zemegula

Po dnešku sa mi zdá, že každý, kto sa dnes chce uchytiť v niektorom z „našich“ mienkotvorných médií typu Denník N, Sme, Aktuality, Markíza, JOJka, ta3 ale bohužiaľ stále ešte aj ne-verejnoprávna STVR, musí prejsť špeciálnym psychodiagnostickým testom nenávisti. V spomenutých a ďalších ficofóbnych a rusofóbnych médiách nepracujú, zdá sa, iba ľudia, či prácu v médiách vyštudovali a chcú sa tam uchytiť, aby si zarobili na živobytie.

Po dnešnom zážitku mojej manželky sa mi vidí, že sa dnes do médií typu Denník N, Sme,Markíza…musíte narodiť. Musíte mať akúsi bazálnu danosť, aby ste to tam nielen vydržali ale ešte si to aj užívali.

Manželka a jej priateľka boli dnes ráno ako každý deň na vychádzke so psíkmi. Stretli tam ženu 40-50 ročnú, tiež so psíkom. Zdravili sa spolu už dávnejšie, ale až dnes sa vytvorila príležitosť, aby si spolu dlhšie pobesedovali a tak sa lepšie poznali. Z rozhovoru vyplynulo, že pani je novinárka a že včera publicisticky pokrývala oslavu 80.výročia víťazstva ZSSR nad fašistickým Nemeckom, konanú v Moskve. Na otázku, či sa aj jej oslavy páčili, zlostne zareagovala, že s tým ruským hnojom sa dokázala paprať iba s veľkým sebazaprením.

Manželkina priateľka jej protirečila. Veď práve ZSSR, Rusko a Rusi zbavili Európu a svet skutočného hnoja-hnoja germánskeho nacizmu a rasizmu. Pani novinárka po tejto replike naplno odštartovala: vraj je paradox, ak koniec vojny oslavujú tí, čo vojnu rozpútali. Vraj to boli Rusi a Nemci, čo napadli Poľsko a začali tak 2.sv.vojnu.

Argument, že Rusi 1.septembra 1939 nikoho nenapadli a do obsadzovania Poľska – jeho vtedajšej východnej časti, ktoré je dnes územím Ukrajiny, sa zapojili až potom, čo Briti a Francúzi nepodnikli voči Nemecku žiadnu vojenskú akciu a potom, čo im Nemci obsadenie územia, obývaného hlavne Ukrajincami a Bielorusmi ponúkli, pani novinárka neprijala.

Škriepila sa dokonca aj s historickými faktami, podľa ktorých vstúpila ČA do vtedajšieho východného Poľska /dnešnej Ukrajiny/ až po takmer troch týždňoch od začiatku vojny /17-18. septembra/ -keď už Poľsko de facto kapitulovalo, jeho vláda 14. septembra utiekla z Varšavy a jej minister NO generál Ridz-Szmigly a armáda sa prakticky bez boja /s výnimkou dvoch prestreliek v lokalitách Dzisne a Sary/ vzdávala zo strachu z Nemcov Červenej armáde. Straty na životoch z „konfliktu“ ČA a Poľskej armády boli minimálne.

Pani novinárka trvala na svojom. Podľa nej Sovieti okupovali Poľsko preto, lebo agresia, zaberanie cudzích krajín a ničenie jej obyvateľov sú v ruskej DNA. Na otázku ako takto môže hovoriť o našich príbuzných-o Slovanoch -sa už naplno rozčertila a vyblafla, že ona žiadnych Slovanov neuznáva a že Rusov nenávidí a že nenávidí aj všetkých Slovákov, čo sa za Slovanov považujú. Manželkina priateľka sa opýtala, či je vôbec Slovenka, a odkiaľ je, keď sa takto vyjadruje. Novinárka odvetila, že ona je z Trenčína ale cíti sa Európanka, nie Slovenka. Na poslednú otázku /predtým ako to obe strany sporu vzdali a odišli z bojiska/, či teda nenávidí aj svojich rodičov, lebo sú tiež Slováci, pani novinárka odvrkla, „to je iné, to sú moji rodičia“ !

Keď mi manželka po návrate domov rozprávala tento svoj ranný zážitok, najprv som naň mávol rukou. Veď takýchto pomýlených a sfanatizovaných spoluobčanov sú na Slovensku tisíce,-možno aj osemtisíce, – tých čo chodia na opozičné demonštrácie ako na piatkové podvečerné služby božie. No potom som sa zháčil. Uvedomil som si, že tá pani psíčkarka nebola hocijaká oklamaná fanatička. Bola to novinárka. Bola to tá, čo sfanatizováva a ohlupuje /motivovaná vlastnou obmedzenosťou a vlastným fanatizmom/ ďalších ľudí na Slovensku. Rozširuje na nich epidémiu vlastnej choroby-vlastnej mediálnej „krívačky“ a „slintačky.“

Krívačky preto, lebo v jej vyjadreniach /v novinách či v súkromí/ pravda riadne pokrivkáva. Slintačky preto, lebo z jej úst a z jej klávesnice len tak lietajú zlostné sliny. Sliny nenávisti a fanatizmu.

-Čo s tým robiť ? Neviem. Zo „starej sliepky“ už chutnú kuracinku neurobíš. Jediné čo môžem urobiť, je vyhýbať sa takým ľuďom ako bola oná pani novinárka oblúkom. Veľkým oblúkom. A potom už len písať blogy. Nie je to bohviečo, ale vždy je to viac ako nič.