zemegula

O SLOVENSKO-SURINAMSKEJ DRUŽBE

Surinam bol pre nás príjemné prekvapenie. Krajina predtým známa ako Holandská Guyana sa blysla nádhernou drevenou architektúrou hlavného mesta /na listine kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO/, pôsobivou prírodou, tvorenou džungľou, vodopádmi a morom, no tiež niektorými skvelými ľuďmi.

Surinam má 163 821 km2 a 600 tisíc obyvateľov. Je teda dvakrát väčší ako jeho francúzsky sused Cayenne – pokiaľ ide o plochu krajiny a vlastne aj pokiaľ ide o počet obyvateľov. Hlavné mesto Paramaribo má 250 tisíc obyvateľov. Žije v ňom takmer polovica populácie krajiny. Leží pri rieke SURINAME, ktorá dala meno celej krajine. Krajinu zo severozápadu ohraničuje veľrieka COURANTYNE /tvoriaca hranicu s Guyanou/ a s juhovýchodu rieka MARONI, tvoriaca hranicu s Cayenne, teda s Francúzskou Guyanou. Voda obklopuje Surinam z troch strán. Iba z juhu je Brazília a jeho ťažko preniknuteľný Amazonský prales a vrchoviny Národného parku Tumucumaque. Park trochu nadväzuje na vnútrozemský surinamské prírodné rezervácie Sipaliwini Savanna, De Haan a Central Surinam. Na severe pri mori sú v Suriname dažďové pralesy, v strede a na vysočinách juhu zase savany.

Bohužiaľ, my sme zo savanovej časti Surinamu nič nevideli. Navštívili sme iba hlavné mesto Paramaribo, okolie jeho hlinikárne, bane na zlato v džungli a krásny vodopád v prírodnej rezervácii Brownsberg.

PARAMARIBO je mesto väčšie ako Košice a menšie ako Bratislava, no má enormný demografický rast. Takže nepotrvá dlho a prehupne sa cez pol milióna. Nás šokovalo toto mesto svojou zachovalou resp. veľmi kvalitne a veľkoryso, pod dohľadom UNESCO rekonštruovanou drevenou architektúrou.

V jednom z takýchto rekonštruovaných drevených domov sme mali aj svoj hotel. Bol peši dostupný do centra mesta, na hlavné ulice, do mestského parku s historickými pamiatkami i ku morskému pobrežiu.

Opäť netrvalo dlho a už sme mašírovali po meste, voľní ako vtáci-iba s najnutnejším vybavením. Zašli sme ku pozoruhodnej budove Prezidentského paláca. Odtiaľ sme zamierili ku veži, čo je súčasťou ministerstva financií a ústredného daňového úradu. Veža daniarom asi slúži na lepší dohľad nad potenciálnymi daňovými delikventmi. Prišli sme aj ku málovýraznej stavbe parlamentu. s nevkusným takmer reklamným nápisom „Národné zhromaždenie“. Naopak, kaštieľ a jeho nádvorie, kde sídlil holandský guvernér, je svojou fasádou z pohľadových tehál akoby prenesený z den Haagu. Dnes je v ňom múzeum.

Najväčší vizuálny pôžitok sme ale mali pri budove miestnej baziliky sv.Petra a Pavla,- najvyššieho dreveného kostola na svete. Fotogenická budova je so štíhlou vežou musí prekvapiť aj skúsenejšieho cestovateľa, nielen bežného návštevníka Paramariba.

Drevené budovy, náročne a draho rekonštruované sú na viacerých miestach v historickom centre. Jedna z nich pripomínajúca veľký evanjelický kostol na Panenskej ulici v Bratislave je ústredná židovská synagóga Surinamu. Židov je síce v krajine iba zopár, no svätostánok majú veľkolepý,-odráža skôr ich neformálnu moc a vplyv v časoch holandskej koloniálnej nadvlády než aktuálnu početnosť náboženskej obce.

Z dreva sa v Paramaribe stavia doposiaľ. Dokonca sa stavia i štýlom, pripomínajúcim pôvodné historické stavby. Jedným z príkladov takejto výstavby je budova hlavnej paramaribskej mešity. Počet moslimov na rozdiel od počtu židov však v Paramaribe dosť rýchlo rastie.

Paramaribo – to samozrejme nie je len historické centrum, ale aj širšie centrum s už modernými domami postavenými zo súčasných materiálov. betónu, tvárnic, skla, ocele a hliníka. Išli sme vedľa jednej takejto pozoruhodnej modernej budovy: sídlila v nej, ako inak, banka a v podobnej budove vedľa nej zase veľká reštaurácia McDonalda.

Skúsili sme prehliadku mesta z iného konca. Trochu bližšieho k moru. Tu je mestský park. Hustý porast vysokých paliem pripomína však skôr plantáž kokosových paliem ako normálny park.

V Paramaribe nie je vhodná pláž. A tak sme sa išli ovlažiť do vodného sveta jedného z miestnych hotelov.

Ďalší deň sme celý venovali výletu na surinamský vidiek a do hustých pralesov trochu ďalej od Paramariba. Najprv sme sa presúvali po širokej asfaltke, -keď chcete tak aj „diaľnici“, spájajúcej metropolu s veľkou hlinikárňou SURALCO. Vedľa cesty na každých 500 metroch bol mohutný stožiar s elektrickým vedením. Do hlinikárne privádza prúd z relatívne veľkej hydroelektrárne BROKOPONDO /patriacej SURALCu/, postavenej hlavne kvôli výrobe hliníka. Červenkavá pôda Surinamu je bohatá na hliník, bola by teda škoda nevyužiť to, najmä ak odbytiská pre alumíniové výrobky sú všade naokolo. Kvôli ťažbe hliníka sa síce vyháňajú zo svojej pôdy domorodí Indiáni, – „no a čo ?“ Koho z oligarchov to zaujíma ?

Vlastníctvo hlinikárne a hliníkových baní a zisky z nich boli jedným z problémov, pre ktoré Holandsko dlho odmietalo súhlasiť s nezávislosťou Surinamu. Koniec svojho koloniálneho panstva akceptovalo až potom, čo domáci patrioti pod nátlakom súhlasili s tým, aby hlinikáreň prešla do rúk Surinamu, no jeho vláda sa zaviazala prenajať ju nadnárodnej korporácií za symbolický gulden na 40 resp. 60 rokov. Keď sme okolo hlinikárne prechádzali, čudovali sme sa, ako je zle udržiavaná a ošarpaná. Miestny sprievodca to potvrdili a doložil. že zanedbávanie nutnej údržby zo strany zahraničného nájomcu je jedným aktuálnych bodov sváru medzi Surinamom a Holandskom. Súkromná korporácia sa usiluje s hlinikárne vyžmýkať maximum ziskov pri minime nákladov,-a odovzdať fabriku do rúk Surinamu po dohodnutej dobe nájmu už takmer neschopnú prevádzky, zhumpľovanú.

Odbočili sme z diaľnice na vedľajšiu asfaltku. Tropické húštiny a lesy okolo cesty zhustli. Miestami sme išli aj desať kilometrov a videli len súvislú zelenú stenu z jednej aj druhej strany. Potom sa na pár sto metrov les stratil a objavila sa dedina BROWNSWEG, obkolesená skromnými políčkami. Pýtali sme sa sprievodcu, či tých dedinčanov tak malá výmera polí uživí. Odvetil, že nie, že je to iba na doplnenie stravy a prijmov, ktoré majú dedinčania z ťažby dreva v pralese, z lovu divej zvery v ňom, z odchytu exotických chrobákov, motýľov, plazov a obojživelníkov,-a ich predaja preparátorom alebo pašerákom. Citeľným zdrojom prijmov je aj práca v ilegálnych baniach na zlato, ktoré sa ako jazvy množia na „koži“ pralesa.

V plnej ošklivosti ich vidieť z letu lietadlom. Ten sme tu neabsolvovali. Stačila nám však malá odbočka nespevnenou rozbahnenou cestou ku jednej z takýchto ilegálnych baní ,- a mali sme o škodlivosti, odpornosti tejto formy obživy dokonalú predstavu. Na vyklčovanej pláni nás privítali dvaja chlapíci s karabínami. Mysleli sme si, že sa pri nich prehliadka bane skončí. Keď však chlapíci zistili, že nie sme ani polícia a ani vládni úradníci, za menší bakšiš súhlasne prikývli na našu prosbu o malú prehliadku. Len nám dôrazne zakázali akékoľvek fotenie. Nefotili sme, – teda takmer nefotili…Tajne sa nám podarilo urobiť si tu predsa len jednu-dve snímky.

Baňu tvorili bagre. ktoré odkrývali chudobnú vrstvu červenej hliny až po štrkovo-pieskovú spodnú vrstvu. Tú potom silné rúrové „sosáky“ nacucávali do útrob akéhosi premývacieho stroja a z neho potom odkláňali menší prúd na lúhovisko /kde sa asi používajú kadejaké svinstvá, vrátane povestného arzénu/. Trubica z väčším prúdom vypľúvala štrkovo-hlinenú mulinu kus ďalej od premývacieho stroja a vytvárala pomaly ale isto v srdco džungle nový krajinotvorný prvok – máloobrastený červenkavý močiar s kalužami hnedočiernej tekutiny. Odporné, ošklivé, škaredé, zlé obrazy z barbarského sveta ! No treba aj takéto obrazy vidieť, -inak nepochopíme mechanizmus, ktorý tento náš svet vedie kamsi…hádajte kde…

Vrátili sme sa zo zneuctenej, znásilňovanej džungle naspäť na cestu k nášmu dnešnému cieľu. Po asi hodine jazdy sme sa dostali ku pár ošumelým budovám a vyštrkovanému parkovisku. Dosť opukaná tabuľa oznamovala, že sme na území prírodnej rezervácie BROWNSBERG. Vystúpili sme z auta a pustili sa peši po chodníku do pralesa. Trasa viedla popri mahagonovníkoch, akáciách, gumovníkoch, tropických stromoch rôznych druhov a rôznych veľkostí. Zvieratá sme ani po dvoch hodinách treku v džungli nestretli. Dedinčania z najbližšej dediny ich kompletne odlovili.

Chodník na niektorých miestach prerušila močarina. Našťastie, boli na nej postínané kmene stromov, po ktorých sa dalo trochu nebezpečne ale predsa len suchou nohou prejsť na pevnejší terén. Kráčali sme ešte asi pol hodinu a potom zbehli po skalnatej strmine do roklinky. Na jej konci už presvital náš cieľ – vodopád pomenovaný po akomsi LEOvi a IRENe. Podišli sme k nemu. Nebol ani vysoký, ani široký, ani vodnatý. Bol asi ako Starohutský vodopád pri Novej Bani po silnejšom lejaku. Nič dychberúce. Ale bol. A jeho hodnotu ako vždy pri turistike, utvárala námaha z cesty a túžba, ktorá nás k nemu priviedla.

Celou cestou ku vodopádu sme sa s domorodým sprievodcom rozprávali o našich krajinách, o Slovensku a Suriname. O tom, po akých peripetiách obe krajiny vyhlásili svoju samostatnosť, ako boli predtým vykorisťované a ako rafinovane sú aj po získaní nezávislosti vyciciavané naďalej. Nadávali sme však nielen na cudzích pánov, ale aj na domácich sluhov, zradcov a poskokov, ktorí cudzincom pomáhajú ďalej Slovensko a Surinam ošklbávať. Spomenuli sme aj únik mozgov a rúk, chytráckych emigrantov utekajúcich zo Slovenska a Surinamu, – tých, čo sa vo svojej pôvodnej vlasti najskôr vzdelali, vyškolili, vytrénovali, -a keď sa už stali majstrami svojho remesla a mali vlasti vrátiť požičané, zdrhli tam, kde im za ich majstrovstvo najviac zaplatia. My sme pospomínali chamtivých výskumníkov, informatikov a lekárov – domáci sprievodca zase mnohých slávnych futbalistov – rodákov zo Surinamu, ktorí potom, čo v Európe zbohatli na Surinam, kde ich futbal naučili hrať, rýchlo zabudli. A na výchovu novej surinamskej futbalovej mlade nedajú ani gulden. A tak keď mená týchto slávnych surinamských rodákov spomeniete v Paramaribe, ľudí nepotešíte ale skôr nase.iete…

Spoločné názory nás s domorodým sprievodcom – mulatom tak zblížili, že sme sa za tú chvíľu, čo sme sa poznali, stali kamarátmi. Adrenalín z túry, sviežosť vzduchu pri vodopáde a zhoda názorov nás motivovala ísť spoločne pod vodopád a trochu sa v jeho vodách vyšantiť. Po nás prišli pod vodopád aj ostatní členovia slovenskej turistickej miniskupinky. Jej slovenský vedúci tam dokonca rozprestrel plagátik s názov svojej cestovky. Bolo to však strojené, bolo to všetko iné, len nie spontánny výbuch medzinárodného spolucítenia. Medzi nami a surinamským sprievodcom bola DRUŽBA. U ostatných pod vodopádom to bola iba exhibícia a povrchné selfíčkové „wau“.

Od vodopádu sme ešte vybehli trochu do kopca na vyhliadku, z ktorej bolo vidiek priehradné jazero hydroelektrárne BROKOPONDO a trochu si posedeli pri ošumelých chatkách správy rezervácie. Pod nami v údolí bola džungľa. Márne sme ale striehli, že v nej uvidíme nejakého zaujímavejšieho živého tvora. A tak sme išli k autu a pustili sa na spiatočnú cestu.

Po návrate z džungle do Paramariba už potom nasledoval pomerne rýchly proces: obligátna – pre onú slovenskú cestovku príznačná,- návšteva miestnej tržnice, okúpanie sa v bazéne a odjazd autom na hranicu s Guyanou. Vystúpili sme z auta, vyložili si batožinu a sadli do čakárne na kompu medzi South Drain /Surinam/ a Crabwood Creekom /Guyana/. Väčšina cestujúcich sa zahĺbila do svojich smartfónov a čakala a čakala. My sme obsmŕdali po brehu rieky Courantyne, nazerali do dvorov domorodcov a pozorovali rybárov loviacich pri brehu.

Potom konečne prišla kompa. Nastúpili sme na ňu a pomaly sa prelaďovali na iný cestovateľský cieľ. Pred nami bola Guyana.

/Autorom foto je autor textu/.