zemegula

Je to tak, ako som sa obával. Film o Štúrovi, -nie je o Štúrovi. Je to film , ktorý sa mal volať „ZO SÚKROMIA ĽUDEVÍTA ŠTÚRA“. Ústrednou zápletkou je fiktívny erotický vzťah slovenského rodoľuba Štúra k maďarskej aristokratke Adele z rodu Osztroluczky. Vzťah vyfabulovaný už dávnejšie spisovateľom Ľudom Zúbkom.

Autori chceli Štúra ukázať ako chlapa z mäsa a krvi. Fajn. No ak už chceli nejaké mužsko-ženské pikantnosti, mali sa skôr venovať aférke Štúra s Českou M.Pospíšilovou a nie jeho vzťahu k dcére svojho mecenáša Osztroluczkyho Miklósa. Ten vzťah bol zo strany Štúra skôr racionálny ako emocionálny a zo strany kišasonky Adely skôr zúfalo sebazáchovný /netrvalo dlho a umrela na TBC/.

Politická aktivita Štúra sa vo filme zužuje na afrodiziakálne rekvizity, posilňujúce jeho neprístupný mačistický sexepíl. O skutočnom Štúrovi – jazykovedcovi, publicistovi, učiteľovi, organizátorovi národného hnutia, no najmä národnom mysliteľovi, filozofovi a dobovom POLITILÓGOVI sa máločo dozvieme. Ak by film chcel byť o skutočnom Štúrovi, ženy v zaujímavých dobových róbach by tam takmer neboli.

Pre štandardné kinopublikum dneška by to bola nuda. Nebol by to kasový film, p. režisérka by svojich tútorov a investorov nepotešila. Bol by to iba náročná politická dráma. Musela by sa venovať brutálnemu šovinistickému hungarizmu, kolaborácii slovenskej intelektuálnej elity s Budapešťou, zrade mnohých Slovákov na Slovákoch. Musela by sa venovať tomu, ako Štúr zúfalo hľadal na odboj proti Maďarom dobrovoľníkov, hľadal peniaze a zbrane. Musela by sa venovať tomu, čo -chtiac/nechtiac – volali naši nepriatelia PANSLAVIZMOM, a čo štúrovci a ich nasledovníci volali všeslovanskou vzájomnosťou. Musela by spomenúť, ako „bratsky“ sa chceli Chorváti na zbraniach pre slovenské Hurbanovo vojsko nabaliť. Musela by spomenúť, ako rakúski Habsburgovci zneužili a odkopli svojich slovenských spojencov v zbrani a ako ich postupne nechávali napospas pomstivým maďarizátorom.

-No najmä by sa tématika filmu musela venovať Štúrovmu vzťahu k Rusku. Jeho vrcholné dielo-politologická práca „Slovanstvo a svet budúcnosti“ /tak preklínané Marxom a hlavne Engelsom/, okolnosti a dôvody jeho vzniku a jeho účinok na politiku vtedajších slovanských elít a štátnu doktrínu Ruského impéria, by sa muselo stať ústrednou témou filmu o Štúrovi.

Režisérka v komentári ku svojmu filmu viackrát spomenula, že ľutuje Štúra, lebo sa na národnom buditeľstve toľko narobil a úspešného výsledku sa nedožil. Pani režisérka sa mýli. Štúr nepracoval iba pre úzko poňatý národ slovenský, ale najmä pre obrovský národ slovanský /Slováci sú iba jeho vetvou/. Tento najväčší „národ“ Európy /dodnes sú Slovania najpočetnejšou skupinou národov Európy/ na rozdiel od dobového utrpenia Slovákov, vtedy rýchlo išiel hore. Jeho hlavná sila – imperiálne Rusko, išla raketovo hore: vojensky, mocensky, teritoriálne…ale aj ekonomicky a kultúrne. Rusko cára Alexandra 1, Mikuláša 1, no najmä Rusko veľkého Alexandra II. /Štúr ho zažil ale iba v posledných 2 rokoch svojho života/ malo za Štúrovho života našliapnuté byť najväčšou európskou a teda i svetovou veľmocou.

Keď Štúr umieral, neboli vyhliadky na zlepšenie života Slovákov pochmúrne, ale naopak optimistické. Samozrejme, iba vtedy, ak sa na položenie Slovákov a Slovenska nedívame iba z provinčenej dunajsko-tatranskej perspektívy, ale z perspektívy všeslovanskej, najmä z perspektívy imperiálnej, ruskej.

Štúr vedel, že o budúcnosti Slovenska a Slovákov nerozhodne nadúvajúca sa Budapešť, ba ani podrazácka Viedeň. Vedel, že o Slovákoch sa nerozhoduje niekde v Západnej Európe – ale u našich východných slovanských bratov – v mocnom imperiálnom Petrohrade a staroslávnej Moskve. Štúr mal pravdu. O našom osude napokon rozhodli okolnosti, ktoré sa udiali v druhej dekáde 20. storočia v Petrohrade a Moskve.

Paradoxné je, že udalosti u našich východoslovanských bratov rozhodujú o našom slovenskom osude asi aj dnes. Nuž ale uznávam, že takýto príbeh by súčasných návštevníkov kina na Slovensku veľmi nezaujal. Bola by to intelektuálna nuda. Takže, – milí slováčikovia-konzumáčikovia, nečudo, že vy radšej uprednostníte jeden z ďalších tendenčných filmov pani Čengel-Solčanskej. Majsterky v manipulácii a bulvarizácii slovenskej histórie.

PS: Režisérka sa vraj chystá aj na film o súde s Mons. ThDr. J. Tisom. Preboha, len to !