zemegula

ALEBO PREČO SA NEBICYKLUJEME PO LEPTIS MAGNE

Dávnejšie, no už po 1989- sme Slovákov, ponáhľajúcich sa z lietadla, ktoré na Schwechat priletelo približne v rovnakom čase ako naše lietadlo, stretli pri nástupe do ich čartrového autobusu, smerujúceho z Viedne do Dubnice a Martina. Čakajúc na náš linkový autobus na Nivy sme sa ich stihli spýtať, odkiaľ prišli a s akou cestovkou to cestovali. Najprv sa tajomne usmievali, no potom jeden z nich potichu povedal, že prichádzajú z Líbye. Áno, boli to naši experti, ktorí v tom čase ešte pracovali pre Kaddáfího Líbyu.

Kaddáfí bol vtedy často na titulných stránkach západných novín a časopisov -odfotený so zjazvenou tvárou piráta siedmych morí v spoločnosti škeriaceho sa francúzskeho prezidenta Nagya-Sárkózyho či ďalších západoeurópskych džentlmenov. Slováci najmä z Martin, Dubnice a Detvy chodili dlho po 1989 na roboty do Líbye, užívajúc si zmluvy zabezpečené ešte Husákom a spol. Finančne sa to už veľmi nevyplácalo, ale v Havlom zničených ZŤS-kách sa už vtedy vo veľkom všetko likvidovalo – a samozrejme prepúšťalo, prepúšťalo a prepúšťalo. Takže aj ten poloutajený zárobok z Líbye bol lepšie ako nič.

Niektorí špecialisti boli na práci v Líbyii viackrát. Jeden z nich nám spomínal, že bol asi jediný, kto tam na danom pracovisku niečo robil. Ke´d po skončení prvého pobytu odletel domov, – našiel po opätovnom návrate do Líbye-po dvoch rokoch /!/ na svojom tamojšom pracovnom stole to isté večné pero, aké tam pred rokmi zabudol. V jeho pracovni bolo tak „pokojne“, že sa vo vnútri zahniezdili lastovičky.

Onen špecialista sa pochválil, že sa po skončení každodennej pracovnej smeny vôbec nenudil. Pretože sa trochu zaujímal o kultúrne pamiatky, mal v Líbyi čo obdivovať. Po robote sadol na bicykel a až do večera sa túlal po antickej Leptis Magna, rozkladajúcej sa ne´daleko jeho firmy. Rozprával s nadšením, aká je Leptis Magna úžasná. Uverili sme mu. Povedali sme si, že aj my ju musíme stoj čo stoj uvidieť. Podarilo sa a potvrdzujeme, že mal pravdu.

LEPTIS MAGNA ! To je grandiózna antická /najmä rímska/ pamiatka-taká, že vyrazí dych každému, kto ju má s čím porovnávať. V Taliansku s ňou znesú prímer azda len Pompeje a Colosseum. V Grécku sú oproti nej iba malé torzá. V Turecku sa dá porovnávať možno s antickým Efezom, no treba ho vynásobiť aspoň trikrát. Petra sa približuje Leptis Magne rozlohou i krásou, ale to sú najmä Nabatejci a len okrajovo rímska antika.

Mussoliniho archeológovia a reštaurátori tu počas talianskej okupácie Líbye urobili veľký kus práce a sem-tam histórii aj trochu „pomohli“. Ale kto a kde z reštaurátorov na pamiatke niečo máličko „nevylepšil“ ?- Grécka Akropola je permanentné stavenisko, kde sa večne čosi dotvára. Forum Romanum by ním bolo tiež, keby pozemky v strede Ríma neboli až také drahé. Knossos a turkménsky Merv sú miestami takmer novostavby a ostatné pamiatky v antickom kultúrnom priestore sú nádherné ale solitérne skvosty, bez rozložitosti a monumentálnosti Leptis Magny. Mussolini sa na príklade jej ohromujúcich rímsko-imperiálnych dimenzií pokúšal dokladovať, že Stredozemné more-to je pre Talianov Mare Nostrum, že je to len akési starorímske „vnútrozemské jazero“.

Po talianskych archeológoch zostali vyčistené diagonály ulíc, očíslované tisíce úlomkov z palácov a svätýň, torzá oblúkov brán a veží, zvyšky po pavilónoch, stĺporadiach, po hypodróme, po divadle, amfiteátre, kúpeľoch, bazénoch…dokonca i pozostatky prístavného móla, -pretože Leptis Magna bol kedysi čulý morský prístav.

Dnes na oblúkoch mostov, ktoré po porážke Talianska vo vojne už Mussoliniho reštaurátori nestačili zabezpečiť ochrannými zábradliami skúšajú mladší turisti adrenalínové akrobatické figúry. Niekoľkí z nich sa pritom už údajne aj zabili,-ako nás veselo informoval miestny sprievodca. Pod jedným z polorozpadnutých mostov s veľmi pochybnou statikou zostali po Talianoch hrdzavejúce koľajnice a vozíky-huntíky na odvoz sutiny. Leptis Magna je svojim spôsobom aj archeologický skanzen, resp. múzeum archeologických postupov spred takmer 100 rokov.

Á propos, miestni turistickí sprievodcovia. V časoch Kaddáfiho režimu to mali líbyjské kmene podelené tak, aby sa zástupcom každého kmeňa ušiel nejaký lukratívnejší turistický flek. Aby si každý kmeň trochu omočil pysk do dolárovej sladkej šťavičky. Ako je to dnes ? – Ktovie. Asi jednotliví turistickí sprievodcovia /ak ešte nejakí existujú/ podliehajú inej vláde, inému parlamentu sídliacemu v inom hlavnom meste Líbye.

Dnes je Líbyií viac. Formálne však stále existuje jednotná krajina s 1 760 000 km2 a 6,8 mil. obyvateľov. Mierové rokovania medzi jednotlivých entitami prebiehajú, pravidelne produkujú mierové dohody, ktoré sa následne pravidelne nedodržujú.

Že v Líbyii pri návšteve uvidíme ohromujúce antické pamiatky, to sme očakávali. Čo sme až tak neočakávali, to bola miestami zelená, naozaj dosť zelená krajina. Pobrežný pás je v Líbyii zelenší ako v Tunisku alebo v Alžírsku. Človek by čakal púšť – no hľadí na krajinu takmer ako niekde v Toskánsku. Vidí nekonečné olivové háje, mierne vŕšky, na ktorých sú citrusové plantáže, lány obilnín a sem tam stredomorské pínie. A pod stromami nezriedka jazierka VODY, ktorá po nedávnom daždi ešte nestihla vsiaknuť do zeme. Klíma v Líbyii sa od čias Rimanov, ktorí Líbyu nazývali obilnicou Rímskej ríše, samozrejme zmenila. No stopy po tom, ako to tu v antických časoch mohlo vyzerať, dodnes jestvujú. Provincia Afrika,-to v rímskych časoch bolo synonymum žírnosti a úrodnosti.

Líbyjci sú podľa našich skúseností čulí ale občas aj dosť zbrklí ľudia. Jeden z nich, mladý nadporučík neskôr plukovník Kaddáfí, nevedel čo od čulosti a tak urobil proti-monarchistickú a protizápadnú revolúciu. A potom z Líbye urobil džamahíriju. -Čo to bolo ? Nad prekladom do angličtiny sa trápili univerzitní arabisti-lingvisti po celý čas existencie Líbyjskej socialistickej ľudovej džamahírije, prakticky až do čias, keď Západom vyzbrojení vrahovia Kaddáfího zamordovali. Kaddáfí bol revolucionár aj v hospodárskej oblasti. Pustil sa do epochálneho projektu zavlažovacieho potrubia privádzajúceho vodu z podzemných vodných jazier na Sahare až po poľnohospodárske oblasti a mestské aglomerácie na stredozemnom morskom pobreží. Smrť Kaddáfího a koniec jeho džamahírije znamenal aj šlus pre tento zavodňovací projekt. Niektorí experti tvrdia, že nejde o príčinnú súvislosť. Hovoria, že by projekt skrachoval, aj keby bol Kaddáfí dodnes pri moci. Lebo že vraj bol Kaddáfího projekt neekologický, ba nebezpečný /Sahara by vraj následne vyschla-akoby i tak nebola dosť suchá…/ a ekonomicky nerealistický- a ani z nemalých líbyjských petrodolárových zdrojov neufinancovateľný. Kto ho vie…

Pri našej návšteve Líbye boli na múroch verejných budov v mestách a na dedinách ešte kaddáfiovské budovateľské heslá. Pravda, už trochu vyblednuté, a už neobnovované. Kaddáfí pridelil svojim spoluobčanom isté % zo štátnych ziskov z predaja ropy. Očakával, že to líbyjský ľud prijme s nadšením, že ho ľudia budú za to milovať. A čo ľudia ? Začali frfľať, že prečo je to % také nízke, prečo nedostali viac. Niektorí boli dokonca nespokojnejší, ako predtým, keď nemali na ziskoch z ropy žiadne percentá. Nuž také sú ľudové masy, – urob čertovi dobre a peklom sa ti odvďačí. Kaddáfí napriek tomu neveril, že ho väčšina Líbyjčanov nemiluje. Neveril tomu azda do posledného svojho vydýchnutia.

Kaddáfího Líbya realizovala veľkolepé projekty nielen doma ale aj v zahraničí. Koketovala s podporou západoeurópskej revolučnej ľavice /študentstva, najmä jej radikálnych skupín/. No svoju finančnú a personálnu pomoc zamerala najmä na revolucionalizáciu postkoloniálnej Afriky. Kaddáfí budoval v saharskej i subsaharskej Afrike všelijaké pan-africké protineokolonialistické politické projekty, staval budovy, mosty, infraštruktúru, knižnice, nemocnice i mešity. Kaddáfí chcel, aby ho Afrika milovala. Ibaže Afrika ho podobne ako jeho vlastná krajina – zradila. Vodcovia jeho elitnej osobnej gardy-vynikajúco vyzbrojení sahelskí Tuarégovia predhodili Kaddáfího rozzúrenému davu. Spodine, revolučnej lúze. A nadôvažok, predali Tuarégovia sadistickým povstalcom aj Kaddáfího syna. Tí potom na ňom skúšali všetky možné hrôzostrašné orgie v stredovekých mučiarňach.

Líbyjci sa akosi ľahko rodia i ľahko umierajú. Na vlastné oči sme videli smrť mladého Líbyjca na motocykle, predbiehajúceho náš mikrobus v tej najhoršej najnebezpečnejšej zákrute. Náš šofér po nehode zastal. A hoci ani šofér a ani my-turisti sme neboli ničím vinní, už sa okolo nás zbehol dav, pripravený nás so svojimi nožíkmi lynčovať. Našťastie, k autu sa vrátili dvaja policajti na policajnej limuzíne, ktorá nám robila eskortu. Keď lúza videla, že sme chránení Kaddáfího štátnym aparátom,-cúvla. Mŕtvolu motocyklistu rýchlo naložili na starú drevenú káru a kamsi odviezli. Kaluž krvi prisypali pár lopatami piesku a život mohol ísť ďalej.

Tripolis, krásny biely Tripolis. Belší od neho je azda iba Alžír, aj to len jeho bývalá francúzska štvrť. Toto platilo pri našej návšteve-pred pádom Kaddáfího. Ako je to dnes, po viacerých ťažkých bojoch a častých humanitárnych bombardovaniach francúzskymi, britskými, talianskymi a španielskymi lietadlami- nevedno. Tripolis je podľa záberov z televízie dostrieľaný po častých prestrelkách medzi silami generála Haftára /podporovaného Francúzskom, Iránom a Ruskom/ a silami „vlády“ podporovanej Tureckom a väčšinou Západu. Rozbitý je po bojoch medzi rôznymi kmeňovými armádami, islamistickými, superislamistickými a hyperislamistickými skupinami.

– Súky s tonami zlatých šperkov, s tisíckami vriec šafranu a iného vzácneho korenia, s usmievavými a prívetivými /-no nie dotieravými/ obchodníkmi…Kde je to všetko dnes ?

Kde je dnes Rakúšan, ktorý sa nám pri našej návšteve Líbye chválil, že si DOBROVOĽNE vybral Líbyu za svoju novú vlasť ? Čo je s jeho jedinečnými líbyjskými vinohradmi, kam sa podela jeho pivnička, kam si nás akože tajne /podobne ako občas aj svojich moslimských priateľov/ pozval na litrík líbyjského vínka ?

Čo sa dnes stalo z Líbye ? Je to už navždy iba nástupná stanica pre afrických migrantov do Európy ? Je to už iba generálny štáb pre pluky prevádzačov, obchodníkov s lodnými vrakmi, na ktorých sa po európskom raji pachtiaci černoškovia usilujú dosiahnuť brehy svojej zasľúbenej zeme ? Je to už iba burza práce pre európske slniečkárske organizácie, ktoré sa v ktoviekoho žolde snažia „zachraňovať“ a privážať do EU čo najväčšie transporty moslimov a podkopať tak ešte viac bývalú kresťanskú Európu ?

Kaddáfí žiadal od EU pár sto miliónov eur ročne ako formu spoluúčasti na riešení migračného problému. Žiadal pomoc pri budovaní južnej ochrany Európy. Lakomí predstavitelia EU a najmä jej južných členov mu nedali nič. Naopak, poslali na neho bombardéry. Dnes už „vydierača“ Kaddáfího niet. A EU dopláca na migrantov z Líbye nie stovkami, ale miliardami eur.

Hľa, na EU dopadlo Kaddáfího prekliatie Európy, vyrieknuté vo chvíľach, keď ho vrahovia v službách EU mordovali. Toto prekliatie je silnejšie ako faraónova pomsta za zneuctenie jeho hrobky. Muž s čudnou víziou Stredomoria a tvárou vyžitého starnúceho korzára bude Európu ešte dlho mátať. Najmä tú južnú a západnú časť, tú čo sa rada oháňa heslami o akejsi slobodnej, demokratickej a humanistickej Európe.

My Slováci a všetci normálni ľudia sveta, túžiaci po cestovaní a poznávaní budeme na toto konanie Západu voči Líbyi, ale aj Libanonu, Kuvajtu, Iraku, Iránu, Barme, KĽDR, ruskému Krymu, Kube, Venezuele, Nikarague, Afganistanu, Jemenu, Sudánu, Mali, Čadu…atď., atď.,- budeme naň veru ešte dlho, dlho doplácať.

V najbližšom období sa po fantastickej Leptis Magne tak ľahko bicyklovať nebudeme.

Autorom fotiek je autor textu.