Založ si blog

Ekvádor / Pan-Am 11. /

Z LUXUSU DO DŽUNGLE A ODTIAĽ NA SOPKU

Ekvádor je krajina na rovníku. Svedčí o tom aj jej názov. Ekvádor patrí ku menším juhoamerickým krajinám. Poskytnúť základné geografické údaje o Ekvádore nie je jednoduché. Ekvádor totiž vo svete používané mapy jeho krajiny a vo svete uvádzanú rozlohu svojej krajiny neuznáva. Veľké územia v susednom Peru, ktoré stratil po prehratej vojne, totiž stále považuje za svoje a uvádza ich na svojich mapách ako dočasne okupované územia.

Akokoľvek, medzinárodné zdroje uvádzajú, že Ekvador má 283 561 km2 /vrátane Galapág/ a 17, 7 mil.obyvateľov. Ekvádor nazývajú krajinou ropy a kakaa. Jeho hlavné mesto Quito má 2,1 mil.obyvateľov. Po bolívijskom La Paze je druhým najvyššie položeným hlavným mestom na svete /2850 metrov nad morom/.

Ekvador sme precestovali dosť podrobne. Boli sme na jeho súostroví Galapágy. Pochodili sme historické pamiatky v hlavnom meste Quite, zúčastnili sa trhov v provinčnom /ale univerzitnom/ meste Otavalo. Strávili sme pár nádherných dní v amazonskom pralese / z ktorého kúsok má aj Ekvador/. Zašli sme na „pamätník rovníka“, aby sme vyskúšali ako je to stáť jednou nohou na južnej a druhou na severnej pologuli. No a napokon sme si v Ekvadore urobili aj osobný výškový rekord, keď sme takmer dosiahli ľadovcový vrchol aktívnej sopky Cotopaxi.

Putovanie po Ekvadore sa začalo príletom do Quita. Pristávanie v Quite je pomerne dramatické. Pilot sa musí trafiť medzi troj-štvortisícové vrcholy sopiek a v riedkom vzduchu stihnúť zabrzdiť na dosť krátkej dráhe, konča ktorej už začínajú domčeky tých chudobnejších domorodcov. Ani cestujúci to v prvých momentoch nemajú jednoduché. Pohľad cez okno lietadla, – ako krehké plechové krídla „tesne“ míňajú ostré štíty trochu stiahne žalúdok aj skúsenejšiemu turistovi. Nepríjemné pocity ale „šťastným“ vystúpením z lietadla nekončia. Len čo sa návštevník Quita ocitne mimo letiskovú halu, naplno pocíti takmer trojtisícovú nadmorskú výšku. Pociťuje to ako chladnú drsnú klímu dakde v Arktíde, hoci je pár kilometrov od rovníka. Na chvíľu má zimničnú triašku a výpadky dýchania. To všetko však dlho netrvá. Onedlho je človek fit. Pripravený vykročiť v ústrety neznámym cestovateľským dobrodružstvám.

Potom, ako sme si batožinu zložili v hoteli a trochu sa osviežili, vyrážame na prehliadku ekvadorskej metropoly. Prvý na zozname hajlajtov je najstarší kostol a kláštor Južnej Ameriky „San Francisco“. Po stránke stavebného slohu je to zmes renesancie, maurského slohu /mudejar/, baroka a manierizmu. Nádhera. Nielen zvonku ale aj zvnútra. Malá ukážka toho, koľko bohatstva Španieli v Južnej Amerike našli, od 16.storočia odvážali do Španielska a z čoho dodnes financujú svoju relatívne vysokú a podľa nás nie príliš zaslúženú životnú úroveň. Bohatá ornamentúra z tropického dreva, veľa mramoru, vzácne staré obrazy a sochy a všetko čo sa dá, prajne pozlátené. A čo sa nedá, to aspoň postriebrené. Vstupujeme do ďalšieho – JEZUITSKÉHO kostola „La Compania“ . Je to majstrovské dielo španielskeho baroka, s interiérom plným zlata. Úchvatné dojmy zo starého koloniálneho kostola sa opakujú. V blízkosti kostola San Francisco je starobylý kláštor s „rajskými záhradami“, podlubiami a obrazy, znázorňujúci pastoračnú činnosť španielskych misionárov medzi Indiánmi.

Ideme to trochu rozdýchať do patinou času tiež trochu poznačeného parku „La Almeda“. Na chodníku vidíme „výstavu“ typicky juhoamerických textílií a pri nej domorodé tvorkyne /alebo kofy- priekupníčky ?/. Trochu štátnický rozmer následne dodáva našej prehliadke prechod po námestí Nezávislosti. A na záver prehliadky pohľad na celé centrum mesta z vrcholu vyhliadkového kopca PANECILLO /=niečo ako bochník chleba/. Na kopci je socha Madony s krídlami v ochranárskom postoji.

Mesto ochranu od tej najpovolanejšej potrebuje. Je obkolesené aktívnymi sopkami. Z nich jedna má pre Slovákov zaujímavo znejúce meno „pičinča“ resp. Pichincha /4784 m/ Pod vrcholom sopky je vulkanologická stanica. Našťastie, signalizuje iba oranžový stupeň. V najbližších hodinách nám láva do topánok nenatečie.

Poobede nasleduje výletík do blízkeho okolia s trochou astronómie, geografie a etnografie. Auto nás vyvezie k čomusi, čo je vraj „pamätník rovníka“. Ekvadorčania si na svojej rovníkovosti dosť zakladajú. Majú po rovníku nielen názov štátu, ale aj sériu výstavných budov a sôch v na to určenom špeciálnom rovníkovom parku. Rovník prechádza viacerými štátmi sveta. Inšpiráciu na meno krajiny poskytuje nielen Ekvadoru ale napríklad aj Rovníkovej Guinei. No geografický a astronomický výskum spojený s rovníkovou polohou sa naplno realizoval iba v Ekvadore.

Na začiatku 20.storočia údajne z výskumných dôvodov navštívil Ekvador aj náš dobrodruh, letec-generál a áno, aj politik,-Milan Rastislav Štefánik. Hľadali sme tu po ňom nejaké stopy. Prečítali sme viacero pamätných tabúl, pozreli viacero starých fotografií vo vitrínach, no bohužiaľ nič. Po Štefánikovi ani stopa. A tak je to vo svete nielen s ním, ale aj s honorom slovenského národa vôbec. Sami sme si na vine.

Po odfotení na rovníku ideme ďalej, do ďalšej osvetovej inštitúcie. Je ňou Etnologické múzeum Ekvadoru. Na stenách, na paneloch, vo vitrínach a na stojanoch je plno vyobrazení a fotografií kadejakých miestnych indiánskych kmeňov a ich polozabudnutých či úplne zabudnutých životných príbehov. Keď to človek číta, stále musí myslieť na to, ako je naše myslenie a školská výchova totálne zmanipulovaná anglosaským výkladom dejín sveta. Koľko bezvýznamných taľafatiek sa vykladá ako dejinotvorné udalosti-len preto že sa tie „stounhendže“ nachádzajú v Anglicku-a koľko úžasných civilizácií, kultúr a etník je nezaslúžene mimo zorné pole liberálno-demokratického Západu.

Prečo ? Často iba z latentne rasistických dôvodov. Zoberte si ktorúkoľvek u nás preloženú a vydanú honosnú anglickú, americkú, francúzsku, nemeckú… knihu o “ historických pokladoch ľudstva“, o „prírodných divoch ľudstva“-a spočítajte, koľko záberov je tam z najväčšej krajiny sveta – z Ruska /o Slovensku ani nevraviac/. Spočítajte, koľko historických osobností a udalostí sa tam uvádza zo slovanskej civilizačnej oblasti. A pritom Slovania tvoria najväčšiu autochtónnu skupinu obyvateľov Európy. Slovania sú najväčšia pôvodná jazyková skupina Európy…

Toto sa týka Slovanov-Európanov. A čo potom povedať o „ničotných“ Indiánoch, o kmeňoch a kultúrach starého a novšieho Ekvádoru ? Synonymom Západu je rasovo podmienená kultúrna ignorancia a netolerancia,-aj keď kvalitne zamaskovaná do liberálno-demokratických fráz.

Ale dosť už frľania. Poďme už do prírody, aby sme prišli na iné myšlienky. Potulky po Ekvadore pokračujú v amazonskom pralese. Skôr než sa do neho dostaneme, musíme na aute, po cestách-necestách z Quita prekonať asi 250 kilometrov teda asi 6-8 hodín jazdy. A hoci mierime do nížiny, musíme sa z kotlín a hôr okolo hlavného mesta dostať prekonaním zopár strmých hrebeňov. Prechádzame popod ďalšie sopky-predovšetkým neďaleko najvyššej hory Ekvadoru – sopky CHIMBORAZO /6263 m/. Skúšame odfotiť jej ľadový kužeľ, no s výsledkom nie sme veľmi spokojní.

Chimboraso

Prechádzame cez mestečká s termálnymi kúpeľmi. Ich vzhľad napovedá, že sem chodia najmä domáci Indiáni.

Konečne sa po hrozných cestách spúšťame do zeleného mora tropického dažďového pralesa. Vchádzame do krajine, zvanej AMAZÓNIA. Míňame hektáre tzv. sekundárneho pralesa-teda pralesa, ktorý už bol hospodársky využívaný a následne znovu zarástol. Cestička popod obrovské tropické stromy a liany, ťahajúce sa z jednej strany cesty na druhú sa konečne trochu rozšíri a my sa ocitáme pred CASA DEL SUIZO, v lodži, vlastnenom jedným Švajčiarom.

Tento ostrovček civilizácie v zelenom mori džungle a krajine divochov bude na pár dní naším domovom. Je to na pomery Amazónie dosť luxusné ubytovacie a stravovacie zariadenie. Chyžná nás uvádza do jednej z chatiek s priamym výhľadom na Amazonku resp. na jej bočné rameno. Trochu sa posilníme v reštaurácii a už sme v čistom hotelovom bazéne, v záhrade, kde to kvitne a vonia ako u nás na vrchole leta. Lenže kalendár vraví, že je zajtra Mikuláša…Najedení a osviežení ideme za horúca pokukať dedinu, ktorá je neďaleko lodže. Dozvedáme sa, že dedina je pomerne nová. Vznikla spolu s lodžom. Okrem džungle je jediným zdrojom živobytia práca a služby pre Švajčiara a jeho lodž. Domorodci majú v dedine pre seba samých ale aj pre takých zvedavcov, ako sme my, dva malé obchodíky. Je tu aj jednotriedna škola a modlitebňa. To je všetko, čo týchto „divochov“ spája s civilizáciou. Sú k nám, turistom, prívetiví. Dievčatá pózujú pred fotoaparátmi, chlapci sa pýtajú, či niečo nepotrebujeme. Sú to už pomerne habituovaní divosi. Ktovie, akí by boli, keby Švajčiarovi prestali chodiť hostia, on by lodž musel zavrieť a oni by začali hladovať…

Na druhý deň ideme s miestnymi sprievodcami do vnútra džungle. Najprv asi hodinu šliapeme po vysekanom chodníku sekundárneho pralesa. Potom sme konečne v neupravenom primárnom pralese. V nefalšovanej divočine. Kľučkujeme pomedzi kmene stromov a popod liany. Zem pod nami je červenohnedá, evidentne nepríliš úrodná. Je vlhko, šmýka sa. Občas sa musíme chytiť kmeňov nejakého stromčeka, no robíme to opatrne, lebo na niektorých kmeňoch sú tŕne a po iných lozia veľké mravce. Sprievodca nás pred nimi varuje-ich pichnutie je vraj veľmi bolestivé a menej odolným ľuďom hrozí anafylaktický šok. Tu a tam prales zhustne a sprievodcovia nám musia pomáhať v napredovaní mačetami. Dostávame sa na malú vyvýšeninu. Dolu pod ňou je tôňa a v nej žblnkoce malý potok. Na našej strane potoka je mohutnejší strom a z neho visia dolu mohutné, ako ženské zápästie hrubé liany. Sprievodca sa chytí liany a z pokrikom „tarzáán“ skočí smerom do potoka. Liana ho prevezie na druhú stranu a potom zase naspäť. Párkrát sa na nej sprievodca pohojdá-tam a späť ako kyvadlo. Samozrejme, že tým aj nás inšpiruje k podobnej hre „na Tarzana“. Musíme sa zoradiť do radu, lebo hojdacia liana je iba jedna a fotku na nej „á la Tarzan“ chce každý.

Do chuti vyhojdaní schádzame dolu k potôčku. Je v ňom krištáľovo čistá voda. Spodok potoka tvorí rozmrvený kameň. Sem-tam sa v ňom niečo leskne. Asi zlato. Kašleme naň a napredujeme potokom dolu ku rieke. Pomaly opúšťame prales a čudujeme sa, že sme v ňom za dve-tri hodiny okrem vtáčikov, motýľov, jedovatých pavúkov, mravcov a žabiek resp. kokosových krabov nestretli žiadneho živočícha. Sprievodca vraví, že o zver v pralese nie je núdza. No treba ísť hlbšie, aj deň- dva chôdze. Domorodci chodia na poľovačky /lovia opice, leňochodov a hlodovace/ aj na celý týždeň. Kedysi žili zvieratá aj bližšie, no hluk a smrad civilizácie ich vyduril. Potôčik nás priviedol ku celkom veľkej rieke. Jej tok je asi dvadsať metrov pod nami. Svah k vode je strmý a mäkký. A porastený čímsi ako bambus, Zrejme sem naň chodia ľudia, lebo mnoho bylí je odseknutých mačetou. Teraz trčia na svahu ako kopije. Snažíme sa pomaly mäkkou šurovanicou schádzať dolu. Občas sa šmýkame a prichytávame na poslednú chvíľu o byle „bambusov“. Jednej z turistiek sa to nepodarí , padá dolu svahom. Aby nepadla rovno na ostrý „bambusový“ kýpeť, zachytáva ju druhá turistka za ruku. Lenže tá prvá sa následne celou váhou zvalí na ňu a obe dámy letia dolu hlavou k rieke. Našťastie, okrem nejakých odrenín im nič nie je. Sprievodca im rany dezinfikuje liehom s príručnej lekárničky.

Dolu pri rieke je čln a štyria domorodci, ktorí tu pre nás pripravujú plť. Pomocou mačiet zoťali pár stromov a zviazali ich spolu lianami. Ešte posledné úkony a plť je hotová. Váhavo sa na ňu postavíme. potom si na jedno z brvien, ktoré má slúžiť ako lavica aj posadíme. Sprievodca a jeden z domorodcov sa chopia dlhých drevených štanglí, odrazia plť od brehu a od dna rieky a plavidlo začne pomaly unášať voda. Ideme obozretne. Prúd je pomalý. Umožňuje zopár záujemcom skočiť do vody a pár kraulami nás dobehnúť. Pristávame v malej domorodej osade. Tu sú divosi takmer stopercentnými divochmi. Aspoň tak na prvý pohľad vyzerajú. Chatrče majú pri rieke na vysokých koloch. Dolu pri koloch sú primitívne chlieviky pre svine. Je tu kadejaké haraburdie /palice, koše, ale aj staré plastové nádoby/. Ideme po jednoduchom rebríku /brvno so zárezmi-stupačkami/ hore do priestorov, kde bývajú ľudia a na noc aj sliepky a psi. V strede hlavnej miestnosti, ktorej steny tvoria rohože je na skalách a na starom plechu rozložený oheň. Tu do pol pása holá pani domáca čosi pripravuje pre svoju početnú rodinu. Domáci pán, odetý len v akomsi šúpolí, ktoré mu zakrýva trochu a zadku a vpredu „dzindzíka“, nás vedie do „spálne“. Tu je na stene pripevnený kus papiera a na ňom ťažko rozpoznateľná fotografia mladého muža v uniforme. Domáci pán hrdo ukazuje rukou na fotku a na seba. Sprievodca nám dovysvetľováva, že je to domorodcov najstarší syn. Slúži v armáde a údajne je vraj letec. Nuž, videli sme film, ilustrujúci z akých chudobných roľníckych pomerov pochádzal Gagarin-ale toto tu prekonáva aj ruského kozmonauta. – Pilot na vojenskej stíhačke pochádza z amazonskej džungle, kde jeho otec loví divú zver oštepom a lukom…

Divošskí hostitelia nás ponúkajú akýmsi doma kvaseným dunihlavom. Tvárime sa, že sme si odpili. Nevadí-obsah fľašky za chvíľu stiahla gazdiná s gazdom. Párty vrcholí – dospelí divosi a ich deti začínajú tancovať do kruhu a zapájajú do tanca aj nás. Okúňame sa, ale šarmu divošky s holými cecíkmi podliehame a trochu si s ňou zakrepčíme. – Fotku polonahej divošky a nás /vo formáte 1 x 2 metre/ potom uvidíme v bratislavskej Inchebe, na veľtrhu cestovných kancelárií…

Vraciame sa do lodže, trochu sa musíme zregenerovať. lebo nás večer čaká rozlúčková párty. Plávame na miesto jej konania člnom. Odohrá sa na štrkovom ostrove oproti lodžu, priamo v rieke Amazonka. Ohník tu pekne horí, cerveza je ekvadorská, kurence, čo sa grilujú, sú tunajšie, amazónske. Hlavným klincom programu sú tance v sukniach zo šúpolia oblečených chyžných z lodžu. Potom nasleduje už len vystúpenie miestneho ŠAMANa. Je plné mágie, tajomného mrmľania, monotónneho „spevu“, opľúvania amuletov a pod. Šaman sa pýta, či medzi nami nie je niekto chorý. Prihlasuje sa dáma, čo sa doobeda skydla zo svahu do rieky a poranila sa na kolenách a laktoch pri „brzdení“. Je to tá pravá osoba-farmaceutka a fanúšička alternatívnej medicíny. Šamana očami priam hlce. Keby nebola tma, iste by si robila poznámky. Liečiteľ okiadza zranené miesta, zaklína a odklína svoju pacientu, ovieva ju obrovským vejárom. Takto to prebieha asi pol hodinu. Sprievodca pobadá, že sa začíname nudiť a seansu ukončuje. Dáva šamanovi do ruky zopár bankoviek a nám je dovolené nastúpiť do člnov a preplaviť sa cez Amazonku naspäť do lodžu a do civilizácie.

Druhý deň je náročný. Opäť ideme autami naspäť do Quita. Ideme však trochu inou trasou. Dostávame sa do provinčnej metropoly OTAVALO /40-50 tis.obyv./. Je vychýrená solídnou univerzitou a veľkými trhmi. Domorodci z vidieka tu ponúkajú ovocie, zeleninu a hydinu a ryby, no tiež obrovské množstvá pestrých doma tkaných látok, pokrovcov, obrusov, prikrývok, čiapok, svetrov, topánok, čižiem a pod. Príležitosť využívajú aj remeselníci-hrnčiari, kováči, tesári, kožiari a priekupníci plastového čínskeho tovaru.

Chvíľu tu blúdime medzi pestrým davom a potom trochu predčasne ideme na miesto zrazu,-do reštaurácie v v celkom dobrom hoteli v centre mesta. Zažívame tu malý šok. Prihovára sa nám PO SLOVENSKY opálená prostovlasá blondínka, ktorá počula náš slovenský rozhovor. Využívame príležitosť a anketujeme ju azda aj hodinu. Slečna je na študijnom pobyte na miestnej univerzite a v hoteli, kde sme sa stretli, býva a sa stravuje. V rozhovore s ňou nás vyrušia dvaja členovia našej turistickej skupiny. Pribehli do reštaurácie zvonku celí rozrušení. Vraj v neďalekej miestnej banke zažili ozbrojený prepad. Museli ležať na zemi, kým si na šťastie iba do vzduchu strieľajúci banditi nevzali z pokladne svoj lup. Naši spoluturisti sú na chvíľu hrdinami celej skupiny. Nevadí, hlavne že sa nikomu nič nestalo. Pýtame sa slovenskej študentky, či sú tu takéto prepady bežné. Odpovedá, že o nich občas počuje, no sama ešte žiaden nezažila. – Šťastná to žena. Dúfajme, že mala šťastie aj inokedy, a že je z nej dnes usadlá docentka sociálnej práce u spoteného Krčméryho.

Večer prichádzame znovu do Quita. Snažíme sa nájsť v meste nejakú zaujímavú reštauráciu. Nachádzame však len jedáleň, kde ponúkajú dávno ugrilovanú hydinu. Nedojedení peši kráčame do hotela. Okolo nás prechádzajú taxíky „collectivo“ ale aj trolejbusy. Zaujímavé, že všetky trolejbusy tu majú značku „Ikarus“. Vraj maďarskí „súdruhovia“ vybavili veľkú zásielku týchto vozidiel nielen pre Ekvador ale aj pre Venezuelu. Tesne pri hoteli ideme okolo ambasády USA. Ako všade vo svete, aj tu je to komplex takmer nedobytných budov, obohnaných vysokým múrom, žiletkovým pletivom a kamerami. Pri vchode do objektu vidíme dvoch mariňákov, čo práve majú nočnú službu. Len strážte, chlapci. Nám, čo budeme mať nocľah asi dvesto metrov od vás, sa bude hneď lepšie usínať.

Nadišiel posledný deň nášho pobytu v Ekvadore. Lietadlo ním letí až podvečer, takže máme deň sami pre seba. Dohodneme sa, že si trochu priplatíme a s našim domácim sprievodcom zájdeme hneď po raňajkách na nejakú okolitú sopku. Sprievodca, keď počuje o extra-zárobku, nelení a berie nás na výstup na ten najlepší vulkán v okolí. Na najvyššiu činnú sopku – COTOPAXI /5897 metrov nad morom/ na svete. Vulkán Chimborazo je vyšší, ale zdá sa, že je už vyhasnutý.

V pozadí biely vrchol Cotopaxi

Cestou hore sme príjemne vzrušení. Pozorujeme okolitú krajinu, ktorá sa so stúpajúcimi metrami nadmorskej výšky mení z tropickej na subtropickú a potom -podobne ako na Reunione, na alpskú krajinu. Míňame horárne, prechádzame cez hustý IHLIČNATÝ les. Na holinách v ňom obdivujeme neznáme kvety a prekrásnu pampovú trávu.

Asi po dvoch hodinách sme na parkovisku, ktoré je podľa bedekra najvyššie položeným parkoviskom na svete. V okolitej škvárovej krajine bez vegetácie je zvalcovanou lávovou škvárou pokryté priestranstvo asi 30 x 20 metrov. Vystupujeme z auta a odteraz je to už len na nás. Sme asi vo výške 4000 metrov a posledných 800-1000 metrov šliapeme po cestičke či chodníku so sklonom miestami až 60°. Nohy sa nám zabárajú do lávového štrku. Postupne je však podklad tvrdý. Zmrznutý. Nečudo, okolo nás začínajú snehové polia.

Kráča sa nám stále ťažšie a ťažšie. Už vidíme červenkavú strechu útulne – náš cieľ. Lenže sme už okolo 4500-4800 metrov nad morom a v tejto výške /Mont Blancu/ je tak málo kyslíka, že neaklimatizovaní dávame pred seba nohu za nohou ťarbavo, s obrovskou námahou, ako kozmonauti na mesiaci. Po každých 10 krokoch zastavujeme a oddychujeme. Napokon sme hore. V útulni. Zaujímavé, že sem medzi prvými vyšli najmä fajčiari, na nedostatok kyslíka zrejme natrénovaní.

Útulňa pod Cotopaxi : 4800 metrov nad morom

V útulni je okrem recepčného a zriadenca aj asi desať-pätnásť drsných chlapíkov, hovoriacich po španielsky, anglicky, nemecky, francúzsky, taliansky…Sú to horolezci, ktorí sem prišli prespať kvôli aklimatizácii a pred zajtrajším útokom na vrchol Cotopaxi. Len čo sa trochu zregenerujeme a buchneme si na nálepku útulne pečiatku, už nás svrbí noha. Ideme von a skúšame pokračovať ďalej asi 200-300 metrov. Je to najprv čertovsky a potom pekelne ťažké. Napokon sme aj radi, že asi vo výške 5100 metrov nám už terén / sme bez mačiek a bez čakanov / nedovolí pokračovať.

Vraciame sa do útulne a odtiaľ dolu na parkovisko a do auta. Cestou do Quita sa zastavujeme na jeho predmestí, v luxusnom hoteli prerobenom z bývalého kláštora. Jedlo sa servíruje v nóbl sieni na striebre a porceláne. My ho však do seba hlceme ako praví himalájski /alebo aspoň andskí/ horolezci.

Potom už upaľujeme do hotela pre batožinu a odtiaľ futas matias na letisko. Večer nás čaká let cez Pacifik na bájne ekvadorské súostrovie GALAPÁGY. – O tom sme však písali v inej kapitole, venovanej pacifickým ostrovom. A ste to náhodou nepostrehli, zalistujte si trochu naspäť.

Začiatok plavby na Galapágach
Na Galapágach
Na Galapágach s novým kamarátom

Galapágy boli dobré,-ako napokon celý Ekvador. Ekvador mal aj vcelku priaznivé geopolitické začlenenie / priateľstvo s Kubou a Venezuelou resp. protiimperialistická Alba resp. ľavicová Únia juhoamerických krajín/-pokiaľ USA nezorganizovali jednu z povestných demonštrácií a nepovalili ľavicovú vládu. Vláda Lenina Morena potom podlo zradila ľavicového vodcu a dlhoročného prezidenta Raffaela Correu a následne vydala amerického disidenta Juliana Assangeho britskej jurisdikcii. Assange je dodnes v britskom väzení a tŕpne, kedy ho Británia vydá orgánom USA. Viac ani príliš nestihla-lebo onedlho prišli nové voľby a Ekvadorčania si znovu vybrali anti-imperialistickú vládu. Šťastný koniec ? Pre Assangeho nie, pre Ekvador áno, ale iba na chvíľu. Lebo čert odetý v americkej vlajke nikdy nespí. A dnes je pri moci zase pravicová proamerická klika. – Lenže, ani ochrankyňa Ekvádora, Madonna z Panecilla a ľud Ekvádora nikdy nespí…

/Autorom foto je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958493x
Priemerná čítanosť článkov: 2529x

Autor blogu

Kategórie