Galapágy /Korytnačie ostrovy/

Na Galapágy /Korytnačie ostrovy, resp. Islas de Colón, resp. Seymourove ostrovy/ sme leteli z Quita, hlavného mesta Ekvádoru. Ako je známe, Galapágy sú kolóniou Ekvádoru a to už od roku 1832. Hoci ich pre Európu objavili v 16.storočí, tristo rokov nebol o ne /okrem pirátov/ žiaden záujem. Javili sa ako suché, neúrodné, nebezpečné, vulkanické, neobývané, bez zjavného úžitku pre potenciálneho kolonizátora. Až v roku 1831 sa stali známejšie. Preslávil ich Charles Darwin, ktorý tu strávil jeden a pol mesiaca a stačilo mu to, aby sformuloval svoju evolučnú teóriu a napísal najslávnejšie dielo „O pôvode druhov“.

Z Galapág je najbližšie ku Južnej Amerike, konkrétne ku ekvádorskému pobrežiu /asi 1 tis.km/. A tak keď sa ostrovy vďaka Darwinovi stali slávne, bolo pochopiteľné, že si ich prisvojil práve Ekvádor. Anektoval si s nimi tak trochu aj kúsok Darwinovej slávy. Ostrovy začali navštevovať rozličné vedecké expedície. No a Ekvadoru začali kvapkať do pokladnice peniažky za rôzne povolenia a potvrdenia. Ekvador sa rozrástol o územie veľké asi ako jeden slovenský samosprávny kraj /7800 km/. Dovtedy neobývané teritórium začal pomaly pomaličky osídľovať. Za 150 rokov z nuly na dnešných 35 tis. stálych obyvateľov. Tempo zaľudňovania sa zrýchľuje. Ešte pred 25 rokmi bol prakticky osídlený iba ostrov San Cristobal s hlavným mestom Puerto Baquerizo Moreno a ostrov Baltra s vojenskou základňou USA. Inde boli iba sezónni obyvatelia a strážcovia Národného parku. Dnes sa už stále sídla nájdu na takmer všetkých z 20 ostrovov.

Na Galapágoch bolo v 20.stor. reálne prítomných ľudí vždy o čosi viac, ako hovorili štatistiky. Impulzom rastu populácie bolo zriadenie vojenskej základne USA na ostrove Baltra v roku 1942. Tu a na pomocných vojenských postoch na ostrovoch San Cristobal a Santa Cruz pôsobilo 5-8 tis. amerických letcov, námorníkov a príslušníkov pechoty. Vybudovali tu /nota bene v Národnom parku/ stovky budov, mali tu obchody, kiná, herne, plavárne, štadiony…Keď sa po nástupe ľavicových ekvadorských vlád ich počet výrazne zredukoval, nastalo obdobie masovej turistiky. Davy turistov vystupovali z lietadiel, naloďovali sa na okružné plavby a vydávali sa na cestu do vraj panenskej ľudoprázdnej divočiny…V 2019 prišli na Galapágy desaťtisíce turistov. – Pred štvrťsotoročím, na začiatku tohto cestovateľského boomu sme boli jednými z nich.

Návšteva Galapág bola vyvrcholením dvojmesačnej cesty po Južnej Amerike. Udiala sa pred cca 25 rokmi. Môže to mať istý dopad na platnosť reálií, nie však na autenticitu našich príhod, dojmov a poznatkov.

Na letisku v Quite sme absolvovali prísnu prehliadku batožiny. Vraj kvôli tomu, aby sme niečo zlé nezavliekli na územie Národného parku. Najhľadanejšou zakázanou položkou bol, ktovie prečo, alkohol. Spolucestujúci Nemci ho mali 2 litre. Pred rekviráciou ho zachránili tak, že štyria stiahli dve litrovky šnapsu za 5 minút. Do lietadla na počudovanie trafili a v lietadle celú cestu pekne prebumbali. V tichosti, čím nám ostatným let veľmi spríjemnili.

Po pristátí nasledovala cesta zapáchajúcim riadne natrepaným starým autobusom. Krajina ostrova San Cristobal sa na prvý pohľad veľmi nelíšila od scenérií, videných predtým v suchších častiach Ekvadoru. Miestami boli vidieť stromy, ba i malé políčka poľnohospodárskych fariem. Žiaden „národný park“. Jazda skončila v prístave. Kotvili tu malé rybárske a osobné lode. Tak pre 10-20 pasažierov. Nie ako dnes,-keď tu stoja luxusné „expedičné“ lode pre min. desaťnásobný počet turistov. Alebo katamarany a súkromné jachty so všetkými vymoženosťami 21.storočia.

Voda v dokoch nebola najčistejšia. Smrdela. Plávali v nej medúzy, na skaly vyliezali kraby a morské pavúky. Nalodili sme sa. Čakal nás týždeň plný objavovania panenskej prírody. Alebo aj menej panenskej, takej už trochu ojazdenej.

Prvý večer na lodi najviac zaujal černošský čašník z charakteristickým staetopygyckým, negroidne vypučeným mäsitým zadkom. Pomáhal mu pri niektorých činnostiach. Výborne ním napríklad tancoval salsu a poslúžil mu asi aj v noci, pri milostných hrách s jednou natlstlou nemeckou blondínkou. – Prvé zážitky na Galapágach môžu byť všakovaké…

Ráno sa všetko totálne zmenilo. Začali dni plné adrenalínu a endorfínu. Galapágy začali fungovať. V plnej sile. Zobudili sme sa na to, ako nám cez otvorené okno do kajuty preniká čudný zvuk: akési pravidelné mocné odfukovanie. – Vari len nepočujeme galejníkov, veslujúcich pod bičom dozorcov v podpalubí ? Alebo azda obri plávajú v olympijskom bazéne kraula ? Alebo sa kapitán pokúša nahodiť dýchavičný motor na našej starej lodi ? – Nedalo nám to, boli sme príliš zvedaví, než aby sme ďalej vylihovali na prični. Polonahí sme vyšli na palubu a v pokojnej vode zálivu uvideli zdroj toho zvuku – plavca. V mori rytmicky, ako v inštruktážnom filme, plával mohutný TULEŇ. Robil kolečká okolo našej lode, stále rovnako elegantne, stále dookola. Obďaleč sme následne uvideli plávať ďalšie tulene. Väčšie, menšie i najmenšie. Bralo nad zátokou vytváralo na vode vhodné prítmie, bránilo slnku oslňovať vodu ostrými lúčami. Viditeľnosť pod morskou hladinou bola výborná. Úžasný pohľad a ešte úžasnejší zvuk. Dodnes toto galapágske fučanie v našej hitparáde ranných zvukov nič pôsobivejšie neprekonalo. Živočíšnosť a noblesa. Božská kombinácia zvukov a pohybov. – Pochopili sme, o čom by mohli byť Galapágy.

A potom to už nasledovalo jedno za druhým. Hodina po hodine, deň za dňom. Pozorovanie endemických tučniakov galapágskych. Sledovanie uškatcov-zolofúzov. Plávanie v akurátnej tropickej vode, ani studenej ani teplej vode. /Ostrovy sú síce na rovníku ale prechádza popri nich studený Humboldtov morský prúd/. Šnorchelovanie. A zase plávanie – tentokrát v tesnej blízkosti tuleňov. Vlastne spolu s nimi, v kombinovaných ľudsko-tuleních húfoch. – Plávame vo voľnej prírode, s divými zvieratami a nie s cirkusovými chudáčikmi ako dakde v aquaparku na Floride ! Opaľujeme sa na ľudoprázdnych plážach, kde zrak nezavadí ani o kúsok civilizácie. Pláže sú trochu smradľavé, lebo v blízkosti našich bledých tiel sa na piesku spolu s nami vyvaľujú olivovolesklé telá vypasených tuleňov. Alebo na inej pláži-pre zmenu neďaleko kolónie uškatcov sledujeme ich uškatiu rodinnú hierarchiu. A znovu ňucháme ich príšerne prírodný zápach.

Na ďalší deň nám sprievodcovia avizovali vrcholný zážitok. Pristáli sme neďaleko skalného pobrežia, pri obrovskej „osade“ LEGUÁNOV. – Bez preháňania, skutočných galapágskych drakov. Niektorí boli naozaj obrovskí. Žiadne jašteričky, žiadne roztomilé gekoníky. Jaštery ! Riadne-s chvostom dosahovali aj vyše jeden a pol metra. Leguáni vážia údajne i viac ako 10 kg. Sú sivé, čierne, dokonca načervenalé. Oblé papule so solídnymi „zubami“. No neškodné, lebo sú to bylinožravce. V hĺbke mora aj 10-20 m pod hladinou spásajú morské riasy, chaluhy a morskú trávu. Jedno ponorenie im trvá aj hodinu. Potom sa vyjdú zohriať na teplú preslnenú skalu a zbavujú sa soli, vylúčenej zo zožratej potravy. Pri nosových otvoroch sa im usadajú dekagramy soli. Aby im bolo teplejšie, ponárajú sa, vyhrievajú sa i spia tesne pri sebe, takmer „plece pri pleci“. Neubránite sa ich dračiemu kúzlu. Nekonečne dlho chodíte pomedzi nich a fotografujete, fotografujete, fotografujete. Máte na snímkach stovky šarkanov s krásnymi hamšíkovskými kohútími hrebeňmi od kečky na hlave až po chvost. Máte detailné zábery na ich pôsobivé, dlhé a ostré pazúriská, pomáhajúce im zachytiť sa na šmykľavé pobrežné skaly. Leguány nepozorujeme sami. Obďaleč, na pahýli suchého stromu kolóniu leguánov bedlivo sleduje zdochlinožrút – myšiak galapágsky…

Na druhý deň ráno nasleduje malý ale ikonický ostrov Bartolomé s ešte ikonickejšou skalou „Pináculo“ a plážou Playa Dorada. Leží tesne vedľa oveľa väčšieho ostrova Santiago. Na ostrov si spomíname ako na smutnokrásne spojenie krásy prírody s podlosťou zlých ľudí.

Vylodili sme sa na Playa Dorada. Šliapeme po chodníku, vedľa vyblednutých pancierov veľkých morských rakov ku dreveným schodom, vystupujeme po nich na vyhliadkovú plošinu na piesočnej dune. Ideálne miesto na fotografovanie pohľadnicových záberov nielen na ostrov Bartolomé ale i na Galapágy ako celok. Tesne pod nami je poloostrov a zelená stužka kríkov, ktorá sa ním vinie ako chrbtica ryby a spája pláž na jednej strane poloostrova s plážou na druhej strane. Hlavným objektom našej pozornosti je samozrejme krivé, do boku nahnuté bralo, trčiace z vody tesne pri pobreží. Áno, Pináculo, či The Pineapple Rock. V pozadí suché, žlté hory ostrova Santiago a modro-tyrkysové vody Pacifiku. Dofotili sme. Schádzame dolu drevenými schodmi späť na pláž. Mierime pomedzi kríky úzkym chodníkom na druhú stranu ostrova. Po piesku do kriačia sa pred nami rýchlo odplazili dva či tri hady. Prichádzame na náprotivnú pláž. Sprievodca nám čosi ukazuje v plytkej vode tesne pri brehu. -Je to húf asi metrových žralokov. Sprievodca vyberá z plecniaka igelitku s nasekanými surovými rybími hlavami a chvostami a začína žraloky kŕmiť. Stojí pri tom po stehná vo vode. Žraloky okolo neho bleskurýchlo švihajú chvostami a chamtivo hlcú rybie sústa. Osmeľujeme sa a vchádzame do mora za sprievodcom. Strach nám do krvi vyplavuje trochu adrenalínu. Čakáme prvý hryzanec do nohy. Nič sa však nedeje. Žraloky sa nám pletú pomedzi nohy, no nič necítime, ani len malý dotyk. – Inšpiratívna téma na pavor nocturnus, na celoživotné nočné mory. Ale inak nič. Doma však zisťujeme, že tie zábery našich nôh a žralokov sa nevydarili. Nikto nám to neuverí. – Tak mu treba.

Ostrov Bartolomé má popri svojej dobrodružnej prírodnej tvári aj druhú nechutnosťami civilizácie poznačenú tvár. Vláda USA v r.1942 na neďalekom ostrove Baltra zriadila tajnú, no rozsiahlu vojenskú základňu „The Rock“. Slúžila pre všetky druhy vojska: letectvo, námorníctvo i pechotu. Oficiálnym dôvodom výstavby bolo japonské nebezpečenstvo. Vojna s Japonskom skončila, no Američania tu zostali. Tentokrát vraj kvôli komunistickej hrozbe. Vypudiť ich odtiaľto dokázali až ľavicové vlády Ekvadora na konci 20. a na začiatku 21.storočia. Bombardéry B-24 Liberator si tu trénovali ostré bombardovanie. Osobitne skvelým terčom sa im pri tom javila ikonická skala Pináculo na ostrove Bartolomé. Výbuchy bômb zlikvidovali miestnu populáciu leguánov, odohnali tulene a uškatce a samozrejme hniezdiace morské vtáky. Výrazne pre-modelovali aj tvar skaly Pináculo. Nad niektorými leguánmi sa Američania zľutovali. Vzali si ich do kasárenských barakov a používali ich ako „pets“, ako domáce zvieratká na hranie. Asi pred 10 rokmi Galapágčania spozorovali na Playa Dorada z piesku trčať kusy kovu. Pyrotechnici potvrdili, že ide o letecké bomby. Vyhrabali tu 16 funkčných kusov.

Bomby však nie sú posledné stopy po americkom bačovaní. Pri pobyte na ostrove Baltra sme boli očitými svedkami iných pozostatkov po yenkeeovskej armáde. Zašli sme medzi opustené baraky bývalého letiska a zočili tam mladého tuleňa, ako sa bezmocne, celý zalepený, pľačká v kaluži mastnej čiernej tekutiny. Asi nafty, oleja či benzínu z niektorého z barelov, ktoré sa tu hojne vyskytovali. Pomohli sme tuleňovi opustiť smradľavý lepkavý kúpeľ a nasmerovali ho k moru. – Ktovie, ako to s ním potom napokon dopadlo…

Americkí vojaci sa na Galapágy vrátili ihneď po tom, ako sa im podarilo od moci v Quite odstaviť ľavicu. Tentokrát už ale nie na Baltru. Tamojšiu základňu totiž prebrala ekvadorská armáda. Nainštalovala tam množstvo solárnych kolektorov a tvrdí, že ide o najekologickejšiu vojenskú základňu na svete. – „Veríme“… Američania sa usídlili na novom mieste. Na ostrove San Cristóbal. Oficiálnym dôvodom ich prítomnosti je politika Číny a Kórejskej ľudovodemokratickej republiky v tejto časti Pacifiku.-„Veríme“…

V ďalších dňoch sme pokračovali v poznávaní Galapág zase z tej krajšej, prírodnej stránky. Vylodili sme sa na najväčšom ostrove Isabella a absolvovali tu poldennú túru po lávovej krajine. Pohyb po lávových poliach bol miestami pekne náročný. Nakukli sme aj do lávových tunelov, no pre istotu nie príliš hlboko. Čupli sme si do /aj meter hlbokých/ jám, tak aby nám bolo vidieť iba hlavu s klobúkom a fotili sa á la Pacho hybský zbojník,- keď ho na konci filmu za trest zakopali po krk do zeme. Pozorovali sme s obdivom, ako rýchlo príroda dokáže zaceliť rany po vulkanických erupciách. Nuž áno, planéta Zem je skrz naskrz prelezená rôznymi formami života. Húževnatosť života je zázrakom našej vesmírnej domoviny. Príroda dokáže po pár rokoch od všetkozničujúceho spaľujúceho inferna zasiať prvé životaschopné semienka do záhybov a priehlbiniek i toho najbezútešnejšieho lávového poľa. Zanedlho potom štartujú svoj rast a rozmnožovanie prvé pionierske rastlinky. Dačo fantastické.

Po vulkanologickom dni nasledoval ornitologický deň. Sedeli či postávali sme na palube. Loď sa plavila tesne popri pobrežných skalách. Tam v strminách či na malých lúčnych schodoch hniezdili tisíce rôznych morských vtákov. Nezapamätali sme si ich mená. Kto chce, nech si klikne do wikipédie. Vieme len, že jedny druhy mali oranžové, iné žlté, ďalšie červené a ďalšie- najzaujímavejšie-modré nohy. Vtáky na hniezdach sa nás vôbec nebáli. Alebo sa tak tvárili. Turizmus na Galapágoch nebol pred štvrťstoročím taký zničujúci. Ktovie, koľko vtákov na týchto miestach tu v súčasnosti ešte hniezdi.

Na konci plavby sme sa vrátili na San Cristobal. Navštívili sme čosi ako výskumnú stanicu či oboru pre svetoznáme obrovské KORYTNAČKY slonie. Boli naozaj veľké. A budili dojem najlenivejších tvorov na súostroví. Úprimne povedané, po pár fotkách sme sa tam začali nudiť. Niektoré korytnačky ťarbavo obhrýzali opuncie, iné drichmali s krkmi stiahnutými pod panciermi. Chýbal tu pohyb, chýbal tu dramaturg, chýbal tu choreograf korytnačieho predstavenia. S milostnými hrami veľkých morských korytnačiek na ostrove La Digue /Seychelly/ sa to nedá porovnať. O zvukoch korytnačích orgií na La Digue už ani nehovoriac.

Vylodili sme sa. Pri lodnom mostíku na móle stál zástup nových dobrodružstvachtivých turistov. -„Aké to bolo ?“, -pýtali sa nás so zle zamaskovaným očakávaním pozitívnej odpovede. Odpovedali sme ako v tom kreslenom filme Viktora Kubala „Vy-ni-ka-jú-co !“ No uznajte, mohli sme im povedať čosi iné ? Napokon, spokojnosť vždy záleží na tom, čo od určitej veci vopred očakávate. Či ste skeptici, realisti, romantici alebo fanatickí lovci iba tých najúžasnejších zážitkov. Ak ste to posledné, nečudo, že z návštevy cudzej krajiny odchádzate, ako by vás dakto, s prepáčením, do zadku nakopal.

U nás to bolo tak pol na pol. Dostali sme, čo sme očakávali. Ba možno aj nejaký ten bonusový zážitok a poznatok navyše.

Ukončujeme cestovanie po Južných moriach. Nasledovať by ešte mohol ostrov Pitcairn /kde žijú potomkovia vzbúrencov z lode Bounty/ alebo Selkirk /kde dva-tri roky žil stroskotanec Selkirk, slúžiaci ako predloha pre Robinsona Crusoe, z rovnomerného románu D.Defoua/. Mohli by sme o tom písať, ale nebudeme. Lebo sme tam neboli. Južné moria preto v nasledujúcom rozprávaní nahradia príhody, skúsenosti a dojmy z iných častí Pacifiku. Hľadanie tropického raja /ktorý sme takmer našli na Ile des Pins či na Palau/ nahradia potulky po civilizačnej nude Japonska a drsných severských krajoch Aljašky a ruského „Daľnogo Vostoka“ /Sachalin, Kamčatka, Čukotka…/. Teplé moria Pacifiku sa budú postupne miešať s chladom Severného ľadového oceána. Aspoň sa po tropických pekelne horúcich dňoch trochu ochladíme.

Sociálna a národná vláda R. Fica dnes znovu vyhrala

03.10.2024

Dnešné hlasovanie v NRSR o konsolidácii verejných financií dopadlo pre vládu R.Fica impozantne. Všetkých 79 vládnych poslancov – bez ohľadu na to, či majú na niektoré podružné veci rovnaký alebo trochu odlišný názor – podporilo vládny program konsolidácie pre rok 2025. Ukázalo sa, že aj po ťažkom roku vládnutia má vládnuca koalícia opraty pevne v rukách. [...]

Včera v Košiciach pochodovalo 40 tisíc neviditeľných ľudí !

23.09.2024

Včera bol v Košiciach občiansky pochod za život a za rodinu. Podľa organizátorov sa na ňom zúčastnilo asi 40 tisíc ľudí a na chodníkoch im tlieskalo aspoň raz toľko ľudí. Spolu pokojne aj 100 tisíc ľudí. Viac ľudí už v Košiciach bolo azda iba pri príchode Horthy Miklósa v 1938. Tí včerajší demonštranti však boli NEVIDITEĽNÍ. Až na malé výnimky sa do [...]

Koho to vlastne Ficova konsolidácia sklamala ?

20.09.2024

Po dlhom čakaní na novinársky „špek“ to predvčerom konečne prišlo. Ficova vláda naznačila, ako sa bude uberať konsolidácia verejných financií a čo bude treba urobiť s obrovským /a rastúcim/ deficitom štátneho rozpočtu. Médiá /samozrejme viac-či menej protivládne/ odvtedy nonstop bombardujú verejnosť tým, že Fico konečne ukázal svoju pravú /asociálnu, [...]

Island, sopka, Grindavik

FOTO: Prebudil sa po 800 rokoch. Vulkán na Islande chrlí lávu a ohrozuje obľúbenú destináciu

22.11.2024 22:45

Vedci už skôr varovali, že polostrov Reykjanes čakajú v nadchádzajúcich desaťročiach opakované sopečné výbuchy.

Election 2024

Trump stále hovorí o drvivom víťazstve. Harrisovú však porazil veľmi tesne

22.11.2024 21:27

Rozdiel v celkovom počte hlasov medzi Trumpom a viceprezidentkou Harrisovou bude tretí najmenší od roku 1888.

násilie, muž, žena, znásilnenie, ilustračná foto

Francúz dostal 20 rokov väzenia za znásilňovanie maloletej dcéry, ponúkal ju aj iným mužom

22.11.2024 20:21

Otec sa na súde k činom priznal a uviedol, že sa nebude odvolávať.

polícia, pohotovostná jednotka, kontrola

Kremnické bane boli štyri hodiny úplne uzatvorené, vyťahovali skrížený kamión

22.11.2024 18:40, aktualizované: 20:39

Pre vozidlá nad desať ton je naďalej uzavretá cesta medzi Muráňom a Červenou Skalou.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 787
Celková čítanosť: 3054794x
Priemerná čítanosť článkov: 3882x

Autor blogu

Kategórie