zemegula

TROCHU SPOZA POHĽADNICE

Hľadáte vo Švajčiarsku pohľadnicovo divú horskú krajinu ? Pozor, možno nájdete urbanizované údolia, zaplnené mestami a priemyselnými objektami. Hľadáte svieže lesy ? Možno nájdete pasienky so zapáchajúcimi kravskými lajnami. Hľadáte horalov s víchrom ošľahanými tvárami ? A čo keď nájdete najmä obchodníkov a bankárov v sáčkach a kravatkách a kadejakých veľmi dôležitých manažérov ? Hľadáte „Eidgenossen“, uvedomelých, súdržných občanov ? No môžete nájsť už iba babky-udavačky, ktoré za záclonami svojich bytov striehnu na vaše prehrešky a už-už vás hlásia na políciu. A ak hľadáte priamu demokraciu ? Potom je možné, že nájdete už iba zopár naivistov, čo hádžu papieriky „ja oder nein“ do urien /alebo klikajú na volebných onlajnoch/: podľa toho, ako pochopili to, čo im ponúkli resp. silnejšie indoktrinovali médiá. Nájdete krajinu, kde je väčšina občanov hrdá na svoju „referendovú demokraciu“, no nudí ju, nemá na ňu čas alebo chuť alebo je lenivá ju takmer každý mesiac využívať. Švajčiarske referendá-ako všetci referendá kdekoľvek na svete nie sú totiž žiadna vyspelejšia priama demokracia, ale len jedna z ďalších demokratizačných hier. Zúčastňujú sa na nej z chuti iba politickí gambleri. A ako pri každej hre, zarábajú na nej tretie osoby: vlastníci médií, marketingových agentúr, PR agentúr a internetových portálov a šoubiznisový, televízny a tlačiarenský priemysel.

Do normálnej euroázijskej krajiny patria medvede, vretenice, vlky, rysy, včely, osy, sršne a veľa veľa lesných mravcov. Vo Švajčiarsku ich takmer nenájdete. Do prírody patria aj divo žijúce čriedy jeleňov a srncov. Vo Švajčiarsku ich nájdete väčšinou v oborách, kde sa chovajú na mäso, kožu a parožie. Našťastie, divo žijúce kamzíky, zajace, líšky /dôsledne vakcinované/, bobry, vydry a jazvece vo Švajčiarsku zatiaľ nájdete. Nájdete aj žaby, jašterice, zopár druhov vtákov, hlodavcov a stále dosť hmyzu. /Okrem lesných mravcov a včiel/. V symbióze s kravskými lajnami sa napríklad dobre darí muchám.

Vďaka starostlivo koseným a spásaným lúkam a pasienkom je na svahoch švajčiarskych Álp stále veľa druhov kvetov a ďalej od asfaltiek je aj príjemná vidiecka vôňa. Turistické trasy sú dôkladne oštangované, s udržiavaným skalným, dreveným, štrkovým a trávovým povrchom a zreparovanými mostíkmi cez potoky a riavy. Mimochodom-riavy a bystriny sú vo Švajčiarsku prvotriedne. Hučia veľkolepo od jedného vodopádu ku druhému. Švajčiarsko a Tirolsko /rakúske i talianske/ sú vodopádové európske veľmoci. Švajčiarsko je však No.1. Veď má Rýnske vodopády, údajne najväčšie resp. najvodnatejšie v Európe. Nemáme istotu, bohužiaľ, zatiaľ sme pri nich neboli.

Tak ako iné alpské krajiny je však aj Švajčiarsko bohaté predovšetkým na dychberúce vysokohorské scenérie. Najmä pri návšteve na prelome jari a leta , keď je na úpätí štítov už čerstvá zeleň a na vrcholcoch hôr sa ešte belie sneh. Vtedy je vo švajčiarskych veľhorách na zošalenie pekne. – Ak idete za takýmito výhľadmi autom po odbočení z diaľnice na vedľajšiu cestu, za každou serpentínou je to stále stále krajšie a krajšie. No a za tou poslednou zákrutou to potom konečne príde. Tvrdo a naplno vniknete do tela Álp…

Takmer všetci Švajčiari sú na svoju domácu alpskú nádheru pyšní. Chvália sa ňou, hoci väčšinou prežijú svoj život v údolí. Pracujú a žijú v klimatizovaných montovaných halách, v kanceláriách, v projektantských alebo výrobných dielňach; dizajnujú výrobky či obsluhujú stroje, čo robia všetky tie povestné nožíky, hodinky, zubné protézy, všetky tie precízne fungujúce produkty, ktorými je Švajčiarsko tak povestné. Nejeden Švajčiar miesto pobytu na zdravom alpskom vzduchu presedí plodnú časť dňa v príliš presvetlených alebo neprirodzene zatemnených kanceláriách, operačných centrách a mítingrúmoch bánk a podnikov. No ak sa ho opýtate odkiaľ je, hrdo odpovie, že priamo zo srdca Álp. Takí sú Švajčiari. Učme sa to od nich.

Šťastnejšia časť Švajčiarov kosí, zváža, krmí, dojí, zapravuje tvaroh, mieša, spracováva, balí a vozí všetku tú fajnú úrodu z pasienkov, lúk a polí, zo záhrad a vinohradov – aby ju ponúkala v útulných obchodíkoch , penziónoch, hotelíkoch, hoteloch ale aj reštauráciách a supermarketoch. Alebo sprevádza turistov, obsluhuje dopravné zariadenia: načas idúce vlaky, starosvetsky vyzerajúce električky, zubačky, lanovky či lyžiarske vleky v okolí Zermattu, St.Moritza, Chamonix, Davosu, Montreux, Lausanne, Baselu a pod. -Boli sme tam-preverené, „mín“ niet. Môžete to tam pokojne pochodiť.

Spomínajú sa tu stále Švajčiari. Ale tí, čo sa denne lopotia po švajčiarskej krajine nemusia byť nevyhnutne iba nemeckí, francúzski, talianski alebo rétorománski Švajčiari. Vyše štvrtina pseudonemecky hovoriacich Švajčiarov sú v skutočnosti prisťahovalci z Východnej, Strednej či Južnej Európy. Sú to Srbi, Chorváti, Bosniaci, Čiernohorci, Macedónci, Kosovčania, Rumuni, Bulhari, Maďari, Poliaci, Česi, Slováci…ale aj islamskí chlapíci z Ázie a Afriky a ich manželské „zámotky“ – premieňajúce sa večer v intimite bytov na „nočné motýle“, zahadzujúc zo seba burky a nikáby, abáje, hidžáby a džilbáby. Veriacich v Alláha je vo Švajčiarsku štatisticky vraj len 5-6%. Dojmovo ich je však aspoň trikrát viac.

Nájdu sa tu ale aj Angličania, Američania, Škandinávci, Rusi, samozrejme tiež Číňania, Kórejci, Thajci či Filipínci. V niektorých odvetviach, náročných na ruky , tvoria dokonca už väčšinu osadenstva firiem. V odvetviach náročných na nohy -ako napríklad vo futbale, národnosti ako Kosovci, Albánci, Turci dokonca dominujú. Momentálne tvoria asi polovicu švajčiarskeho národného mužstva.

Švajčiarsko má vďaka prisťahovalcom stále solídny každoročný populačný prírastok. Dnešné Švajčiarsko má 41 285 km2, je teda o pätinu menšie ako Slovensko. Na tejto ploche však žije 8,6 mil. obyvateľov,-čo je o vyše tretinu viac ako na väčšom Slovensku.

Domorodí Švajčiari udržujú vo vnútri svojej spoločnosti akúsi rodokmeňovú neoficiálnu segregáciu. Nemecky , francúzsky či taliansky hovoriaci Švajčiari sa v rámci „švajčiarskeho ľudu“ od seba jazykovo odlišujú, no patria k sebe, ak sú „Eidgenossen“. Nemecky hovoriaci Švajčiari-ak sa ocitnú medzi nemeckými Nemcami, odlišujú sa od nich ako ostrovček výnimočnosti v mori ostatných nemeckých dialektov. To isté platí o francúzskych Švajčiaroch medzi Francúzmi a talianskych Švajčiaroch medzi Talianmi. Jednoducho povedané, je poznať, že ide o nemeckého, francúzskeho alebo talianskeho Švajčiara a nie „iba“ o Nemca, Francúza či Taliana.

Segregačnosť Švajčiarov má podstatnejší, priam mentálny rozmer. Je to čosi silnejšie než iba napr. odlišnosť Myjavcov z kopaníc a Myjavcov z mesta. Je to akýsi apriórny „apartheid“, prameniaci z podpisu „aliancie večnej prísahy“ / zrod tzv. Eidgenossenschaftu v 14 stor./, upevnený azda švajčiarskonemeckým protestantizmom Zwingliho či švajčiarskofrancúzskym hugenotským protestantizmom Calvinovým. Pravým Švajčiarom = Eidgenosse sa človek môže iba narodiť, z rodičov, ktorí boli tiež „Eidgenossen“. Migrant sa získaním občianstva Švajčiarskej konfederácie švajčiarskym Eidgenosse nestáva a ani sa ním nikdy nestane. A nestanú sa ním ani jeho deti. Je to kruto apartheidiálne, ale je to tak. Byť Švajčiarom je pre Švajčiarov so švajčiarskym rodokmeňom jednoducho vysoko prestížna vec. Je to dôvod na prestížne separovanie sa aj od tých, čo majú veľmi podobný / v spisovnej podobe de facto totožný / jazyk ako oni. Eidgenossenschaft dnes možno už nie je až tak prestížna záležitosť ako v minulosti /červ liberalizmu preniká aj do tela Švajčiarov/- no Švajčiara fakt, že nie je len držiteľom červeného švajčiarskeho pasu ale aj Eidgenosse stále ešte poteší.

Na výnimočné postavenie Švajčiarov a Švajčiarska v Európe vplýva nielen nejaká „večná prísaha“ alpských kantónov zo stredoveku ale aj aktuálne geopolitické ciele okolitých štátov, najmä veľmocí ako Nemecko, Francúzsko a v minulosti i Taliansko, ba dokonca aj habsburgské Rakúsko. Európa, v minulosti taká porozdeľovaná, potrebovala svojho neutrálneho, nestranného, nad vecou stojaceho, nacionálne ambivalentného Švajčiara. No a sporiace sa a často vojnu medzi sebou vedúce mocnárstva potrebovali aj akúsi skrýšu na nahanobené imanie či dakoho, kto by im bez pýtania a bez predsudkov požičal na nové vojny, nové ťaženia. Neutralita a samostatnosť Švajčiarska sa teda hodila nielen politicky ale aj pragmaticky, finančne. Švajčiarsko časom začali využívať z podobných dôvodov aj podnikatelia a finančníci. Švajčiarsko ako štát a švajčiarske banky ako jeho mocenský základ, prežívali dlho zlaté časy.

Akosi sa to však po 2.sv.vojne mení. Ostrie konfliktov v Európe, najmä po osi Nemecko-Francúzsko postupne otupieva. Západná Európa sa integruje a ak má problémy, tak na vzdialenom Východe či na Juhu. V tejto novej situácii už neutralita Švajčiarska nie je až taká žiadaná. Dokonca by sa Američanom a ich feldvéblom z NATO hodilo, keby nebola vôbec. Vojensky neangažované Švajčiarsko je ako diera na atlantickom brnení. USA, NATO a západoeurópske štáty, ktoré sledujú geopolitiku USA /bez ohľadu na vlastné špecifiká/ zatiaľ zo švajčiarskej suverenity iba jemne odhryzkávajú. Začali proces zoslabovaním finančnej suverenity švajčiarskych bánk. Švajčiari museli ustúpiť a bankové tajomstvo, ktorým boli povestní, museli zoslabiť. Potom si USA a jej satelitné štáty a finančné inštitúcie zahryzli do akože švajčiarskeho daňového raja. Potom do medzinárodných organizácií sídliacich tradične v neutrálnom Švajčiarsku. Obranné rýgle alpskej bankárskej veľmoci sa otriasli, no v tom podstatnom zatiaľ odolávajú. Švajčiari ale cítia, že sa pomaly budú musieť novým požiadavkám sveta prispôsobiť. Robia váhavé, len mierne ústretové kroky, od prípadu k prípadu, -avšak trend zaangažovávania sa do geopolitických zámerov USA, NATO a EU je už aj vo Švajčiarsku zrejmý.

V časoch počítačov, on line platieb, transparentných účtov a transparentných transakcií, v pružnom svete bitcoinov sa stáva „dobrý švajčiarsky bankár, ktorý sa nepýta“ akýsi staromódny. Mení sa tak trochu na atrakciu, stráca reálne právomoci diskrétnej inštitúcie. V čase populistických kampaní kadejakých panamapapers, medzinárodného lynču na daňových hriešnikov a ich vyháňania z daňových rajov je už starý bankový princíp, z ktorého Švajčiari žili-neobhájiteľný.

Čo v budúcnosti zostane švajčiarskym Eidgenossen ? Asi už iba tie svojrázne referendá. Je to posledná bašta starých švajčiarskych čias. Dá sa na nej stavať ? Z pohľadu dnešných populistov-antisystémistov, politicky nepolitických „revolucionárov“, priamodemokratických transparentistov údajne áno. Aspoň dovtedy, kým sa samotní Švajčiari neodhodlajú odkryť slabiny referendovej demokracie pred očami zatiaľ menej informovanej a menej chápavej svetovej verejnosti. Keď sa ale sami Švajčiari rozhodnú zakričať do sveta na plné ústa, že „kráľ-referendum“ je nahý, bude všetko inak.

Švajčiari potom stratia posledné kúzlo výnimočnosti a posledný sebaklam špecifičnosti. Zaradia sa do zástupu ostatných Európanov. A Európa ? -Tá stratí ďalšiu ilúziu. Prestane hľadať riešenia svojich problémov tam, kde ich nikdy nebolo, kde nie sú a ani byť nemôžu.

Dosť mudrovania. Aké sú však naše osobné príbehy a skúsenosti zo Švajčiarska ? -Sú, hanbíme sa to priznať, rozpačité. Napríklad Ženevu sme pri našej prvej návšteve, pri jazde autom z Francúzska do Švajčiarska, považovali za pokračovanie francúzskej hraničnej aglomerácie. Samozrejme, že výhľad na jazero bol následne úžasný aj vodostrek z jazera bol dovtedy pre nás čosi nevídané… Podobný dojem vzbudil v nás Bern; ten sme pre zmenu vnútorne prežívali ako súčasť Nemecka. St.Moritz, Zermatt, Davos, Chamonix ale príjemne prekvapili tým, že sa od pohľadnicových predstáv príliš neodlišovali. Niektoré švajčiarske mestá nás skôr zaujali svojimi úsečnými nemecky príliš neznejúcimi názvami ako Chur, Zug, Thun, Sion, ako svojimi atrakciami.

Lugano, krásne mestečko na brehu jazera na hranici Švajčiarska s Talianskom predsa len upútalo čímsi viac. Žijú tam naši priatelia-ktoré sa okrem svojho poctivého Eidgenossenschaftu od iných Švajčiarov predsa len akosi líšia. Sú po prvé, veľmi pohostinní. A po druhé, sú prekvapujúco vtipní. Toľko nás pozývali na návštevu k sebe domov do Lugana, až sme napokon prišli a povozili sa s nimi na ich lodičke po vodách jazera. Walter /tak sa Švajčiar volá/ mal s nami trochu príbuzné povolanie. Tiež vďaka nemu veľa cestoval. Teda hlavne na konci svojej bankovej kariéry. Stal sa finančným poradcom jednej celosvetovej bankovej inštitúcie. Viackrát na svojich služobných pobytoch chodil po tých istých miestach ako my. Napríklad po postsovietskej Strednej Ázii. Keď sme raz spolu preberali Uzbekistan a sťažovali sa, že nám odtiaľ ani po takmer roku neprišla domov pohľadnica, /ktorú sme si sami sebe poslali/, potešil nás Walter historkou o ťave, ktorú chovajú na hlavnej pošte v Samarkande. Tú vraj živia hlavne pohľadnicami, ktoré si zo Samarkandu posielajú domov turisti zo Západnej Európy. -Ahá, takže „vsjo jasno“.

Inokedy, pri spoločnej plavbe s Walterom a jeho manželkou Lisou výletnou loďou po Indickom oceáne sme mali na lodi nejaké problémy s motormi. Preventívne sme preto nacvičovali naloďovanie do záchranných člnov. /Nebol to obligatórny drill, ktorý musí každý cestujúci absolvovať hneď po nalodení/. Niektorí naši spolucestujúci si všimli, že ak by došlo k najhoršiemu a museli by sme sa núdzovo vylodiť, nebolo by v záchranných člnoch dosť miesta pre všetkých cestujúcich. Muži by museli zostať na palube, napospas osudu. Prednosť by dostali iba ženy, deti a starci. Walter vyhlásil, že to je v prípade tejto našej lode omyl. Všetko vraj bude inak, lebo náš lodný kapitán je homosexuál. A tak dá prednosť pri záchrane pekným, urasteným, silným mužom. – Čiže nám.- Walter a ja by sme teda boli zachránení. A ako bonus by sme sa stali ešte aj vdovcami…

Walter a Lisa hovoria odlišnými materinskými jazykmi. A hoci jazyky svojich manželských partnerov tiež dobre ovládajú, držia sa počas celého súžitia tohto ich materinského jazyka. V rodine s deťmi Walter rozpráva iba po nemecky a Lisa iba po taliansky. Je to dobrý príklad švajčiarskej jazykovej segregácie. Ani manželstvo a spoločné deti neprinútili Švajčiarov, aby sa jazykovo prispôsobili, preonačili. Keď spoločne pracujú, oddychujú, užívajú si -každý rozpráva po svojom. On šprechuje, ona parlaruje. Svojich jazykov sa držia aj pri manželskej hádke. – No fakt: raz sme to pri nich zažili…

Ježišmaria, zabudli sme spomenúť Zurich. Mnohí turistickí experti ho považujú za najkrajšie švajčiarske mesto, ba za najkrajšiu metropolu v Európe. Nemôžeme to potvrdiť. Možno. -My však máme odtiaľ jeden nepríjemný zážitok. Pri nočnom prejazde autom cez istý zurišský mestský park sa nám stala dopravná nehoda. Do jazdnej dráhy nám tam skočila jedna z tamojších „krások noci“; príliš vehementne nám chcela ponúknuť svoju spoločnosť. Prudko sme zabrzdili – a už to bolo: Švajčiar jazdiaci za nami už mal ňufák svojho auta v zadku nášho auta. Auto nám odtiahla odťahovka do servisu a my sme zvyšok noci -na odporúčanie milých švajčiarskych policajtov, museli pretrpieť v najbližšom hoteli. Doslova pretrpieť,-lebo to bol „hodinový hotel“. PS: Aby sme boli objektívni,-zurišské električky sú však zaručene čistejšie a presnejšie, ako tie v Bratislave. A muesli je vynikajúci švajčiarsky vynález. Keby nie jeho, dávno by sme umreli od hladu.

Hop Švic !