zemegula

PO STOPÁCH ZLOČINCOV

Francúzska Guyana – Caynne nie je samostatný štát. Nie je to teda ani členský štát OSN. Je to iba francúzske zámorské územie, zámorský department – najväčšia francúzska kolónia v celej Amerike. Prečo jej tu napriek tomu venujeme toľkú pozornosť, dokonca samostatnú kapitolu ? – Jednoducho preto, že ide o geograficky, spoločensky, prírodne i etnicky samostatný celok, o krajinu, ktorá skôr či neskôr vybojuje s Francúzskom víťazný boj a stane sa samostatným štátom. Nazdáme sa, že to navyše dlho nepotrvá. Nie desaťročia, možno iba najbližšie roky. Taká je naša prognóza.

Francúzska Guyana- Cayenne /ďalej už len Cayenne/ má rozlohu 83 534 km2 a asi 300 tisíc obyvateľov. Je iba o trochu menšia ako Portugalsko ale väčšia ako Česká republika, no veľmi riedko osídlená. Populačný prírastok je tu však veľmi vysoký a tak dlho nepotrvá a v Cayenne bude žiť pol milióna obyvateľov. A to už bude masa, ktorá sa neuspokojí s autonómiou na úrovni francúzskeho departmentu. Hlavným mestom krajiny je Cayenne-po slovensky spisovne Kajen so 60 tisíc obyvateľmi.

Cayenne sme navštívili v rámci expedície do bývalej britskej, holandskej a francúzskej Guyany a na Diabolské ostrovy. Do Cayenne sme prileteli z Európy a párkrát tu v Kajene prenocovali. Poznáme vcelku dobre hlavné mesto, mesto Kourou a blízke Diabolské ostrovy. Tu popisujeme tiež to, čo sme videli a zažili v malom pohraničnom mestečku St. Laurent pri rieke Moroni. Po tejto rieke sme na malých motorových člnoch /v havarijnom stave/ preplávali rieku a vylodili sa v Suriname-bývalej kolónii Holandská Guyana. Kapitola zhrňuje naše príhody, skúsenosti a pocity z tejto nedlhej ale poučnej cesty.

Po prílete do Kajenu sme sa ubytovali v priemernom hoteli na hlavnej ulici -ktorý však bol jedným z najlepších v meste. Ako vždy, len čo sme položili na izbe batožinu, už sme aj utekali do mesta uloviť prvé dojmy. Bol už súmrak, ale to neprekážalo-naopak, dotváralo atmosféru karibského mestečka.

Budovy v meste sú zväčša drevené, dvoj-trojposchodové, vymaľované pestrými kreolskými farbami. Mestský park v strede Kajenu sa podobá skôr na palmérium, nie na park. Nepríliš ďaleko od seba sú všetky dôležité budovy pre chod metropoly ale aj celej krajiny: mestská radnica, biskupská katedrála, stĺporadím zdobená budova prefektúry, regionálny parlament. Hlavná ulica mesta končí pri návrší nad prístavom. Je na ňom vojenský pamätník, maják a kaplnka. Mesto má jednoducho všetky propriety, dôležité pre svoje fungovanie.

Jednou z takýchto existenčne nevyhnutných vecí je aj kvalitná reštaurácia v centre. Z okien takejto reštaurácie páni, poťahujúci za dôležité nitky chodu mesta pozerajú na svoj ľud a zajedajú a zapíjajú svoj pocit nadradenosti chutným jedlom a pitivom. Takúto reštauráciu-redutu, majú samozrejme aj v Kajene. Boli sme to v nej vyskúšať. Na hviezdičku od Michelina to tam nebolo, ale pochutnali sme si.

Na druhý deň sme zmenili vzduch. Odišli sme do tretieho najväčšieho mesta krajiny – do KOUROU / asi 30 tis.obyvateľov/. Čakala nás tu rovnaká drevená architektúra, azda trochu menej koloniálna a trochu viac typizovaná, pripomínajúca typizované nájomné bývanie pre dôležité pracovné sily v meste a v blízkom kozmickom stredisku.

V KOUROU je totiž dôležitá vec-je tu kozmické stredisko európskej vesmírnej agentúry. Z KOUROU vypúšťajú do vesmíru /donedávna hlavne pomocou ruských nosných rakiet/ satelity a sondy, vyvinuté a platené z prostriedkov členských krajín vesmírnej agentúry. Slovensko v agentúre dlho malo iba pridružené členstvo /so zľavneným členským príspevkom/, ktoré mu ale bránilo plnoprávne sa podieľať na činnosti agentúry. V poslednom čase pod tlakom našich ambicióznych výskumníkov a vedcov sa veci trochu pohli dopredu. Naša zástava na vlajkosláve pred hlavným vchodom do agentúry už teda nebude jedinou známkou, že aj Slovensko je v EU a že má tiež aké-také „vesmírne ciele“.

V KOUROU má drvivá väčšina obyvateľov tmavú pleť. Nevyzerá to na výskumných pracovníkov agentúry, skôr svojím vzhľadom a pouličnou aktivitou pripomínajú imigrantov, sústredených v blízkom utečeneckom tábore. Dôležité pozície, dokonca aj v prístave a pri obsluhe lodí, hrajú kreoli alebo priamo Francúzi. Všímali sme si ich, lebo z prístavu KOUROU sme vyplávali na asi 1 hodinovú plavbu na blízke Diabolské ostrovy.

DIABOLSKÉ OSTROVY

Diabolské ostrovy v skutočnosti nie sú „diabolské“ ostrovy – ale „Ostrovy spásy“ – po francúzsky ILES DU SALUT. Skladajú sa z troch hlavných ostrovov: Kráľovského ostrova /Ile Royale/, ktorý je najväčší, Jozefovho ostrova /Ile Saint Joseph/, ktorý je druhý najväčší a konečne aj ostrova, ktorý dal celému súostroviu diabolskú prezývku – z vlastného Diabolského ostrova /Ile du Diable/, ktorý je najmenší. Všetky tri ostrovy spolu majú rozlohu asi 0,62 km2. Sú sopečného pôvodu, dnes prevažne porastené tropickou džungľou a palmovými hájmi. Ostrovmi spásy ich samozrejme nenazvali väzni zo smutnoslávnej trestaneckej kolónie ale misionári, ktorí sem z asi 15 km vzdialeného amerického kontinentu v 16-17. storočí utiekli pred prenasledovaním a epidémiami.

V 18.-20.storočí bola na ostrove Ile Royale funkčná trestanecká kolónia. Boli tu internovaní mnohí slávni zločinci, ale boli tu väznení aj nevinní ľudia, obete justičných omylov či obete politického boja alebo rasovej diskriminácie. Za všetkých spomeňme z rasových dôvodov za špionáž odsúdeného ALFREDa DREYFUSa a autora slávneho románu „MOTÝĽ“ HENRI CHARRIÉRA. Väčšina budov, v ktorých boli cely väzňov už podlieha zubu času a sile tropickej vegetácie, no zopár budov bolo obnovených-zvonku i zvnútra. Vzorne je rekonštruovaná najmä budova riaditeľstva väznice, v ktorej je dnes múzeum. Vo vitrínach je plno zaujímavých dokumentov a predmetov zo smutného obdobia konca 19. a začiatku 20.storočia. Cítiť za nimi smútok, bolesť, krv ale aj odhodlanie prežiť tu v „diabolských“ podmienkach čo najdlhšie. Návštevník by sa mal zastaviť práve tu v múzeu a potom zorientovaný pochodiť po rozvalinách lazaretu, po obnovených celách väzenských budov, po cintoríne, kde skončili tí, čo nevydržali. Treba tiež zájsť do dreveného väzenského kostola a na buzerplac, kde sa konali nástupy väzňov ale i popravy gilotínou.

Vlastný diabolský ostrov Ile du Diable je iba pár desiatok metrov od kráľovského ostrova. V minulosti na ňom bolo iba zopár budov, ktoré dnes už zarástli tropickou vegetáciou. Hoci je ostrov veľmi blízko hlavnému ostrovu, medzi oboma v prielive sú veľmi dravé prúdy. Pri pokuse o útek, pri ich prekonávaní vraj zomrelo veľa väzňov.

Dnes je súostrovie vychytenou destináciou turistov výletných lodí plaviacich sa po Karibiku alebo okolo Južnej Ameriky. Najväčšie výletné lode sem nechodia, lebo by ich cca 40 hektárový ostrov s jednou reštauráciou asi všetkých nepojal. Menšie lode a jachty však radi kotvia pri brehoch ostrova. Pri návšteve na ostrovoch sme napríklad stretli turistov z našej obľúbenej jachty SILVER SPIRIT.

Turistov zo zakotvenej lode sem priviezol ľahký motorový záchranný čln /tender boat/. Turisti išli do múzea a reštaurácie a my sme sa s dvoma námorníkmi, čo zostali pri člne pustili do reči. Skôr než sme začali spomínať na náš pobyt na Silver Spirite, sme sa predstavili ako tunajší väzni. Asi sme tak aj vyzerali, lebo námorníci nám to s malým zaváhaním uverili…

Počas nášho pobytu pristál na ostrove aj parádny francúzsky policajný vrtuľník, ktorým sa sem do turistickej reštaurácie prišiel naobedovať pán prefekt. Vraj to robí pravidelne-aby mal pilot nalietaný povinný počet hodín.- Rovnaký systém a rovnaké triky. Všade na svete.

Reštaurácia a malý hotel, poskytujúci celkom nóbl ubytovanie je na najvyššej časti kráľovského ostrova. Sú odtiaľto pekné výhľady na more i na pobrežie. Okolie je upravené do parku, plného tropických kvetín a krov.

V blízkosti reštaurácie je pôvodná vodná cisterna, slúžiaca pre väznicu ako zásobáreň vody na pitie i na hasenie. Betónová cisterna obdĺžnikového tvaru pomaly zarastá vegetáciou. Žije v nej plno jašteríc, žiab, možno aj hadov. Nie sú to ale jediné zvery, čo na ostrove žijú. Väčšina ostrovov je, ako sme už spomenuli porastená džungľou a hájmi kokosových paliem. Toto je raj pre tunajšiu pomerne početnú faunu. Stihli sme si z nej nafotiť opičku a veľkého hlodavca podobného kapibare.

Okolo Ile Royale vedie nespevnený prechádzkový chodník. Miestami schádza na pobrežie, miestami vniká do hustého džungľového porastu. Tu a tam sú z neho pekné výhľad na more a za jasného počasia aj na Kourou a pevninu.

Miestami je ale aj dosť nebezpečný. Je to tam, kde sa nad ním skláňajú kokosové palmy a občas púšťajú na zem smrtiace orechové „bomby“. Využili sme jedno z takýchto zákutí a ostrými skalami sme si otvorili dva orechy s čerstvou kokosovou šťavou. Bola fajná.

Na cesty po svete sa vydávajú rôzni ľudia a mnohí z nich si z ciest domov zvláčajú tie najbizarnejšie kuriozity. Na Diabolských ostrovoch sme boli s chlapíkom,-tak sa nám vidí, že z Dunajskej Lužnej, ktorý si z ciest po svete nosil domov tehly z miestnych historických stavieb. Pomáhali sme mu, aby si z rozvalín väznice priniesol čo najcharakteristickejší kus pamiatky. Podarilo sa nám nájsť mu tehlu, čo mala pekný ornament a datovanie roku vypálenia. Dnes mu tehla z Diabolského ostrova iste zdobí múrik, ktorý si z takýchto cestovateľských pamiatok vybudoval okolo vonkajšieho kozubu na grilovanie.

Po návrate na americkú pevninu sme potom z Kajenu zamierili na sever, ku hraniciam Cayenne so susedným Surinamom. Cesta po asfaltke bola lemovaná tropickými húštinami, plantážami kokosovej palmy ale aj skromnými pasienkami, kde sa pásol hovädzí dobytok. Častým spoločníkom asfaltky boli kanály, riečky a mosty. Napokon sme dosiahli hraničné mesto SAINT LAURENT DU MARONI /50 tis. obyv./. Mesto je druhé najväčšie po Kajene. Vzniklo a rozvíjalo sa podobne ako Diabolské ostrovy-v spojitosti s ďalším obrovským francúzskym väzenským komplexom. Dokonca najväčším francúzskym väzením v Amerike.

Mesto St.Laurent využíva svoju polohu pri splavnej rieke MARONI na obchodnú výmenu so Surinamom a nepriamo aj s Guyanou. Tu sme si pozreli čiastočne rekonštruované väzenské budovy-bolo to kedysi mesto v meste pre tisíce väzňov. Hrozné, koľko zlých ľudí strážilo zlých ľudí. Priemysel zla…

V malom prístave na rieke Maroni sme sa chystali nasadnúť do člnov a preplaviť sa do surinamského mesta Albina. Ešte predtým sme museli prejsť colnou a pasovou kontrolou. Ospalý černoch v rozgajdanej košeli lenivo zobral do rúk náš pas a chcel svoj štempel buchnúť do stredu čistej stránky. To je vec, ktorú takí cestovatelia ako my, doslova neznášajú. Poprosili sme teda rýchlo pána černocha o láskavosť – aby dal pečiatku na niektorú z použitých stránok, kde je ešte dosť voľného miesta. Černoch arogantne a bez slova pečiatku aj tak dal na čistú stránku. Vzali sme si od neho pas do rúk a s poznámkou na margo jeho vynikajúcej angličtiny sme odišli preč a sadli si do pripraveného člna. O pár sekúnd sa bachratý rozgajdaný černoch vynoril zo svojho domčeka a začal hľadať toho cudzinca, čo mu vraj vynadal. Našťastie v polospánku, v akom pracoval, si našu tvár nezapamätal a tak napokon mávol rukou a člny do Surinamu mohli odštartovať.

Boli to teda člny-jedna radosť. Do obidvoch tieklo a náš čln trpel dokonca neustálou poruchou motora. Francúzsky zámorský department sa na záver „blysol“ „európskou“ úrovňou svojej polície a svojej vodnej dopravy. Excelentné-tak ako výsledok La Grande Armée pri Waterloo.

Svet sa mení. Francúzov nahrádzajú Afričania a Slovákov Ukrajinci. Galeje nahradila kolúzna väzba. Gilotínu zase tepláková bunda. Kriminalizácia politických oponentov a zneužívanie úradnej moci sa však v zásade nemenia. Sú súčasťou nášho globálneho sveta. Na Diabolských ostrovoch, i v krajine, kde leží sedlo Besník, sedlo Čertovica a osada Krvavé šenky. – Hádajte, o akú krajinu ide…

/Autorom foto je autor textu/.