Založ si blog

Karol od Bochmanov /2/

Karol sa vrátil na lazy ako jeden z mála vyslúžilých vojakov, čo nemal na hrôzy bojov nejakú viditeľnú pamiatku. Bol v najlepšom veku, urastený, silný. Nečudo, že malá čiernovlasá dievka od Štefankov sa dlho nedala nahovárať a čochvíľa bola jeho ženou. Štefankovci veľmi neodporovali vydať dievku za chudobného Karola. Karol bol totiž síce takmer bez majetku, no bol pracovitý, nepil a pochádzal zo ctihodného rodu Bochmanovcov, ktorý mal na lazoch cveng. Keby to bolo na Sicílii, povedalo by sa, že Karol bol síce chudobným ale bol „mužom cti“ zo starobylého rodu.

Tak či onak, Karol sa so svojou ženou nasťahoval do jedinej miestnosti, izby či kuchyne, ktorú po rozdelení rodičovského domu na tretiny, dostal. Za izbou bol potom už len akýsi prílepok, komora, odkiaľ bol rebrík na poval. No a chlievy na dvore. To bolo všetko. Málo aj na skromné gazdovanie. Karolovej žene to muselo stačiť. Bola tichá, neodporovala. Cez týždeň chodil Karol do roboty po stavbách a do lesov ako drevorubač. Cez sobotu a nedeľu sa však láskal so ženou v posteli. Nečudo, že do roka prišiel na svet malý, počerný synček Cyril. Karolovi sa bolo treba ešte viac obracať, aby rodinku uživil a aj si dačo odložil na plánovanú dostavbu aspoň jednej izby ku svojmu „domu“. Keď sa dalo, pomáhala v zháňaní živobytia aj Karolova žena. Chodila po gazdoch odrábať. Raz v čase žatvy išiel Karol so ženou pomáhať ku svokrovcom do Štefankov. Tu medzi mladými manželmi a svokrovcami vznikla akási malá zvada. Obyčajná taľafatka. Karol sa však urazil, a od Štefankov odišiel nahnevaný preč, domov. Jeho žena tam z trucu zostala a snažila sa akože robiť za dvoch. Pri ručne poháňanej mlátačke robila až do úplného vyčerpania. Potom si sadla, napila sa z chuti dobrej studenej vody a zase ťahala ďalej. Prílišná námaha a studničná voda sa jej ale stali osudnými. Ešte v ten deň večer dostala horúčky, zaľahla do postele a za pár dní bolo po nej. Zomrela na silný zápal pľúc.

Karol zostal zo svojim synom Cyrilom sám. No nie úplne. Na lazoch sa hneď stal zaujímavým artiklom pre miestne dohadzovačky sobášov. A tak ani nie za týždeň už ho jedna z nich zoznamovala zo starou dievkou Ilonou, ktorá takmer 10 rokov robila slúžku u Hanesov. Vyššia, kostnatá, šlachovitá plavovlasá a zelenooká Ilona sa Karolovi príliš nezapáčila. Bola opakom jeho prvej ženy-malej, bucľatejšej, čiernookej a čiernovlasej. Navyše už po pár vetách Karol pochopil, že je na jeho vkus príliš spoločenská, príliš zhovorčivá a riadi sa v živote vlastnou hlavou. Čo však mal chlap s maličkým dieťaťom robiť ? Po chvíli váhania na Ilonu privolil a po krátkom sobáši už mal pod strechou u Bochmanov druhú ženu.

Ilona nevynikala ktovieakou ženskou nehou a prítulnosťou. Bola však robotná, praktická, bystrá, plná plánov do budúcnosti. Netrvalo dlho a Ilona popohnala Karola do výstavby domu ich vlastnými rukami. Karol na malom rebriniaku, ktorý sám alebo s Ilonou ťahal, poznášal z okolia veľké skaly-potočnáky. Nazháňal piesok a trocha vápna a cementu a začal murovať za kuchyňou obvodové múry veľkej izby. Murovať domy zo skál bola v tomto kraji tradícia, Karolovi mal kto poradiť a tu a tam aj pomôcť. Najmä, keď bolo treba robiť firštoky na dverách a okná. Múry mali na hrúbku takmer meter, ale boli pevné a aj dosť rovné. Karol si to pri murovačke dobre vypočítal. Do zimy sa mu potom ešte podarilo urobiť aj krov a provizórne dom zastrešiť. Definitívne šindle však položil na strechu až na druhý rok. To už ale s Ilonou vymurovali aj tretiu miestnosť-komoru, predelenú priečkou na prednú a zadnú. Komoru vymurovali z nepálených tehál, čo si so ženou sami urobili z oranžovej hliny-letne, vyškrabanej na dvore. Trvalým krovom so šindlom potom spojili všetky tri miestnosti. A bolo to, Karol mal konečne svoj vlastný DOM. K nemu prirobil cieňu a dvor zo severozápadnej strany, odkiaľ prichádzali studené vetry a búrky, zavrel drevárňou, hnojiskom, záchodom a menšou maštalou pre kozy, s chlievom pre prasa, šúšnikom /skladom suchého listia na podstielku pre kozu/ a kurínom. V rohu dvora z južnej a východnej strany, pod starou košatou drevenou jahodou /morušou/ si Karol urobil miesto pre metrovicu na zimu a pred ňou hlinou vyhladil a vyšľuchtoval malú holohumnicu. Hlina na nej bola hladká a tvrdá ako betón. Na nej potom po žatve cepami mlátil jačmeň. Robil tak až pokým susedia Bačovci nekúpili motorovú mláťačku, na ktorej za pomoc pri mlátení potom vymlátili aj pár Karolových snopov zbožia. Nebolo toho veľa, ale pre sliepky a ako základ na krmu pre sviňu to stačilo.

Karol zdedil po rodičoch 30 árový fliačik poľa. Na ňom popri jačmeni a zemiakoch dorábala jeho žena Ilona najmä fazuľu, kapustu a trocha koreňovej zeleniny. Ostatok bola zatrávnená lúka, v ktorej rástli slivky, jablone, orechy, hrušky a čerešne. Pole, ktoré Karol volal „zeme“ začínalo pri skalnatej, rebrinákmi a dažďami vyjarčenej ceste. Z druhej strany končilo veľkými skalnými hrobľami, navŕšenými ešte starým Bochmanom v čase kľčovania hory, ktorá tu pred 150-200 rokmi stála. Zvyšok hory, ktorú tu volali „Táčnik“ bol od „ziem“ vzdialený asi 200 metrov. Do Táčnika viedol úzky chodník cez cudzie polia. Karol ho využíval iba na súrnu potrebu priniesť z lesa nejaký dlhý kus dreva. Napríklad na „štangu“, na štiap, ktorým sa obíjali orechy alebo dakedy aj slivky do suda a jablká.

Zeme boli schopné zásobiť Karolovu rodinu zemiakmi, kozu senom a kuchyňu fazuľou, slivkovým lekvárom či sušenými jablkami. Jačmeňa bolo dosť akurát tak pre sliepky. Aby sa v dome odchovalo aj prasiatko, bolo načim chodiť na Dolniaky na žatvu /zárobok sa tam vyplácal vrecami obilia/ alebo na čaračky. Čaračky spočívali vo výmennom obchode dobrých jabĺk z lazov za dobrú kukuricu z Pôdolia. Karol však čaral za kukuricu aj košíky a slamienky, ktoré v zime plietol a ktoré potom žena Ilona chodila vo veľkom bielom batohu dolniačkam ponúkať.

Ku Karolovmu bochmanovskému lazu neviedla žiadna zjazdná cesta. Dlho sa do Bochmanov dalo prísť nanajvýš na traktore či na motorke. Až koncom päťdesiatych rokov 20.storočia prišla na lazy civilizácia. Chlapi z okolitých lazov si rozdelili robotu, vykopali jamy, do ktorých potom elektrikári zasadili elektrické stĺpy a natiahli drôty. Karol si takto vykopal k domu osem jám pre osem čiernych, dechtom smrdiacich stĺpov. Elektrina prilákala k lazom aj autobus. Na začiatku 6O-tych rokov bagre a valce vyrovnali hlavnú vozovú cestu, cestári na ňu nasypali hrubý makadam a onedlho až do Kútov /asi 200 metrov od bochmanovského lazu/ začal chodiť autobus. Syn Cyril poslal Karolovi z Čiech staré rádio, zhabané kdesi v Sudetách. Na ňom potom Karol na staré kolená počúval správy, jeho žena Ilona ľudovú hudbu z vojvodinskej Kovačice a vnuci, keď boli u starých rodičov na prázdninách, rozprávky tety Viery Bálintovej. Inak sa rádio nepočúvalo,-lebo elektrinu bolo škoda po daromnici páliť.

Po zavedení elektriny lazy zmenili pach. Miesto všadeprítomnej vône petrolejok sa do popredia dostali vône sena a slamy z mohutných kôp, strážiacich ako bucľatí obri každú laznícku usadlosť. Kopy pri lazníckych domoch,- to bol znak toho, že socialistická kolektivizácia sem NIKDY neprišla. Pravdu povediac prišla, ale lazníci ju kopli do zadku a bol pokoj svätý. Až do roku 1989.

Karola s Ilonou nespájali žiadne veľké vášne. Ilona bola striedma žena. Intímnosti poskytovala Karolovi ako manželskú kresťanskú povinnosť. Ale po dvoch deťoch vniesla aj do dôverností ešte racionálnejší režim. Od priateliek z mesta sa Ilona dozvedela o plodných a neplodných obdobiach a tento poznatok potom v súžití s Karolom tvrdo používala. Karol si kvôli ženinmu odmietnutiu párkrát v duchu zanadával, no bol napokon aj rád. Veď živiť tri deti bolo tak akurát. Viac by azda ani nedokázal.

Z domu chodil Karol zväčša na týždňovky. V sobotu prišiel zrobený domov a v pondelok zavčas ráno, za tmy, už aj dakde zase odchádzal. Ilona mu na jedenie pripravila na každý deň v papieriku zabalenú zápražku s pár škvarkami mäsa a sušených rezancov. Koľko dní, toľko papierikov so zápražkou. K tomu peceň-dva chleba, kus slaniny či klobásy a strava na týždeň bola hotová. Karol si ju v hátižáku odnášal do barakov pri stavbe hradskej z Moraviec do Bystrice, či na stavbu tunelov pri Harmanci a Ťurčoku, alebo do kameňolomov popri celom údolí stredného Hrona.

Keď nebolo roboty v kameňolome alebo na stavbách, našlo sa vždy voľačo v hore, medzi drevorubačmi. Buď pri spúšťaní a zvláčaní dreva zo svahov k cestám v údolí, alebo pri odkôrovaní , „bielení“ jedlí a smrekov v lesoch pod Vtáčnikom. Tu bol krutý život. Jedle sa bielili v zime, často v hlbokom snehu. Chlapi celý deň odstraňovali kôru z odpílených stromov obojručnými nožmi a špeciálnymi sekerkami. Večer celí ubolení z jednostranného pohybu ľahli do kolibiek, postavených z jedľovej či smrekovej čačiny. Okolo „stien“ kolibky mali chlapi doštené prične, vystlané zase len čačinou. Na nich spávali prikrytí konskými dekami, kabátmi či kožuškami. Jediným zdrojom tepla bolo ohnisko, v ktorom na skalnej podmurovke horel oheň až do ranných hodín. Veľa tepla však v kolibke nebolo. Akoby aj, veď vonku bolo v januári aj mínus 20.

Keď mal Karol asi 35 rokov, začali sa na jeho tele ozývať dôsledky ťažkého života. Dostal čosi, čo by sa dnes dalo diagnostikovať ako ťažká reumatická artróza. Karola začali príšerne bolieť nohy. Chodidlá, prsty a palce mu napuchli, že sa nedali obuť do bagandží. Koža mu očervenela a aj ten najmenší dotyk na nej bol ukrutne bolestivý. Nedalo sa nič robiť, Karol musel prestať pracovať a začal “ chodeť po dochtoroch“. On by aj možno nie, no žena Ilona ho vydurila a chodila po lekároch spolu s ním. Spočiatku boli záchvaty reumy periodické, s obdobiami, keď bolo Karolovi celkom dobre a dokázal ísť aj do roboty a aj sa postarať o dom. No potom sa obdobia medzi záchvatmi skracovali a bolesť zintenzívňovala. Najmä v noci, keď si ľahol do postele. Neraz sa preto zodvihol, obliekol sa a vyšiel na dvor. Tu raz sedel, raz stál, v ústach žuval kúsky dreva, aby nahlas nekričal a nebudil ženu a deti. Trpel, až kým neprišlo ráno a trochu mu neodľahlo.

Ilona mu párkrát vybavila pobyt v levickej nemocnici, ba dokonca aj krátky pobyt v Piešťanoch. Veľmi to ale nepomohlo. Ukázalo sa, že Karolov stav je už nezvratný a že nie je schopný chodiť do normálneho zamestnania. Ilona sa preto pokúsila Karolovi vybaviť invalidný dôchodok. Bohužiaľ, od českých úradov dostávala len odpoveď v štýle „nelze vyhověti“. S absurdným odôvodnením, že nejde o reumu či ťažkú artrózu ale iba o blatfus. – Ktovie, ako by to bolo napokon s Karolom a Ilonou skončilo, -keby neskončila masarykovská vraj pokroková republika a nevznikol vraj spiatočnícky slovenský štát. Už na prvú žiadosť o invalidný dôchodok odpovedali orgány Slovenskej republiky kladne. Karol sa tak stal aj oficiálne invalidným dôchodcom a začal dostávať neveľkú, ale predsa len peňažnú penziu. Tú mu po obnove ČSR navrátivší sa českí posudkári takmer vzali. Našťastie nastupujúci komunisti tomu zabránili. Časom dokonca penziu ešte aj trochu zvýšili. Nastali nové časy.

Skôr však , než nastali, musel ešte Karol vydržať mnoho bolesti, mnoho odstrkovania ale tu a tam aj radosti a zaujímavých zážitkov. Karol bol po skúsenostiach z detstva takmer abstinent. Abstinoval nielen pri poháriku ale aj pri cigarete. V prostredí, kde po robote všetci pili a fajčili, bol Karol ako biela vrana. Samozrejme bol aj terčom posmeškov od podnapitých a prefajčených kolegov. Keď sa raz pri stavbe jedného z harmaneckých tunelov pokúsil znemožniť opilcom, aby na dvere ubykácie pribili chyteného netopiera, dokonca sa s ním aj pustili do bitky. Majster to musel vyriešiť preradením Karola na inú robotu. Ukázalo sa, že fajnovejšiu-nahadzoval skaly do drvičky. Robota náročná nielen na silu ale aj na odhad rizika. Pár ľudí, čo riziko neodhadli, drvička pomlela spolu so skalami. Karol však prežil.

Raz sa Karol v meste stretol s chlapíkom z Moravy, s ktorým spolu slúžil počas krátkeho vojenčenia pod českou komandou počas výbojov kúnových boľševikov na Slovensku. Moravan bol trochu zaostalý a za Rakúska sa živil ako žobrák z povolania. Za Rakúska i prvej ČSR bolo žobranie oficiálne povolanie. Bolo však treba zaregistrovať sa na príslušnom okresnom úrade v kraji, kde chcel záujemca žobrať. Moravan-žobrák z povolania, vedel sotva písať a čítať. Karol mu raz pomáhal zosmoliť list jeho matke. Výsledkom bol text v čechoslováčtine.

– Nuž práve tohto bývalého moravského žobráka stretol Karol už za ČSR v meste pri jeho rodných lazoch. Slovo dalo slovo a Karol sa dozvedel šokujúcu novotu: Moravan-poloanalfabet dostal v slovenskom meste dobre platené miesto školníka v miestnej meštianke. So služobným bytom. A to bolo práve vtedy , keď české úrady odmietali uznať Karolovi čo i len malý maličký invalidný dôchodok. Nuž aj také to boli časy.

Karol mal tri deti. Syn Cyril sa zjavne uberal po stopách svojho otca. Ničomu sa nevyučil, škola mu nevoňala a tak čoskoro začal paholčiť po bohatých gazdoch. Cez vojnu slúžil v slovenskej armáde, v rote, čo sa zapojila do SNP. Veľa toho nenabojoval, Onedlho sa ocitol v zajateckom tábore v Nemecku. Tu takmer zahynul, no predsa sa mu len podarilo prežiť. Pri návrate na Slovensko sa zoznámil zo staršou osamelou Češkou. K nej sa potom napokon aj nasťahoval a až do smrti žil v malej dedinke pod Řípom ako „zemědelec“. Karola syn navštevoval raz ročne. Po kampani v českom cukrovare mu vždy na jeseň doniesol deputátne vrecko cukru a sem-tam kadejaké zvyšky po Nemcoch. Raz dokonca aj rádio…

Staršia dcéra Margita bola výzorom celá Ilona. Vyššia, blonďavá, zeleno-modrooká. V škole bola priemerná, no rada robila okolo domácnosti. Bola praktická, šporovlivá a zhovorčivá. Cez vojnu slúžila v meste, po vojne chodila na práce ku miestnemu záhradníkovi- Bulharovi. Ešte cez vojnu sa zoznámila s vyučeným tesárom, akýmsi Hefkom. Hefko sa pred prechodom frontu so skupinou chlapov z mesta chodil skovávať pred Nemcami /berúcimi mužov na kopanie zákopov/ na bochmanovské lazy a do blízkeho lesa. Hefkovi sa aj takto podarilo vojnu prežiť a po vojne preonačiť svoju skrývačku na lazoch na „partizánsku činnosť“. Už ako mladý „partizán“ absolvoval policajnú školu, vzal si Margitu za manželku a stal sa policajtom. Karolova žena Ilona bola v siedmom nebi.Do uniforiem bola zaľúbená od malička.

Karolovi však špekulant Hefko veľmi nepasoval. Ale navonok nič nedal na sebe znať. Nechal veciam voľný priebeh. Cyril zakotvil v Čechách, Margita s mužom chodila po Slovensku, kam policajta pridelili. A čo najmladšia dcéra – Ila ? Nuž tá bola nazlosť výborná žiačka. Mala rada školu, knihy a vzdelanie,- ako žena Ilona. Výzorom ale bola ako Karol-čierne vlasy, oči, tvár nápadne podobná otcovej. Ilku mal Karol rád, najradšej zo všetkých detí. No práve jej spôsobil asi najväčšiu bolesť. Keď za ním po ukončení tretej meštianky prišla s vysvedčením plnom jednotiek a prosila ho, aby mohla ísť na gymnázium, Karol jej, ako to bolo na lazoch zvykom zemito odpovedal: „Nuž ďouka moja, je to pekný papier, ale my chudobní si s ním môžeme akurát tak riť utrieť !“ Obaja, Karol i Ilka si tento okamih potom zapamätali na celý život. U Ilky bol dôvodom na pocit krivdy, u Karola dôvodom na doživotné výčitky svedomia. Ila teda študovať nešla, začala slúžiť u bohatého obchodníka v meste, po vojne robila chvíľu v sklárni a potom zase slúžila u svojej bývalej učiteľky z meštianky. Našla si chlapca, no jeho bohatá mater mu sobáš so žobráčkou Ilou zakázala. Ila zo vzdoru sa potom zblížila s akýmsi ženatým Maďarom a mala s ním nemanželské dieťa. Bol však už socializmus a nebola to žiadna tragédia. Ila sa odsťahovala z lazov najprv do Čiech a potom na juh Slovenska, kde žila jej sestra a švagor robil policajta. Ila bývala u nich a našla si zamestnanie v obchode. Obchodníčkou potom bola po celý život. Pasovalo jej to.

Karol a jeho žena Ilona po päťdesiatke na lazoch osameli. Cez leto ani tak nie, to k nim chodili na prázdniny vnúčatá a dcéry so zaťmi. Ale dlhé neskorojesenné, zimné a jarné mesiace trávili sami. V zime bol dom na laze neraz celý zafúkaný. Odrezaný od sveta aj mesiac.

V chlieve už dávno nebývalo žiadne prasa, v maštalke žiadna koza. Po dvore chodili nanajvýš tri-štyri sliepky. Nachystať drevo na zimu bolo čoraz ťažšie. Zaťkovia navrhovali Karolovi a Ilone, aby laz predali a prišli na starobu žiť k nim, -ale Karol o tom nechcel ani počuť. Radšej sa o palici -o dvoch pomaly motkal po dvore, krok za krokom ako slimák ťahal z lesa za sebou papeky, ktoré potom po zvyšok dňa prepiloval. Kosil na zemiach seno, do poslednej chvíle choval zajace. sadil zemiaky a fazuľu, oberal zo stromov slivky, jablká či orechy. Cez dlhú zimu sedel pri šporáku, v ktorom sliepňavo kúril, počúval rádio s čoraz čudesnejšími správami a hľadel cez oblok smerom na zeme. Na jedinú hmotnú istotu existencie svojho kedysi tak váženého bochmanovského rodu.

Cez leto, keď bol deň dlhý a Karol ešte o palici ako tak vládal, zobral si do vačku kus chleba a fľašu vody a hybaj okolo 7-mej ráno peši do mesta. Robil tak jeden či dvakrát do roka. Nie častejšie. Trasu 5-6 km prešiel za 2-3 hodiny dolu a hore naspäť za 3-4 hodiny. Dakedy mu ale cesta tam a naspäť trvala aj 10 hodín. Ak k tomu prirátame 1-2 hodiny v kioskách, miestnej krčme, kde si zjedol zavináč s rožkom a vypil citrónovú limonádu, nebolo čudo, že sa domov na lazy dostal až podvečer.

Takýto výlet si doprial raz-dvakrát do roka. Bolo to však dobrodružstvo plné nových správ, príbehov a zážitkov. Cestou, pri svojej slimačej chôdzi o paličke sa stretával s desiatkami známych i neznámych ľudí. S každým ,ako je v tomto kraji zvykom, si vymenil aspoň pár zdvorilostných viet. Často však pri nich nezostalo. A tak sa Karol pri jednej ceste do mesta dozvedel viac, ako jeho žena Ilona pri desiatkach podobných ciest. Karol si ale cestou všímal aj to, kde sa čo nové stavia, kde čo spustlo, čo zvláštne sa popri ceste objavilo. Z takýchto novôt potom Karol duchovne žil po celý rok. Až do najbližšieho výletu do mesta.

Čosi podobné, ibaže v menšom rozsahu, Karol prežíval vo vzácnych chvíľach keď k nemu do Bochmanov v januári-februári a potom v apríli prišiel rataj, aby mu vyviezol hnojisko na zeme alebo mu zoral kus poľa, kde potom Karol s Ilonou zasadili jačmeň, zemiaky a fazuľu. Po robote, pri oldomáši si Karol s ratajom zapálil cigaretľu /zo škatuľky, čo mu vydržala celý rok/ a dovolil si vypiť štamperlík slivovice, hruškovice či pohár sviežeho malinového vína. Ilona priniesla ratajovi a Karolovi kus pečeného zajaca či sliepky, ponúkla syrovníkom a – bola pohoda, akú Karol zažil iba párkrát za život.

Vtedy, keď mal vhodných poslucháčov sa z nevrlého, zachmúreného, gániaceho Karola stal veselý a zhovorčivý spoločník, s ústami plnými sviežich príbehov. -Iba Ilona, ktorá bola po väčšinu roka hlavným spojivom bochmanovského lazu s okolitou spoločnosťou, trochu žiarlivo zafrfľala: „No apa už zase začína s tými svojimi stokrát počutými historkami“- Ľudia si však Karola radi vypočuli. Aj stokrát aj stodesaťkrát. Lebo tie príbehy z jeho úst zneli aj ako ich stará rodová sága,- prednášaná navyše medovým hlasom váženého kmeťa.

Karolov na trápenia bohatý ale na pôžitky striedmy život sa pomaly blížil ku koncu. On to však až tak tragicky nebral. Hoci mal sotva 74 rokov, zdalo sa mu, že je oveľa starší, najmenej 90-ročný. Za to sotva trištvrte storočia sa toho vo svete okolo neho toľko zmenilo ! Bolo čudné, že sa to všetko Karolovi zmestilo do jeho vráskavej a sivovlasej hlavy a starej, na nové veci tak deravej pamäte.

V roku 1970, na začiatku jesene, Karol dostal ťažký zápal priedušiek. Silno kašľal a podvečer pri jednom zo záchvatov kašľa zomrel. Možno sa zadusil, možno mu v pľúcach a či inde niečo prasklo. Ktovie. Ilona nepožadovala presnú príčinu smrti. Na lazoch, keď mal chlap po 70-ke a bol riadne zrobený, mal „nárok“, aby zomrel. Karol zomrel vo veku, v ktorom sa to patrilo. Po jeho smrti Bochmanov laz spustol. Odišiel gazda /aj keď chromý!/ a s ním odišlo aj gazdovstvo. A s ním odišiel aj zdroj ďalších príbehov a oživených zážitkov. Autentické spojivo medzi časom jeho a našej minulosti a našej prítomnosti sa pretrhlo. Svet zase o trochu viac spustol.

Dnešný svet je uvrieskaný, hlučný, preľudnený. A predsa je v ňom tak čudne ticho, tak pusto. Akoby v ňom chýbali spomienky. Chýbajú pamäťové stopy na minulosť. Chýbajú, lebo akoby chýbal nosič, ktorý by tieto spomienky prinášal z času dávnominulého verne a nedeformovane do času dneška.

Dnes nám síce nechýbajú všelijaké jemné technické prostriedky, všelijaké záznamové zariadenia, – no uší, čo by informácie z takýchto zariadení zaznamenávali a myslí, čo by ich spracovávali, akosi niet. Stáročná tradícia ľudskej civilizácie, založená na načúvaní príbehov starších ľudí, vymizla.

Nazdám sa, že to nie je náhoda. Akoby sa niekomu nepáčila naša rodinná, rodová a národná pamäť. Akoby ktosi chcel našu pamäť po každej generácii, ba čo viac,- po každom desaťročí vymazať. Akoby chcel do deletovanej vyčistenej pamäte nahrať svoje vlastné, umelé videnie minulého sveta. Akoby nás chcel zbaviť autentickej minulosti a tým aj našej jedinečnej budúcnosti. Akoby nás chcel zbaviť nášho jedinečného a jediného času. Konšpirujem ? Tak nech. Kto premýšľa, konšpiruje, bez toho to nejde.

-Ozaj, a viete, že “ tajm iz many“, že čas sú peniaze ? Ahá, tak už potom viete, kto a prečo. Tak už viete, komu ide o tajm a teda aj o peniaze. Viete, kto sa usiluje o môj a tvoj čas, o moju a tvoju rodinnú a rodovú pamäť. Tak už viete, komu ide o našu v podstate spoločnú pamäť. O naše vzácne, našimi životmi ťažko odrobené drahocenné slovenské spomienky – naše z rýdzeho slovenského ducha vyrazené mentálne „peniažky“ . Niekto po týchto „peniažkoch“ veľmi túži. – Dáme mu ich ?

Etnografka Nádaská-vojenský odborník ?

05.02.2023

Dnes doobeda je v móde písať blogy inšpirované rádiom či televíziou. Dovoľte mi prispieť tiež do partie podobným príspevkom. Neviem už v ktorej televízii som včera uvidel známu slovenskú odborníčku na všetko-pani Katarínu Nádaskú, vyštudovanú etnografku, pardon etnologičku, ako sa vyjadruje k otázke masového vyhýbania sa brannej povinnosti odvedených mužov na [...]

TB Smeru: informovať zakázané; znevažovať prikázané

03.02.2023

Na TB Smeru SSD sa včera i dnes objavovala jedna mediálna bomba za druhou. Odznievalo jedno obvinenie zo zneužívania právomocí OČTK za druhým. Všetko podložené výpoveďami ľudí, listinnými dôkazmi, legálnymi audionahrávkami. Prosto jedno informačné bum za druhým. Človek by čakal, že sa tak závažné odhalenia na adresu vyšetrovateľky Barčákovej, prokurátora Repu a [...]

Mierová koalícia alebo tanková koalícia: kam nás nová vláda a prvovoliči zaradia ?

01.02.2023

V Európe sa utvorili dve koalície: Jedna je tzv. „tanková koalícia“, ktorá chce Ukrajine čo najskôr dodať čo najviac tankov a umožniť jej dobyť Krym, Donbas, Zaporožie a Chersonskú oblasť a prinútiť Rusko ku kapitulácii. Do tejto smelej koalície, ktorá chce poslať na ukrajinský front v 2023 asi 300 tankov Challenger, Leopard, Leclerc a Abrams patrí /okrem USA/ [...]

Olexij Reznikov

Reznikov skončil ako ukrajinský minister obrany, nahradil ho Kyrylo Budanov

05.02.2023 21:33

K výmene na kľúčovom ministerskom poste dochádza v kritickom období, keď sa očakáva rozsiahla ruská ofenzíva.

Pápež František

Pápež obvinil kruhy v katolíckej cirkvi zo zneužívania smrti Benedikta XVI.

05.02.2023 21:25

Pápež František tvrdí, že fámy o jeho nezhodách s Benediktom alebo o tom, že Benedikt bol zatrpknutý niektorými rozhodnutiami, ktoré prijal, sú nepravdivé.

Ruský vojak / Russký vojak / Okupant /

Ruská armáda verbuje do vojny na Ukrajine aj odsúdené ženy

05.02.2023 18:38

Medzi už naverbovanými je aj asi 50 žien zo ženského nápravnovýchovného tábora v Ruskom okupovanom meste Snižne v Doneckej oblasti.

Robert Kaliňák

Kaliňák nevylúčil návrat do politiky. Podľa neho ho tam volajú "nezákonné obvinenia"

05.02.2023 17:24

Exminister vnútra a člen predsedníctva Smeru tvrdí, že volebná kampaň sa bude spájať s kriminalizáciou opozície.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 473
Celková čítanosť: 1256765x
Priemerná čítanosť článkov: 2657x

Autor blogu

Kategórie