zemegula

Tí, čo bránia ľuďom ísť do tatranských lesov a dolín – budete možno prekvalení ,- vôbec nie sú všelijakí tí grinpisácky zarastení intelektuáli-ochranári z bratislavských kaviarní. Nie tí to teda nie sú. Tí iba odporúčajú, aby do lesa najmä v národnom parku išiel človek pripravený. Environmentálne vzdelaný, vychovaný, kultúrny a kultivovaný. Ochranári prírody iba chcú, aby sa v v lese a najmä v národnom parku správal človek s rešpektom k ostatným živým tvorom, najmä k tým, ktorým je tento les ich jediným prirodzeným domovom. Nie štátni, neštátni, dobrovoľní či situační a spontánni ochranári /medzi ktorých sa radím ja/ sú tí zloduchovia, čo na chodníkoch a lesných cestách budujú závory, zamykajú rampy na sto zámkov, robia prirodzené zátarasy, aby nedajbože ani chodec nieto ešte cyklista a elektromobilista do lesa prenikol.

Kto v Tatrách asfaltuje lesné cesty-no vzápätí na nich osádza rampy so zámkami a bariérami, ktoré nielen cyklistom ale aj peším turistom sťažujú pokračovať v túre ? Kto inštaluje na týchto miestach kamery, kto hocijaké širšie priestranstvo pred takýmito rampami vybavuje tabuľami, informujúcimi o povinnom parkovacom poplatku /cez mobil/ -aj keď tam žiadne ozajstné parkovisko nie je ?

Nuž vládcovia väčšiny našich lesov -štátni ale najmä urbariátni a obecní. Dnes som bol v kráľovstve dvoch takýchto vládcov – pána králička a pána kohútika. Nie nejde o pseudonymy, aké bývajú v Lafontainových bájkach. Ide o mená dvoch dôležitých pánov – jedným z nich je starosta a druhým predseda urbariátu v istej podtatranskej obci. Odbočiac zo štátnej cesty na lesnú /označenú ako „C“ teda cyklotrasa/ som naďabil na tri novučičké rampy. Na rampách sa skvel nápis v štýle cisára Franz- Josefa: „Mojim národom“. Oznam oznamoval, že vstup ďalej je zavretý. Každý chatár, ktorý sa ku svojej chate chce dostať po tejto ceste, musí zájsť do kancelárie urbariátu. tam mu po predložení dokladov o vlastníctve chaty vydajú kľúč od rampy. A basta, O iných návštevníkoch takejto tatranskej lokality, o širšej verejnosti sa tu nič nehovorí. Zamkli sme vám prístup- fajka zhasla. Môžete nanajvýš podliezať -peši či s bicyklom, ak to viete. Lebo miestni panovníci urobili okolo ramp strmé jarky a všelijako to zabarikádovali. Aby ani myš neprenikla. A aby to bolo ďalej prístupné „enem pro nás a naše deti“.

Podarilo sa mi oklamať troje ramp a zvedavosť ma ťahala ďalej. Na konci upravenej cesty som uvidel známu lúku. Prekrásnu horskú lúku, na ktorej sa kedysi v sezóne pásli ovce a mimo nej behali lane, jelene, líšky a v noci aj medvede. Na tejto lúke som pred asi 6 rokmi uvidel v plnej októbrovej paráde jelenieho samca s najkrajším a najväčším parožím. Od vzrušenia som ani nedýchal a zabudol som dokonca aj fotografovať.

Dnes som fotografovať nezabudol. Nafotil som pre vás nie stádo jeleňov a laní, ale čulý stavebný ruch. V krajine ich výsostí kohútika a králička -za tromi rampami a tromi hlbokými výmoľmi sa veselo budujú nové chaty. 34 metrov od hranice TANAPu. Veľké stavebné mechanizmy, kopa robotníkov a chaty rastú ako huby po daždi. Začal som sa prezvedať, ktože to tam na tak dobre stráženej lokalite stavia. No veď tá či oná lokálna celebrita, vážený člen dedinského spoločenstva či urbariátu alebo ich až hen v Bratislave žijúci príbuzní. – Nie je to tu veru pre každého. – „Enem pro nás a naše deti“….

Tam dolu, pri hlučnej a smradľavej ceste sa oficiálne stavať nedá. Iba na pokutu. Tu sa dá. Územný plán obce to ktovie akým zázrakom, dovoľuje. A ke´d sa z brusu nové chaty dostavajú, aj so všetkým tak prepotrebným technickým luxusom, bude v ohradenej a izolovanej lokalite pre pánov sveta žiť. Poľovačky, česačky brusníc a čučoriedok, opijáše, vplyvné návštevy. VIP chatová štvrť na dedinský spôsob. A aby sa dietky cítili bezpečne „v lone prírody“ – zásahový tím ŠOP to tu príde vyčistiť od rušivého vplyvu medveďov. „Vzhľadné“ makadamové cestičky k jednotlivých chatám, tu už vyčistili lúku od rušivého vplyvu kvetov, krasovlasov, vresu, borievok a šípových a lieskových kríkov. – Ve´d o čo je krajší taký kosačkou pravidelne kosený trávnik od toho koberca prírodnej trávy-škutiny ?!

Takže už viem-a cezo mňa aj vy,- čo je v kráľovstvách kadejakých miestnych kohútikov a králičkov. Prečo sú na lesných cestách rampy. – Aby tu ľudia nešpinili prírodu na autách ? Hahaha-naši ľudia budú môcť. Aby neplašili divú zver ? Hahaha-akú, ve´d naše poľovné združenie to tu od nej vyčistí. Aby sem ľudia nechodili načierno na drevo ? Hahaha-veď všetko použiteľné drevo majú naši ľudia už pri chatách. Aby pri práci v lese nedošlo k úrazu turistov ? Hahaha- tak to je to posledné, čo „obchodníkov s drevom“ zaujíma. Oni chcú na svoju prácu jednoducho INTIMITU. Preto tie rampy. Preto to sťažovanie prístupu bežných turistov, širšej verejnosti do lesov v Tatrách. A iste aj inde v urbariátnych a privátnych lesoch.

Takže vážení priatelia, keď vám najbližšie skočí do cesty nejaká tá dobre zamknutá rampa-a to aj v miestach kde nikdy predtým nebola,-viete na koho máte zanadávať. NA OCHRANÁROV ! Ibaže nie na ochranárov prírody. Na ochranárov svojich malých lokálnych kráľovstiev. Na veľkých i malých králičkov príp. kohútikov. Na miestnych papalášov, čo tu ukrytí pred zrakmi verejnosti možno naozaj aj majú čo skrývať.

Les v tomto VIP tatranskom raji skrýva nejedno čarovné zákutie a milé prekvapenie, odzrkadľujúce kultúrnu úroveň miestnych VIP. Na jednom zo stromov v lokalite „za troma ohradami“ som napríklad uvidel aj toto milé zátišie:

Z potuliek po lesoch a podhoriach vás zdraví váš bloger.

/Autorom foto je autor blogu/