zemegula

Ráno ma zobudili čudné šuchotavé zvuky. Robil ich na lexanovú striešku nad terasou, predstavte si to, -robil ich tam DÁŽĎ ! Tichý dážď, žiaden príval ako v spomienkach z môjho detstva, keď som na gangu sledoval ako sa potoky zo strešných žľabov prelievajú, „vybrežujú“ pod náporom vody.

Žiadna búrka, hromy a blesky, ktoré ma kedysi na Roháčoch zastihli so synovcom, keď to okolo náš šľahalo a búchalo a synovec sa pýtal, či tá smrť z blesku bude bolieť. Žiaden cyklón, ktorý ma zastihol na tichomorskom Tuvalu, pri ktorom mi okolo okna biedneho hotelíka lietali kusy paliem, plechy zo striech a drevené kuríny aj s na smrť vystrašenými sliepkami. Žiadna smršť, po ktorej som sa na prelome milénia za 3-4 minúty ocitol v smrekovom polome akoby v strede Jurského parku…Nie , nič také. Iba tichý decentný dážď. Taký, aký by človek čakal niekde na prechádzke v bratislavskom lesoparku a nie v auguste v prostredí tatranského dažďového lesa mierneho pásma.

Tento rok je výnimočný. Dažde, čo v Tatrách koncom júna a začiatkom júla spadli, priniesli krátku hubársku sezónu. No boli akési iné, inakšie ako tie, ktoré si tu pamätám spred dvoch desaťročí. Žiaden rozvášnený prírodný živel, pri ktorom by som bol aj v impregnovaných maskáčoch premočený až po slípy. Nijaké praskanie smrekových vrcholcov po rozčesnutí bleskom. Naopak, len slabnúci odvar toho, čo tu kedysi príroda dokázala predviesť v plnej paráde.

Tohtoročné tatranské dažde, to je ako slabnúce šantenie starobného dôchodcu. Úsporné, šetrné k stavu opotrebovanosti srdca a kĺbov. Dážď starnúcej opotrebovanej tatranskej prírody. Bez ambícií naplniť meandrujúci tok a spleť bočných ramien poslednej našej divej horskej riečky Belej. Dnes nikde žiadna voda. Iba tatranské VÁDÍ. Bezútešná suchota.

Tichý netatranský tatranský dážď, len čo tu hodinku trochu zašveholil, a už aj prestal. Pleskol pár krát po zadku vyprahnutej Zeme a zmizol. Hýle, čo ku mne chodia na slnečnicu si z tých pár kvapiek vody už sušia perie na plote. Ako červenohnedé goralky na lajblíku sa trbliecu na výsmešnom slnku. Áno, na slnku. Lebo to odporné tohtoročné slnko už zase arogantne svieti pomedzi konáre stromov a vydychuje na paru premenené mililitre napršanej svätenej vody z horskej svätedelnice.

Smreky teda dnes doobeda dostali po poldecákoch vody. Ich pijanské hektolitrami lejakov natrénované korene si to ani nevšimli. Nevšimol si to ani zajac, čo opatrne prikľučkoval pod moje okno, na lúčku – ku kruhu obľúbenej ďateliny.

Jemné kýchnutie dažďa sotva prinútilo tunajšieho medvedieho pubertiaka, chrápajúceho v nepríliš hustom malinčí, aby si pred dažďom našiel lepší úkryt v hustejšom lese medzi skalami. Zostal tam, kde bol, neuveril markizáckym predpovediam počasia.

Polhodinový, hodinový dážď nedážď, žiadna sláva. Nič, čo by pomohlo vysmädnutému Liptovu. Meteorológmi týždeň realizovaná propagačná promo-kampaň na vodné osvieženie, bohužiaľ, ozajstnú vlahu nepriniesla. Nespadlo nič, čo by zemi vskutku pomohlo, – iba nakašírovaný rosný marketing.

Jediní, ktorí dnes v Tatrách uverili na dážď a dali sa pár jeho kvapkami nabaláchať, boli resp. sú auto-hubári z Dolniakov. Ešte ani posledná kvapka z trochu mokrého ihličia na raždie nedopadla, a už sa krajnice rýchloschnúcej asfaltky na Štrbské pleso zapĺňajú hubársky predpisovo vyštafírovanými hubármi. S košíkmi, košmi i košiskami sa už po desiatkach presmrádzajú po prícestných svrčinkách. Hlasno po sebe volajú, zvonia a pískajú na anti-medvedích inštrumentoch. Idú si oči vyočiť na suchom podraste, na vyprahnutej padanke. Samozrejme, kde nič tu nič. Huby pár sekúnd po daždi nenarastú. Všetko je to opäť len o marketingu, tatranskom mediálnom PR, o všade prítomnej mediálnej manipulácii.

Pozriem sa von oknom -a všade už zase páli to odporné slnko. Slniečkári -tak vám treba. Znovu vám pod dvadsaťpäťstupňovými slnečnými grádmi mäkkne mozog v gebuliach. Užite si to. Najmä vy zbohatlíci, čo ste si svoje klimatizované vily maskované ako chaty, postavali na kedysi voňavých ovčích lúkach. Najmä vy, čo ste si okolo funglnových chát všetko vykliesnili, vyštrkovali, vyskalkovali, ohradili mizernými stredomorskými tujami. Najmä vy, ktorým nestačilo slnko seneckých slnečných jazier a chcete si ho, ktovie prečo, užívať aj v Tatrách…

-Nech sa páči. Tohto roku máte v Tatrách slnka dosť a dosť. Viac ako na Patmose či v Antályi.

-Tu máte to vaše slnko na pláni po vyklčovanom lese. Tu ho máte. Nech na vás poriadne praží. Šibnutí slniečkári, nech vám z neho poriadne je…pripeká.

Nuž a čo my -dáždiari ? Čo si s toľkým slnkom zase počneme ? Zalezieme do tieňa posledných zvyškov pôvodných smrečín a budeme si čosi čítať. Najlepšie to, čo bolo napísané už dávnejšie. Aspoň pred polstoročím. Čo bolo vydumané vtedy, keď ešte bola tatranská príroda aj v lete chladná, keď v korytách potokov ešte hučali riavy. Keď vlčiak Vlado baču Blcháča po lúke ovce zaháňal. Keď vybrechával tam, kde dnes smradí vilová štvrť, tam kde sú už len grimasy chát a chatísk. Tam, keď sa ešte nedávno dali zbierať griby pár metrov od chaty či chalupy, – a „čilej“ je len vysoká nepokosená tráva plná kliešťov a alergií.

Tatry sa nám rozpadli na vyprahnuté slniečkárske hlučné letoviská. Všade vládne bezuzdná sloboda-matka pokroku. Sloboda v konzume, rovnakosť v názoroch, bratstvo v závislostiach.

A my čo v lese dávame prednosť dažďu, hľadáme v húštine posledné miesta na prežitie. Ako staré samotárske medvede. Keď nie v chladivom daždi, tak aspoň v spomienkach naň. V spomienkach na lejak, čo v nás zobúdzal archetypálne slastné hrôzy starodávnej biblickej potopy. Teda slasť a hrôzy z čohosi , čo možno kedysi bolo-no čo raz /zase/ určite príde.