zemegula

Mnohé mám z druhej ruky,-od staršieho člena mojej rodiny. Mnohé by tu malo byť v úvodzovkách, lebo v 68 sme tu s nimi nebojovali ale debatovali a robili im zle. V úvodzovkách by malo byť aj slovo „Rusi“ , lebo tí s ktorými v 68 diskutoval a ktorým zle robil môj príbuzný takmer neboli Rusi. Tí, s ktorými vo svojom meste diskutoval, boli najmä Ukrajinci, Lotyši, Estónci…všetci však govorili po rusky, lebo to boli hrdí Sovieti.

Môj príbuzný s kamarátom najprv -na pokyn z „legálneho“ rozhlasu, odmontovával pri cestných križovatkách orientačné tabule. Išlo to ťažko, skrutky na tabuliach boli zhrdzavené a podchvýľou sa bolo treba pred „ruským“ vojenským autom rýchlo skryť. Potom trochu pritvrdili- nabili do lát veľké klince a zahrabali ich na poľnej ceste, vedúcej k „ruskému“ táboru. Diverzia bohvieako nedopadla. Silné pneumatiky vojenských aut prebehli po latách ako nič a klince na nich hravo pozohýnali. Napokon, zase na radu z rádia, išli naši „diverzanti“ medzi „Rusov“. Pýtali sa „Rusov“, načo sem prišli na tankoch, -veď tu žiadna kontrarevolúcia nie je. Chlapi a bárišne v uniformách sa na pubertiakov dívali z nadhaľadu a tvrdili, že oni majú iné informácie, lepšie ako my a že majú aj svojich veliteľov a rozkazy a tie musia poslúchať.

Najviac času 21.-22.augusta strávili našich „diverzanti“ maľovaním nápisov po múroch a plotoch, kde v azbuke požadovali „zachvatčiki idete domoj !“ Nápisy „Rusi“ nečítali, no „diverzanti“ boli hrdí na to, že tam niektoré nápisy vydržali až do polovice 70-zych rokov. Okrem toho, neustále, ako azda všetci, počúvali rôzne legálne vysielania z mesta pri Dunaja, z mesta povstania, z gabona várošu a pod. Môj puberujúci „diverzantský“ príbuzný bol však najviac vzrušený z mladej východnej Nemky. ktorej so súhlasom rodičov poskytol večeru, nocľah a raňajky. Na druhý deň už vlaky z Balatonu začali jazdiť až do Drážďan, a tak od nás plavovlasá chutná dederónka navždy odišla.

Ona áno, „Rusi“ tu však zostali trochu dlhšie. Po čase začali po korze štrádlovať dôstojníci aj so svojimi blond všetkými duchmi nasmradenými suprugami. Na konci pobytu sa už s „Rusmi“ veselo obchodovalo. Najmä s ich celkom vydarenými oblými farebnými televízormi. No a po novembri 1989, úplne na konci tej akože „neskutočne krutej“ okupácie sa dohovárali posledné perestrojkové kšefty s uniformami. údajne aj zbrańami /ale to boli asi fámy/ a s čudným oranžovým granulátom, ktorý vraj bol rádioaktívny a dalo sa na ňom dobre zarobiť. „Blbosť“. Nedalo. Bol to podfuk v štýle veľkého kombinátora , z pera Iľfa a Petrova.

Dnes tu už „Rusi“ dávno nie sú. No mladučkí novinári a historici píšu o ich pobyte u nás čoraz drsnejšie a čoraz krvavejšie historky. Problém je, že mladých ľudí to už zaujíma čím ďalej, tým menej-

68 zapadá prachom histórie. A tak je to dobre. „Rusi“ majú svoje vlastné problémy a my Slováci so spätnou platnosťou sme radi, že to vtedy oni tú súčasnú kapitalistickú neokolonialistickú mizériu odložili u nás o solídnych 21 rokov.

Spasibo bratja zachvatčiki ! Požili sme – uvideli a z historického nadhľadu aj pochopili o čo komu vtedy v skutočnosti naozaj išlo. A za čo sú súčasní experti na 68 v dnešných propagandistických médiách celkom fajn platení.