zemegula

Nie, fanúšikovia Petry Vlhovej-nebojte sa. Čaputová sa nechystá konkurovať na zasnežených slalomových tratiach slovenskej šampiónke z Liptova. Pezinčanka Čaputová trénuje iný slalom. Trénuje politický slalom medzi Ústavou SR, ústavnými tradíciami a tzv. „koaličnými potenciálmi“ parlamentných strán, čo sa dostanú do NRSR po septembrových parlamentných voľbách.

Čaputová politický slalom, ktorého ostrý štart sa očakáva 1.októbra 2023 usilovne trénuje, aj keď je t.č. iba máj. Vo verejných vystúpeniach sa vrtí jedna radosť. Dopredu avizuje, že sa nebude riadiť „iba“ ústavnými tradíciami, podľa ktorých má víťaz volieb /predpokladá sa, že to bude jej „miláčik“ R.Fico a Smer SSD/ dostať šancu -na základe výsledkov demokratických volieb-dostať poverenie poskladať parlamentnú väčšinu 76 hlasov a následne zostaviť novú vládu. Čaputová slalomuje medzi textom a duchom Ústavy SR, využívajúc slabiny ústavných článkov. Odskúšava si, čo jej najvyšší zákon štátu nezakazuje, neprikazuje a teda umožňuje. /Aj keď pravidlo, podľa ktorého to, čo nie je zakázané je dovolené platí iba pre radových občanov a nie pre úradníkov, ako je aj ona/.

Čaputová si je dobre vedomá toho, čo je „ústavná tradícia“. Je si vedomá, že v prípade povolebnej tvorby vlády je ústavnou tradíciou poskytnúť poverenie zostaviť vládu víťazovi volieb. Čaputová by však túto tradíciu rada spochybnila špekulantským novotvarom „koaličný potenciál“. Čaputová by tento pomocný politologický pojem rada povýšila na novodobý takmer „ústavný“ konštrukt. Pojem „koaličný potenciál“ by mal dať Čaputovej zadné dvierka z nepríjemnej situácie, vymedzenej „ústavnými tradíciami“.

Pojem „koaličný potenciál“ by mal Čaputovej poskytnúť spôsob, ako okradnúť víťaza volieb o jeho víťazstvo a ako miesto neho poveriť zostavením vlády predstaviteľa strany, ktorá skončila na druhom, treťom či entom mieste. Najlepšie by asi pre ňu bolo poveriť zostavením vlády predstaviteľa svojej milovanej strany PS. Prípadne v krajnej núdzi predstaviteľa strany Hlas SD.

Spojenie „koaličný potenciál“ verbálne vyzerá vznešene. Je to konštrukt zložený z dvoch cudzích slov a už to mu medzi niektorými „slováčikmi“ dodáva na vážnosti. Ibaže skutočnosť je iná. Nejde o vznešené, ale riadne nakašírované, fanfarónske spojenie. Jeho ničotnosť je v prvom rade v tom, že sa neopiera o nič objektívne, nič trvalé. Ak totiž niekto vyhrá voľby, – to, že má v NRSR najviac mandátov je OBJEKTÍVNY FAKT. Ak sa ale niekto vystatuje tým, že má vysoký „koaličný potenciál“ , to je nanajvýš subjektívny názor nejakého politológa, nejakého žurnalistu, nejakého politika, – a áno, aj nejakej pani Čaputovej. Event. jej právnych poradcov.

V minulosti sa politickí chytráci pokúšali „objektivizovať“ koaličný potenciál kadejakými spoločnými deklaráciami vedenia strán,- strán čo údajne chcú spolu vládnuť. Malo to a má to ale veľké slabiny: Po prvé, prihlásenie sa ku ochote spoluvládnuť je chimerické. Platí v daný moment-no v dynamickom svete politiky už o hodinu platiť nemusí. Rozptýli sa tak, ako Matovičov abdikačný list, čo platil iba pár minút. Po druhé, ak sa k ochote spoluvládnuť prihlási vedenie strany, neznamená to, že s ním túto ochotu budú zdieľať aj všetci poslanci tejto strany. Stačí vzbura 1-2 poslancov a v situácii, v ktorej má nádejná koalícia tesnú väčšinu to znamená jej koniec. /Stačí si spomenúť na povolebné zvraty vo vnútri Procházkovej strany Sieť/.

Niekedy sa prezident pri poverovaní zostavením vlády poisťuje tým, že žiada priniesť ako dôkaz reálnej existencie nejakej povolebnej koalície menovitý zoznam 76 poslancov s ich vlastnoručnými podpismi. Takýto zoznam vyzerá „objektívne“, no opäť je tu faktor zmeny postojov v čase, dakedy z minúty na minútu. Stiahnutie podpisu zo zoznamu je hračka-poslanec sa žiadnych sankcií nemusí obávať a vždy sa nájde šikovná „mravná“ výhovorka, ktorá z neho zmyje pachuť vierolomného politika.

Svätosväté búchanie sa v prsia, že tá moja „hodnotová“ strana s nejakou ostrakizovanou stranou-napr. so Smerom, Republikou či OĽaNO nikdy do vlády nepôjde, končí najčastejšie v momente vyhlásenia volebných výsledkov. Virtuálny predvolebný koaličný potenciál sa razom mení na reálny povolebný koaličný potenciál- na všeobecnú ochotu všetkých ísť so všetkými. Samozrejme, v každej strane sa nájdu „zásadoví politici“ – dubáci, čo z osobných a údajne aj hodnotových dôvodov nepopustia a do koalície s tým či oným nenávideným politikom a jeho stranou nepôjdu. – A nepôjdu, a just nepôjdu…

Takýchto „principiálnych“ poslancov je ale menšina. Väčšinu členov strany sa dá prehovoriť buď tým, že najviac nenávidení predstavitelia koaličnej strany sa vzdajú akejkoľvek funkcie v novej vláde /v minulosti to v prospech koalície so Smerom urobil Slota z SNS a Mečiar z HZDS/ alebo naopak, – tým, že sa „zásadovým politikom“ ponúknu lukratívne funkcie ako odškodné. – Aby sme nechodili iba do minulosti, použijeme príklad zo súčasnosti. V hnutí „Sme rodina“ je najsilnejším odporcom spoluvládnutia so Smerom Krajniak a ev. aj Pčolinský. Boris Kollár je skôr oportunista a radoví poslanci tohto hnutia sú vyslovení oportunisti. Na zmenu povolebného koaličného potenciálu by preto Kollárovi postačilo „poriešiť“ Krajniaka -a hneď by sa situácia pre tvorbu vládnej koalície zmenila.

Slalomárka Čaputová to pri dosahovaní svojho cieľa nebude mať jednoduché. Premotivovanosť a z toho plynúca nadmerná rýchlosť ju môže vyhodiť z trate, môže dostať špicara, môže nabehnúť na skrytú terénnu nerovnosť…Čaputovej slalomárska technika sa zatiaľ opiera o veľmi gumené formulácie ako napr. „ak bude ZJAVNÉ, že víťaz volieb nemá koaličný potenciál“. – Milá pani Čaputová, – komu to má byť zjavné-vám, alebo vám nakloneným politikom a novinárom alebo sudcom ústavného súdu ? Na podobný subjektivizmus „ak bude PREDPOKLAD, že víťaz volieb nebude schopný získať dôveru NRSR“ sa dajú aplikovať rovnaké otázky: kto bude mať ten „predpoklad“ : Čaputová, politici z jej okolia, novinári, či ústavný súd ?

Čaputová trénuje povolebný demagogický slalom. Ibaže nenapreduje, motá sa v trasovisku nedôstojného subjektivizmu. Nepomáhajú jej ani kadejakí pseudopolitológovia a ústavní pseudoprávnici /nie každý právnik, čo otvorí ústa je totiž ústavný právnik !/, argumentujúc akýmisi precedensmi zo slovenskej politickej minulosti. Vraj sa už v SR viackrát stalo, že najsilnejšia parlamentná strana nevládla. – Nuž áno, to sa stalo, ale až potom, čo táto strana buď sama rezignovala na získanie tzv. 76-ky, alebo poverenie od prezidenta v stanovenom čase nedokázala naplniť potrebnou 76-kou. /ostatné príklady napr. vznik Moravčíkovej vlády, sú nenáležité, lebo nešlo o povolebný proces ale o rozpad pôvodnej 76-ky v parlamente/.

Situácia, v ktorej by víťaz slovenských parlamentných volieb nedostal od prezidenta žiadnu /samozrejme časovo ohraničenú/ šancu na rokovanie o povolebnej koalícii sa v SR ešte nevyskytla. Nie je podstatné, či prezident dá víťazovi volieb hneď poverenie na zostavenie novej vlády alebo mu dá len časový priestor na zahájenie predbežných rokovaní. Podstatné je, aby to bol víťaz volieb, čo dostane prvú šancu. Prezident by predbežné rokovania víťaza volieb s jeho politickými partnermi NEMAL NARÚŠAŤ vlastnými rokovaniami s jednotlivými stranami. Mal by dať -ešte raz zdôrazňujem- PRVÚ ŠANCU víťazovi volieb. A len potom, -ak víťaz volieb v stanovenom čase 76-ku nevyskladá, by mal prezident začať rokovania s jednotlivými parlamentnými stranami. No a na základe ich výsledkov by -až potom- mal dostať šancu či priamo poverenie na zostavenie novej vlády predstaviteľ inej strany než je víťaz volieb.

Aby to bolo prehľadnejšie: 1/ Ak Fico vyhrá voľby, mala by mu Čaputová dať na pár hodín-dní ničím nerušenú šancu na neformálne rokovania s predstaviteľmi iných parlamentných strán. 2/ Ak Fico v stanovenom čase donesie Čaputovej rukolapný dôkaz o svojom povolebnom „koaličnom potenciáli“ /vyhlásenie,deklarácia strán ochotný s ním spolupracovať, zoznam 76 poslancov a pod/, mala by ho Čaputová poveriť zostavením novej vlády. 3/ Ak Fico v stanovenom čase nepodá dôkaz o svojom povolebnom potenciáli, mala by /až potom-nie skôr !!!/ začať Čaputová politické konzultácie s predstaviteľmi jednotlivých parlamentných strán, na konci ktorých by mal dostať šancu predstaviteľ ďalšej strany /napr. Hlas, PS…/ podať dôkaz o svojom koaličnom potenciáli na úrovni min. 76 mandátov. 4/ Ak predstaviteľ strany v novozvolenom parlamente dôkaz o potenciálnej novej vládnej koalícii /vyhlásenie, zoznam 76 poslancov/ podá, poverí ho Čaputová zostavením novej vlády. Ak nepodá, obráti sa Čaputová na predstaviteľa ďalšej strany atď.

V SR je parlamentná demokracia, s rozhodujúcou úlohou NRSR. Prezident v ňom nemá hlavné slovo. Čaputová by si to mala uvedomiť a v pokore počkať so svojim politickým slalomom na výsledok septembrových parlamentných volieb. Predčasné uzávery typu, že víťaz volieb nedostane šancu rokovať o novej vláde le´bo podľa Čaputovej a jej politicko-mediálno-sudcovskej suity nemá „koaličný potenciál“ sú veľmi nebezpečné. Z istého uhla pohľadu by sa dali hodnotiť aj ako ČAPUTOVEJ POKUS O MANIPULÁCIU VOLIEB: v ich predvolebnej i povolebnej fáze.

Preto pani Čaputová-dôstojnosť, pokoj a pokora ! Slalom nechajte Petre Vlhovej, príp. čulým politológom a publicistom. Nadmerná aktivita by vám mohla politicky ublížiť. Veď aj vás po pár mesiacoch od parlamentných volieb čakajú voľby. – Alebo že by ste svoju osobnú povesť a svoju šancu na víťazstvo v nich obetovali v záujme víťazstva „vašich progresívcov“ v septembrových voľbách ?