Maďari nám včera ukázali, ako sa z čistého Nemca, ktorého obaja rodičia boli Nemci /hoci sa narodil v Budíne/ , dá urobiť čistý Maďar. Upravili mu zovňajšok á la Petófi a hneď mal vizáž stopercentného Maďara. Lekárovi, posadnutému iba svojim povolaním dali do úst slová o maďarskom útlaku a nespravodlivej Viedni. Urobili z neho takmer národného buditeľa.
O koho ide ? O lekára dr. Ignáca Semmelweisa, známeho objaviteľa príčin horúčky šestonedielok. Televízne životopisné filmy veľmi neobľubujem. Vždy sú podľa mňa tak trochu gýčové. Aj tento o Semmelweisovi pozerala moja manželka a ja som sa pri nej iba pristavil. No to, čo som v tom filme videl a počul, hneď vzbudilo moju pozornosť. Spôsob, akým Maďari tento film urobili je brilantnou ukážkou ich talentu pre mýtotvornosť. Pre našich slovenských autorov by mal byť film o Semmelweisovi povinným objektom štúdia. Jednoducho paráda. Každý Maďar po pozretí filmu musí od od pýchy narásť aspoň o desať centimetrov.
Semmelweis bol obsedantný workaholik. Psychicky silne labilný, sociálne konfliktný, paranoidný. No veľmi pracovitý. Vďaka tomu sa mu po sérii neúspechov podarilo odhaliť, že príčinou vysokého počtu úmrtí na horúčku šestonedielok bola nedostatčná hygiena skalpelov, nemocničnej bielizne a pôrodníckeho personálu, najmä toho, ktorý prichádzal do styku so zomrelými pacientami.
Semmelweis však neodhalil patogén, ktorý lekári prenášali z mŕtvych na živých pacientov. Dostal sa iba po popis procesu. Skutočnú príčinu aj týchto úmrti objavil až L. Pasteur. Napriek tomu Maďari zo Semmelweisa urobili medicínskeho génia, akému azda v 19.st. nebolo páru. Nečudo, že jeho meno nesie i budapeštianska univerzita.
Realita bola trochu iná ako ukazuje film. Semmelweis si boj o svoju pravdu komplikoval sám. Vo Viedni a neskôr ani v Budapešti nebolo nemocničného kolegu, s ktorým by sa nepohádal. Mal talent na škriepky, a poriadne vášnivé. Psychická labilita mu znemožnila publikovať seriózne vedecké pojednania. Dokázal akurát tak na svojich oponentov písať urážlivé pamflety. Seriózni vedci ho aj preto medzi seba nikdy neprijali.
V staršom veku Semmelweisovo čudáctvo prerástlo do vážnej duševnej choroby. Bolo s ním na nevydržanie. Rodina a kolegovia ho napokon násilím umiestnili do psychiatrickej liečebne. Tu denne zvádzal ľúty boj s lekármi a ošetrovateľmi. Po dvoch týždňoch zomrel. Niektoré pramene hovoria, že v dôsledku zlého zaobchádzania.
Maďarom sa takýto koniec ich hrdinu nepáčil. Preto niektoré maďarské zdroje uvádzajú, že príčinou Semmelweisovej smrti bola nákaza tým, čo v praxi študoval,-horúčkou šestonedielok. Takáto smrť je romantickejšia a mýtotvornejšia, než nepekné úmrtie pod bitke v blázinci…
Takže takto: Maďari urobili z psychicky labilného sociopata, ktorý viac-menej šťastnou náhodou prišiel na príčinnú súvislosť jednej z chorôb, – génia. Maďari teraz majú Semmelweisov mýtus a sú naň príslušne hrdí.
-My Slováci sme v tomto smere pravý opak. Z objaviteľa A.Stodolu urobíme iba jedného z aktérov objavu, ktorý sa mu pripisuje. Zo Štefánika urobíme plytkého sukničkára a dobrodruha. No a zo slovenského Robina Hooda, z Jánošíka urobíme podlého zlodeja a lúpežného vraha. My Slováci máme vzácny talent opľuť všetko, čo sa na chvíľu objaví ako objekt hoden našej pýchy. Len čo sa v povedomí verejnosti objaví nasledovaniahodná osobnosť, už sa na ňu vrhajú svorky závistlivých hejterov. A už aj bagatelizujú jeho prínosy a zveličujú jeho zlé alebo aspoň nepríliš hrdinské stránky.
My na rozdiel od Maďarov sledujeme inú líniu dejinotvorby. Extrémne sebakritickú až masochistickú. Nehoríme za svoju národnú slávu ale tak, ako je to v známej hymnickej piesni, horíme za pravdu resp. často len za importovanú domnelú „pravdu“. Osvojujeme si objektívnosť, ktorú nám ale nie vždy ponúkajú ľudia s priateľským vzťahom k nám. Sme za neutrálny pohľad na tie či oné osobnosti. No neraz v túžbe za super-objektívnosťou to preženieme a výsledkom je neobjektívnosť, pomáhajúca našim oponentom.
Výsledok ? Vyľudnené slovenské dejiny, do ktorých naši nežičlivci strkajú cudzích hrdinov – Máriu Teréziu, ignorujúcu fakt, že v Hornom Uhorsku našou materčinou nebola maďarčina ale slovenčina a tak sme sa v rámci jej školskej reformy mali učiť po slovensky a nie po maďarsky. Alebo napr. „vojvodcu“ Jana Žižku z Trocnova o ktorom súdobé kroniky píšu ako o schudobnenom zemanovi, živiacom sa krádežami susedových sliepok. Strkajú nám do histórie košického rodáka Sándora Máraiho /vlastným menom Alexandra Grosschmidta/. Maďara voľbou, trpiaceho chorobnou nenávisťou k Slovanom. Pôvodom čistého Nemca. Po otcovi i po mame.
Na post nášho prvého prezidenta nedávajú toho, koho v tejto funkcii v danom čase uznávala takmer celá Európa, ale Masaryka, človeka, ktorý slovenský národ za svojbytný národ do smrti neuznal a ktorému napriek zmluvám a dohodám nedoprial ani kúsok samosprávnosti.
Tisícročné súžitie s Maďarmi nás s nimi v mnohom zblížilo. Bohužiaľ, v tom podstatnom, vo vzťahu k vlastnej histórii, ku silnej národnej hrdosti a ku našej pro-slovenskej mýtotvornosti sme sa od Maďarov nič nenaučili. Škoda. Lebo národné mýty motivátory, patria do povedomia a do osobnej „ideológie“ aj u moderného človeka. Dodávajú mu sebavedomie a odvahu zápasiť s inonárodnou konkurenciou v profesii i v osobnom živote, v konfrontácii s bežnými každodennými starosťami.
Umelá inteligencia nám v budúcnosti v mnohom pomôže. V národnej hrdosti nie. V jej rozvoji si budeme musieť aj v časoch AI pomôcť sami. Ak sa nám to nepodarí, potom beda…Lepšie povedané BIEDA. Duchovná bieda.
Má to drobný háčik: aj keby som prijal tieto... ...
Na tomto tvojom článku sa budem dlho zabávať. ... ...
...Uhorsko založili slovanské elity, ako... ...
prečo vymazali príspevky? ...
Jánošík nebol z Kysúc. Tu bolo všeličo k... ...
Celá debata | RSS tejto debaty