zemegula

O VEĽKÝCH GAUNEROCH A MALÝCH GENTLEMANOCH

Veľká Británia je popri Indii ďalšia údajne globálna superveľmoc o ktorej veľmocenstve síce píšu učebnice histórie, no ktorej dnešný vplyv na dianie vo svete je už minimálny . Pozor- máme na mysli priamy vplyv, nie zákulisný, cez štruktúry USA. Veľká Británia je dnes iba predskokan, prívesok USA. Británia je pre britskoamerický svet ideologicky a personálne dôležitá, lebo na jej území bije srdce britsko-americkej svetovládnosti a do značnej miery aj vedecko-výskumnej, ekonomickej a finančnej sily, schopnej súkolie svetovládnych britskoamerických mechanizmov zásobovať výživnými ideami a energetickými zdrojmi. Veľká Británia dnes už nie je ani „veľká“ a ani „britská“. Prinajmenej vo svojich veľkomestských centrách. Tu už dnes žije multirasový maglajz, slúžiaci iba na to, aby súkolia britskoamerického svetovládneho stroja bežali tak, ako chce elita v pozadí. Vďaka imigrantom Británia sa stále drží v popredí rebríčka ekonomicky a technologicky najvyspelejších krajín sveta.

Skutoční „veľkí“ britskí chlapci samozrejme neprestali v Británii žiť, a už vôbec neprestali vládnuť. Darmo však budete cestovať do Londýna, či do Manchesteru, Liverpoolu, Leedsu, Newcastlu, Canterbury či inde, aby ste sa s nimi stretli, resp. ich videli „pri čine“. Neuvidíte ich, aj keby ste v Británii mali žiť a pracovať desiatky rokov. Oni sú totiž aj britskej verejnosti takmer neznámi. Žijú na svojich dobre chránených usadlostiach, v prísne strážených apartmánoch uzavretých budov. Nemajú chuť a ani dôvod pretŕčať sa na verejnosti.

Oni rozhodujú o počte nových „britov“, čo svojimi hlavami a rukami udržiavajú chod Británie a oni rozhodnú samozrejme aj o tom, kedy na verejnosť podstrčia komickú bábku menom Boris Johnson, kedy jej v médiách urobia víťazné entrée a kedy do médií preniknú škandály, ktoré bábku menom Boris J. znemožnia, stiahnu z obehu a nahradia čerstvým koňom-ťahúňom.

Pri cestách po svete-podotýkame, že málokedy priamo vo Veľkej Británii, sme sa mali možnosť stretnúť nielen s malými občanmi Veľkej Británie, ale aj so zopár veľkými britskými chlapcami. S gentlemanmi. To znamená veľkými gaunermi,-lebo gauneri tej najvyššej úrovni sa už nenazývajú gauneri ale gentlemani. Ihriskom Veľkých Gaunerov je celá zemeguľa, preto je zákonité, že ich stretávate kade-tade, len nie „doma“, v Londýne, či v Yorkshire. Sú to slušne vychovaní veľkí chlapci- darebáci s tými najlepšími spôsobmi. Natrénovali ich to od útleho veku v strohých anglických súkromných školách, v kadejakých kaštieľoch, pripomínajúcich veľké pračky mozgov a vojenské učilištia zároveň. Ako oni, tak dokonca ešte aj ich lokaji majú vzornú výchovu a najlepšie vzdelanie samozrejme z Oxfordu či Cambridge alebo aj z podobných Harvardov a Princetonov v USA. O ich správaní však nerozhoduje vzdelanie, to je iba kamufláž. Rozhodujú temné gény krvavých keltských druidov. Znásobené disciplinovanosťou a racionalitou rímskych legionárov. A mierne prichutené germánskymi génmi starých Anglov a Sasov.

Toto sú oni -s úzkymi perami, úzkymi dlhými kostnatými konskými tvárami a detskými účesmi bez ohľadu na vek. V ženskom vydaní sú to nevzhľadné neženské nosaté zubaté stvorenia, patriace v rámci svojho pohlavia k tomu najškaredšiemu, čím Európa prispela ku celosvetovému rozvoju ženskej človečenskej krásy.

Toto sú oni . veľkí gauneri z malej Británie, čo majú na svedomí desiatky miliónov ľudí zo svojich kolónií, všade po svete. Medzi zločiny britských gaunerov patrí napr. britskou koloniálnou správou vyvolaný hladomor v 1943 v Bengálsku, pri ktorom bolo hladom umorených 3-5 miliónov ľudí. Alebo prvé bombardovanie civilných cieľov v Afganistane na začiatku 20.storočia. Alebo vynález vyhladzovacích koncentračných táborov pre Búrov /počas búrskeho povstania za nezávislosť/. Alebo kobercové bombardovanie Lipska zápalnými bombami na konci vojny, ktoré nemalo žiaden iný význam, len zničiť čo najviac historických pamiatok a zavraždiť čo najviac nemeckých žien a detí…atď., atď až po odporný masaker, akým bolo vojensky bezcenné bombardovanie Nových Zámkov /3-5 tisíc mŕtvych/ alebo Apollky a Bratislavy /takmer 1000 mŕtvych/. …Dejiny Británie, to sú dejiny zverstiev, zločinov, intríg a štátnych pirátstiev /Francis Drake/, s cieľom privliecť do britského brlohu zo sveta čo najviac koristi.

Ale poďme z tohto desivého sveta britskej histórie do súčasnosti. Na rozdiel od iných krajín sa tu nebudeme zdržiavať príhodami a skúsenosťami z jednotlivých miest Veľkej Británie. Navštívili sme ich dosť, -v Anglicku, Škótsku, Walese i Severnom Írsku. Tak ako možno polovica, možno tretina Slovákov. Ak by sme tieto britské reálie našincom spomínali, nosili by sme iba drevo do lesa. Ak by sme tu prezentovali fotky, bolo by to dvojnásobne zbytočné. Veď na Slovensku najmä mladšia generácia /vrátane Rómov/ britské mestá a veľkomestá dôverne pozná. Ba dokonca si myslí, že keď pozná napr. Canterbury, Westminster, Windsor či Buckingham, že pozná Britániu. – Figu borovú pozná. Takmer nikto zo Slovákov, ktorí pracovali a pracujú v Británii, tú skutočnú Britániu s veľmocenskými ambíciami nepozná. Prečo ? – Opakujeme: lebo nepozná „veľkých“ britských chlapcov. Veľkých gaunerov.

Táto kapitola bude obsahovo iná, ako predchádzajúce. Aby sme však formálne aspoň trochu prispôsobili jej fazónu iným kapitolám, spomenie zopár geografických trivialít. Veľká Británia má 67 miliónov obyvateľov a rozkladá sa na ploche 242 495 km2. Pôvodné obyvateľstvo zatiaľ ešte prevažuje nad migranti, no rozdiel sa rýchlo zmenšuje. Vo veľkých mestách je to už pol na pol a sú mestá a štvrte, kde tvoria migranti väčšinu.

Z autochtónnych etnik tu žijú najmä Angličania, výrazne menej Šk´oti, ešte menej Walesania a ešte menej Ulsterania a Severní Íri. /Ulsteranov za Írov nepovažujeme, lebo sa so svojou írskosťou duchovne nestotožňujú/. Niekto by tu možno pripomenul aj rôzne keltské či gaelské etniká, žijúce na ostrovoch na severe. To sú ale len viditeľné rudimenty Keltov. Skryté geneticko-historické pozadie majú prakticky všetci Angličania, Welšania a Škóti,-všetci autochtónni bieli Briti.

Pôvodne sme chceli venovať Škótom samostatnú kapitolu. Ich hnutie za nezávislosť po porážke v /možno zmanipulovanom/ referende stíchlo a po brexite prekvapujúco dvojnásobne stíchlo. Škótska populácia tým deklarovala, že je BRITSKÁ. Že sa Londýnu podarilo riadenou a motivovanou migráciou Angličanov a migrantov podiel Škótov zdecimovať a pripraviť na rýchlu asimilačnú britanizáciu. Boli sme viackrát v Edinburghu a Glasgowe. Bohužiaľ, okrem čudnej angličtiny a naleštených imperiálnych historických rekvizít sme nijako necítili, že nie sme v Británii. Bohužiaľ, Škótsko z viac ako 50% dnes už nie je Škótsko ale Británia. – No a WALES ? Škoda slov,-platí dvojnásobok toho, čo sme uviedli o Škótsku, Walešania sú často len malí, pivom smrdiaci bitkári, po generácie používaní na kutanie v baniach. Ak by nebolo futbalu, rugby a kriketu, nevedeli by že sú údajne nejakými Walešanmi. Od Angličanov sa cítia byť odlišní skôr sociálne než nacionálne. A Angličania im ich sociálnu úroveň dávajú pyšne najavo. /Samozrejme, zopár zapadnutých waleských vlastencov sa ešte vždy nájde, no to sú už len folklórne figúrky, či kuriózni pitoreskní univerzitní profesori, nie vlastenecké masy, demonštrujúce pod národnou zástavou na ulici v Cardiffe či vo Swansea.

Aby sme učili zadosť turistickej dimenzii nášho rozprávania, spomeňme aspoň zopár postrehov z Londýna a Edinburghu.

Pokiaľ ide o Londýn, budú to radšej dojmy z dávnych čias, keď sme boli „tabula rasa“ a mesto na Temži sme navštívili ako univerzitní študenti na staroslávny devízový prísľub. Leteli sme za La Manche z Prahy, so slovnou zásobou nadobudnutou na strednej škole na hodinách nepovinnej angličtiny /zlatá súdružka Majlingová, neskôr podpredsedníčka u súdružky Eleny Litvajovej nás ju vcelku solídne natrénovala/. Mysleli sme si, že tejto našej esveeškárskej angličtine nikto rozumieť nebude, ale mýlili sme sa. Na letisku, v taxíku i v penzióne vo West Ende boli takmer samí migranti a poniektorí z nich hovorili po anglicky ešte slabšie ako my. Penzi´´on vo West Ende vyzeral obstarožný ale bol každý rok na bielo natieraný, -ako hrubo nalíčená stará herečka, takže ten vek na ňom až tak nebolo vidieť. Izba skromná, s malou kúpeľničkou,

čoraz menej udržiavanou ako v domčeku pred asanáciou. Posteľ sa správala ako trampolína, na také niečo sme zo Slovensku neboli zvyknutí, Rovnako ani na „very british“ prestieradlo. Najsilnejšie si ale spomíname na pach raňajok, čudnú mäkkosť sendviča, jeho vôňu po opražení, maličké maslo a zvláštne chutiacu kávu a presladený džem. Bola to špecifická zmes pachov, ktoré sa nám vryli do pamäti a odvtedy sú pre nás typicky britské, anglické.

Pri prechádzkach po Londýne /aj desať-pätnásťkilometrových, lebo devízový prísľub bol ukrutne malý a na metre sme šetrili/ sme potom podvedome hľadali anglické črty, o ktorých sme sa dočítali z Čapkových „listov z Anglicka“. Veľa spoločného medzi jeho a našimi skúsenosťami sme nenašli. Asi iné doby…Pri cestách do stredu mesta sme museli prechádzať popri parkoch : Regents park či iné Royal Parks, najmä však Hyde Park. Videli sme tu voľne polihujúcich ľudí a pripadalo nám to nepatričné, neúctivé, neslušné. Trochu divadelne na nás pôsobili aj ľudia, čo po parku v strede mesta medzi ľuďmi, hoci na osobitých cestičkách, jazdili na koni.

Párkrát sme sa zastavili na slávnom Hyde Park Corner, kde sa zvykli predvádzať kadejakí blázni. Aj blázni však niekedy hovoria pravdu a vidia do budúcnosti lepšie ako normálni ľudia. Jeden z takejto kategórie-urastený černoch- zvykol na malej tribúnke rečniť o božskej vyvolenosti čiernej rasy vládnuť nad bielou rasou a ostatnými rasami. Argumentoval tým, že „negri“ /sám používal zásadne tento výraz/ majú najväčšie penisy, čo sa vraj ženám všetkých rás páči a preto negri onedlho zaľudnia kontinenty svojimi deťmi. Bieli vraj už začali duchovne vymierať,- už dnes sa natriasajú pri tanci ako negri, počúvajú rytmickú hudbu ako negri, gestikulujú teatrálne /vo filmoch i v bežnom živote/ ako negri, obliekajú si pestrofarebné a nezvyklo tvarované šaty ako negri, používajú slang ako negri…atď., at´d. Černoch prerušoval svoj prejav častým výkrikom „Hallelujah“. Na rozkroku nohavíc mal nalepený figový list z papiera a občas ním „rajcovne“ natriasal. Mal tupý nos, podobal sa na nášho telocvikára zo základnej školy. Nielen tým nosom ale aj márnomyseľnosťou. – Pokiaľ však ide o obsah černochovho prejavu, často si naň pri pohľade na programy našich televízií spomenieme….

Ďalší z rečníkov na Hyde Park Corner nadával na vtedajšieho ministerského predsedu, tušíme že lorda Huma. Podozrieval ho, že je žid a posielal ho s obľubou s ostatnými židmi „back to Palestine“. Asi po dvoch opakovaniach jeho vystúpenia sa v Hydeparku zjavili mládenci s izraelskými zástavami a začala sa trochu mela. Vzápätí prišla na miesto polícia a prezentáciu židobijcu a izraelských násilníkov ukončila.

V iný deň zase v Hyde Parku viali úplne iné zástavy- nie modrobiele, ale červené s kosákmi a kladivami. Angličan, ktorý sa nám priznal, že je pôvodom z Indie tam robil nábor do Komunistickej strany Veľkej Británie. Ponúkol členstvo aj nám. Nevadilo mu, že sme turisti. Vraj môžeme byť čestnými členmi. Z recesie a zo zvedavosti sme teda vyplnili dotazník a za pol hodiny sme už dostali aj preukaz. Červenú knižku, ktorú by sme doma nikdy nedostali, sme tu dostali za pol hodinu. -Sme zberateľmi takýchto kuriozít-očkovací preukaz z Bolívie, stranícky preukaz z V.Británie a zopár ďalších, ktoré radšej nešpecifikujeme…Dodnes ľutujeme, že sme pri návšteve Bolívie nemali tých 2000 USD napr. na pas občana Bolívie…

Jeden celý deň sme si vyčlenili na návštevu Britského múzea. Plne sme tento čas využili. Bolo to tam vskutku zaujímavé. Bolo to o celom svete, azda najmenej o samotnej Británii. Menej zaujímavé bolo postávať pred Buckinghamským palácom a čakať na slávnostný pochod chlapíkov v červených kabátoch a čiernych baraniciach. Alebo obchádzať Tower a fotiť povestné vrany. Z miniatúrneho devízového prísľubu sme chceli nakúpiť aj nejaké darčeky. A tak sme sestrám kúpili vyšívané hipisácke tričká a sebe LP platne Johna Lennona, Joan Baezovej a Stillsa &Nasha. Boli sme na miestach, kde stálo pôvodné Shakespearovo divadlo Globe. Silne nás zaujali potulky po Commercial Rd a po starých londýnskych dokoch, ktoré práve začali búrať alebo prestavovať na neskoršiu štvrť umelcov, intelektuálov a pozérov, vystatujúcich sa svojím anti-systémovým bývaním v bývalých skladoch.

Tu sme videli aj dodnes zaujímavý príklad sociálnej práce v komunite malých pouličných lotrov. Zhotovovali si vlastný hrad s preliezkami, opičími dráhami, ZIP lineami, trampolínami a pod. Výrastkovia mali k dispozícii plno dreva, tesárskych nástrojov a farieb.

Samozrejme, zašli sme aj do St.Paul s Cathedral a do bankovej City. Pri pohľade na pánkov v oblekoch a motýlkoch nám bolo do smiechu. A neobišli sme ani Westminster Abbey a vpašovali sa aj do Whitehall do tesnej blízkosti sídla premiéra na Downing Street. Vtedy sa to ešte dalo…A dalo sa ešte všeličo iné, čo je dnes už nepredstaviteľné…Nepredstaviteľné sú dnes tiež nápisy v Soho a na Oxford Street v štýle „Buďte šťastní-no bacha na Írsku republikánsku armádu !“

V Anglicku sa jazdí vľavo. Vraj je to preto, lebo anglickí jazdci, jazdiaci po voľakedajších cestách ešte na koňoch, potrebovali mať pravú ruku voľnú, aby mohli mečom v pravej ruke kedykoľvek zraziť k zemi nepriateľského jazdca. A takýchto zrážok bolo v starej Anglii plno. Hardmanov, čo vás mohli prizabiť. bola spočiatku väčšina. Menšine, čo sama nezabíjala /lebo na to mala platených ľudí/ sa začalo vravieť gentlemani. V Anglicku sa dodnes muži delia na gentlemanov, čo sa vlastnoručne nebijú a tých ostatných, ktorí sú platení, aby vám rozbili pysk /alebo vám ho rozbijú aj zadarmo, len tak z pasie/. Gauneri sú však jedni i druhí, takže pozor…

Londýn bol v 70-tych rokoch ešte kompaktné mesto. Dominantami metropoly boli Westminsterský palác, Katedrála Sv.Pavla a Tower Bridge. Londýn ešte nebol rozbitý hnusnými výškovými monštrami, ktoré zapadajú do historického okolia ako žiletka do pudingu. Londýn už začínal tmavnúť, no stále to ešte bolo anglické mesto. V etnickom i kulturálnom zmysle slova. To čudo, do ktorého cestujú Slováci za prácou dnes už má s autentickým Londýnom a starým dobrým Anglickom Karla Čapka /nota bene – 1924/ máločo spoločné.

Iný dojem má človek z EDINBURGHu / 0,5 mil.obyv./, hlavného mesta Škótska. Je to až príliš historicky našuchorené mesto. Teda aspoň jeho centrum, Trochu problém je jeho prvoplánová barokovosť resp. neo-barokovosť a príliš veľa budov zdôrazňuje spojitosť s britskými vládcami a imperiálnym štýlom, nie s horalskou starobylou škótskou štátnosťou.

V Edinburghu študovalo viacero Slovákov, evanjelických intelektuálov. Za všetkých spomeňme veľkého MARTINA RÁZUSA, spolutvorcu slovenskej autonómie a jedného z priekopníkov slovenskej štátnosti. Prečo sa pán slovenský veľvyslanec v Británii neunúval, aby takéto osobnosti boli v Edinburghu trochu viac viditeľné ?

Smutná spomienka sa viaže na edinburgský hrad. Ako päsť na oko na ňom pôsobilo veľké pódium, obrovské reproduktory, množstvo auto-prívesov…prosto scéna pre prezentáciu rockovej hudby. Veľmi nevhodné miesto na takýto typ muziky.

Na turistických potulkách ale ani pri neviemeakodlhej práci v Anglicku sa naozaj o skutočnej Británii veľa nedozviete. S Britmi, čo naozaj o niečom reálne rozhodujú sa stretnete pri osobnom kontakte v inštitúciách, ako je Medzinárodný menový fond, Svetová banka alebo pri rokovaní s vedením nadnárodných a britských finančných inštitúcií.

S tým, akých gaunerov zamestnáva vláda jej veličenstva sa dalo oboznámiť aj pri pôsobení britských poradenských /a VÝZVEDNÝCH/ agentúr na Slovensku. Jednou takouto platformou bola napr. práca britských „expertov“ v rámci rozvojového projektu „Pohronie“. Britskí poradcovia si mysleli, že ľudia na Pohroní robili a robia iba v poľnohospodárstve. O tom, že ľudia sa tu už od 13.storočia zaoberali baníctvom, hutníctvom, remeslami , že tu pôsobil najbohatší človek vtedajšieho sveta, ba vraj aj všetkých čias – Jakub Fugger, títo „experti “ nič nevedeli. A ani nemali záujem vedieť. Ich zaujímali hlavne klebety o vtedajšom slovenskom premiérovi V.Mečiarovi. Zameriavali sa na vyťahovanie informácií od brata V.Mečiara, ktorý stále žil na strednom Pohroní a na projekte nepriamo participoval. Na akékoľvek upozornenia páni Briti reagovali vyhrážaním, že si ani len nevieme predstaviť o čo tu ide a kto je za tým…

Ďalšie partie britských „poradcov“ prichádzali na Slovensko formálne ako experti British Council /ich obľúbená legalizácia je „jazyková škola“/, vyhľadávali a testovali ľudí vhodných na „poradenskú“ spoluprácu. Iní britskí experti pod inou egidou si sem prišli iba pre alibi, že robia na projektoch, za ktoré dostali od britskej vlády a z európskych zdrojov veľmi zaujímavé honoráre.

Spoločnou pre týchto expertov, poradcov, analytikov a konzultantov bola arogancia, zosmiešňovanie slovenskej vlády, nepriame vyhrážky alebo „kupovanie“ si ľudí, ochotných na spoluprácu, často za ponižujúcich podmienok. Z rozhovorov s takýmito /najmä finančnými/ expertmi priam kričal skrytý rasizmus, nielen voči Slovákom ale voči Slovanom vôbec. Briti sa tu považovali za víťazov studenej vojny a územia bývalých socialistických krajín považovali na dobyté územia. Na prírodné, materiálne a ľudské zdroje na takýchto územiach mali teda po roku 1989 podľa nich historické právo – právo víťazov.

Veľkí Briti resp. veľkí gauneri sa cítia všade, kam sa dostanú „ako doma“. Dnešnú Britániu, plnú migrantov, považujú za svoju výrobňu, príp. za ubytovňu pre svojich robotníkov . No za svoje vlastné ihrisko považujú každú krajinu, kam preniknú. Briti a Američania sú výbojné, agresívne národy. Kozmopolitizmus a výbojnosť predstavujú podľa ruských geopolitikov typické charakteristiky Britov a ostatných Anglo-Američanov či presnejšie Brito-Američanov – ako tzv. MORSKÉHO NÁRODA. /Na rozdiel od euroázijských „suchozemských národov“, ktoré sú fixované na svoju vlasť a jej obranu/.

História Británie, to je história intríg proti Slovanom, najmä Rusom. Od Ivana Hrozného, cez Petra, Katarínu po Alexandra II, Mikuláša II až po Stalina. Británii posledných 400 rokov nešlo o nič iné, ako o získanie Strednej Ázie a Sibíri do anglických rúk, resp. o uzamknutie Ruska v Čiernom a Baltskom mori. Kvôli strachu z Ruska sa z Britov stali najvernejší spojenci moslimských Osmanov. Keby nie Britov, bol by dnes Istanbul dávno opäť grécky a ortodoxný Konštantinopol. Majsterštukom tejto politiky bola porážka Ruska v Krymskej vojne a rozpad Ruského impéria na konci 1.sv.vojny.

Vrcholným obdobím úspešnosti britskej geopolitiky v neskorších rokoch bolo obdobie po rozpade ZSSR a socializmu vo východoeurópskych krajinách. Teda roky 1989 až 2000. Boli to pre Britov resp. Brito-Američanov zlaté roky, keď v Rusku vládol Jeľcyn a väčšina ruských nerastných zdrojov bola v rukách západných „investorov“ a spriaznených rusko-židovských podnikateľov. Keď bola ruská armáda v rozklade a v riadiacich centrálach ruských raketových síl a síl jadrovej odvety resp. vo vedení ruských spravodajských služieb boli britsko-americkí poradcovia a ich „informátori“.

S nástupom V.V.Putina sa situácia začala meniť. Rusko sa najprv vyčistilo zvnútra a potom začalo obnovovať svoju silu. Británia a Západ na to reagoval prípravou oranžových revolúcií a rozširovaním NATO na Východ. Rusko sa však začalo opäť stavať na nohy. Reagovalo úspešnými stabilizačnými operáciami v Čečensku, J.Osetsku, Kyrgizsku, Abcházsku,v Bielorusku, Srbsku,v Sýrii, Strednej Afrike, na Kryme a v Donbase. Geopolitickú situáciu však zmenil, zlatý vek Brito-Američanom ukončil predovšetkým grandiózny ekonomický, vojenský a politický rozmach Číny. Vytvoril sa neformálny strategický euroázijský tandem „Čína-Rusko“.

Veľkí Briti zosmutneli. Reagujú nahlúplymi kampaňami á la Litvinenko, á la Skripaľ , á la Navaľnyj…, bojkotmi a šikanovaním ruských športovcov a umelcov a absurdnými a kontraproduktívnymi sankciami. Spolu s USA a NATO rinčia zbraňami. Vyvolávajú vojnovú hystériu. Ibaže sila Ruska a Číny ďalej rastie. Briti cítia, že sú v .iti. Pretože prognóza geopolitických pohybov vo svete nie je priaznivá, Veľkí Briti v zákulisí intrigujú a huckajú generálov ozbrojených síl USA do promptných, rozhodných, preventívnych úderov. Sami sú schopní brániť nanajvýš Falklandy alebo Gibraltar. Ovčí pasienok a opičiu skalu.

Ohrozujú tým celý svet, celú ľudskú civilizáciu-aj nás Slovákov. Preto je Veľká Británia,-napriek servilným vyhláseniam súčasnej „slovenskej“ vlády jedným z najväčších a najnebezpečnejších geopolitických rizík Slovenskej republiky. Tu už nejde iba o stáročné, tradičné historické súperenie Británie so slovanským svetom. Tu už ide o akútne nebezpečenstvo pre nás a našich partnerov.

Bolo by dobré, keby si to Slováci, ktorí idú do Británie za zamestnaním či školou uvedomili. A zamysleli sa, kde budú v prípadnom fatálnom konflikte stáť. Ešte lepšie je, keby urobili všetko preto, aby svetový mier zostal zachovaný. A zapojili sa do boja za takýto mier. Všade tam, kde momentálne sú. Teda aj v Británii. A vlastne,- práve tam.

/Autorom foto je autor textu/.