zemegula

AMERICAN BEAUTY

USA právne rozličnými formami kontrolujú v Karibiku štyri ostrovy. Okrem toho ovládajú /okupujú/ ešte mnoho ďalších území, ktoré ale ležia na ostrovoch, čo nie sú formálnoprávne pod kontrolou USA – napr. územie základne USA Guantánamo na Kube.

USA spravujú v Karibiku dve politickoprávne entity: Portoriko a Americké Panenské ostrovy /skladajúce sa z St.Thomasu, St.Johnu a St.Croix/. Na St.Johne / 52 km2, 4 tis.stálych obyvateľov/ sme osobne neboli. Vieme o ňom, že je to de facto jeden veľký plážový rezort a jachtklub. Sú na ńom hotelové komplexy a veľa privátnych viliek a bungalovov, ktoré ich majitelia prenajímajú a zvyšujú počet ľudí na ostrove v priemere až na desaťnásobok. Ostrov okrem aktivít na mori a pri mori ponúka aj návštevu „Virgin Islands National Park“ v relatívne rozsiahlom lesnom poraste, pokrývajúcom až 60% územia ostrova. Mnoho návštevníkov kombinuje plážový pobyt na St.Johne s pobytom na ostatných Amerických panenských ostrovoch /St.Croix či St.Thomas/ alebo na iných ostrovoch resp. s okružnými plavbami.

Na Portoriku, St.Croix a St.Thomase sme osobne boli. Venujeme sa im tu teda teraz podrobnejšie.

ST. CROIX

Ostrov je jedným z troch Amerických panenských ostrovov /US Virgin Islands/. Tak ako ostatné Panenské ostrovy, aj St.Croix získali USA kúpou od Dánska, ktoré bolo prvým kolonizátorom ostrova. Na ostrove došlo ku prvej historicky známej bitke medzi domorodými Indiánmi a Európanmi, vedenými Krištofom Kolumbom. St.Croix /=Svätý kríž/ má 215 km2 a cca 50 tis. stálych obyvateľov. Je najväčším spomedzi US-Panenských ostrovov. Vo vrcholnej turistickej sezóne je na ostrove neraz viac ako 100 tisíc ľudí.

Aj my sme patrili medzi nich. Máme však na pobyt na St.Croix rozporuplné spomienky. Prečo? Posúďte sami. – Rozhodli sme sa, že krátky pobyt na ostrove využijeme naplno a išli sme na doobedňajšiu okružnú jazdu, zakončenú po obede šnorcheľovaním v podmorskom národnom parku „Buck Island Reef National Monument“.

Okružná jazda po ostrove potvrdila, že St.Croix má oprávnene prezývku „Ostrov kostolov“. Je ich tu vyše 150, v drvivej väčšine protestantských. Na Rainbow beach sme si overili jej chronickú preplnenosť. Point Udall nás veľmi nezaujal-je to vraj najvýchodnejší bod územia USA. Čudné, lebo St.Croix je de facto americká kolónia, nie integrálna súčasť USA. Neveľmi nás interesovala aj pôvodom ešte dánska pevnosť Ft.Christiansvaern, pripomínajúca skôr väznicu. Vrcholom jazdy bol Salt River Bay. Je tu ekologický ale aj historický národný park. Hlavnou atrakciou sú svietiace vlny v zálive. Luminiscenciu vody spôsobujú bio-luminiscentné mikroorganizmy, ktoré tu žijú v istej symbióze zo špecifickým poddruhom červených mangrovníkov. V istý čas roka sa luminiscentné mikroorganizmy nadmerne rozmnožia. Vtedy sa vody na pozadí červenohnedých mangrovníkov doslova rozžiaria a stávajú sa vďačným objektom pozornosti pre tisíce turistov. Bohužiaľ, my sme sem neprišli v pravý čas-a tak to, čo sme videli, bola len obvyklá hra slnka a vody na pozadí s tmavým mangrovníkovým lesom. Je jasné, že sa sem budeme musieť ešte vrátiť -v príhodnejšom čase. Alebo aj nie.

Po okružnej jazde sme sa v malom prístave nalodili na katamaran, zjedli obsah lunch-boxu a po pár minútach plavby zakotvili pri útese Buck Island. Toto miesto je vraj najlepšou lokalitou pre šnorcheľovanie v celých USA. Ponúkame ako sme kúpili,-či je to pravda, bohvie. No fakt je, že podmorský život je tu bohatý. Najzaujímavejšie však bolo, že keď sme sa ponorili pod hladinu, uvideli sme na plytkom morskom dne smerové šípky a potom aj tabuľky informujúce o názve toho či onoho druhu korálu a o rybách či iných živočíchoch, ktoré sa na tom či onom mieste vyskytujú. Pod hladinou mora a na jeho dne to tam prosto vyzeralo ako v botanickej záhrade. Občas boli na dne dokonca aj skulptúry a čosi ako záhradná lavička. Trochu prírodná zvláštnosť, trochu typicky americká šou s prvkami gýča. Priznávame však, že nás to zaujalo.

Šnorcheľovaním a nahrávaním podmorského života na video sme strávili vyše hodiny. Keď už bol čas vrátiť sa na katamaran, museli sme pri plavidle v plytkej vode postáť, lebo pred schodíkmi na palubu bol dlhší rad ľudí. Využili sme čas a prehrávali si na videu nahraté zábery. Jeden z nich sa nám mimoriadne páčil a tak sme sa oń chceli podeliť s našou cestovateľskou polovičkou, ktorá stála opodiaľ. Zabudli sme, že pod hladinou ešte aj pri lodi môžu byť korály-a vykročili sme bystro ku nej. Urobili sme dva kroky a pocítili ostrú rezavú bolesť. Chytili sme si pod vodou stehno a na ruke sme už mali riadne veľa krvi. Až teraz sme pochopili, že je zle. Na ostrom korale sme si rozrezali stehno na dobrých 15 cm. Rana nebola rovná, ale sa zakrútila do „S“.

Keď sme vyšli na palubu, už nám rana naplno krvácala. Staršie Američanky, keď to uvideli, začali pišťať a žiadať nám lekársku pomoc. Jedna z Američaniek pri pohľade na nás začala omdlievať. Aby sme nebudili verejné pohoršenie, stiahli sme sa na koniec katamaránu. Tu sme si stehno vydezinfikovali naliatím pár deci antiseptika na ranu. Potom sme si na ranu dali ľad a silno nohu obviazali obväzom. Na vrch, aby to naše zranenie až tak „nekričalo“ , sme dali ešte ozdobnú šatku našej cestovateľskej polovičky. Bolelo to, no my sme sa hrali na Indiána pri mučiacom kole a bolesť sa snažili brať ako osobnú výzvu. Podarilo sa nám vďaka tomu vyjsť z katamaranu, prejsť kus cesty po prístave a nenápadne prejsť vstupnou kontrolou pri nástupe na našu výletnú loď. V kajute sme si nohu kvalitnejšie dezinfikovali, ošetrili a previazali, dali si acylpyrín a naordinovali si pokoj na lôžku. Noha precitala zo šoku a začala nielen viac bolieť ale sme na ňu aj okriveli. Tak, že nám večeru museli priniesť do kajuty.

Našim najväčším problémom bolo, že sme na druhý deň mali absolvovať túru na sopku na ostrove Svätý Krištof. S obavami sme si ľahli spať. -Ako to na druhý deň dopadlo, píšeme v kapitole o ostrove Svätý Krištof.

Keby nebolo úrazu, mali by sme návštevy St.Croix dobrý dojem. Spomedzi ostrovov, ktoré sú v Karibiku pod navládou USA, určite najlepší. Ak na ostrov zavítate aj vy a dáte si pozor na korály, – bude váš pobyt na St.Croix bezpochyby príjemný.

ST.THOMAS

St.Thomas sme navštívili na inej ceste po Karibiku než bola tá, pri ktorej sme sa zranili na St.Croix. St. Thomas je extrémne často navštevovaný ostrov. Pristávajú na ňom azda všetky výletné lode, ktoré robia výletné plavby z Floridy alebo Portorika. Ostrov je preplnený obchodmi a reštauráciami. Je neskutočne konfekčný. Ponuka tovaru a služieb je prispôsobená vkusu stredných resp. nižších stredných vrstiev USA.

St.Thomas má rozlohu 80,7 km2, žije na ňom 52 tisíc stálych obyvateľov. Reálny počet ľudí na ostrove však v top sezóne býva aj dva-trikrát vyšší. Takmer polovica stálej populácie žije v hlavnom meste Ch.Amalie.

Ak na ostrov prídete ako my-loďou, ocitnete sa v strede Ch.Amalie. Prístav a štvrť okolo neho musí na tých, čo sú konzumne orientovaní, pôsobiť naozaj veľkolepo. Farebné fasády úhľadných budov, žiarivé výklady obchodov, voňavé dobroty na terasách reštaurácií, veselá karibská hudba, palmy, plno kvetov, široké a rovné chodníky; autá na cestách sa pohybujú v pohodovom karibskom rytme. Slovom, pre poživačníkov raj na zemi.

Myslíte si, že sme na St.Thomase zakotvili na jednej z mnohých lákavých pláží, rozbehli sa do klimatizovaných obchodov, do bludiska tovaru od výmyslu sveta alebo zaparkovali pod slnečníkom pred plným tanierom dobrôt niekde v reštaurácii ? Uhádli ste, samozrejme že nie.

Po dlhšom študovaní prospektov a informácií sme si našli čosi akčné. Čosi, čo by nám umožnilo zažiť na ostrove voľačo, na čo by sme si aj po rokoch dobre pamätali. A čo by nám po hodinách pobytu iba na lodi umožnilo trochu si pretiahnuť telo. – Vybrali sme si exkurziu do slávneho zálivu MAGENS BAY. V prospekte sa písalo, že ide o „bay“, ktoré „National Geographic“ zaradilo medzi najkrajšie zálivy na svete. Fíha ! No veď uvidíme. Tešili sme sa na výlet navyše ešte aj preto, že návšteva zálivu bola spojená s člnkovaním po zálive, plážovaním na Magens Bay Beach a šnorcheľovaním na umelom Magens Bay Reef.

Krátka jazda mikrobusom, do ktorého sa postupne nazbieralo zo desať turistov, sa skončila pri drevenej chatke pod palmami. V polotieni nás už čakali dvaja mladí bieli inštruktori v bermudách, farebných firemných tričkách, farebných zrkadlových slnečných okuliaroch a bejzbolových čiapkach. Chlapec a dievča vyzerali veľmi motivačne a veľmi športovo. Inštruktori nás zoradili pri člnkoch do kruhu a začali nám napĺňať naše sny.

Mladí silno motivovaní inštruktori si iste mysleli, že túžime byť kvalitne inštruovaní. Dozvedeli sme sa, že more je slané, teda že voda v ňom nie je pitná. Prezradili nám, že v mori žije množstvo rýb a v jeho okolí množstvo vodných vtákov a na brehoch mnoho tropických rastlín a stromov. Asi desať minút inštruktori venovali rozprávaniu o histórii ostrova. Niektoré z pôvodných plantážnických rodín z Francúzska a Dánska sme si s nimi prebrali dôkladnejšie. Na záver historickej časti nás inštruktori šokovali informáciou, že St.Thomas je súčasťou US Virgin Islands a že už nepatrí Dánsku, ale USA. Po týchto mimoriadne cenných informáciách, ktoré nám zanietene predniesla mladá inštruktorka sa ku slovu dostal aj silno motivovaný mladý inštruktor. Veľmi podrobne nám popísal našu lodičku, oboznámil nás s jej jednotlivými časťami a chemicko-fyzikálnymi vlastnosťami materiálu, z ktorého bola zhotovená. Dozvedeli sme sa o tom, že aj pri jej ponorení do vody platí Archimedov zákon. Pripomenuli sme si v užitočnej historickej digresii i Archimedovu násilnú smrť. Potom sme sa venovali hydrodynamike a zákonitostiam morských prúdov. Odtiaľ, in medias res nás inštruktor voviedol do problematiky fyziológie ĺudského tela, s osobitým dôrazom na svaly, šľachy a kostru, ktorá sa zaťažuje pri člnkovaní. Následne už inštruktor začal s praktickou ukážkou pohybov pri správnom člnkovaní. Sadol si dokonca do jedného z člnov a na sucho na piesku si v ňom začlnkoval.

Po ňom sa k slovu dostala opäť mladá inštruktorka. Dôrazne nás upozornila na bezpečnostné predpisy pri pobyte v člnku, na signály, ktorými nás inštruktori budú riadiť pri pohybe na mori, na to, ako máme my spätne signalizovať zdravotné problémy. Vsunula tam aj malý prehľad chorôb, ktorými by sme nemali trpieť, ak si chceme začlnkovať a prehľad medikamentov, ktoré by sme mali mať v nepremokavom vreci na palube člna. Potom sa stručne venovala americkým zákonom, upravujúcim dopravu po vode rôznymi plavidlami. Osobitný dôraz položila na plavbu po mori a na právomoci Pobrežnej stráže USA pri jej usmerňovaní. Nasledoval malý praktický prehľad ekologickej legislatívy, so zreteľom na ochranu morského ekosystému a riziká, ktoré vznikajú pre prírodu pri člnkovaní.

Inštruktáž bola stručná, jasná a užitočná. Netrvala viac ako 70 minút. Nikdy na ňu nezabudneme. Na záver sme ešte preštudovali a podpísali niekoľko obsiahlejších textov s prehláseniami o tom, že sme si vedomí rizík člnkovania, že sme plne informovaní o všetkom, čo by sa medzi nebom a zemou mohlo stať a že prípadné nehody a škody idú plne na náš vrub.

Prešlo jeden a pol hodiny. Na a už sme redy. Naši spoluvýletníci sa valia so svojimi člnkami do mora. Okrem dvoch Poliakov a nás sú tu samí Američania. Ich odhadovaná váha je okolo 110 kíl na osobu-no klamali by sme, keby sme tvrdili, že niekto z Američanov mal viac ako 200 kg. Fantázia, už sa hojdáme na vlnách, -už plávame ! Tempo člnkovania je primerané váhe pasažierov. Inštruktori nás pomocou píšťaliek ženú do kŕdľa. Väčšina je na vode ťarbavá ako vyštopané husi. More v Magens Bay je pokojné. Nečudo, že sa napriek rozvážnemu pohybu náš kŕdlik pomerne rýchlo dostal azda aj sto metrov od brehu. Tu nás inštruktori zastavia a oboznamujú nás s najväčšou pikantériou zálivu – asi jeden-dva kilometre od nás je vo svahu postavený bungalov, v ktorom Hillary Clintonová trávila dovolenku po tom, čo sa do médií dostala šteklivá historka o Billovi Clintonovi a Monike Lewinskej. Tu teda chudinka liečila svoju ubolenú dušu. Za pomoci nádhernej prírody Magens Bay, dostatočného pitného režimu a rodinných právnikov sa jej to napokon-našťastie- podarilo. Americkí turisti túrujú svoje teleobjektívy na maximum a fotia v približne udanom smere pre istotu všetky vilky a bungalovy, ktoré sa tam nachádzajú.

Asi po 15 minútach na mori sa vraciame naspäť na breh. Odovzdávame člnky a zvyšnú hodinku na pláži máme sami pre seba. Skladáme si veci pri kuse betónu asi 10 metrov od mora, nasadzujeme šnorcheľ a ideme hľadať Magens Bay REEF. Útes nie je problém nájsť. Už sa nad ním hmýri skupina iných turistov. Ponorili sme sa pod hladinu. Ríf tvorili betónové zvyšky, najskôr z rozpadnutého móla, čo tu kedysi stálo. Podarilo sa nám uvidieť pod telami šnorcheľujúcich turistov aj zopár živých rybičiek.

Aký je záliv Magens Bay ? Nuž je ekselent, vandrfúl, grejt, fantastik, spektakulár, medžikal…-aspoň tak sme to v prospekte čítali a tak sa na tom na spiatočnej ceste do prístavu zhodli aj naši americkí spoluturisti. OK. Nech si ten St. Thomas a jeho grejt zálivy Američania v zdraví užívajú.

PORTORIKO

Portoriko je politicky i geograficky iná váhová kategória ako US Virgin Islands. Geograficky patrí medzi Veľké Antily a politicky im patrí väčšia miera autonómie ako majú Panenské ostrovy. Portoriko má 9104 km2 ale až 3,2 mil.obyvateľov. A mohlo ich mať o dvoch viac, lebo nás Američania v lietadle do San Juanu považovali tiež za Portorikáncov. Vraj sme im do tváre dosť podobní. Ak by nás však uvideli v plavkách, boli by o našom portorickom pôvode definitívne presvedčení.

Na Portoriku sme viackrát zakotvili s výletnými loďami, s ktorými sme absolvovali okružné plavby po Karibiku. Raz sme sem však aj prileteli lietadlom z New Yorku. Do hotela sme sa dostali až okolo polnoci resp. tesne na začiatku Štedrého dňa. Prekvapilo nás, že v recepcii hotela nebola žiadna vianočná výzdoba. Na recepcii nás prijal jeden starší dosť morózny pán. Pozreli sme sa na skrinku za ním a uvideli tam plaketu so šesťcípou Dávidovou hviezdou. Pochopili sme. Hotel, ktorý sme si rezervovali ako jeden z mála, ktoré boli na Vianoce voľné, bol židovský. Ostatné hotely, v rukách kresťanov-katolíkov, na Štedrý deň neubytovávali. Odišli sme do izby trochu si pospať a na druhý deň ráno ešte pred raňajkami sme išli hneď do hotelového bazéna. V bazéne bolo zopár hostí, ktorí sa v ňom čľapotali akoby nič, akoby žiadne Vianoce neboli. Keď sme sa započúvali do ich rozhovorov, zistili sme, že to nie je ani angličtina, ani španielčina ale že je to novohebrejčina. Manželia, čo plávali okolo, nás dokonca v hebrejčine aj pozdravili. Považovali nás za svojich. Za Židov. Nuž tak,- Portoriko je akási zvláštna krajina. Američania nás tu považovali za portorikánskych domorodcov a miestni Portorikánci za Židov. Len za Slovákov, ancijáša im, nás neoznačil nikto.

Po troche bazénového telocviku a hotelových raňajkách sme sa vybrali z hotela von k moru, na pláž. Bolo už pred obedom, no bolo akosi pochmúrne. Oceľovosivá obloha, sivotmavý piesok na pláži, temné morské vlny vyhadzovali na breh kusy drievok, rozbité škeble, trsy mŕtvych chalúh. V mori nebol nikto, len dvaja portorikánski výrastkovia išli po štrku tesne krajom mora a zopár oneskorených ranných bežcov trápilo svoje achylovky vo vlhkom piesku. Na celé toto nepríliš veselé vianočné karibské predstavenie dozerala opustená veža plavčíkov-záchranárov. Miesto bielej kapitulačnej zástavy však na veži viala od vetrov dotrhaná a vyblednutá červená zástavka. Pláže v San Juane asi nie sú na prežitie tropických karibských Vianoc tá správna destinácia.

Po obede sme zašli do centra portorickej metropoly. Historická španielska koloniálna štvrť je veľmi pekne obnovená. Prevládajú priečelia budov natreté teplými červenými, žltými, okrovými, pomarančovými a hnedými farbami, len sem-tam ich spestruje zelená, modrá či biela.

Po starom kolonizátorovi-Španielsku je v meste asi všetko, čo z estetického a historického hľadiska stojí za reč: bývalé sídlo guvernéra La Fortaleza /Palacio de Santa Catalina, zo 16. stor./, kostoly a katedrála Catedral Metropolitana Basilica des San Juan Bautista, tiež zo 16.stor./ historické budovy s obchodmi, galériami a butikmi na Calle del Cristo, a samozrejme aj pevnosť Castillo San Felipe del Morro na návrší nad Sitio Historico t.j. nad starým San Juanom alebo o kus ďalej najväčšia španielska pevnosť v Amerike – Castillo de San Cristóbal.

Po novom americkom kolonizátorovi je toho oveľa viac. Všetko je to však akési sivé, chladné, zaprášené, ošúchané. Betónové mosty, nadjazdy, podjazdy, diaľnice, obytné mrakodrapy a paneláky, byty s až bizarne mohutnými mrežami na oknách, nepríliš vábne plážové hotely…sú síce novšieho dáta ako je vek pevnosti San Felipe, no oproti nej vyzerajú dýchavične, ani čo by to boli predčasne zostarnutí neduživí feťáci.

Na pevnosti San Felipe nás fascinovala najmä kvalitne pokosená tráva na vnútorných nádvoriach. Pozývala si sadnúť či azda aj ľahnúť si na ňu a oddať sa duchu miesta a dôb, keď tu boli Španieli na vrchole sily a slávy. Neskôr sa však na tento ostrov ulakomili Američania a využijúc logistickú výhodu blízkosti vojnového zázemia, zvíťazili. Trofejou pre nich sú tri milióny nepríliš priateľských, občas dosť problémových Portorikáncov a obľúbený cieľ temer každého hurikánu, čo sa v Karibskom mori vyskytne. Za prevádzku vojenských zariadení, ktoré US Navy, US Air Fores a US Army na ostrove majú, platí vláda USA štedrou sociálnou pomocou, utlmujúcou rebélie domorodcov a neustálymi federálnymi dotáciami do obnovy každoročnými hurikánmi poškodenej infraštruktúry.

Pri potulkách po vynovenom starom meste nám do očí padlo množstvo štylizovaných vúdú bábik, predávaných ako suveníry pre turistov. Zaujímavé, že na Haiti ich nepredávali. Tam to nemajú pre turistov, ale pre serióznu vlastnú potrebu. A spotrebu.

Túlanie po meste sme ukončili najlepšie ako sa dalo. V prístave pre výletné lode sme našli ponukovú predajnu rumu Rio Rum. Rum tu tiekol voľne priam potokmi. /Aký to rozdiel oproti vyschnutej jordánskej Wádí Rum…/. Rum všelijakých miestnych značiek tu ponúkali v štamperlíkoch gratis na ochutnanie. Nie sme milovníci rumu, doma nás z neho dokonca striasa a tak sme si s obavami jeden štamperlík dali. – Bože, to bola fajnota. To bol mok. Sladká, jasná a čistá chuť cukrovej trstiny a prírodných prísad. Bože, ak je toto ten ozajstný pravý rum pre námorníkov, už sa nečudujeme, že ich to lákalo vydávať sa za ním na ďaleké plavby, plné nástrah a ťažkostí. Ak by takýto rum ponúkali na Marse, už sú tam dávno marťanské kanály plné opitých námorníkov.

Ako sme už uviedli, v Portoriku sme boli viackrát. Väčšinou sme tu iba tranzitovali z lietadla na loď alebo naopak. Ak sa to pomestilo do časového rozvrhu, zašli sme aj do San Juanu alebo si spravili výlet na vidiek a do hôr. Najkrajšie veci sme videli v Národnom parku El Junque, -samozrejme boli to naše obľúbené tropické vodopády. Videli sme aj Mosquito Bay, kde občas vidieť vo vode žiariť bio-luminiscentné mikroorganizmy. Bohužiaľ, tak ako na St.Croix, ani na Portoriku sme ich žiariť nevideli. Opäť sme si na to nevybrali ten najlepší čas.

Kedy je ten najlepší čas navštíviť Portoriko ? Nuž buď nikdy /ak nemáte radi americký neokolonializmus/, alebo vždy, ak vám je na ostrove z hľadiska politiky všetko jedno. V tom druhom prípade si na ostrove stále čosi nájdete-počas chladnejších zimných dní výlety do El Junque, počas teplých dní plážovanie na Flamenco Beach alebo Sun Bay, počas hurikánovej sezóny máte tie najlepšie podmienky na katastrofický turizmus a výcvik v technikách prežitia.

A ak ste milovníci rumu, potom je pre vás Portoriko a celý Karibik miestom na celoročné plnohodnotné vyžitie. A na nekonečnú sebarealizáciu.

/Autorom foto je autor textu/.