zemegula

Viesť bieleho turistu vo svojom aute, to je na Kiribati veľká vec. Veľká prestíž. Auto si Kiribaťan pred jazdou vyumýva, vyleští. Iba potom doń posadí turistu a pustí sa s ním blatistou cestou na výlet po hlavnom kiribatskom ostrove-po Tarawe. Ostrov je ako špageta dlhá 60 km, obkrútená okolo lagúny v 360° uhle.

Cesta, ktorou auto ide, je najväčšou stavbou Kiribatskej republiky. Našťastie pre chlapov čo na nej robia, aj večnou stavbou. Rekonštrukcia rekonštrukcie. Mala byť hotová do konca 2015-no po cyklone „Pam“ sa rekonštrukčné práce predlžujú, kolaudácia odkladá minimálne do času ´dalšieho cyklonu. Najlepšou časťou cesty sú úzke betónové poloestakády, ktoré spájajú jednotlivé ostrovčeky do ucelenej aglomerácie. Vlastne nespájajú-už iba spájali-lebo další cyklón…

Na internete ponúkajú ako najlepší lodž ostrova Lagoon Breeze. Priložené sú fotografie. Na niektorých lodž celkom zbaví, iba na jednej snímke je hrôzostrašný záber na špinavú stoku, hrdzavý šrot na brehu, na staré rozbité chladničky, plasty, zhnité dosky…Skúsený turista vie, že iba táto jedna jediná fotografia nie je aranžovaná, ale kruto pravdivá.

Na verande lodžu je stôl prikrytý oranžovým obrusom. Kamufláž plnej prevádzky. Turista sa dozvie, že tu pred rokom boli už nejakí iní turisti-nemeckí dobrodruhovia, batôžkári. Pri schodisku metrová socha Panny Márie (Kiribati je prevažne rímsko-katolícka krajina). Kamufláž nikdy nefungujúcej z dosiek zhlobenej recepcie, za ńou jedáleń s jedným stolom, prikrytým ružičkovým igelitovým obrusom-Napriek chudobnému vybaveniu však v lodži podávajú celkom bohaté kontinentálne rańajky. Tri zapečené sendviče, kusisko masla a pohár kivi-džemu. Na zapíjanie je pohár mlieka, fľaša pomarančovej šťavy a čaša s čiernou kávou.-Kontrast bohatých rańajok a chudoby majiteľa lodžu však u slovenského zákazníka vyvolal pocit viny. Mimovoľne s jedlom šetril, aby z neho zostalo aj majiteľovej rodine.

Na poschodí lodže mali byť dve luxusné izby s terasami. Izby boli naozaj dve, no od luxusu mali ´daleko ako z Kiribati na Slovensko. Na terase hrdzavela hojdačka s vyšuchaným podsedákom. Na izbe drevená posteľ so strunovým roštom, vankúšom a prikrývkou. – VŚETKO PRÍJEMNE VOŃAVÉ ! Fakt, vońavé. Posteľ vyležaná do pohodlného tvaru. Aby sa v nej dalo spať od večera do rána, na dúšok. Funkčná, málo hlučná a málo prašná klimatizácia, spôsobilá ochladiť vzduch v izbe na znesiteľných 22-23°. Stôl, vešiaky ako v ubytovni ROH. „Kúpeľńa“ so sprchovou rúrou, umývadlo s občas tečúcou vodou a splachovací záchod s nikdy nefungujúcim splachovaním. Našťastie, je tu vedro s vodou a hrnček. Dá sa nimi všeličo spláchnuť (do lagúny ?). Summa sumarum-dá sa tu. Na hojdačke alebo na posteli. Aj čítať, aj písať. Aj čítať, aj písať. Aj driemať, aj dumať.

Ale pekne po poriadku. Ešte ste na letisku a hľadáte taxík, aby vás do lodžu odviezol. Ibaže taxíky na Kiribati nie sú. Jednoducho nie sú. Odvoz si bolo treba objednať vopred u majiteľa lodžu. Našťastie, pred letiskom akýsi -neskôr sa ukáže, že švajčiarsky turista nastupuje do auta s názvom „Lagoon Breeze Lodge“. S menom vášho lodžu ! Pridávate sa k Śvajčiarovi. 20 km tropickú asfaltku tak nemusíte šliapať pešo.

Základnou črtou národnej povahy Slovákov je nenáročnosť a výdrž. Slovenskému turistovi prvý dojem z lodgu uštedrí úder do brucha, no dych mu nevyrazí. Zato spolubývajúci Śvajčiar je z toho všetkého „totally depressed“. Brčkavé vlasy štíhleho štyridsiatnika sa zo stressu ešte viac skrútia do akýchsi obranných klbôčok. Śvajčiarove nohy odmietajú chôdzu po schodoch do rezervovanej „luxory room“. Nazrie do nej, no v momente je späť pri akože-recepcii. Ked´sa Helvét dozvie, že lodž-v rozpore s internetovou informáciou-nemá pripojenie na net, je jeho depresia takmer úplná, akútna, samovražedná.-Źivot mu v poslednej chvíli zachrańuje šofér, ktorý ho pod podmienkou aspoń jednodńovej sankčnej platby odvezie z depresívnej lodže do inej, údajne ešte luxusnejšej lodže. Tá na gúgli z neznámych príčin nesvieti. Napriek tomu v nej bývajú všetci zahraniční návštevníci Kiribati: obchodníci, úradníci, misionári…Tento lodž poskytuje nielen ranajky ale aj varený obed a večeru. A je tu prístup na internet. Helvét sa rozlúči a futáš do lepšieho lodžu. Slovák má teraz už celý Lagoon Breeze iba pre seba. Má svätý pokoj.

Pri výlete po ostrove potom Slovák Śvajčiara ešte raz uvidí. Zahliadne ho na poludnie, v čase tropickej spary, ako pomaly tlačí nohami do požičaného bicykla. Śvajčiar sa venuje rekreačnej cyklistike,-športu príznačnému pre mužov v náročnom životnom období prvých známok straty mužnosti, príznačnému pre mužov-raných klimakterikov. Tesne pred smrťou z vysilenia bojuje Śvajčiar ako Kalvin. Strašný pohľad, aby sa to dalo vydržať, treba si v aute zapnúť silnejšiu klimatizáciu.

Výlet po Kiribati začal prehliadkou starších pestrofarebných katolíckych kostolov. Jazda pokračuje popri moderných svätyniach všelijakých amerických protestantských cirkví a siekt. Spravidla je pri nich nasilu udržiavaný trávnik, basketbalové ihrisko a honosná škola. Cítiť z toho peniaze a typicky angloamerický priamy ťah na bránku, na lov duší kiribatských divochov. Ke´d upozorníte na zjavné bohatstvo týchto cirkví, kiribatský šofér-katolík iba s úsmevom mávne rukou a povie: „Nevadí, boh je katolík, boh je na našej strane“…

Míńame druhú a teda ostatnú lodž, ktorá na ostrove funguje. Je to tá „luxusnejšia“, tá s cudzincami a prístupom na internet. Podlhovastá budova na spôsob starých domov na Źitnom ostrove, obrátená užšou stranou do ulice. Bez výhľadu na lagúnu a kanál s odpadkami, blízko palmového hája s iným druhom smetiska.

Pokračujeme ´dalej. Pred nami je hlavný hajlajt ostrova-corbusierovsky pońatá železobetónová budova, v ktorej spolu sídlia vláda i parlament Republiky Kiribati. Prepolené zemské pologule s pohľadového betónu. Pred budovou kanál /azda len nie obranná vodná priekopa/. Rampa, mostík a vydláždené nádvorie s mozaikou všetkých troch súostroví, tvoriacich Kiribatskú republiku: Phoenixovho, Gilbertovho a Líniového. Netreba sa dať zmiasť nepatrnosťou a skromným vzhľadom hlavného ostrova -Tarawy a hlavného mesta Bonriki, ktoré na ńom leží. Rozloha súostroví, početnosť ostrovčekov a obrovitánskosť teritoriálnych vôd Kiribati je v Pacifiku najväčšia. Ak by išlo o súvislú súš, bolo by Kiribati veľké ako svetadiel.

Pri rampe pred vládnou budovou stojí chlapík v uniforme. Poprosíte ho o povolenie fotiť. Strážnik vám ho s úsmevom udelí. Ziadna obava s útoku na budovu dôležitú ako Biely dom a Kongres dohromady. Asi majú Kiribaťania čisté svedomie…

Pri chodníku k budove stojí akési farebné plastové čudo. Totem ? Dvojkrký vták-štylizovaný štátny znak ? Asi jedno aj druhé. Výlet pokračuje do centra Bonriki. Jediné námestie mesta, dokonca s plechovou tabuľou s nápisom „square“. Dve lavičky pod rozložitým, košatým stromiskom . Busta akéhosi svätca na mramorovom stĺpe. Jednoduchá jednoposchodová budova pošty so socialistickorealistikými reliéfmi na fasáde. ´Dalšia menšia budova s názvom „library“ a „cell phone company“. O kus ´dalej nepríliš vzhľadná rezidencia prezidenta republiky a zanedbaný „národný štadión“. Má krytú tribúnu asi tak pre 300 ľudí. Zjavne sa miesto športu využíva na politické manifestácie. Trávnik veľmi riedky, nevhodný na futbal, nie to ešte na kriket či rugby.

Ideme ´dalej. Hradská sa hadí medzi drevenými búdami s plechovými strechami. Sem-tam obchod, kde-tu opustený lodž. Lodže sú tu pozostatkom miléniového turistického boomu z decembra 1999 a januára 2000. Vtedy bolo Kiribati exkluzívnou destnáciou pre snobov a pozérov z celého sveta, čo tu chceli ako prví pozemšťania privítať desivý rok 2000. Rovnako krátky život ako miléniové lodže tu mali po svojom jednoúčelovom zrode aj reštaurácie či hotelíky pri pláži. Śofér-manžel majiteľky Lagoon Breeze Lodge sa pri nich občas pochváli, čo všetko z tohto haraburdia patrí jej sestre či bratovi, jednoducho dakomu z jej veľmi rozvetvenej a zámožnej rodiny. Jemu samotnému patrí iba najväčšia autodieľńa na ostrove. Počet áut na Kiribati stúpa. -Takže je to momentálne výnosnejší biznis než hoteliérstvo.

Prechádzame popri mýtnej búdke, platíme cestné mýto a pokračujeme po úzkej hrboľatej hradskej do štvrte s najlepšími adresami. Tu bývajú šoférovi švagrovia a švagriné. V úhľadnom bungalove sídli zastupiteľstvo Austrálie, o kus ´dalej Nového Zélandu a Tajvanu. Je tu aj opustená vila, kde bolo pred diplomatickým uznaním Tajvanu veľvyslanectvo Cíny. Pri austrálskej ambasáde je zaparkovaná pekná a dosť veľká jachta. Asi aby mal biely pán na čom odjachať, ak by na Kiribati čosi hrozilo. Z podobných dôvodov má pri svojej vile jachtu tiež premiér Kiribati. Nie je to pravý domorodec ale poloCínan. Ako inak, bohatý obchodník, ktorého do funkcie volia v pravidelných intervaloch-vždy po „čestnej a férovej“ predvolebnej kampani.

Výlet po ostrove vrcholí. Sme pri pozostatkoch po slávnej bitke o Tarawu. Ak začnete gúglovať heslo Tarawa, neobjaví sa vám súčasné Kiribati, ale najprv historické zábery Tarawy z čias 2.sv.vojny. Boje Američanov a Japoncov o Tarawu patrili v Pacifiku k jedným z najkrutejších. Pozostatky po Japoncoch: betónové bunkre, pevnôstky, zákopy, poschodová budova štábu. Hlavnou atrakciou sú mohutné bieločierne kanóny, stále mieriace kamsi na more, v smere na dávnoopustené pozície amerických bojových lodí. Morské vlny na pláži vytrvalo oblievajú zvyšky pancierovaných vozidiel, mínometov, hlavní zo strelných zbraní. Brutálne pozostatky brutálnych čias.

Dôvodom boja o túto časť ostrova je veľký nákladný prístav. Pri mólach kotvia rybárske lode, navigačné lode i dve veľké kontajnerové lode. ´Dalšie kontajnerové lode vyčkávajú na voľné mólo na šírom mori. Súčasťou prístavu je pozoruhodne veľká a moderná budova-Námorné učilište. Námorník -to je v súčasnosti najprestížnejšie a najlepšie platené povolanie. Túži po ńom každý kiribatský chlapec. Výber je ale naozaj prísny. Po absolventoch tejto školy zase túžia japonské, kórejské, tajvanské, austrálske…lodné spoločnosti. Kiribatská námorná pracovná sila je kvalifikovaná a lacná.

Po výlete zostáva deń-dva na slobodné túlačky pomedzi domce a políčka Kiribaťanov. Na pozorovanie rybárov pri návrate z rybolovu, pri oprave sietí či drevených lodičiek. Večer z terasy lodžu sa dá sledovať život susedov. Zaujímaví sú najmä mladí manželia s dieťaťom, ktorí pred západom slnka pravidelne vyjdú na breh lagúny, sadnú si na staré kreslá a spoločne hľadia na vodu, za ktorú zapadá slnko. Źena cez deń upratuje náš lodž a pripravuje ranajky. S hrdosťou prezradila, že jej manžel je Austrálčan a na Kiribati pracuje ako majster pri rekonštrukcii ciest. Nuž, bieleho manžela jej nezávidíme, ale na ten rituál západu slnka nad lagúnou si dodnes nostalgicky sem-tam spomíname.

Po dńoch prechádzok a rozjímania je čas opustiť Kiribati. Zase sme v letiskovej búde medzinárodného airportu Bonriki a od úradnej osoby dostávame bordenku. Ideme von pod plechovú palandu a sadáme si na betónovú lavicu. Letisková hala vyzerá ako stará autobusová stanica v Nitre. Spolu so zopár cestujúcimi tu na lietadlo čakajú stovky domorodcov. Sú to muži neurčitého povolania, ženy neurčitého veku a stavu, starci a starenky, no najmä deti,-veľa, veľa detí. Clenovia mnohogeneračných rodín, čo dakoho odprevádzajú za more, do iných civilizácií, na iné planéty. Alebo sem naopak prišli svojich blízkych, vracajúcich sa z iných svetov, privítať.

Väčšina ľudí to ale zrejme iba zabíja čas, užíva si zriedkavú príležitosť byť v dave, pozorovať cudzincov, najmä belochov. Kiribaťania sem chodia na diváky, prežívajúc tu výjav spájania ich rodného ostrovčeka s veľkým neznámym svetom.

Ĺudia využívajú čakanie v letiskovej palande na klebetenie, na vtipkovanie a na napchávanie sa všakovými lupienkami. Na to, kedy im nejaký úlomok lupienka padne na zem, čakajú nebojácne holuby. Musia sa však riadne snažiť, lebo na omrvinky čakajú aj žobráci z rodu homo sapiens. Niektorí sa usilujú získať dačo do úst umeleckou cestou. Pred zrakom belochov, čo tu čakajú, predvádzajú rôzne herecké etudy. Ľahnú si napr. na lavicu, za chrbát belocha a začnú hlasno chrápať, napodobńujú hlasné prdenie, robia grimasy, mykajú sa ako pri epilepsii, chytia belocha za plece a začnú mu mumlavo-kvílivým spôsobom „spievať“ do ucha. Slušne vychovaný beloch sa najprv na divocha chápavo usmieva, blahosklonne mu povie pár nervózne vtipných slov. Ked však pochopí mentálne rozpoloženie divocha-umelca, zacíti v povetrí pach moču, zbadá ako mu moč tečie cez gate, vzdá to a ide sa poprechádzať mimo palandu. Domorodé obecenstvo sa rehoce. A umelcova etuda pokračuje pri ´dalšom cudzincovi.

Situácia na letisku sa odrazu zmení. Kŕdle detí sa zrazu rozbehnú k betónovému plotu, chrániacemu vzletovú a pristávaciu dráhu. Štverajú sa po mriežkach plota, obsypávajú jeho vrchol ako lastovičky na jeseń. V tropickom popoludní sa stane čosi v čo cudzinec hádam už ani neveril.- V povetrí radostne zarevú, zabrešú motory pristávajúceho lietadla. V duchu s nimi zabreše aj cudzinec-ako pes, čo dlho nevidel svojho pána. Belosi ozlomkrky utekajú na predodletovú bezpečnostnú kontrolu, čo najskôr preč z dosahu kiribatských zabávačov.

X-tá repríza tarawského aero-teátra končí. Pokračovanie na budúce, možno o tri dni, ke´d príde nová skupina srandovných belochov. Stovky z nich sa už netrpezlivo v Austrálii, Amerike či Európe chystajú odletieť na tento jedinečný raj na Zemi.

.