zemegula

“ CUBA SI – YANQUI NO ! „

Na konci putovania po Latinskej Amerike to najlepšie. Hrdinská Kuba.

Kubu sme navštívili viackrát, takmer vždy služobne. Ako turisti sme sem zašli vlastne iba raz, loďou, pri okružnej plavbe po Karibiku. Popisovať podrobnosti zo služobných ciest by bolo nezáživné. Pokúsime sa radšej o pohľad na Kubu očami bežného návštevníka. Pri sumarizácii príhod a skúseností využijeme však aj hlbšie poznatky zo stretnutí s ľuďmi,-kolegami alebo z poznania sociálno-ekonomických reálií tejto krajiny.

Kuba je najväčší ostrov Karibiku. Má 109 884 km2. Je teda o trochu menšia ako bývalá Č-SFR. Na „ostrove slobody“ žije 11,5 mil.obyvateľov. Hlavné mesto Havana má 2,5 mil. obyvateľov. Havana /La Habana/ je najväčšie mesto Karibiku. Medzi územím USA a Kuby je asi 50km vzdialenosť /Cay Sal a Cayo Cabezo/. Z Havany na Key West je asi 160 km a na Floridu asi 200km. Je to teda, vojenskou terminológiou povedané, viac-menej taktická vzdialenosť. Obe krajiny sú vzájomne na dostrel operačno-taktickými prostriedkami boja /taktickými raketami/.

Ako sme už spomenuli, na Kubu, -do HAVANY, sme priplávali loďou. Portugalskou loďou, ktorá pri vybavovaní formalít na Kube nemala žiadne problémy. Panorámu Havany so známymi budovami bývalého kasína, mafiánskeho hotela zo zlatých čias americkej mafie a budovu kongresu bolo vidieť celkom dobre už polhodinu pred zakotvením. Na druhom brehu prístavného zálivu sa na kopci nad mestom vynímala vysoká socha Ježiša Krista. Na rozdiel od toho v Rio de Janeiro sa havanský Ježiš nerozpažuje ako policajt na križovatke ale zostáva v „bojovej“ polohe. Pekne tým symbolizuje životný postoj Kubáncov voči ľuďom spoza mora: „opatrnú pohostinnosť“.

Mesto sme si s našimi priateľmi pozreli peši i na fiakri. Takto sme nadobudli detailnejší i globálnejší pohľad na mesto. Peši sme sa poprechádzali predovšetkým po starej koloniálnej Havane. Chodili sme po uliciach, popri pekne obnovených i ešte neobnovených historických budovách, -ktoré na rozdiel od budov v kolumbijskej Cartagene-UNESCO či ne-UNESCO, žijú svojim normálnym každodenným životom. Na balkónoch ženy vešali bielizeň, na oknách polievali muškáty -a pritom klebetili so susedkami či kričali na deti, práve vychádzajúce z brány domu. Po ulici sa tmolili dedkovia s paličkami a babky s nákupnými sieťovkami. Na historickom námestí pri hlavnej katedrále- LA CATEDRAL DE LA VIRGEN MARIA DE LA CONCEPCIÓN- ponúkal sladké koláčiky starší pán. Predával aj slnečnicu. Kornútky na ňu si urobil s dennej tlače.

Na jednej z ulíc starého mesta sme vošli do slávneho baru LA BODEGUITA DEL MEDIO, zvonku oznamujúceho, že do neho na MOJITO chodil Hemingway a ďalšie slávne osobnosti. Nebanujeme, že sme vošli. Interiér je príjemný, vyzdobený dobovými fotografiami a rôznymi pamätnými predmetmi. Rozkázali sme si kávu s rumom. Výborné,-len nevieme, čo bolo lepšie, – tá káva- alebo, že by ten rum ?

Keď nás trochu začali bolieť nohy, zmenili sme spôsob pohybu. Zaplatili sme si fiaker. Fiakre máme radi. Pripomínajú nám detstvo, keď bola našou obľúbenou zábavou jazda fiakrom načierno, za kočišovou kabínkou, na tyči nad kolesami. Kubánsky kočiš bol správne utáraný a vedel celkom slušne po anglicky. Vzal nás ku budove EL CAPITOLIO. Kubánsky Kapitol /z čias diktátora Machada/ kopíruje vzhľad washingtonského Kapitolu. Nie je to však verná kópia. Neboli by to Kubánci, keby svoj Kapitol /dnes budova kubánskeho parlamentu/ nepostavili o 1 m vyšší, 1 m širší a 1 m dlhší ako je Kapitol v USA.

Zaujímavou a pre nás architektonicky príťažlivejšou je budova divadla opery a baletu: GRAN TEATRO DE LA HABANA. Budova je rozsiahla a jej rekonštrukcia v čase našej návštevy ešte nebola úplne dokončená. Na jednom z bočných krídiel dokonca z neopravenej rímsy rástol papraď. Náš priateľ, člen baletného súboru bratislavského národného divadla, napriek tomu papraďu vošiel aj do interiéru divadla a podarilo sa mu na okamih prešmyknúť na scénu, kde nacvičoval miestny svetoznámy havanský balet. Videl dosky, na ktorých až do 90-ky pôsobila slávna kubánska primabalerína ALICIA ALONSO. Budova má podobne ako Kapitol približne 100 rokov. Je v neo-historickom /neobarokovo-neorokokovom/ slohu, no do prostredia neďaleko Kapitolu vhodne zapadne.

Podobne je vkusne do prostredia začlenená aj historická budova -ktovie prečo práve historická,- Múzea revolúcie. Poslednou budovou tohto druhu bola napokon budova Umeleckého múzea /“Palacio de Bellas Artes“/.

Pri jazde fiakrom sme samozrejme striehli na starodávne americké limuzíny – modely z 50 rokov. Zopár sme ich videli, aj sme si jeden stihli odfotografovať, no bola ich už v mori moderných aut citeľná menšina.

Rovnako tak nám robilo trochu problém odfotiť si aspoň jeden dom s podopretou fasádou. To u nás v Bratislave za Klariskami ich kedysi bolo oveľa viac.

Na druhý deň sme po slávnej pobrežnej promenáde MALECÓN,- pravidelne osviežovanej vlnami Atlantiku,- vyšli trochu za mesto. Išli sme si pozrieť to, čo je pre Kubu ikonické – ako sa dopestováva tabak a ako sa šúľajú svetoznáme KUBÁNSKE CIGARY. Prechádzali sme autostrádou a cestou videli stopovať pri dedinách a mestách na trase pomerne veľa ľudí. Dozvedeli sme sa, že na Kube je autostop nielen povolený ale dokonca podporovaný a organizovaný. Šofér musí stopárovi za určitých okolností zastať. Záleží od toho, v akom vlastníctve je jeho auto a kto je stopár. Autá so značkami centrálnych štátnych inštitúcií a zdravotníci nestoja nikomu. Firemné autá stoja uniformovaným zložkám a zdravotníkom. Napokon autá v súkromnom vlastníctve musia zastať, ak majú voľné miesto,-všetkým. Kubánci a Kubánky sú vášniví ľudia. Preto sa za volantom počas jazdy deje všeličo. Videli sme napríklad slečnu, ktorá cestovala tak, že mala tvár v šoférovom lone…

Okolo nás sa mihali kubánske polia. Nie všetky boli naplno obrobené, niektoré ležali úhorom. Prečo ? Sú azda Kubánci leniví a ich manažéri neschopní ? Nie. Vysvetlenie je jednoduchšie: Drvivá väčšina neobrobených polí sú bývalé plantáže cukrovej trstiny. Ich rozloha kedysi vysoko prevyšovala potreby domáceho trhu. Výrazná väčšina plantáží bola v rukách latifundistov a tí trstinu exportovali do zahraničia, najmä do USA, Kanady a Európy. Po nástupe castrovcov a vyvlastnení latifundií uvalili USA na export z Kuby-predovšetkým na trstinu, ktorá bola jadrom rizikovosti monokultúrneho kubánskeho hospodárstva. Časť produkcie cukru od Kuby začali brať ZSSR a socialistické štáty. Mohli kúpiť naozaj iba časť embargovaného množstva-lebo napr. v Č-SSR a i. štátoch RVHP sa cukor vyrábal z doma pestovanej cukrovej repy. Export trstinového cukru po rozpade RVHP a po období celosvetovej nadprodukcie cukru ďalej klesal. Klesal samozrejme aj rozsah trstinových plantáží. Časť pôdy sa využila na pestovanie iných plodín, no časť bola jednoducho nadlimitná. Dnes sa využíva ako pasienky alebo sa pomaly -cez savanovité porasty, vracia späť do náruče matky prírody.

Tabaková farma, kam sme smerovali, má vďaka svojmu zameraniu lepší osud. Tabak, ktorý tu pestujú, je veľmi kvalitný- „ekologický“. Hnoja ho umelými hnojivami iba minimálne. ošetrujú a zberajú malou mechanizáciou alebo ručne. Tak sa do zväzkov listov dostane iba ozajstná kvalita. Kvalitná „havanská“ cigara začína nadobúdať svoju cenu práve tu, na tradičnej tabakovej farme.

Ako proces pokračuje , uvideli sme v blízkom mestečku, kde sa výrobou cigár zaoberalo viacero menších podnikov. V jednom z nich sme sa zastavili na exkurziu. V dielňach nebola našťastie žiadna robotizácia. Ženy a sem tam aj muži sedeli pri svojich pracovných stoloch a pomocou dôvtipných pracovných nástrojov a malej mechanizácie pretvárali tabakové listy na skvostne voňajúce cigary. Výroba nebola ani príliš hlučná, ani prašná. Bola len voňavá. Väčšinu hluku produkovala hudba, ktorú majster púšťal pracovníkom ako motivačný „podmaz“. Časť hluku však produkovali pracovníčky samé-občas klebetili medzi sebou, občas si nôtili pesničky spolu s hudobným sprievodom.

Počuli sme, že cez pracovnú prestávku možno od pracovníčok na čierno kúpiť zopár cigár. Skúsili sme to, no nikto pre nás z dielne žiadne cigary nevypašoval. Pracovníčky a pracovníci sa buď báli prichytenia a následného trestu, alebo sa im nechcelo kšeftovať za pár dolárov alebo išlo o vzorový podnik s uvedomelými „gardovými“ pracovníkmi, alebo, alebo…Akokoľvek, cigary v darčekovom balení sme si museli kúpiť /so zľavou / v podnikovej predajni.

Ďalší výlet smeroval do údolia VINALES. Ide o údolie v blízkosti vysokých brál, skalných útvarov, porastených palmami a tropickou džungľou, s viacerými riečkami. Širšie okolie skál má úrodnú pôdu a je veľmi intenzívne využívané najmä na produkciu banánov a zeleniny. Skôr, než sme sa spustili do údolia, zastavili sme sa na občerstvenie v blízkom motoreste. Z terasy motorestu je vynikajúci výhľad na celé údolie i na okolité polia. Motorest bol súkromný. Bol to jeden mnohých podnikov, čo sa vďaka reformám, spájajúcim socializmus s trhovosťou, objavil na Kube v poslednom období. Obsluha solídna, predajňa suvenírov veľmi prehľadná a vkusná.

Bohužiaľ, len čo sme zastavili na parkovisku, -medzi kravami a športovými tereniakmi, začal silný lejak. Zábery na Vinelas trochu utrpeli, no my sme si prehánku pochvaľovali, lebo dovtedajšie tropické dusno dosť osviežila.

Vinales je známe prekrásnymi prírodnými scenériami, ale aj veľkými farebnými maľbami, znázorňujúcimi pôvodných Indiánov a domorodcov vôbec. Nie sme fanúšikmi gigantomanických „umeleckých“ zneuctení prírody – ani pri Mt.Rushmore v USA, ani v čínskych či vietnamských jaskyniach, ani v Severocyperskej republike, a ani tu, na Kube. A veru ani na Slovensku, kde sa občas napr. vysadzuje nový les do podoby slovenského znaku…/Akceptovateľnou výnimkou sú azda iba staroveké obrazce v peruánskej Nazce/. Takže o dojmoch z malieb v údolí Vinales radšej pomlčíme.

Skvelý zážitok sme však mali z krátkej vychádzky do kubánskej džungle. Išli sme asi dva-tri kilometre popri meandrujúcej riečke. Okolo poletovali vtáky, kvitli kvety, jednoducho poľahoda.

Trochu vyhladovaní sme sa potom v tamojšej reštaurácii vrhli na dobroty kubánskej kuchyne. Aby nám lepšie trávilo, latinsko-americké rytmy vyhrávala živá kapela. Vedeli to.

Hudba a tanec sú dve základné formy exteriorizácie duše kubánskeho národa. Dynamika a jemný súlad. Exaltovanosť a tichá harmónia. Rytmus a melanchólia. Kubánski hudobníci, speváci a tanečníci vedia tieto zdanlivé protipóly skvelo zladiť. A keď vás pritom ešte dobre pohostia a napoja, nečudo, že napokon máte chuť s bucľatými tanečnicami a speváčkami a so starými strýcami z černošsko-mulatskej kapely „umelecky spolupracovať „.

Nuž veru, na konci pobytu na Kube sme už spievali a tancovali. Mrzuté tváre, ktoré pred pár dňami opúšťali palubu lode, sa tu vo Vinales definitívne premenili na slniečka a škúliace oči na žiarivé ohníky. „Kompaňeros“ vedia, ako na natvrdlých Stredoeurópanov.

„Kompaňeros“ vedia aj to, ako treba ísť aj na agresívnych Američanov. Vedia, že na slintajúcich Yankeeov, túžiacich urobiť si z Kuby opäť svoju trstinovú plantáž, z Kubáncov liftbojov v mafiánskych hoteloch, s Kubánok lacné prostitútky a z Kuby jeden veľký kupleraj, – na takýchto Yankeeov platí len jediné – sila. Na hrozbu silou Kubánci nebojácne odpovedajú tiež silou. Kubáncov nie je veľa. Ale tak, ako kobra nie je veľká a vie zasadiť oveľa väčšiemu súperovi bolestivé či priam smrtiace kontry, vedia to aj silno motivovaní, skvelo vytrénovaní kubánski vojaci. USA už mali tú česť zoznámiť sa s ich umením bojovať v Zátoke svíň, v Angole, v Grenade, v Mozambiku, v Namíbii, v Nikarague, vo Venezuele.

Americkí stratégovia vedia, že akákoľvek vojenská invázia by znamenala desaťtisíce amerických životov. USA by možno napokon ostrov so svojou mohutnou armádou a vojenskou technikou obsadili ale bolo by to Pyrrhovo víťazstvo. Kubánci by zdevastovali americké rodiny a americké duše. Kubánci vlastnia taktické operačné prostriedky /rakety ai./ ktoré by zničili Floridu aspoň tak, ako by USA zničili Kubu.-Pozor: neboli by to ani primitívne palestínske „prskavky“, ani Scud-y. Kubánci majú schopný vojensko-výrobný komplex- Majú vlastné rakety, tak ako majú skvelé školstvo a chýrnu medicínu a farmakológiu. Američania sa Kubáncov boja. A to je dobre.

Na konci súperenia malého chudobného Kubánca s veľkým a bohatým Yankeeom je momentálne víťaz jasný. Časy sa však menia, Goliáš chradne. Čas hrá do kariet kubánskemu Dávidovi. Kubánci múdrejú, z fanatických revolucionárov sa menia na pragmatický, na rovnocennú spoluprácu pripravený,- no stále hrdý,- vo svojich zásadách neústupný sebavedomý národ.

Kubánci odkazujú – VENCEREMOS. V boji alebo v priateľskej spolupráci. Je na USA a ich suite, čo si vyberú.

/Autorom foto je autor textu/.