zemegula

KRAJINA, ČO STOJÍ ZA TO.

Seychely- spolu s Maledivami a Palau- považujeme za jeden z troch tropických rajov na Zemi. Krajinársky, z hľadiska fauny i flóry.

Vzhľad cudzej krajiny je dôležitý. Dôležitá je však tiež spoločenská atmosféra, ktorá v krajine vládne. A práve v nej-v spoločenskej atmosfére- Seychely predbiehajú svojich dvoch konkurentov. Nie sú tak upäté na skomercionalizované a militaristické USA ako Palau a už vôbec nie tak bigotne moslimské ako Maledivy. V minulosti boli Seychely geopolitike nás Slovákov bližšie ako dnes /bola tam základňa ZSSR, vyvažujúca najväčšiu vojenskú základňu USA mimo územia USA – základňu na ostrove Diego Garcia/. Dnes to tak už nie je- sovietska základňa bola zrušená, americká bola rozšírená…

Seychely sa v súčasnosti snažia aspoň o akúsi neangažovanú neutralitu. To im prináša osoh v podobe príchodu tisícov turistov zo všetkých strán sveta, bez rozdielu na ich politickú zafarbenosť. Politická neangažovanosť krajiny pridáva človeku pri pohybe na nej pocit väčšej uvoľnenosti a sústredenosti na iné aspekty života, než je večný boj o moc a dominanciu. – Pri návšteve v takejto krajine viac vynikne príroda, živé tvorstvo a krása všedného života obyčajných ľudí.

Na Seychelách sme boli dvakrát. Druhýkrát to bolo nedávno, tesne predtým, ako sme sa pustili do spisovania našich cestovateľských príhod a skúseností. Prvýkrát to bolo dávnejšie. Seychely vtedy boli súčasťou dlhotrvajúcej okružnej plavby po ostrovných krajinách Indického oceánu. Navštívili sme vtedy Mahé, La Digue a Praslin. Nedávno sme si na týchto ostrovoch dali repete, no doplnili sme to o plavbu na ďalšie seychelské ostrovy, – predovšetkým Curieuse, Le Poivre, Alphonse, Astove, Desroches a ako hlavný – o ALDABRU. V oboch prípadoch sme do krajiny prileteli lietadlom, no túlačky po nej sme uskutočnili v podobe okružných plavieb. Chvalabohu, iba na maličkých francúzskych lodiach.

Seychely sú rozsiahle súostrovie, ťahajúce sa od severu na juh pozdĺž východného okraja Afriky. Majú však iba 459 km2 a necelých 100 tisíc obyvateľov. Zo 115 ostrovov je 45 ostrovov so žulovým podkladom /tzv. vnútorné ostrovy/. Geologicky patria medzi najstaršie žulové ostrovy na svete /boli súčasťou bájnej Góndvány tak ako Južná Amerika, Austrália a Nová Guinea, Antarktída, India a Afrika/. Zvyšok resp. väčšina ostatných ostrovov sú tzv. Vonkajšie ostrovy a sú výsledkom práce korálov. Krajinársky zaujímavejšie sa nám javia byť žulové ostrovy s bizarnými skalnými útvarmi: obrovskými zaoblenými žulovými balvanmi.

Bránou pre vstup do krajiny je bez ohľadu na to, či tam prichádzate loďou alebo lietadlom hlavné mesto Victoria. Má vyše 25 tisíc obyvateľov a žije v ňom teda každý štvrtý Seychelčan. Pri prvej návšteve sa nám zdalo až hračkársky malé. Všetko bolo v ňom dostupné peši. Druhá návšteva tento pocit skorigovala. Boli sme radi, že sa po meste pohybujeme na aute. A ešte viac, že máme auto k dispozícii aj pri pohybe po ostrove Mahé. Počet aut na ostrove sa za tie roky možno aj zdesaťnásobil. Z útulných asfaltiek sa stali rýchlostné komunikácie a diaľnice. Ak na nich chcete vo Victorii len tak peši prejsť na druhú stranu, pôjde vám o život.

Najzaujímavejšou pamiatkou VICTORIE je podľa nás Malý Big Ben, starožitný stĺp s hodinami, imitujúci londýnsky Big Ben. No a potom biskupská katedrála a sídlo biskupa. Pri prvom prípade sme sa dostali voľne do celého areálu a prechádzali sa po peknom parku. V druhom prípade tu už bolo všetko ohradené. Budovy samotné sú typicky kamenné, ošľahané tropickými búrkami do čiernosiva. Dodávajú mestu a krajine historickú vážnosť. Miestne trhovisko sme si z prvej návštevy pamätali rozsiahlejšie ako nedávno po druhej návšteve. Pribudli budovy zo skla a betónu, klimatizované sídla úradov, firiem a finančných inštitúcií. Botanická záhrada a obrovské korytnačky v nej však zostali a na pohľad sa vôbec nezmenili.

MAHÉ sa oplatí navštíviť aj keby človek nikam inam na Seychellách nešiel. Okrem Victorie je na ňom všeličo zaujímavé. Napríklad vodopád, ktorý sme navštívili po daždi a riadne sa nám pri výstupe k nemu šmýkalo. Najhorší bol záver túry, -ke´d bolo treba prejsť nad jarkami s ostrými kameńmi po tenkých, mokrých a kývajúcich sa latách. Laty sa naozaj kymácali a my, riadne prestrašení, sme sa nemali pri prechode po nich čoho chytiť. Ke´d sme napriek tomu prechod zvládli bez úrazu, čakala nás priamo pri vodopáde partia štyroch „trochu“ sfetovaných mladých kreolov. Našťastie, tvárili sa, že nás nevidia. Dve-tri minúty sme vodopád poobdivovali /je fakt pekný/ a nastúpili na strastiplnú cestu naspäť.

Okrem vodopádu je na ostrove miesto s voľným výbehom gigantických korytniačiek, veľmi kvalitná pláž s koralovým pieskom a luxusný hotel Savoy.

Na recepcii hotela mala pri našej návšteve službu sympatická Srbka, rodáčka zo Srbskej republiky v Bosne. Mahé je veľmi fotogenický a oplatí sa obetovať pár dolárov na okružnú jazdu po ňom. Budete prekvapení, ako veľký sa vám potom ostrov bude zdať.

Veľa luxusných plážových hotelov je na ostrove PRASLIN. Pýši sa nielen rozsiahlymi bielymi a žltými plážami z mimoriadne jemného piesku ale aj pokojným morom. Na jednom mieste ho totiž od mora chránia malé ostrovčeky. Pri odlive sa na ne dá po plytkej vode pláže prebrodiť a posilniť sa do ďalšieho plávania, slnenia a šnorchelovania v dobrej reštaurácii s výhľadom. Hlavnou atrakciou ostrova je však botanický klenot Indického oceánu – údolie Vallee de Mai, v ktorom rastú ženským bokom a lonu podobné kokosové orechy Coco de Mer.

Sú to plody endemickej palmy seychelskej. Prirodzene sa nevyskytovali nikde inde, iba tu na Seychelách a takmer výlučne iba na Prasline. Nevieme, či to je kvôli spomienkovému optimizmu alebo je to naozaj, no zdalo sa nám, že počet paliem, na ktorých sa orechy rodili -sa zmenšil. Ak by to bola pravda, -potom vám, vážení záujemcovia o tento botanický div sveta ubiehajú „posledné sekundy“.

Ostrov LA DIGUE je botanicky tiež zaujímavý. No zaujímavý je aj z hľadiska fauny. V rezidencii, kde sa nakrúcal kedysi chýrny erotický film Emanuela, neďaleko pláže Bacardi je totiž ďalšie miesto pre voľný výbeh gigantických korytnačiek. Počas našej prvej návštevy sme Emanueline radovánky nevideli, no nahrávali sme si na video radovánky dvoch náruživých korytnačích samcov a jednej samičky. Ešte pozoruhodnejší ako obraz je na videu zvuk, čo pri dvorení a milovaní vydávali. Ručali riadne,-ako starí pripití zvrhlíci. – Oveľa romantickejší bol potom záber na kŕdlik miestnych vrabčekov s červenými hlavičkami, zvaných údajne „kardinálovia“. – Tí si tam iba veselo čvirikali a to so všetkou slušnosťou.

La Digue sa už pred desaťročiami, keď ešte rodičia Gréty Thunbergovej asi ani nežili, preslávil veľmi ekologickým spôsobom dopravy po ostrove. Pre bežných turistov je tu totiž jazda autami zakázaná. Návštevníci používajú „zelené“ dopravné prostriedky – volské povozy a najmä bicykle. A samozrejme možné sú aj „šľapajcúgy“. Cesta z prístavu krížom cez ostrov ku hlavnej atrakcii La Digue-oblým žulovým balvanom nad malebnou piesčitou plážou nám peši trvala okolo 40-45 minút. Možno by aj menej, ale neodolali sme zastaviť sa cestou pri starom koloniálnom cintoríne a pri možno ešte staršom -volmi poháňanom kokosovom preši. – Čo však povedať na nádherné palmy, žulové balvany, jaskynky a bludiská pod nimi- na pláži Anse Source d Argent ? Dačo bohovô – fantázia nad fantáziu. Mohutné žulovce sa tvarom i farbou podobajú na dohusta vyšľahaný zákuskový krém. Máločo a málokde sme na potulkách po svete videli také prekrásne ako je táto pláž na La Digue.

Plavba na ďalšie ostrovy seychelského súostrovia má spravidla jeden až dvojtýždńové trvanie. Niektoré ostrovy sú verejne dostupné a obývané, iné sú privátne a vlastníci a ich hostia sú na nich strážení ochrannou službou. A napokon sú aj také ostrovy, ktoré sú nielen neobývané ale vstup na ne je možný iba na špeciálne vládne povolenie a to bu´d pre prírodovedcov alebo pre limitovaný počet turistov v malých skupinách s prísnym miestnym dozorom. Príkladom takého ostrova bol hlavný cieľ našej druhej návštevy Seychel – ostrov ALDABRA.

Aldabra je pomerne veľký ostrov a tým, že je dosť členitý budí dojem rozsiahleho bludiska plného zálivov, kaňonov, lagún, ostrovčekov, kamenných hríbov a ostrých skalných útesov v mori i v lagúnach. Niektoré časti ostrova sú príkre, iné skôr rovinaté, pokryté savanou, ďalšie močaristé a s miestami pekne hustou džungľou alebo bušom. Ostrovná rezervácia má podmorskú a nadmorskú -suchozemskú časť. Pod hladinou mora je to vodná džungľa, s nevídaným bohatstvom rýb najrozličnejších rozmerov, tvarov a farieb. Nečudo, -vody okolo Aldabry a vody lagún sú extrémne prísnymi rezerváciami morských živočíchov. Rangeri sú na Aldabre neúprosní. Ak niekoho /najčastejšie akože zatúlaného rybára s Madagaskaru/ pri ostrove chytia, úlovok mu zhabú, lo´d pred ním zničia a on sám v miestnej temnici počká na policajný čln, ktorý ho odvezie na súd a na dobre dlhý čas do väzenia.

Okrem rangerov pôsobia na ostrove prírodovedci -skúsení odborníci z celého sveta a tak isto z celého sveta pochádzajúci mladí stážisti, pracujúci tu iba za stravu a ubytovanie v približne polročných turnusoch. Jediným spojivom so svetom je tu satelitný telefón a internet a v prípade krajnej núdze rýchly čln na najbližší ostrov s poľným letiskom. Prírodovedci, čo tu pôsobia, sa špecializujú najmä na ichtyológiu a ornitológiu príp. výskum korytnačiek a kaloňov.

Na Aldabre sme absolvovali dve pešie túry a dve plavby tichým gumeným člnom po ostrovnej lagúne. Pri pešej túre /spojenej s oddychom na pláži a potápaním/ sme trošku nakukli do miestneho podvodného raja rýb. Také obrovské húfy rýb čo tu sme ešte nevideli. Bola to malá ukážka toho, ako by vyzerali tropické moria, keby na Zemi nešarapatil človek. Suchozemská fauna nie je-okrem vtáctva,-príliš bohatá. Vlastne sa opiera o zopár plazov a obojživelníkov a netopierov-kaloňov. Tieto najväčšie lietajúce cicavce na svete sa živia prevažne ovocím. Gigantické seychelské korytnačky sú tak trochu všežravce, aj keď tiež uprednostňujú ovocie a vegetariánsku stravu. Na rozdiel od korytnačiek na iných ostrovoch tunajšie korytnačky neboli na človeka príliš zvyknuté a obzerali si nás-turistov, azda aj trochu s údivom a možno aj s obavami. – Našťastie, nebolo nás veľa a dlho sme ich nevyrušovali.

Ešte menej zvyknuté na ľudí je evidentne tunajšie vtáctvo. Keď sme sa plavili okolo vtáčích hniezd vo vzdialenosti sotva dva-tri metre, nechápavo na nás z hniezd hľadeli samičky na vajciach či samci prinášajúci im potravu , no najmä mladé chabo operené vtáčie mláďatá. Zaujímavé, že pohyb gumeného člna okolo nich nespôsobil v kolóniách vtákov žiaden poplach.

Vtáky na Aldabre nemajú skúsenosti s ľudskou zlomyseľnosťou, zlobou, či krvilačnosťou. Škoda, preškoda, že iba na tomto miniatúrnou kúsku Zeme a nanajvýš na zopár ďalších podobných miestach.

Mladí prírodovedci nám vo svojom hlavnom centre pripravili malé školenie a minipohostenie zo svojich skromných zásob. Spravili ale aj malý dobročinný trh, kde nám „predávali“ rozličné umelecké miniatúry, najčastejšie zhotovené z dreva, trstiny, trávy zaujímavo tvarovaných alebo sfarbených nerastov ale tiež svoje výtvarné produkcie. Zahrali a zaspievali sme si spoločne s nimi pri gitare a potom sme sa s nimi rozlúčili. Nechali sme ich napospas posvätnej samote a požehnanej práci v pustatine Indického oceánu, v boji za spomalenie procesov, pomaly ale iste vedúcich tento inak úžasný svet ku jeho smutnému koncu.

Ostatným ostrovom na ceste z Mahé na Aldabru a naspäť sme obetovali iba po jednom dni. Úprimne povedané, ani viac na ich spoznanie nebolo treba-ve´d išlo o územia s pár stovkami hektárov. V spomienkach nám zostal ostrov CURIEUSE. Kedysi bol na ńom internačný tábor pre ľudí, postihnutých leprou. V domcoch, kde títo úbožiaci dožívali svoj život, dnes behajú gigantické korytnačky. Stará sa tu o ne pár ľudí, platených vládou krajiny. Curieuse je žulový ostrov s malebnými skalnými útvarmi a množstvom malých farebných vtáčikov. Privítali nás po vylodení viachlasným spevom svojho amatérskeho „folklórneho súboru.“

Ostrov resp. atoll LE POIVRE je už plochý a je koralového pôvodu. Aj na ňom sú rozvaliny dávnejšie opustených domov. Nie však po ľuďoch s leprou ale po kedysi prosperujúcej kokosovej plantáži. Ke´d ceny kopry poklesli, plantáž skrachovala. Dnes slúži len na produkciu pre zopár miestnych, čo tu žijú a rybárčia alebo pracujú pre uzavretú luxusnú rezidenciu na verejne nedostupnej časti ostrova. Rezidencia slúži ako úkryt či útočisko /hajdevej/ pre rozličné VIP osoby, čo si to tu môžu dovoliť. Pre ne je na ostrove aj malé poľné letisko.

ALPHONSE je ostrov, ponúkajúci prechádzky hustým džungľovým lesom, 6-hviezdičkové nádherné pláže a záruku, že vás tu okrem zriedkavej lodnej expedície nijaký zvedavec neprekvapí. Pri ostrove je perfektný útes na potápanie ale i na obyčajné šnorchelovanie.

ASTOVE vyzerá dosť vyprahnutý. Sú na ńom veľké duny z korálového piesku a tak trochu pampová vegetácia. Má tiché lagúny, miestami príkre pobrežné skaly ale aj lokality so slanými jazierkami a slaniskami. Produkcia soli dáva živobytie niekoľkým osadníkom. Väčšina však pracuje na miestnej kokosovej a banánovníkovej plantáži.

A napokon ostrov DESROCHES: okrem božskej pláže je tu „ozdravovňa“ pre choré, opustené a zranené korytnačky. Z prírodného kotviska do korytnačieho sanatória vedie dlhá rovná cesta, chránená pred tropickým slnkom iba alejou paliem. Staršej Francúzke na ceste prišlo zle a museli sme jej my Slováci dávať prvú pomoc. Iní turisti /zo Západnej Európy/ si akosi „nič nevšimli“. Našťastie, po polhodinke prišiel na miesto lodný lekár a my sme mohli pokračovať v prehliadke ostrova. Aj tu, podobne ako na ostrove Le Poivre je uzavretá lokalita s luxusnými rezidenciami pre VIP návštevníkov. Im slúži dokonca letisko s betónovou vzletovou a pristávacou dráhou.

Nuž, takéto sú naše poznatky, skúsenosti a dojmy z jedného z naozajstných stále ešte ako tak zachovalých prírodných rajov na Zemi. Videli sme nádhernú krajinu, slobodne žijúce podmorské i suchozemské tvory a relatívne nedotknutú tropickú vegetáciu.

Hanbíme sa za použitie toľkých superlatívov. Ale to, čo sme na Seychelách videli a čo sa stále ešte dá vidieť, stojí za to. Naozaj. Fakt.