zemegula

O ĽUĎOCH Z PLANÉTY SÍRIUS

Tuarégovia boli za nami. Dogoni pred nami. Od mesta Mopti / pozri predchádzajúcu kapitolu / ku útesom BANDIAGARA pri hranici s Burkina Faso je to asi 50-60 km. Útesy sú pozostatkom minulej činnosti rieky Niger. V týchto strminách – na relatívne bezpečnom mieste, chrániacom pred nájazdníkmi zo Sahary, si svoje bizarné obydlia vybudovalo etnikum DOGONOV. Dnes sa ich počet odhaduje na asi 200 tisíc ľudí. V 20.storočí si obydlia spod kamenných previsov a z útesov preniesli na savanu pod nimi. Tu sa teraz tiahne pás dogonských dedín, kopírujúci pôvodné skalné osady vysoko v horách nad dnešnými dedinami.

Skalné obydlia sú dnes už takmer všetky opustené. UNESCO a vláda Mali sa ich však snaží konzervovať, lebo sú obrovským lákadlom pre zahraničných turistov. Turisti prechádzajú krajom Dogonov na rôzne dlhých peších trekoch. Aj my sme tak urobili.

Skôr, ako sme sa na trek pustili, navštívili sme dedinu SONGHO, ktorá je z etnokulturálneho hľadiska prechodom ku kultúre Dogonov. Dedina leží na úpätí skalných svahov, lemujúcich náhornú plošinu Bandiagara. Nie je turistom neznáma. Svedčí o tom pár murovaných ubytovacích chatiek pri vstupe do dediny a informačná tabuľa, oboznamujúca stručne s kultúrou tunajšieho etnika. Púšťame sa pomedzi domy po hrboľatej úzkej cestičke smerom ku návršiu nad dedinou. Po ceste sa ku nám pridáva kŕdeľ deťúreniec. Nás viac ako títo malí žobráčikovia zaujímajú dospelí dedinčania s plátenými čapičkami na hlavách. Vyzerajú v nich ako vlk s čepcom prezlečeným za starú mamu. /Cestou naspäť však neodoláme a jednu takúto čapičku v bielomodrých farbách si kúpime/.

Na kopci nad dedinou chodník končí pri masívnej a hladkej skalnej stene. Z malej plošiny pri nej máme dedinu ako na dlani. Domorodý sprievodca však odkláňa náš zrak na nástenné maľby, ktoré sú na skale nanesené. Znázorňujú ľudské a zvieracie figúry, symboly rastlín a čohosi podobného duchom a vesmírnym telesám.

Sprievodca vraví, že na stene je znázornená celá kozmológia, antropogenéza a história Dogonov. Od čias, keď prileteli na planétu Zem z planétky, obiehajúcej okolo hviezdy SÍRIUS cez obdobie, keď sa usídlili neďaleko Nigeru na plošine a útesoch Bandiagary až po dnešok. Na obrazcoch sú zaznačení aj všetci významní náčelníci dediny a víťazi tínedžerských iniciačných obradov. Iniciačné obrady chlapcov, keď sa výrastkovia prijímajú do spoločnosti mužov sa tu konajú každý rok. Aby mohli byť chlapci považovaní za mužov, musia splniť viacero úloh. Jednou z posledných úloh je vybehnúť do strmého kopca ku tejto skalnej stene. Ten, kto na kopec dobehne ako prvý sa stáva akýmsi mládeneckým richtárom a môže si v daný rok prednostne medzi dievkami vybrať svoju nevestu. Na skalu sa namaľuje jeho symbolické vyobrazenie resp. meno.

Maľby na stene sú v podozrivo dobrom stave. Sprievodca vysvetľuje, že síce zväčša pochádzajú z veľmi starých dôb, no dedinčania ich z úcty k predkom pravidelne obnovujú. Ahá.

Informácia o vesmírnom pôvode Dogonov z planéty Sírius zvýšila v našich očiach ich prestíž. Už sme nevedeli vydržať, ako to bude vyzerať v osadách pravých Dogonov na horskej plošine. Autokar sa začal po krkolomných serpentínach pomaly šplhať do kopca. Cesta viedla popri skalných útvaroch, popod suchomilné staré stromy a suchú trávu-až sa pri ceste začali objavovať malé terasové políčka s obilninami a zeleninou. Hoci bol podvečer, na políčkach ešte pracovali dogonské ženičky. Parcelky ohradené skalnými múrikmi boli starostlivo obrobené. Úroda na nich však nebola iba výsledkom usilovnosti týchto roľníčok, ale aj ich predkov. Bola a je výsledkom práce generácií Dogonov, ktorí si sem medzi neúrodné skaly prinášali hlinu na chrbtoch v košoch zo savany. Robili tak predovšetkým po veľkých záplavách, keď takmer až pod bandiagarské útesy naplavili vody Nigeru úrodné riečne bahno.

Autobusík dosiahol svoj cieľ. Zastal na relatívne rovnom priestranstve pred turistickou ubytovňou. Vystupujeme z neho a lúčime sa s ním na dve noci. Autobusík sa vráti dolu na savanu a presunie sa o pár desiatok kilometrov ďalej, kde na nás po našom trekingu krajom Dogonov pekne počká.

Berieme si svoju batožinu a v podvečernom šere kráčame po chodníčku cez vysokohorskú step v ústrety Dogonom. Asi po polhodine sa dostávame medzi skaly. Odtiaľto pomaly opatrne zostupujeme, svietiac si na chodníček pred nami čelovými baterkami. Miestami sa musíme pridŕžať bočných skál či konárov, občas musíme preskočiť nejakú prekážku. Napokon však asi po dvoch hodinách dosahujeme cieľ „Begnemato“- sme v horskej dedine Dogonov. Víta nás slabé svetlo zo žiarovky poháňanej autobatériou. Vieme, že budeme nocovať v malých rýchlorozkladacích stanoch, len sa ešte nedohodlo miesto stanovania. Už je to však jasné-budeme stanovať na plochých hlinených strechách dogonských domov. Dostávame „svoju strechu“, šuchceme sa v tme po schodoch na ňu, rozkladáme stan a líhame si do neho a takmer ihneď od únavy zaspávame.

Ráno nás prebúdzajú typicky dedinské zvuky: kikiríkanie kohútov, bučanie kráv a mékanie kozičiek. Takmer zabúdame, že nie sme na pohronských lazoch ale v Afrike, medzi Dogonmi. Slnko však z minúty na minútu silnejšie hreje a tak je jasné, kde sa nachádzame. Dávame si branch -obedoraňajky a tešíme sa na pobyt u Dogonov. Začína ho prehliadka dedinky. Chodíme popri domčekoch, nakúkame do ich vnútra a vchádzame na dvorčeky, kde už ženy v plnom švungu pripravujú potraviny na obed. Najčastejšie niečo tlčú v drevených šiafikoch či mažiaroch. Popod nohy sa nám pancú malé vrtké sliepočky a neposedné kozliatka.

V strede dediny sú dve obecné budovy. Jednou je jednopriestorová škola, Je prázdna, všetky deti totiž behajú okolo nás. Druhou budovou je jednoduchý kresťanský katolícky kostol. Zvonku je jediným znamením, že ide naozaj o kostol, strohý kríž. Miestny sprievodca nám kostol otvára. Je v ňom pološero. Rozoznávame v ňom však farebný obraz Madony s dieťaťom, znovu kríž, sviečky a tabuľu s rozpisom cirkevného kalendára. Interiér kostola je biblický. Pripomína maštaľku, v ktorej sa kedysi v Betleheme kedysi narodil malý Ježiško. Atmosféru biblickosti podčiarkuje starý figovník pred kostolom.

Po výdatnom predkrme v kostole naše duše ale ešte čaká hlavná porcia duchovna. Na kamenistej plošine nad dedinou sa začína folklórne vystúpenie dedinčanov. Zúčastňuje sa na ňom zjavne celá mužská populácia tejto dogonskej obce. Prichádzajú na plošinu k nám z viacerých uličiek v menších skupinkách. Majú na sebe nádherné farebné kostýmy. Na hlavách všelijaké perá a chocholy, na tvárach majú mnohí z nich masky. Zopár Dogonov sa pohybuje dokonca na chodúľoch. Hudobníci bubnujú a trúbia, tanečníci dupkajú v rôzne choreograficky poňatých tvaroch, mávajú akýmisi symbolickými zbraňami, vydávajú miestami oslavné, miestami hrozivé zvuky. Tlieskame a tlieskame, až máme z toho vyštípané dlane. Potom sa k tanečníkom pridávame a na záver sa za malý poplatok s Dogonmi fotíme. Sme spokojní.

Takto si beloch predstavuje Afriku-on stojí na zemi v krátkych nohaviciach, kaki košeli a a cestovateľskom klobúku a čierni divosi okolo neho dupocú do kruhu v pestrofarebnom necivilizovanom ošatení a hrôzostrašnými maskami na tvárach. Fajn. Predstavenie končí a jeden zo spotených divochov si vyberá z príručnej chladničky plechovku kola-koly.

Ešte trochu špacírovania sa medzi skalami nad dogonskou dedinou a potom večera, trochu ponocovania pri miestnom pive a šup do stanu. Treba sa vyspať, lebo zajtra nás čaká riadny zaberák. Treking.

Po raňajkách schádzame z horskej dogonskej dediny dolu na savanu, medzi trochu civilizovanejších Dogonov. Tí si tu na rovine pod korunami baobabov postavili celkom parádne domce. Dediny sú pomerne husto jedna vedľa druhej a nad každou je na útese jej historický pendant-pôvodná osada s domčekmi pod skalnými prevismi.

Len čo sme sa vydali na pochod savanou popod útes, už sa okolo nás začali trúsiť motorkári, ponúkajúci lacný odvoz pre lenivejších turistov. Objavil sa aj iný chytrák-na káričke, ťahanej oslíkom. Ponúkal za malý poplatok odvoz batožiny. To sme využili aj my. Voľnejšiemu sa v trópoch ľahšie kráča. Jeden náš český spolucestovateľ však s povozníkom urobil onakvejšiu dohodu – zaplatil mu za to, že sa na káričke odvezie aj on sám. O chvíľu už oslík aj s Čechom cupital popri nás a čehún sa na nás posmešne vyškieral. Slovenský pánbožko ho však onedlho potrestal. Asi o pol hodiny prišli na preťaženého oslíka žalúdočné dúly, vypustil počas jazdy zo zadku smradľavú sprchu a milého Čecha celého okakal. Dobehli sme ho pri jednej artézskej studni, kde sa od oslieho hovienka pokúšal ako-tak umyť. Ani po očiste sa však medzi nás-chodcov nezaradil. Najal si motorkára a už ho nebolo.

My sme si trek čestne odšliapali. A urobili sme dobre, sa nám scenérie z krajiny Dogonov, ktoré sme pri tom videli, vracajú často v našich snoch alebo mimovoľných spomienkach. Táto expedícia do Západnej Afriky bola asi rok potom, ako sme dostali prvú mozgovú porážku. Už sme sa z nej viac-menej vystrábili, no zostalo nám občasné vertigo a menej isté nohy. Kondícia nadobudnutá chodením po lazníckych írekoch, po tatrách a po svete sa však na rovinatej savane prejavila a postupne sme za sebou nechávali zdravých a oveľa mladších chlapov.

Podstatnejšia než šliapačka bola však pozeračka. Svet okolo nás bol dedinsky malebný, pokojný až selankový. S výnimkou jedinej príhody, keď medzi nás turistov podišla domorodá žena s dieťatkom v náručí, Bolo choré a ona so slzami v očiach pýtala od nás nejakú „juropián medsin“ aby mu pomohla. Jeden z nás, lekár, dieťa zbežne zdiagnostikoval a daroval jej niečo proti žalúdočným problémom /- nedajbože týfusu…/. Tunajší ľudia vraj ešte nie sú voči liekom, napr. antibiotikám rezistentí a tak tu už jedna-dve tabletky penicilínu môže spôsobiť divy.

Kráčame ďalej a obdivujeme čudné stromy, ktoré sme nikde inde nevideli. Sú akoby krížencami baobabov a paliem. Ktovie, ako sa volajú.

Odbočujeme na paralelnú cestičku, vedúcu popri miestnej škole. Nazeráme cez okno do triedy. V momente vyvoláme rozpad vyučovania. V okne sa tlačí celá trieda detí aj spolu s učiteľkou. Ponúkame im zopár lentiliek. Chceme dať každému jednu, no prirodzený zákon víťazenia silnejšieho sa opäť prejaví. Niektorí zhrabnú z našej ruky nielen svoju lentilku ale aj cudziu, priamo z ruky slabších spolužiakov.

Ideme popri obecných artézskych studniach. Všade, v každej dedine, sú to centrá sociálnej komunikácie a centrá života. Ľudia sa pri nich zhlukujú ako na kresťanskej pobožnosti. Berú si vodu do plastových kanistier, vedier, pijú z hrnčekov, špliechajú sa navzájom. Artézske studne však poskytujú blahodarnú vlahu aj pre dogonské políčka. Najmä pre hriadky s rozličnou zeleninou. Obilniny ju už veľmi nepotrebujú. Je totiž práve žatva. Ženy pracujú pri sušení a uskladňovaní obilia.

V jednej z dedín /asi Ende/ je pri turistickom chodníku reštaurácia s oddychovými ležadlami a pár chatiek pre tých, čo by tu chceli prenocovať. Kupujeme si chladenú vodu, trochu sa natiahneme na ležadlá a hlavne poskytneme telu tieň a ochranu pred spaľujúcim tropickým slnkom.

Po hodinke odpočinku sa znovu vydávame na cestu. Podvečer konečne vchádzame do cieľovej dediny TELI. Mierime do ubytovacieho hostinca. No -ubytovacieho: ubytovanie máme zase v stanoch na streche reštaurácie…Skladáme si tu batožinu, osviežime sa a potom smerujeme uličkou do kopca, pod svah, kde asi dvesto metrov takmer kolmo nahor stoja hlinené obydlia, vybudované pod skalným previsom. Domčeky sú čarokrásne, väčšinou žltohnedé, zvonku obnovené no neobývané. Napriek tomu plnia pre dedinčanov veľmi dôležitú funkciu -sú magnetom pre veľké biele tučné červíky = pre bohatých solventných turistov, poskytujúcich dedinčanom sporadicky aký-taký príjem.

Vnútrajšok starých domorodých domčekov je prázdny, nezaujímavý, Atraktivita opustených dogonských obydlí spočíva v ich exteriéri a v rozprávkovom umiestnení v takmer nedostupnom teréne. Z okienok domčekov je výborný výhľad na celú dedinu. Na školu a na veľkú z hliny umiesenú dedinskú mešitu.

Pôvodný animizmus prestáva byť dominantným prvkom duchovného sveta Dogonov a nahrádza ho monoteistické náboženstvo či už v podobe kresťanstva alebo v podobe islamu. Mrzí nás to, ale islam je v zápase o duše Dogonov šikovnejší ako kresťanstvo. Víťazí tu na západe Afriky práve tak ako v Západnej Európe.

Vraciame sa do ubytovacej reštaurácie. Majiteľ nám na našu počesť upiekol na večeru kozliatko a niekoľko sliepok. Sedíme pri pahrebe, na ktorej sa opeká ďalšia nešťastná sliepka, napchávame sa horúcim mäsom, schladzujeme pivom a politizujeme na tému súčasných problémov Afriky, sveta a vesmíru. Veď tie reči pri grile, pivku a ohníku poznáte…

Noc v stane je trochu krušná. Takmer celý čas totiž po dedine mečia kozy a bučia kravy. Človek to vydrží hodinu, dve a azda aj tri. No keď to trvá štvrtú a piatu hodinu, tak to je už do zúfania. Sme ale tak plní zážitkov a máme po trekingu tak unavené nohy, že napriek mekotu a bučaniu predsa len občas zadriememe.

V spomienkach na krajinu Dogonov je tento mekot či bučanie iba detail, taľafatka. Od Dogonov odchádzame s pamäťovou stopou plnou farieb, vôní a tvarov. S pamäťovou stopou, ktorá nadosmrti bude ozdobou našej „mentálnej knižnice“.