Japonsko

Slovák navštívi Japonsko 4-5 krát – a nepochopí ho. Nie že by nenachádzal ratio v správaní sa Japoncov-nachádza v ňom iný ľudský rozmer, než na aký bol odjakživa zvyknutý. Kľúče intuície a sociálneho odhadu, ktoré Slovákovi inde spoľahlivo otvárajú dvere do hláv a sŕdc cudzincov, v Japonsku zlyhávajú. Vymenil azda niekto vložku do zámku ?

Slovák navštívi Japonsko prvý raz a obdivuje: techniku, technológie, kultivovanú úpravu krajiny. Navštívi Japonsko druhý raz-schválne nie Honšú ale Šikoku a Kjúšú a upravenosť a technická vyspelosť krajiny iba potvrdí jeho prvý dojem. Navštívi Japonsko tretí raz a začína sa nudiť. Štvrtý či piaty raz /návšteva Hokkaidó a malého ostrova Rishiri/ – to je už návšteva z nutnosti /pri ceste na ruské Kurily/. – Slovenský návštevník to vydrží, ale Japonsko chápe čoraz menej.

Slovák napríklad nechápe horu Fudži. Najprv na ňu ide taxíkom. Po ceste nevidí žiadneho turistu, len tlupu arogantných ryšavých opíc. Potom kráča vzorne upraveným chodníkom, od vyhliadky k vyhliadke, od informačnej tabule k informačnej tabuli. A zase žiaden turista. Potom ide už len „po šleku“ vyšľapanom v takmer metrovom ťažkom snehu A nikde nikto. Stále má pocit, že to, čo robí, ešte nie je výstup na horu-iba akási prechádzka ku základnému táboru. No to, po čom ide, je naozaj Fudži, posvätná hora. Kde sú Japonci ? Cíti sa osamelý. Schádza do horskej reštaurácie, kde vystúpil z taxíka a pýta sa na domácich turistov. Dostáva odpoveď, že nie je určená sezóna a že Japonci na Fudži aj v turistickej sezóne nechodia individuálne ale v súvislých husích radoch. Veľa ich pri tom zahynie. Ísť individuálne a mimo stanovený čas, to by bol masaker…

Slovák nechápe, ako po krajinársky dokonalom jazere môžu premávať krikľavofarebné lunaparkové lode. Nechápe, prečo pri vstupe na územie silnej geotermálnej aktivity, parných gejzírov a horúcich prameňov Japonci stoja v rade nielen na vstupenku , ale i na slepačie vajcia. Tie si potom ponoria do najbližšieho prameňa s klokotajúcou vrelou vodou,-aby o chvíľu híkajúc vajcia z vody vybrali drevenými naberčkami, rozbili na nich škrupinu, overili, či sú naozaj uvarené a po tomto školskom pokuse -odhodili vajcia do pripravených kontajnerov.

Návštevník Japonska nechápe, prečo musí byť najväčší vodopád krajiny zadrôtovaný a prečo ho možno obdivovať a fotiť iba z opodiaľ. Vysvetlenie, že preto, lebo tam často skákali miestni samovrahovia, je akési nedostatočné. V Slovákovej mysli to vyvoláva iba ďalšie „prečo“.

Ťažko pochopiť i všeličo iné: horskú krajinu totálne pozošívanú kamennými či betónovými opornými múrmi, zaskobovanú železobetónom, zarúrované potoky a riečky. Ryžoviská obrábané až po pletivo plotov okolo fabrických výrobných hál. Dediny a mestečká, ktorých panoráme nedominuje kostol, mešita či pagoda, ale hala na bejzból alebo tréningové golfové odpalisko. Rýchlovlaky, ktoré fungujú tak, ako sa píše v bedekroch, no až na výnimky chýbajú nápisy aj v latinke a nie sú tu ani informátori, čo by turistovi pomohli. Zriadenci sa venujú televíznemu prenosu zo sumo. A ak im položíte akúkoľvek otázku, vždy na ňu s milým úsmevom odpovedia „jes sér“. Ak by ste sa ho opýtali, či chce nakopať do … odpoveď by iste znela „jes sér“. – Nečudo, že sa s takýmito pandrlákmi robia obchodné kšefty ťažko, veľmi ťažko.

Pre Slováka sú nepochopiteľne malé japonské hotely. Štvorhviezdičkové, na ktoré má peniaze. Ako znak luxusu či dobrého vkusu sú na chodbe pred izbou umelé mikrozáhradky s umelými kvetmi. Ohradené kovovými zdobenými plôtkami. Aká romantika…No bombou sú japonské hodinové hotely, nie pre pánov a gejše, či pre importované prostitútky , ale pre oteckov a mamičky. Tu sa utiekajú pred zrakmi detí či iných členov domácnosti. Iba tu vraj majú intimitu, ktorá ich vyrajcuje, aby si aspoň raz do mesiaca užili.

Nepochopiteľná je aj vyhliadková veža v Tokiu. Japonec sa na vyhliadkovej terase neospravedlňuje za to, že z nej kvôli smogu veľa nevidieť, ale za to, že je už príliš stará, až 60-ročná. Vraj ju chcú zbúrať a postaviť novú. modernejšiu. – Česi bacha,- keď si do vlády zvolíte Okamuru, zrúti vám vežu na Petříne !

Slovák Japoncov vážne nechápe, keď vidí, ako s pokorou prijímajú všadeprítomnú fyzickú i duchovnú okupáciu Japonska Spojenými štátmi americkými. Ako im na prvý pohľad neprekážajú základne USA v prírodných rezerváciách, v centrách miest, na svahu posvätnej hory Fudži, o úbohom okupovanom ostrove Okinawa ani nehovoriac. Čuduje sa, ako krotko si pripomínajú hrôzy v Hirošime a Nagasaki. Že americký vojnový zločinec H.Truman odskúšal na japonských ženách, deťoch a starcoch odstrašujúcu silu atómových zbraní, berú ako fakt.- A bodka.

Vážne sa nedá pochopiť, ako sa japonská mládež opičí po Západe, „žerie“ tie najväčšie hollywoodske braky. Ako si mladí farbia vlasy a dávajú operovať oči, len aby sa nepodobali na svojich aziatských rodičov. Ako sa slečny po 20-ke obliekajú do detských sukničiek, ani čo by hrali v nejakom pedofilnom pornofilme.

Sú toto všetko prejavy neurotického sebapoškodzovania národa, ľudu krajiny, ktorá poslednú svoju vojnu strašne /ale že strašne/ prehrala a doteraz neprekonala svoj historický stres ? Možno áno. Veď aj Nemci, ktorí strašným spôsobom prehrali dokonca dve vojny, reagujú na porazenecký stres nacionálnym sebapoškodzovaním: pandémiou sociálnych deviácií ,prekotne rýchlou amerikanizáciou svojej jedinečnej, starobilej, europatvornej kultúry a svojho geniálne presného jazyka. Veď aj Nemci reagujú na výsledky 2.svetovej vojny AUTOHOLOKAUSTOM, totálnou etnickou samovraždou, dobrovoľným utopením sa národa v mori arabských, afrických a turkických migrantov…

Isté náznaky určitého pochopenia Japonska a Japoncov sa u Slováka však občas predsa len objavia. Napríklad pri návšteve pozostatkov japonskej MINULOSTI, japonských historických pamiatok: náboženských pamätihodností, palácov a záhrad v Tokiu, v Kjótó, v Sappore, pri prechádzkach po „záhrade madama Butterfly“ s Pucciniho sochou v Nagasaki, pri obdive krásy-prekrásy v Nikko, pri sledovaní morskej úžiny cez ktorú pri odlive a prílive voda hučí ako vo vodnoslalomárskom kanále v Čunove. Úplne najbližšie k duši Japoncov je však Slovák v apríli, keď začne „hanami“, oslava kvitnutia japonskej čerešne -sakury. Toľko ľudskej autenticity, úprimnosti, naozajstného prejavu šťastia nás takmer presvedčí. – Len keby to zároveň nebolo spojené s orgiami nahlúpleho fotografovania, nekonečného selfíčkovania.

Triviálnou absurditou je obľuba Japoncov v pojedaní surových rýb, naplnených nechutnou ryžou. Alebo popíjanie smradľavého slabo alkoholizovaného výplachu „saké“. Alebo servírovanie besne pálivého japonského chrenu „wasabi“ ku všetkému, možno aj ku čaju. A k tomu všetkému podávanie jedla na nízkom stolčeku a mučivé posedávanie na rohožke pri ňom. A to prosím aj v rodinách, ktoré majú dosť peňazí, aby si kúpili európsky jedálenský stôl. – Dnes už ide samozrejme skôr o folklórne atrakcie pre turistov, než o bežný spôsob života Japoncov. Čosi to však o nich hovorí.

Japonská estetika bola istý čas zdrojom inšpirácie pre európskych umelcov, najmä pre európsku výtvarnú modernu. Kaligrafia, kresba tušom, akvarel, maľby na hodvábe…To ešte ujde. No čo majú s krásou spoločné zakrpatené, naschvál dokatované malé stromčeky bonsai či suché kriaky v nadrozmerných vázach /ikebana/ ? Utrpenie zbonsajovaného stromu pre lazníka od Hrona nikdy nebude prejavom krásy. – Aj keď sa, milí japanofilovia od jedu rozpučíte,-nikdy. Alebo v parkoch pri religióznych objektoch miesto trávy štrk, bosorácky nahrabaný do akýchsi vesmírnych kruhov a sem-tam magicky rozhodené skaly – na čo to je ? Alebo miesto rovného mostíka, po ktorom prejde aj 80-ročný starec s poruchou hybnosti – mostík zakrivený do oblúka ako pígel na koši a natretý na červeno-no na čo to je, na kýhoboha ?

Nepochopiteľné sú spletence diaľnic, koľajníc prímestských železníc a nad tým všetkým ešte dráh pre kadejaké električky-alwegy. A do akej výšky sú zapletené, jedno nad druhým ! V Tokiu vám nikto nezaručí, že vám nejaká električka nebude bubnovať tesne pri oknách spálne, ani keby ste mali apartmán na 4.poschodí.

Japonci si vo svojom vnútri asi o sebe veľa namýšľajú. Vo svojom autostereotype sú možno najčestnejšími a najzodpovednejšími ľuďmi na svete. Myslia si azda i to, že sú veľmi pekní, so symetrickými jemnými tvárami. Svoju dvornú etiketu považujú za nedostižnú. Jedia hygienicky, s jednorazovými drevenými paličkami. Keď im chutí, grgajú, mľaskajú a snažia sa všetko do seba čo najskôr nahádzať. Európske dlhé jedenie japonské gazdinky neobľubujú. Kto v Japonsku dlho je,- tomu NECHUTÍ.

Japonci sa tiež pri vítaní a ďakovaní radi ukláňajú. Zbavuje ich to sem-tam aj trémy či rozpakov. Jedenkrát sa ukloniť, to je arogancia. Treba to spraviť aspoň dva-trikrát. A pri rozlúčke ešte dlho mávať. Ak v menšom meste opúšťate hotel, vyjdú pred vchod takmer všetci jeho zamestnanci. A to je potom mávania, ako u nás kedysi na 1.mája pod tribúnou so súdruhom Karolom Bacílkom.

Japonci trpia obsesiou, podobnou ako mačky. Mačky po vykonaní veľkej potreby svoje exkrementy starostlivo zahrabú. Japonci sa správajú dosť podobne. Veľa času a energie venujú svojim záchodom. V hoteloch a domácnostiach masovo nasadili ohrievané záchodové dosky. Keď si na ne sadnete, vypúšťajú lahodné vône a púšťajú vám automaticky hudbu. Keď exkrement člupne do záchodovej misy možno zaznie aj Beethovenova 5. symfónia C mol – Osudová. Ktovie.

Číňania, Japonci a Kórejci „ľahko zapriahajú“ – na rozdiel napr.od Rusov /ktorí ťažko zapriahajú, no keď sa ich trojka rozbehne, je nezastaviteľná/. Ibaže pokiaľ Japonci prídu na to, kade vedie cesta, stihnú pobehať celé okolie a narobiť zmätkov a paniky až-až. Nemusia mať až tak v hlave, lebo majú v rýchlych pätách. Hmýria sa, hmýria, dokedy neprídu na optimálny postup. Ale potom ťahajú za jeden povraz, disciplinovane, bez ulievania. A sú úspešní.

Až na tie tokijské mrakodrapy. Vyzerajú ako nadmerne rozvinuté petržalské paneláky. Akoby ich navrhoval za pochodu stavbyvedúci či majster betonár. Nie architekt.

Osobitou časťou Japonska je Hokkaido. Klimaticky, prírodne ale najmä ľudsky-mentálne. Podobá sa miestami skôr na Sachalin, než napr. na Kjúšú. Pôvodnými obyvateľmi Hokkaido boli kmene Ainuov. Sú to Aziati, ktorí žili -žijú i na Kurilách, Sachaline, Kamčatke, Čukotke. Japonci sa od nich silno dištancujú. Podľa nich nepatria do ich „japonskej rasy“. Majú vraj užšie a ostro rezané črty tváre a majú väčšie nosy. Sú tiež postavami mohutnejší. Podobajú sa vraj na Európanov, telesne, duševne i mravne…

Dve tretiny ostrova Hokkaido tvoria lesy a kroviny, kde žijú i vlci a medvede. Ostatok tvoria najmä pastviny, zeleninové polia, sady. U nás známa tekvica „hokkaido“ tu nie je príliš známa a už vôbec nie pod takýmto názvom. Keď však miestnym spomeniete jej popularitu v slovenských hypermarketoch, potešia sa. Na ostrove je veľa športovísk pre zimné športy. Japonci ich skôr stavajú a udržiavajú, než žeby na nich po desaťtisícoch športovali. Slúžia na občasné olympiády pre cudincov, nie na kratochvíľu Japoncov.

Hokkaido bolo v dávnejšej minulosti často navštevované kozáckymi ruskými prospektormi a lovcami. V plánoch ruských imperátorov bolo považované za potenciálny cieľ ruských teritoriálnych snažení. Na Hokkaido v tých časoch žilo sotva párstotisíc obyvateľov /prevažne spomenutých Ainuov. Japonci tu pôsobili ako šogunovi samurajovia, podobne ako cárski kozáci. Kozáci boli početne slabší, no samuraji sa ich aj tak báli. Kozáci boli fyicky silnejší, mali lepšie zbrane a lepšiu vojenskú stratégiu. Situáciu zmenil pád moci šogúnov. Cisár poslal vtedy už zbytočných samurajov aj s ich rodinami osídliť Hokkaido. Z bojovníkov sa tu stali farmári. Samurajské meče prekuli na pluhy. Doslova. Boj o Hokkaido ukončili západné veľmoci, ktoré vyzbrojili a vycvičili japonskú armádu a námorníctvo tak, že bolo v 1905 schopné málopočetnú a finančne poddimenzovanú ruskú cársku armádu poraziť. Prítomnosť bývalých samurajov-novopečených farmárov, začala meniť tvár Hokkaida. Etnickí Japonci sa stali väčšinoví a v 1925 presiahol počet obyvateľov 2,5 milióna.

Stalin sa v 1945 pokúsil historický vývoj zvrátiť. V auguste 1945 po rozbití jadra japonskej armády v Mandžusku, po úspešnej oslobodzujúcej invázii na južný Sachalin /okupovaný od 1905 Japonskom/ a po úspešných vylodeniach na Kurilských ostrovoch plánoval na začiatok septembra zničujúce polmiliónové vylodenie na Hokkaide. Japonská a americká rozviedka to s hrôzou sledovali. Vedeli aj o plánoch Beriju na inštalovanie Japonskej ľudovej republiky na Kurilách a Hokkaido. Strach z ruskej invázie, pádu monarchie a jej nahradenia komunistickou republikou bol potom podľa niektorých historikov skutočným motívom urýchlenej japonskej kapitulácie. Stalin ju napokon odsúhlasil, lebo Komunistická strana Japonska bola príliš slabá na vládnutie a dôstojníctvo sovietskej /Červenej/ armády sa už viac tešilo domov, užiť si plody víťazstva, než dobývať ďaleké krajiny.

V Japonsku je pre Slováka všeličo nepochopiteľné. Najmä samotní Japonci. Človek začína mať podozrenie, že tie filmy o návštevníkoch z vesmíru, ktorí zo Zeme pobrali do svojich kozmických lodí zopár pozemšťanov, narobili z nich im oddané mentálne kópie a tie potom v nezmenenej ľudskej podobe vrátili na Zem /aby tu pomaly šarapatili a pripravovali pôdu na inváziu mimozemšťanov/ – že tieto filmy sú REALISTICKÝM OBRAZOM JAPONSKA.

Japonci vraj majú na koži akési fialové fliačky, znamienka ich mimozemského pôvodu, značky ich predurčenosti na ovládnutie planéty Zem. Sú to vraj akési „DKP“, evidenčné inventárne čísla, ktorými si ich poriadkumilovní Mimozemšťania poistili. Dôkazy ? Pozrite sa na nekonečné divadelné predstavenia „kabuki“, na nekonečné japonské filmové epopeje, na neštrukturované „románové“ texty japonských spisovateľov, na predimenzované okuliare a vlasy Yoko Ono. Pozrite sa na predstavu Japoncov o práci a voľnom čase, o móde a originalite tvorby, o úprave zovňajšku, zábavkách a koníčkoch. Pre Slováka nepochopiteľné kritériá japonskej estetiky a japonského spôsobu života nám asi ukazujú smer vývoja ešte panenskej, vesmírňanmi nedotknutej pozemskej civilizácie.

Áno, v Japonsku sme svedkami produkcie Mimozemšťanov. Japonsko nám uteká v ústrety. – Pánboh s nami a zlé preč !

Ospravedlnenie:

Prosíme o ospravedlnenie všetkých, čo v Japonsku tiež boli, dokonca tam dlhšie žili /p. Rudy, p. Belešová, p.Ondria, stovky ďalších/, ak toto nechutne subjektivistické rozprávanie nekonvenuje s ich skúsenosťami. Nech im poslúži ako negatívny marker obrazu Japonska v mysli stredoslovenského vola.

Ospravedlňujeme sa Japonsku a všetkým Japoncom za nepochopenie. „RAM“ nášho mozgu v Japonsku jednoducho zlyhal. Kybermozgy japonských Mimozemšťanov však vedia, o čom sme hovorili.

Sociálna a národná vláda R. Fica dnes znovu vyhrala

03.10.2024

Dnešné hlasovanie v NRSR o konsolidácii verejných financií dopadlo pre vládu R.Fica impozantne. Všetkých 79 vládnych poslancov – bez ohľadu na to, či majú na niektoré podružné veci rovnaký alebo trochu odlišný názor – podporilo vládny program konsolidácie pre rok 2025. Ukázalo sa, že aj po ťažkom roku vládnutia má vládnuca koalícia opraty pevne v rukách. [...]

Včera v Košiciach pochodovalo 40 tisíc neviditeľných ľudí !

23.09.2024

Včera bol v Košiciach občiansky pochod za život a za rodinu. Podľa organizátorov sa na ňom zúčastnilo asi 40 tisíc ľudí a na chodníkoch im tlieskalo aspoň raz toľko ľudí. Spolu pokojne aj 100 tisíc ľudí. Viac ľudí už v Košiciach bolo azda iba pri príchode Horthy Miklósa v 1938. Tí včerajší demonštranti však boli NEVIDITEĽNÍ. Až na malé výnimky sa do [...]

Koho to vlastne Ficova konsolidácia sklamala ?

20.09.2024

Po dlhom čakaní na novinársky „špek“ to predvčerom konečne prišlo. Ficova vláda naznačila, ako sa bude uberať konsolidácia verejných financií a čo bude treba urobiť s obrovským /a rastúcim/ deficitom štátneho rozpočtu. Médiá /samozrejme viac-či menej protivládne/ odvtedy nonstop bombardujú verejnosť tým, že Fico konečne ukázal svoju pravú /asociálnu, [...]

Island, sopka, Grindavik

FOTO: Prebudil sa po 800 rokoch. Vulkán na Islande chrlí lávu a ohrozuje obľúbenú destináciu

22.11.2024 22:45

Vedci už skôr varovali, že polostrov Reykjanes čakajú v nadchádzajúcich desaťročiach opakované sopečné výbuchy.

Election 2024

Trump stále hovorí o drvivom víťazstve. Harrisovú však porazil veľmi tesne

22.11.2024 21:27

Rozdiel v celkovom počte hlasov medzi Trumpom a viceprezidentkou Harrisovou bude tretí najmenší od roku 1888.

násilie, muž, žena, znásilnenie, ilustračná foto

Francúz dostal 20 rokov väzenia za znásilňovanie maloletej dcéry, ponúkal ju aj iným mužom

22.11.2024 20:21

Otec sa na súde k činom priznal a uviedol, že sa nebude odvolávať.

polícia, pohotovostná jednotka, kontrola

Kremnické bane boli štyri hodiny úplne uzatvorené, vyťahovali skrížený kamión

22.11.2024 18:40, aktualizované: 20:39

Pre vozidlá nad desať ton je naďalej uzavretá cesta medzi Muráňom a Červenou Skalou.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 787
Celková čítanosť: 3054824x
Priemerná čítanosť článkov: 3882x

Autor blogu

Kategórie