Založ si blog

Peru / Pan – Am 13. /

Peru bolo v zlatých časoch poznávacieho turizmu najnavštevovanejšou krajinou Južnej Ameriky. Čo tam tí ľudia videli, za čím chodili ? Nuž Peru je priamym nasledovníkom bájnej ríše Inkov. Peru má ich bývalé hlavné mesto Cuzco a má tiež božské Machu Picchu. Má ale tiež Amazóniu a tajomné púšťové obrazce v Nazca. No a samozrejme má i starú koloniálnu Limu s mondénnym Miraflores. A mnoho, mnoho iných nádherných prírodných pozoruhodností a historických pamiatok.

Peru je štát s rozlohou 1 285 216 km2 a cca 35 miliónmi obyvateľov. Jeho hlavné mesto Lima má vyše 9 miliónov obyvateľov a radí sa tak medzi najľudnatejšie metropoly Južnej Ameriky. Mestici predstavujú v štruktúre obyvateľov 61%. Belosi 6%, Černosi 3,5% a Indiáni /Kečuovia, de facto potomkovia Inkov/ 26%. Zvyšok sú na prekvapenie početní Aziati /Indovia, Japonci, Číňania a Kórejci/. Keď sledujete futbalové zápasy Peru, myslíte si, že ide o černošskú krajinu. Keď navštevujete populárne turistické lokality, myslíte si, že ide o indiánsku krajinu a keď sledujete politiku, nazdávate sa, že je Peru buď v Európe alebo v Ázii. No ono je medzi Andami a Amazonkou a najpočetnejšou a najnenápadnejšou skupinou obyvateľstva sú miešanci Indiánov a Európanov – mestici. Zaujímavé.

Naše potulky po Peru nezachytili oblasť púšťových obrazcov v Nazca, ani mestá na pacifickom pobreží. Inak však kopírujú štruktúru turistických hajlajtov: Lima- Miraflores, Cuzco-Machu Picchu a údolie rieky Cochabamba a napokon Iquitos a Amazonka a jej prítoky. Pokúsime sa podeliť sa s vami o príhody a skúsenosti, ktoré sme na cestách po týchto peruánskych destináciách mali.

Po prílete do Limy sme ešte v ten istý deň aspoň sondážne „vybehli“ do mesta. Samozrejme hlavne do jeho centra. Obišli sme celé hlavné námestie /Plaza de Armas/. Ochutnali sme tunajšiu atmosféru a vytvorili si predstavu o tom, čo nás na druhý deň čaká.

Na druhý deň po raňajkách to potom bolo to isté námestie, ibaže so sprievodcom, klebetiacim pri vládnych budovách o ľavicových maoistických povstalcoch z hnutia Tupaca Amaru či z hnutia „Svetlý chodník“ /A.Guzmánovi a spol./, ale tiež o diktátorovi A.Fujimorim, ktorý proti nim bojoval. Obdivovali sme rozložité barokové kostoly a kláštory, no aj žlté a hnedé budovy s historickými, skvelo rekonštruovanými drevenými balkónmi.

Písať o Lime podrobnejšie by bolo len opakovaním toho, čo si nájdete na wikipédii. S charakteristikami historických pamätihodností z tejto studnice angloamerických dezinterpretácií sa výnimočne zhodujeme. LIMA, ako sme už uviedli je jedným z juhoamerických megapolisov. Plošne je to naozaj obrovské mesto. Pocítili sme to, keď sme sa autom vybrali pozrieť si archeologické nálezisko na jej okraji, uchovávajúce pamiatky na kultúry, kvitnúce v Peru ešte pred príchodom Inkov.

Na nálezisko a z neho naspäť sme išli desiatky kilometrov pomedzi jednotvárne more chudobných nevzhľadných príbytkov z tvárnic. Väčšinou neomietnutých. V takýchto barabizniach miestni ľudia nielen bývajú, ale tu aj pracujú. Veľmi veľa je tu napr. stolárskych dielní, kde miestni remeselníci z tropického dreva dovezeného z Amazónie, ručne kus za kusom vyrábajú nábytok: skrine, stoly, gauče, postele…všetko akési masívne, ťažké, v neo-historickom štýle.

Archeologické nálezisko z doby pred príchodom Inkov predstavuje komplex podobný hradisku. Urobili ho z blata, na ktoré keď vyschlo, ďalej stavali. Ruiny sa zachovali stáročia, no dnes doslova miznú pred očami. Spôsobené je to efektom „El Niňo“, doteraz nevídanými obdobiami dažďov. Silné dažde a následne dlhé obdobia zamračenosti a vlhka likvidujú stavby z blata a menia ich na kopu hliny. Darmo, Inkovia boli vyspelejší,-tí stavali z kameňa a vedeli, prečo to robia. Navštívili sme dve takéto lokality – jednu na sever od Limy – CARAL a na juh od Limy PACHACAMAC. Osídlenie Caralu sa datuje do čias 3 tis.rokov pred naším letopočtom, čo robí z Caralu najstarším známym ľudským sídlom v Amerike. My si viac pamätáme Pachacamac. V časoch svojej slávy to bolo najväčšie pútnické miesto Južnej Ameriky – v ére pred Inkami i za ich vlády, ba chvíľu aj po príchode Španielov.

Unavení z pochôdzok po archeologických lokalitách sme podvečer privítali zmenu prostredia. Odviezli sme sa do mondénneho mesta MIRAFLORES, spájajúceho Limu s Tichým oceánom. Bedekre o Miraflorese / 120 tis.obyvateľov/ uvádzajú, že ide o de facto južné predmestie Limy, ktoré predstavuje exkluzívnu rezidenčnú a luxusnú nákupnú štvrť. Bývajú v nej tí najbohatší a najvplyvnejší ľudia Limy, ale aj športovci, umelci, celebrity a bohémi. Je tu veľa možností ubytovania pre turistov, prepychových hotelov /Hilton, Marriott a i./, reštaurácií a barov., galérií, obrazární, múzeí, predajní suvenírov, skrášľovacích salónov, sanatórií a pod. Na kraji Miraflores, na útese nad Pacifikom je svojrázny umelecky poňatý verejný park, – PARQUE DEL AMOR s lavičkami údajne špeciálne na bozkávanie. -Len keby bolo koho… Pohľad dolu na vlny Pacifiku zvádza zísť na pláž a trochu sa okúpať. Dá sa to, ale je to veľmi náročné-strmý chodník dolu, potom prebehnutie cez diaľnicu, potom po pás sa omočiť v prekvapujúco studenej morskej vode a potom znovu cez diaľnicu a napokon strmo hore. Je to namáhavé, dlho to trvá a je to o ničom. Žiadna rozkoš. Nerobte to. Radšej si more zhora odfoťte. A keď ste leniví a konzumní, zájdite na pubertiakmi obľúbenú ulicu „Pizza Street“ /Calle de las Pizzas/ a dajte si jednu veľkú…-no veď viete, čo.

Toľko Lima a okolie. Sadáme do lietadla a totálne meníme lokalitu, kultúru a vari aj čas. Pristávame v historickom hlavnom meste pred-koloniálneho a začas aj koloniálneho Peru,- do Cuzca. CUZCO má asi 400 tisíc stálych obyvateľov. S domorodcami z okolia, ktorí tu všelikde prespávajú a všeličím sa živia a s tisícami turistov však budú dojem minimálne polmiliónovej metropoly. Ak do Cuzca prilietate z Limy, ktorá leží takmer pri mori, prvé s čím sa musíte vyrovnať je nadmorská výška asi 3400 metrov nad morom. Za našich čias tento prvotný šok pre návštevníkov mesta riešila už miestna letecká spoločnosť, ktorá hneď po pristátí ponúkala pasažierom hrnček čaju z KOKY.

Osviežení a trochu stabilizovaní sa ubytovávame v nádhernom historickom butikovom hoteli. Láka nás to hneď po zhodení batožiny vybrať sa na túlačku do centra. Sprievodca nám dáva mapku a necháva nám slobodu, no varuje, aby sme príliš veľa nejedli a hlavne v prvý deň v Cuzcu nepili. Vraj si tu asi pred mesiacom jeden postarší pupkatejší český turista dal štyri pollitrové pivá – a dostal infarkt a zomrel. Cerveza môže byť ale len jedna a radšej až na druhý deň.

Druhý deň sme si jednu cervezu naozaj aj dali. Ale po fajronte, keď sme mali v nohách prehliadku všetkých miestnych kostolov a kláštorov /Chrám a kláštor benediktínov, tzv. Zlatý dvor…/, trhov a obchodov so suvenírmi. A predovšetkým prehliadku zvyškov chrámov a palácov starých Inkov. Mohutné kamenné bloky sú zakomponované do stavieb kresťanských chrámov /kostol a kláštor Benediktínov/ resp. stoja v podlubiach pri nich.

Keď sme sa do chuti napozerali na inkské pamiatky v centre Cuzca ´, vybrali sme sa trochu ďalej, k múrom a baštám mohutnej inkskej pevnosti SACSAYHUAMÁN /=Orlie hniezdo resp. Dom slnka/. Leží ešte o 200 m vyššie ako Cuzco. Múry pevnosti sú postavené z obrovských kamenných monolitov, na povrchu hladko opracovaných a „na chlp“ presne a tesne do seba zapadajúcich kameňov. Španieli sa nazdali, že túto inkskú pevnosť musel stavať „čert“. von Daniken si zase ako staviteľov Sacsayhuamanu nakonšpiroval mimozemšťanov. Ktovie, ako to bolo. Isté je iba to, že ho stavali zruční a bystrí ľudia.

Tieto ich charakteristiky platia aj na staviteľov jaskynného chrámového komplexu QUENCA. Stojí asi 6 km od Cuzca v Posvätnom údolí-Valle Sagrado de los Incas. Okrem kopy turistov a skál nás tu čakala aj hromada domorodcov, predávajúcich klobúčiky, ponchá, svetre a čiapky.

A potom sme si už sadli na vlak a vydali sa úvraťovou železničnou traťou, kde sa v každej zákrute menil posledný vagón na rušeň a naopak. Prekonali sme priesmyk, zahalený oblakmi a začali klesať do údolia rieky URUBAMBA. Rieka bola úzka ale extrémne dravá, vodnatá, schopná tlačiť pred sebou riadne veľké balvany. Koľajnice si z riekou často vymieňali strany, nečudo že sme s obavami sledovali stále nejaký most na trati. Asi dva-tri krát sme aj zastali, zobrali nových domorodcov. Čas, keď vlak zastal využívali domorodci na ponuku suvenírov a cestujúci na narovnanie nôh a cigaretku.

Po pár hodinách sme sa dostali do mestečka AGUAS CALIENTES. Tu je konečná turistického vlaku do Cuzca a treba prestúpiť na nepekné ale výkonné malé autobusy, schopné vyviezť turistov po ostrých serpentínach až ku bránam Machu Picchu.

Areál MACHU PICCHU / po kečuánsky „Starý vrch“/leží vo výške 2430 metrov nad morom, teda je oveľa nižšie, ako Cuzco. Jeho nedostupný horský charakter treba odvodiť z veľkého prevýšia oproti rieke Urubamba, tečúcej pod ním. Komplex budov starých Inkov, pravdepodobne sakrálneho významu, osirel krátko pred príchodom Španielov. Ani Španieli, ani domorodí Kečuanci o ňom vraj nič nevedeli. A tak musel prísť Američan Bingham z Havajských ostrovov, ktorý Machu Picchu pre okolitý svet objavil v r. 1911. Chrámové mesto Inkovia postavili, aby boli bližšie k slnku. V meste žilo niekoľko desiatok podľa krásy vyberaných dievčat-neviest slnka. Tie v stanovených dňoch robili rituály pre vládnucu elitu Inkov. Vládcovia Inkov tu ale dlho nezostávali a po rituáloch sa vracali do Cuzca a iných svojich sídiel. Machu Picchu je kvalitne rekonštruované, s množstvom kamenných objektov. Niektoré z nich majú striešky zo šúpolia alebo trstiny. V areáli je viacero prameňov, z ktorých sa voda rozvádza po jedných objektov sústavou jarčekov a podzemných kanálikov.

Machu Picchu patrí medzi najčastejšie fotené atrakcie Zeme. Magické sú ani nie tak samotné kamenné chrámy, ako ich zasadenie do okolitej vysokohorskej krajiny, pod dominantný skalný štít. Pôvabne pôsobia tiež zatrávnené kamenné terasy, kde stoja jednotlivé stavby a kde asi „nevesty slnka“ pestovali pre seba zemiaky a kukuricu. Ľudia to tu fotia zhora, zdola, zboku, zvnútra či zvonku. Málokto však urobí záber na modernú vodnú elektráreň, nachádzajúcu sa dolu pod Machu Picchu, na rieke Urubamba. Zato Chrám troch okien, Brána slnka – Puerta del Sol či muzeálna budova Manueala Chaveza Ballona je na každej foto-sérii.

Pri ceste autobusíkmi nadol nás po serpentínach sprevádzali miestni šarvanci. Kým my sme sa pomaly cik-cak zosúvali ku najbližšej zákrute, oni si to strihli kolmo dolu a keď sme prechádzali miestom, kde chodník pre peších križuje cestu pre autá, vždy nás vítali ako inkskí bojovníci s palicami a hurónskym revom.

Dolu v Aguas Calientes sme sa trochu osviežili a potom nastúpili na spiatočný vláčik do Cuzca. Všetko prebehlo ľahko. Nie je to ale pravidlo. Keď boli na Machu Picchu naši priatelia z Nemecka, prišli náhle búrkové záplavy. Urubamba strhla jeden zo železničných mostov a turisti zostali na noc nasilu nocľažníkmi v Aguas Calientes. Nezostalo im iné, len si nájsť miestny hotel a uspokojiť sa so stravou v miestnom bufete. Pred spaním sa rozhodli ísť na malú romantickú prechádzku popri Urubambe, popod okolité štíty. Táto prechádzka sa im ale takmer stala osudnou. Z ničoho nič, nezvučne pred nich z jednej veľkej skaly spadol kusisko kameňa, vážiaci možno aj tonu. Uff, to musel byť úľak…

Nám sa podobný hororový zážitok vyhol. Pekne sme došli do Cuzca, vyspinkali sa a na druhý deň cez Limu odleteli do ďalšieho cieľa nášho putovania. – Do Amazónie, konkrétne do amazónskej metropoly Iquitosu.

IQUITOS / 550-600 tis.obyvateľov/ je na pomery amazonského pralesa veľkomesto. Z ostatnými časťami peru však napriek tomu nemá cestné spojenie. Cesty z mesta vedú iba do okolitých menších sídiel. V čase nášho pobytu sa uvažovalo o spojení mesta s hraničným prechodom General Herrero do Brazílie. Nemáme informácie, ako projekt pokročil. Let do Iquitosu, to boli hodiny pohľadu z okna lietadla na zelené džungľové more pod nami. Samozrejme, hneď nám pritom v mysli vyvstali obrazy z filmu o jednej Nemke, ktorá v Amazonke ako jediná prežila pád lietadla a potom aj strastiplnú cestu k najbližšej civilizácii. /Pár rokov od tejto šťastnej udalosti ju v Nemecku prešlo a zabilo auto…/.

Iquitos má spojenie s okolitým svetom okrem lietadiel aj a hlavne prostredníctvom riečnej nákladnej a osobnej dopravy. Tá je na hlavných tokoch Amazonky a jej prítokov veľmi intenzívna. Loďou sem prišli aj zakladatelia mesta-pestovatelia kaučuka tzv. kaučukoví baróni alebo ako ich volal nás sprievodca Hans,- „gumibaróni“. V časoch kaučukového boomu mesto rozkvitalo. Potom prišla éra syntetického kaučuku a Iquitos trochu upadol. Dnes v podstate toto polmiliónové mesto prešľapuje na jednom mieste. Ktovieako nechradne ale sa ani nerozvíja. Z čias rozkvetu gumibarónov v meste zostali pekné, rozložité historické rezidencie, zachovalé verejné budovy, divadlo, nemocnica a kostol.

Súčasťou Iquitosu je aj chudobná riečna štvrť, v ktorej sú tisícky chatrčí miestnych Indiánov, postavené na koloch. Na člne sa v týchto džungľových Benátkach chodí všade. Do roboty v dielni, do kostola, lekárovi, do školy, na úrad, i s prepáčením, do kupleraja. Polhodinová plavba touto chatrčovou vodnou džungľou bola zaujímavá, ale stačila.

Iquitos je hlavne veľký amazonský prístav. Pre obrovské nákladné lode, pre osobné „vodné autobusy“ ale aj pre tisícky malých lodičiek s vetchými plastovými strieškami, lavicami po dvoch a nepríliš výkonným závesným motorčekom. Takáto lodička čakala v Iquitose aj na nás. Sadli sme do nej, dali si k nohám batožinu a plavba do nášho lodžu hlboko v amazonskej džungli sa začala. Keď sme sa dostali na hlavný riečny tok, uvedomili sme si veľkosť rieky Amazonka. Sotva sme videli bližší breh, popri ktorom sme sa plavili. Náprotivný breh sme však aj kvôli oparu vôbec nevideli. Po rieke oproti nám plávali hrubé kmene tropických stromov ale aj stovky konárov a prútia. Pozreli sme sa na úbohú vodnú skrutku, zabezpečujúcu nám pohyb a bezpečnosť na palube lodičky a iba sme si tak vzdychli. Všetko bude v rukách božích.

Náš osud bol v dobrých rukách. Až na malé blúdenie v spleti prítokov a mŕtvych ramien sme nič osobité nezažili. Asi po štyroch hodinách plavby sme vystupovali z lodičky aj s batožinou pri malom drevenom mostíku, predstavujúcom „hotelový“ prístav. Dostali sme kľúče od našich chatiek, stojacich na drvených koloch vo vode a išli si obzrieť ubytovanie. Pravdu povediac, zvonku vyzerali chatky lepšie ako zvnútra. Bolo v nich iba okno s rohožovým závesom proti komárom, posteľ pre dvoch, stolík s dvoma stoličkami, žiarovka na kábli s visiacim gombíkom na zasvietenie, regál a vešiak na šaty. „Steny“ boli z rohoží, iba nosná konštrukcia bola drevená. Chatka mala aj druhú miestnosť. maličkú kúpeľnu, kde bolo WC s vedrom vody a sprcha. Skúsili sme ju pustiť. Nevydala ani hláska a ani kvapku vody. Mali sme šťastie – susedom voda zo sprchy na moment tiekla a potom z pokazenej ružice začali padať už len akési chrobáky. WC malo odtok cez plastové rúry do väčšej rúry. Tá viedla ktovie kam. Vlastne vieme, kam. Jeden pán z našej cestovateľskej skupiny to vypátral. Za kuchyňou ústila rovno do vody Amazonky. A nie ďaleko od tohto miesta -našťastie proti prúdu rieky, bola nasávacia trubica vodného čerpadla, zabezpečujúca nám vodu ´do spŕch. – V takejto džungľovej ubytovni sme potom prežili takmer týždeň.

Atmosféra lodžu však nebola zlá. Drevo a rohože spolu s uragánom čistého vzduchu a prebytku kyslíka vyvolávali v nás spomienky na letný pobyt u starého otca na lazoch. Koridory medzi chatkami a spoločnými budovami reštaurácie a „klubovne“ boli kryté strieškami z trstiny. Nikde, ani v jedálni neboli okná. Z okolitej džungle mali voľný prístup vtáci -najmä papagáje a pralesné opice. A aj to patrične využívali. Opice behali po krokvách a trámoch popod strechu a odtiaľ číhali, čo by mohli ukradnúť. Papagáje zase ako veľké farebné korálky za nohy a za zobáky viseli alebo sedeli na zábradliach. Občas s nimi bola aj oštara. Jedna z opíc sa nám vyšťala rovno do šálky z kávou. Iná opica, statnejší samec, na jednu z dám, ktoré ho prišli čímsi ponúknuť a pohladkať reagoval tým, že sa ju pokúsil znásilniť. Teda nie ju, ale aspoň jej koleno. Stačila mu chvíľa a pani si už musela ísť nohu umyť od „toho“ vodou. Hneď pochopila, prečo bol opičiak uviazaný v záhrade o kôl. Bol nezvládnuteľne „na turistiky“.

Papagáje zase párkrát ďobli svojich chlebodarcov, keď sa im nepáčili krajce, čo im boli ponúkané. Celé to tu bolo o našom splynutí do jedného ekosystému s okolitou flórou a faunou. Miestami to bol prirodzený darwinovský boj-išlo o to, akú konkrétnu pozíciu si v spoločnosti ľudí, opíc, papagájov, hadov, chrobákov a moskytov vydobyjete.

Medzi ľuďmi bol najväčší boj o závesné siete. Húpanie sa v nich v tropickom tieni bola rajská činnosť. Človek pri nej vedel, čo ho čaká v nebi, ak prejde selekciou pri božej bráne.

V džungľovej lodži sme však dlho nevylihovali. Vychádzali sme z nej každý deň na rôzne expedície. Najčastejšie do usadlostí domorodcov, žijúcich pri rieke pár hodín od lodže. Domorodci nám tu hrdo ukazovali svoje chatrče, ulovené hady, opice či leňochody ale aj „domáce“ zvieratá: prasiatka sliepky.

Na jednom mieste bola väčšia osada. Tu bola v pralese vysekaná väčšia lúka. Pri nej bola škola /lebo dnes aj v pralese treba byť gramotný/ a trávnik bol v čase núdze pripravený na pristátie vrtuľníka. Problémom miestnych detí nie sú ale iba vedomosti ale aj zlá štruktúra stravy. Chýbajú v nej bielkoviny. V džungli sa nedá chovať kravy alebo kozy. Deti tak vôbec nekonzumujú mlieko. Vlastne občas už áno-vláda párkrát do roka pošle do školy škatule so sušeným mliekom.

Nad lúkou krúžilo zopár supov. Sprievodca Hans nám vysvetlil, že už asi zacítili nových turistov. Hans nebol Nemec. Bol to mestic, čo sa nemčinu naučil na gymnáziu v Iquitose od starého Nemca, lektora nemčiny. Starý Nemec bol údajne príjemný človek s akýmsi čudným tetovaním “ 0 Rh +“.

Hans mal nadanie na jazyky. Po troch dňoch už zo seba sypal slovenské frázy, tu a tam zmotané s turečtinou. /Pred nami boli v lodži tureckí prírodovedci/. Hans na úkor turistov /čo ho živili/ rád vtipkoval. Rozprával napríklad asi pol roka starú historku o dvoch francúzskych turistoch, ktorí nedbajúc na jeho pokyny, odišli sami dvaja do domorodej osady v čase akejsi bujarej oslavy. Tam najprv bratsky popíjali spolu s Indiánmi a potom nad ránom zmizli. Bez stopy. Polícia v chatrčiach našla iba ich hodinky. Domorodci ich vraj našli v džungli.

Naše expedície nesmerovali iba ku Indiánom ale aj za zaujímavými rastlinami a zvieratami. Absolvovali sme napríklad pozorovanie riečnych delfínov. So striedavým úspechom sme lovili v jednom z prítokov Amazonky pirane. Nič strašidelné-malé rybičky s trochu zväčšenými zubami.

Dni boli samé dobrodružstvo. Prišiel však čas odchodu. Zbalení sme sa zhromaždili v klubovni. Lenže odchod sa musel odložiť. Pomocou vysielačky /podobnej tým, čo používali partizáni v bojových filmoch/ sa náš sprievodca dozvedel, že nám nepriletelo lietadlo z Limy do Iquitosu. Prečo to neurobil cez mobilný telefón ? Lebo v lodži nebol žiaden signál a o satelitnom telefóne ani nechyroval. Zobrali sme si batožinu naspäť do chatiek, zjedli chudobnú nepredvídanú večeru /ryža s paradajkami/ a prespali v Amazónii ešte jednu noc. Na druhý deň sme znovu čakali na správu, že lietadlo už letí do Iquitosu. Zbytočne. Zjedli sme ďalšiu núdzovú stravu /konzerva/ a až poobede okolo druhej-tretej sme dostali super správu-môžeme plávať do Iquitosu-lietadlo už odletelo z Limy.

Plavba prebehla v zrýchlenom a tichom režime. Každý mlčky rozjímal a spracovával svoje amazonské zážitky po svojom. Tak to urobil aj Slovák, prírodovedec Vlado, ktorý v lodži spal asi rok pred nami. V pamätnej knihe nechal odkaz „DAČO BOHOVô“. Tento výraz je odvtedy aj naším výrazom. Vyjadruje absolutórny cestovateľský zážitok, čosi ako non plus ultra.

Po prílete do Limy a nocľahu sme sa zavčas ráno pustili cez archeologickú lokalitu a trhy v PISAKu.

Po príjemnom obede v blízkej reštaurácii nasledovalo cestovanie železnicou do vysokohorského priesmyku. Tu sme na pár minút zastali a takmer nám ušiel vlak. V extrémnej nadmorskej výške sme si museli zašprintovať, aby sme naň znovu naskočili. Potom to už bol presun náhornou plošinou ALTIPLANO do mesta PUNO / 150 tisíc obyvateľov/.

Puno je hlavný peruánsky prístav na slávnom horskom jazere TITICACA /bližšie o ňom v kapitole o Bolívii/. Naplánovali sme si v malom hoteli pri jazere krátky nocľah. Zavčas ráno ešte pred svitaním sme sa vybrali na malej loďke pozrieť na jazerných Indiánov – UROV. Urovia kedysi žili na plávajúcich ostrovoch, ktoré si urobili z trstiny. Z trstiny si urobili aj člny, ktoré používali na lov rýb. /Podobnú techniku výroby člnov použil potom Thor Heyerdahl pri svojej pacifickej expedícii Kon-tiky na Veľkonočný ostrov/. Urovia, ktorí nás na svojom ostrove privítali, prišli tam zjavne pred nami. Dnes totiž už trvalo žijú v Pune a na ostrov chodia iba kvôli turistom. V trstine pri ostrove sme zahliadli motorové člny, ktorými prišli a v ich trstinových príbytkoch tričká a nohavice, z ktorých sa prezliekli do divošského outfitu. Návšteva u Urov v nás zanechala zmiešané pocity.

Na trstinovom ostrove sme neboli kompletní. Naša ženská cestovateľská polovička musela zostať v hoteli. Dostala totiž ešte v noci „vysokohorskú chorobu“. Zaúradoval u nej dlhodobejší pobyt vo veľkých výškach a hlavne včerajší šprint na vlak v štyriapoltisícovej nadmorskej výške. Dala si teda glukózu, ktorú sme si práve kvôli výškam vzali zo Slovenska. Glukóza nezabrala. Až glukóza made in Peru, vyžobraná na recepcii hotela zabrala naplno a cestovateľka bola znovu fit.

Posledná časť našich potuliek po Peru viedla po predmestí Puna, okolo starého zhrdzaveného parníka a chudobných štvrtiach do prístavu. Chudobní obyvatelia tejto časti Puna sa popri ceste trúsili zo svojich chatrčí na slabo zatrávnenú lúku. A tam postupne jeden pri druhom vykonali svoju malú a veľkú potrebu. Domáci sprievodca nám vysvetlil, že v osadách, kde nie sú WC, určí komunita takúto „kakaciu lúčku“. Inde sa kakať a cikať nesmie. – Poriadok musí byť.

Naloďujeme sa na katamaran. Príbeh menom „Peru“ končí a príbeh menom „Bolívia“ začína. Putovanie po Peru bolo preplnené zážitkami. Veríme, že nás ani Bolívia nesklame.

/Autorom foto je autor textu/.

Prečo by sme nikdy nemohli žiť s Čechmi dobrovoľne v jednom spoločnom štáte

26.09.2022

Je to jednoduché. Sme hodnotovo niekde úplne inde než Česi. Pozor – nie Moravania – ale Česi ! Sme etnogeneticky a duchovne dva úplne odlišné národy,- aj keš s príbuznými jazykmi. Svedčia o tom aj výsledky posledných doplňovacích a komunálnych volieb, ktoré sa včera v ČR bilancovali. Voľby ukázali, že české myslenie je poplatné až otrockej servilnosti voči [...]

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

ran 7157

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 379
Celková čítanosť: 958334x
Priemerná čítanosť článkov: 2529x

Autor blogu

Kategórie