Centrum mesta je málo výrazné, -no predsa len je – na námestí Plaza Morazán. Pretože je nazvané po diktátorovi Morazánovi /má tam jazdeckú sochu/, ľudia to neoficiálne volajú Parque Central. Budova parlamentu je nová a vcelku zaujímavá. Hlavným kostolom Tegucigalpy a celého Hondurasu je novogotická bazilika La Virgen de Suyapa /patrónky Hondurasu/. Nepáčila sa nám príliš-bolo vidieť že je „nová“ asi 70-ročná a tie jej preslávené veľké sklené okná sa nám javili ako akosi disharmonické. Všetci nám tu odporúčali, že ak chcem vidieť čosi pekné, treba nám ísť na krátky výlet do NP La Tigra. Bohužiaľ, nemali sme naň čas. Rovnako tak, ako sme zatiaľ nestihli navštíviť slávny karibský turistický raj na ostrove Roatan. Bolo tam však už veľa Slovákov, prevažne na plážových pobytoch. Od nich máme nejaké informácie, ale dosť rozporné a osobne nepreverené. Azda v budúcnosti to aj tam trochu pokukáme.

Na čo sme si ale čas urobili, to bola hlavná turistická atrakcia Hondurasu – archeologická pamiatka po starých Mayoch – COPAN /dnes 30 tis.obyv./. Do Copanu sa dá ísť letecky alebo aj autom. Vyskúšali sme to autom. Dokonca dvakrát. Raz v rámci okružnej plavby po Karibiku z prístavu PUERTO CORTES /130 tis.obyv., jeden z najmodernejších a najväčších v celej Strednej Amerike / cez SAN PEDRO DE SULA /druhé najväčšie mesto Hondurasu s asi 1, 1 mil. obyvateľov; sídlo váženej univerzity/. Druhýkrát sme si sem odskočili z Guatemaly pri expedícii po Strednej Amerike. Pri jazde z prístavu do Copanu sme si okrem vypaľovania pralesa a pištoľníkov všimli aj istú zvláštnosť, ktorú sme potom videli aj na cestách v Guatemale. Na konci jazdy z prudkého kopca boli z cesty vždy krátke slepé odbočky do protisvahu. Je to vraj pre tých, čo by im cestou dolu zlyhali brzdy. Nie je ich vraj -vzhľadom na technický stav honduraských aut, vôbec málo.

V malom mestečku pri nálezisku sme aj nocovali. „Hotel don Odos“ bol na miestne pomery luxusný. V meste sme navštívili aj jednu nóbl reštauráciu, kde čašníčky nosili víno v džbánoch na temene hlavy a kde nám pod oknami o dušu vyhrávali miestni gitaristi. Bolo to tam fajn,-až na príchod a odvoz z reštaurácie do hotela. Taxíky v mestečku nie sú a tak sa o nás museli podeliť taxikári-amatéri na malých skútroch. Trasa jazdy nebola dlhá, ale vďaka štýlu jazdy týchto „mučačos“ sme pri nej zažili všeličo.

Archeologické nálezisko Copán na prvý pohľad nevyráža dych ako napr. Tikal či Chichén Itzá. Na druhý pohľad je tam však veľa interesantných miest. Je to tretie najväčšie mayské mesto z tzv.klasického obdobia. Oblasť nesie stopy osídlenia už od obdobia 1300 -1000 rokov pred n.l. Aj keď sa rozkladá na nive rieky Copan, je najvyššie a najjužnejšie položeným mestom starých Mayov klasickej éry. Pozostatky stavieb sú zväčša z 5.-9.storočia. Medzi najcennejšie stavby patrí akropola a na nej tzv. hieroglyfické schodisko. Schodisko je necitlivo zakryté strieškou, takže sa ťažko fotí. nemenej slávnym je tzv. jaguárové schodisko. Na stavbách a nádvoriach sú stély, sochy a zaujímavé basreliéfy napr. smrtiek a jagguárov. Je tu aj ihrisko pre smutne známe mayské loptové hry. Na dvore vládcov Copánu /niekedy ich volali „králici“/ tradične žili najlepší mayskí astronómovia a astrológovia. Copánčania najpresnejšie zo všetkých Mayov vypočítali dĺžku slnečného roka a mali tiež jeden z najpozoruhodnejších kalendárov s povestným otvoreným koncom…

Mayovia tu tak ako inde bytostne záviseli od úrody kukurice. Ak boli na ňu dobré roky, raketovo sa rozmnožovali, ak boli roky zlé, krajina sa vyľudňovala. 12.-13.storočie n.l. bolo na kukuricu veľmi zlé a tak sa Copán definitívne vyľudnil.

Vyteperili sme sa až hore, na terasy či strechy niektorých pamiatok. Dalo nám to zabrať a museli sme si dávať pozor na šmyk. Keď sme však už boli hore, bolo nám hej. A videli sme nielen okolité zvyšky stavieb ale aj bujnú vegetáciu v okolí.

Tak ako v niektorých iných náleziskách v „džungli“ aj tu sa o priestor so starožitnosťami delia divé zvieratá. Videli sme veľa pestrých veľkých papagájov a hlodavce podobné capybarám.

Sprievodcovia tu po parku chodia so samopalmi, čo zodpovedá chronicky zlej bezpečnostnej situácii v krajine. Dali sme sa s nimi do reči. Ukázalo sa, že vedia kde je Slovensko a že máme dobrých futbalistov. Nuž nečudo, veď sme na majstrovstvách sveta hrali -ak nás pamäť neklame, v jednej skupine.

V prvej dekáde 21.storočia sa v Hondurase do prezidentského úradu dostal Manuel Zelaya, ľavicovo orientovaný politik, priateľ Huga Chaveza. Netrvalo dlho a politické intrigy a vojenský puč odstavili Zelaya od moci a prinútili ho odísť do emigrácie. OSN násilnú zmenu moci a následné zmanipulované prezidentské voľby neuznali a žiadali a dodnes žiadajú, aby sa k moci vrátil zákonný prezident Zelaya. Vojenské kruhy /previazané na agrokoncerny/ to ale nechcú pripustiť a robia všeličo možné, aby imidž samozvancov v zahraničí zlepšili. Dokonca na to využívajú turistických sprievodcov-agitátorov. Sami sme zažili takéhoto „komika“. Pri dlhej ceste z Puerto Cortes do Copanu do turistov celý čas hustil vládnu propagandu o korupčnom „komunistovi“ a čestných honduraských dôstojníkov, čo ukončili jeho diktatúru a zaviedli vládu práva. Nemci, Francúzi, dokonca Američania, ktorí boli v našej turistickej skupine sa mu za chrbtom len uškŕňali.

Akokoľvek, ak sa dokážete povzniesť nad aktuálnu politickú mizériu Hondurasu a naskytne sa vám príležitosť vidieť mayský Copán, neváhajte a choďte si ho pozrieť. Investované peniaze sa vám určite lepšie zhodnotia v Copáne, ako pri vylihovaní na pláži na ostrove Roatan.

/Autorom foto je autor textu/.