zemegula

Malta je ostrov tajomných megalitických stavieb, neprebádaných stredomorských civilizácií, romanizovaných, pokresťančených a následne anglikanizovaných /sikulských-sicílskych/ Arabov. Je to ostrov kedysi silných maltézskych rytierov a ostrov prefíkaných obchodníkov. Ostrov zabudnutých britských základní a migrujúcich bohatých Rusov a Arabov. Pre slovenskú mládež, detičky z „lepších rodín“ je to však predovšetkým ostrov anglických jazykových kurzov a polihovania pri bazénoch 4-5 hviezdičkových hotelov.

Pre toho, kto na ostrov ide loďou, je príchod majestátny, grandiózny. V minulosti musel pohľad na strmé pobrežné bralá, prešpikované baštami, hradbami a pevnôstkami s kanónmi naháňať neželaným návštevníkom hrôzu. Psychologický účinok manifestovanej nedobytnosti ostrova musel byť pre nepripravených dobyvateľov zničujúci. Musel pôsobiť ako paralyzér.

Dnes je pre turistov veľkých výletných lodí pohľad na „nedobytné“ opevnenia našťastie už len veľká atrakcia. Výletná loď sa prešmykne pomedzi opevnené ostrovčeky, popod hradby a bastióny, popod ostré bralá a ocitne sa v spleti dokov. Napokon nájde ten svoj a zakotví. A vy sa ocitáte zoči-voči vizuálnej atrakcii, akú inde nenájdete. Iba tu vo Vallette /6 tis.obyv./, hlavnom meste Malty. V historickej klenotnici Stredomoria, s jej rozmanitými štvrťami, jednou pôsobivejšou ako druhou.

Vystúpite na breh a čakajú vás renesančné a barokové chrámy, obrovské barokové a klasicistické paláce. Všetko je to akési zvláštne, príliš pompézne, šité na mieru oveľa väčšej krajiny, než je ostrovček Malta. Valletta má silu hlavného mesta nejakého veľkého a silného štátu a nie fliačka skál a zeme v strede Stredomoria. Silná a pôsobivá nie je len architektúra budov, ale aj interiéry v nich. Všetky tie sochy, obrazy od slávnych majstrov, zlaté monštrancie a relikvie svätých, krištálové lustre, kríže vykladané drahými kameňmi, vzácne rúcha kňazov, biskupov a veľmajstrov Rádu maltézskych rytierov…

Parky Valletty zdobia stromy s dozrievajúcim subtropickým ovocím, kry s voňavými kvetmi a svieže starostlivo polievané a kosené trávniky. Po cestičkách v parku sa prechádzajú pomenšie počerné dámy a babičky, oblečené striedmo a konzervatívne. S vlasmi zdisciplinovanými trvalou a nedeľnou, na okrajoch čipkovanou šatkou. Ženy na Malte sú tmavšie a uhrančivejšie ako Talianky z Kalábrie. Sú iba o jeden odtieň svetlejšie, ako Líbyjčanky či Tunisanky.

Cesta zo súčasného hlavného mesta Valletty do bývalého hlavného mesta Mdiny je prekvapujúco dlhá. Maltský vidiek za oknom auta je obsiaty pšenicou a porastený olivovými a pomarančovými sadmi a vinohradmi. Pri ceste korenisto voňajú akési kvietočky…Na horizonte sa konečne objaví silueta Mdiny. Do neba sa ježia jej veže a hradby. Pri vstupe do mestského bludiska, medzi staré domy z ktorých každý osve by bol historickou pýchou ktoréhokoľvek európskeho mesta – ako čierne koralky ruženca – stoja starosvetské fiakre. Ich vnútrajšok páchne trochu naftalínom, trochu mätou, trochu vanilkou.

Maltská republika / 316 km2, 503 tis.obyv./ to nie je iba ostrov Malta. To je aj ostrov Gozo a niekoľko ďalších menších ostrovčekov a skalných útesov. Gozo -to je tá istá krása ako na Malte, -ale zmenšená, vidieckejšia a divšia.

More okolo ostrovov nie je žiaden plavecký relax. Žiadne splývanie na pokojnom zrkadle vodnej hladiny. Pobrežie Malty nie je to správne miesto na ležérne plážovanie. – Lenže načo more, veď je tu toľko hotelových bazénov !

Slnko vie na Malte nadobudnúť diabolské grády. Azda večne vanúci morský bríz. na otvorenom teréne núti Malťanov stavať si úzke uličky, po väčšinu dňa zatienené vysokými domami, pomáhajúcimi zvládnuť horúčavy. Talianske a arabské delikatessy rozvoniavajúce arómou poctivej tureckej kávy, pozývajú bez ďalšej reklamy z otvorených terás reštaurácií a kaviarní tam, kde sa uličky končia výhľadom na more.

Malta nie je ostrov nejakých neuveriteľných dobrodružstiev. Malta je skôr na pozeranie a počúvanie. Malta je piano či skôr pianissimo. A predsa,- hoci Maltu navštívite aj viackrát, nikdy vás neznudí. Stálym návštevníkom s pôsobivým bankovým kontom z blízkovýchodných či ruskojazyčných krajín Malta ponúkala pred pár rokmi svoje občianstvo. A cez toto občianstvo i voľnejší pohyb po Európskej únii a po „Schengene“. No prostých migrantov z Ázie a Afriky Malťania u seba neradi vidia. Našťastie, títo migranti z Líbye, Afganistanu, Sudánu idú tiež radšej do Nemecka, Anglicka či Francúzska, než aby sa usilovali vybudovať si ďalšiu existenciu uprostred Stredozemného mora. Asi sa boja toho množstva kostolov, čo na Malte je. Alebo že by sa im málilo maltské sociálne zabezpečenie, nevoňala im ostrá polícia a antimigračné zákonodarstvo ?

O Maltskom právnom systéme vieme svoje-o ich „de lege lata“ a „de lege ferenda“. Istý čas sme spolupracovali s maličkou, brčkavou, počernou sudkyňou na maltskom súde pre mladistvých. Väčšina jej „kunčaftov“ boli mladiství migranti. – Nekašľala sa s nimi, to vám môžeme povedať…Keď ju porovnáme s našimi slovenskými sudkyňami, ktoré takmer naschvál rozhodujú veci o pridelení detí z rodín Sloveniek a cudzincov do starostlivosti cudzincov/nie že bez náznaku vlastenectva, ale natruc vlastenectvu/, je nám smutno pri srdci. Každé hrable v rámci možností k sebe hrabú, len tie slovenské sú nastavené na spätný chod. Ktože to takto našich „slovenských intelektuálov“ nastavil ? Rodičia, škola, médiá, nedostatočná stotožnenosť so štátom a národom /po tisíc rokoch poroby/ ?

Niektoré veci sú na Malte „very british“, veď Malta bola dlho britskou kolóniou. /-Hoci mala byť pôvodne ruská, lebo Rusi ju mali od Angličanov dohodnutú za zásluhy pri neutralizácii Napoleonského Francúzska/. Ibaže na to, aby na Malte fungovali veci po britsky, nemajú Malťania ani ľudí, ani finančné a vecné zdroje. Turista však v Stredozemnom mori nehľadá repliku „Albionu“ ale čosi svojské, neopakovateľné, jedinečné. Malta to má-sú to jej mimoriadne historické pamiatky, jej historické dedičstvo. Vznikli ako výsledok tvrdej stáročnej práce Malťanov a nie sú -ako v prípade Albionu-výsledkom stáročného vykorisťovania kolónií.

Malé ekonomiky akou je i maltská, sú citlivé na medzinárodné krízy. Aj tá posledná s Maltou riadne zamávala. Malta sa už ale otriasla z najhoršieho. Keď uvidíte jej hradby a porozprávate sa s jej majiteľmi, pochopíte prečo.

Malta je dodnes rytiersky dvorný a religiózne seriózny štát. Má starodávnu poctivú chrbticu. Je to azda posledný európsky štát s takouto duchovnou výstužou. – Možno až tak tvrdou, že na ňu doplatila jedna príliš bulvárna a príliš bezbrehá novinárka. Pod heslom slobody slova perom ubližovala ľuďom, ťala do vinných ale aj nevinných – hlavne že jej boli politicky či osobne nesympatickí. Až pokým nenarazila na naozaj zlých ľudí. A tí sa jej zbavili. – Zabudla na to, že aj slovo je zbraň. Písané slovo dvojnásobne. Môže to byť až smrtiaca zbraň, pre terč ale i pre strelca. Novinár či obyčajný človek,- všetci by sme mali so zbraňou, schopnou ublížiť druhým /vinným či nevinným/ narábať opatrne a ZODPOVEDNE. Nie zbabelo, len zodpovedne a opatrne. – NIL NOCERE… Zásada starej dobrej lekárskej morálky. Odlišovací znak medzi humánnou civilizáciou a barbarstvom.

Malta je posledný štát v Európskej únii, starostlivo ohradený hradbami pred cudzími barbarmi.

Škoda, že posledný.