zemegula

Návšteva pacifických ostrovov môže mať rôzne dôvody. Dobrodružstvo, biznis, charita, pastorácia, úradnícke povinnosti, snobizmus…alebo náhoda. U nás to bol ten posledný prípad.

Virgin Air či Fidji Air sa svojimi službami a atmosférou podobajú na autobusové spoje na vidieku. Tak ako tam aj tu si väčšina cestujúcich vzájomne tyká. Sú to pokrvní príbuzní, spolužiaci, kolegovia, susedia… V takejto rodinnej pohode sa neraz doprava prispôsobuje aktuálnej situácii. Ak niekto z „našich“, kto má letieť daným spojom, mešká s príchodom na letisko, autobus-pardon,-lietadlo ho pár minút počká. Ked potom príde, potrasie si ruky so stewardom,, letuškou, spolucestujúcimi a pilotom a až potom sa uvelebí na sedadle. Ak je na spoji nedostatok cestujúcich, aerolinka pružne zjednotí najbližšie dva spoje do jedného. Manažér to mobilom zavolá stálym cestujúcim-a zmena letov je na svete. Náhodným cestujúcim-cudzincom to potom zriadenci letiska diskrétne -do uška-oznámia v odletovej hale. Obchádzajú jednotlivých cestujúcich cudzincov a každému individuálne vysvetlia, o čo ide a prečo.

Takto sa aj nám stalo, že lietadlo z Fidži na Kiribati neletelo priamo, ale malo medzipristátie a riadne dlhú niekoľkohodinovú pauzu na ostrove Nauru. Tak sa stalo, že Slovák , ktorý to ani nemal v úmysle, prežil malé dobrodružstvo v Republike Nauru.

Lietadlo pred pristátím na Nauru dlho krúži nad ostrovčekom, akoby na ńom hľadalo vhodné miesto na núdzové pristátie. A ked ho nájde, akoby neverilo, že sa tam pristáť reálne aj dá. Vôbec to neprekáža, aspoń sa na tomto „vyhliadkovom“ lete oboznámime so všetkými krásami a pamätihodnosťami Nauro. Nuž je toho tu veľa i málo. Pokiaľ ide o divy prírody, tak málo. Takmer nič. Asi toĺko, koľko džungle poskytne návštevníkovi saharská oáza. Tu a tam nejaká palma, nejaké mango, cikus, zaprášená bugenvília-zabudnutá pri drevenom oplotení robotníckej ubytovne. Pokiaľ ide o nevšednosť, jedinečnosť, odlišnosť Nauru v porovnaní s inými tropickými pacifickými ostrovmi, je toho naopak veľa.

Takmer tri štvrtiny ostrova zaberá obrovská povrchová bańa na fosfáty. Niektoré haldy hlušiny sú zdanlivo už rekultivované, obrastené akousi rýchlorastúcou odolnou vegetáciou. Na kopčekoch s biednym porastom sú porozhadzované sivozelenkavé hrudy ako použité plechovky od piva. V obnaženej hornine sa sťa marabu na smetisku prehrabávajú bágre a buldozéry. Ťažiarenská spoločnosť dohľadáva posledné zvyšky fosfátov. Zlatý vek dolovania je evidentne preč. Raison d´etre existencie Republiky Nauru mizne. Bez fosfátov nebude Nauru. A ked bude, bude to iné Nauru.

Vláda Nauru to vie. A pomaly pripravuje krajinu na inú podobu existencie. Za peniaze Austrálie a Nového Zélandu menia banícke Nauru na utečenecký tábor Nauru. Robotnícke baraky narýchlo zhlobené pre mužov z okolitých ostrovov rekonštruujú pre ilegálnych migrantov z Ázie ale aj Východnej Európy .Na Nauru šupli austrálske úrady aj istého Slováka, ktorý prešvihol termín expirácie víz a nepomohlo mu ani orodovanie jeho austrálskej snúbenice. Jeho príbeh sa mihol aj v slovenskej televízii. Nepostrehli sme, ako napokon skončil. Akokoľvek, Nauru sa mení na trojhviezdičkový koncentračný tábor. Baraky usporiadané do uličiek sa zúfalo tlačia na fliačku zeme uprostred oceánu.

Nauru nie je schopné uniesť rastúcu masu deportovaných úbožiakov. Nie že by tu hladovali. Kontajnerové lode z Austrálie sem privážajú dostatok potravín. Ide o duchovné prežívanie. Nauru neposkytuje životnú perspektívu. Je to príliš malý priestor na realizáciu takého veľkého množstva osobných snov, túžob a nádejí s ktorými emigranti opustili svoje domovy a odišli do neznáma.

Niektorí deportanti na Nauru spočiatku dostávali prácu vo fosfátovej bani. Pri ťažbe, úprave a transporte fosfátov. Boli pritom motivovanejší a mzdovo menej nároční než Naurania alebo pracovníci z iných tichooceánskych ostrovov. A logicky narazili na pochopiteľnú nevraživosť domorodcov. Táto nevraživosť sa dalej stupńuje. Roboty pri fosfátoch je stále menej a menej. A deportovancov je stále viac a viac. Naurania na to reagujú rôzne. Aj agresívne.

Príkladom je incident jednej mladej iránskej manželskej dvojice. Dvojica si v jeden sviatočný deń požičala motocykel a šla sa prevetrať po ostrove. Zašla ´dalej od tábora, do štvrte obývanej pôvodnými Nauranmi. Tí na nich začali pokrykovať, mávať rukami, ukazovať výhražné gestá. Napokon jeden smelší Nauran hodil po dvojici na motorke zopár skál. Mal dobrú mušku. Trafil šoféra i spolujazdkyńu. Šoféra zasiahol tak presne, že ten stratil vedomie a spadol s motocyklom na zem. Ležal tam v kaluži krvi a pri ńom sa krčila jeho ustráchaná manželka. Śťastie, že okolo išla hliadka polície a tá pre zranených Iráncov zavolala sanitku. Prežili.

Prenajatú motorku sme na prehliadku ostrova využili aj my. Boli sme príliš bieli, obišlo sa to bez kamenovania. Zistili sme, že Nauru má asi štyri hotely a lodže. V jednom z nich ubytúvali aj turistov. Čo by tu však viac ako deń robili…Nauru nemá súvislú hlavnú ulicu. Vládne inštitúcie ako úrad premiéra, parlament, múzeum, stredná škola, nemocnica…sú roztrúsené po ostrove. Nauru má dobré cesty a solídne zásobené obchody. Majú aj konfekčné hrnčeky:

Teoreticky vysoké je GNP na obyvateľa. Na prvý pohľad je zrejmé, že je tu vyššia životná úroveń než napr. na Kiribati. Fajn, no akosi nám chýbajú palmové háje, pod kokosovými palmami prasiatka, lagúna s rybármi, vtáky…Nefunguje tu zvyčajné pacifické perpetuum mobile života v Pacifiku.

V južných moriach sú stále krajiny rajských záhrad a prívetivých, usmievavých hoci chudobných ľudí. Ĺudí, čo sa s vami podelia aspoń o ranný pozdrav. V južných moriach sú však aj iné ostrovy. Napríklad medený Bougenville, chrómovo-niklová Nová Kaledónia-a áno, aj fosfátové Nauru. Toto sú rajské ostrovy pre biznismenov, burzových investorov, špekulantov, ťažiarov, prácu si hľadajúcich mužov Oceánie. A bohužiaľ, sú tu aj priam rajské ostrovy pre US Navy, pre admirálov z vojenských lodí, čo kotvia na Havaji, Guame, Pago Pago…-Takéto ostrovy-Nauru PREPÁĆ,- stačí Slovákovi vidieť iba z párhodinového medzipristátia lietadla.

Hľadanie pacifického raja pokračuje.