zemegula

Samoa je krajina starobylých tradícií. Majú tu systém miestnych náčelníkov a obecných rád starších. Rodom určení náčelníci obcí si spomedzi seba volia náčelníkov vyšších stupňov-náčelníkov dištriktov-a tí zase vrchného najvyššieho náčelníka-náčelníka ostrova, ktorého zo skromnosti volajú „číf“. Čífom može byť ktokoľvek, kto pochádza z čífovského rodu.

Praktický život, ekonomický a sociálny rozvoj ostrova riadi ministerský predseda a je zo strany, ktorá vyhrala voľby. Tu sa čífovský pôvod nevyžaduje. Na volebný triumf stačia peniaze-vraj veľa peńazí.

Prirodzená autorita náčelníka obce posilňuje poriadok v obci. Samojčania sú disciplinovaný národ. Sú zvyknutí poslúchať, spolupracovať, správať sa konformne. Po ostrove patrolujú početné hliadky neozbrojených policajtov. Samojskí policajti zbrane nepotrebujú. Stačia im zručnosti zo sumo a rugby a hrozivo obrovské postavy. Na Samoe nemajú armádu. Nemajú vraj žiadnych nepriateľov…

Úlohy pri rozvoji obce sa analyzujú a rozdeľujú na spoločných zasadnutiach občanov a komunitných rád starších. Na obecných zhromaždeniach ľudia sedia do kruhu, popíjajú KAVU a mudrujú. Na Samoe je kult dlhých ale údajne zmysluplných spoločných rokovaní. Aby rada starších mala kde zasadať, má každá komunita svoju vlastnú budovu komunitného parlamentu-Community Hall. Je to do exteriéru otvorený pavilón s vyvýšenou podlahou a trstinovou či plechovou strechou, podopretou drevenými, murovanými či betónovými stĺpmi. Vo väčšej obci s viacerými komunitami /obvodmi/ majú viacero takýchto rokovacích pavilónov. S jasne vybieleným alebo napestro natretým stĺporadím.

Samoa je na pohľad najčistejší, najusporiadanejší, najupratanejší ostrov Tichomoria. Poriadok a čistota sú aj na Bora-Bora či Moorea. No je to trochu iný poriadok, taký skôr turistický. Stačí z turistami navštevovaných častí Papeete odbočiť do domorodých štvrtí a hneď vidieť čo je miestny štandard a čo turistický marketing. Samojčania sa v turistickej návštevnosti krajiny s Tahiťanmi nemôžu porovnávať. Ostrov si čistia a udržiavajú kvôli sebe, príp. na to, aby sa svojou poriadkumilovnosťou mohli chvastať pre inými obyvateľmi Oceánie. Ide tu o kulturálny relikt, pozostatok nemeckého vplyvu,-nemeckej koloniálnej nadvlády nad Samoou. Pedantnosť bývalých nemeckých pánov sa nalepila na ich domorodých komorníkov a sluhov. Obsedantne pokosené trávniky, do jednej čiary zastrihnuté živé ploty. Až úchylne vyleštené biele okruhliaky, ktorými sú lemované hladučko vykosené trávniky. Ešte aj prírodné pozoruhodnosti, ako napr. „šmýkačkový“ vodopád Papasaea či vodná „modrá“ diera Tlavi sú upravené sťa záhradné skalky. Samojčania a Samojčanky sa radi s cudzincami dávajú do reči. S úsmevom sa popýtajú na účel vašej návštevy, na krajinu vášho pôvodu, na to, kde ste ubytovaní, ako ste spokojní, dokedy na Samoe budete…Ak sa dozvedia, že ste na Samoe iba nakrátko, vyjadria nad tým úprimnú ľútosť. Až máte pocit, že ich krátkosťou pobytu na Samoe oberáte o kus ich dôstojnosti, že ich akoby urážate.

Neďaleko Apie, hlavného mesta Samoy, stojí na bielo natretá rozložitá budova, postavená v koloniálnom štýle. Je to bývalý dom, dnes múzeum slávneho spisovateľa Roberta Stevensona. Autora South Sea Tales. Budova je umiestnená na dokonalom „golfovom“ gríne. Vedie ku nej úžasne útulná, úzka, mierne kľukatá príjazdová asfaltka, lemovaná živým plotom z krotónovcov a bugenvílií. Nad nimi trochu v úzadí tienia rozložité tropické stromiská. Chlebovníky, fikusy, gumovníky, mangovníky, akácie…V strede pedantne vykoseného trávnika stojí solitér obrovského gumovníka. Na konci je vlastná starosvetská, prevažne drevená stavba Stevensonovho domu. Nad domom a lúkou sa strmí zalesnený pahorok s besiedkou, kde Stevenson rád po obede popíjal čaj a whisky, podriemkával, čítal a písal. Nota bene, v tropickom dusne, bez ventilátora či klimatizácie. Ak máte kondíciu ako Škót Stevenson, môžete lesným chodníkom pokračovať ďalej do vrchu-až dôjdete na Stevensonovu vyhliadku. Dovidieť z nej prakticky na celý ostrov. Dnes je na tomto mieste Stevensonovo mauzóleum. Drsnejšie, ako Mohyla na Bradle, skôr sa to podobá mauzóleu vladyku Petara II Petroviča Njegoša v Čiernej Hore.

Hľadajúc suvenír-hrnček zo Samoy sme sa dosť natrápili. Bolo treba presnoriť štyri apijské trhoviská. Všade v nich bol rovnaký sortiment: krúžky do vlasov, do tzv. konských chvostov, do ktorých si samojské ženy zamotávajú svoje husté čierne vlasy. Čo vlasy-vlasiská. Okrem krúžkov je tam všade plno krikľavopestrých látok v rómskom štýle. Pekné látky, no kto by to kedy v Európe, na Slovensku vzal na seba. Tieto trhy sa určite v čase, keď na Samoe kotví Queen Mary či MS Deutschland , zaplnia anglicky-nemecky čvirikajúcimi dôchodcami. To je tak päťkrát do roka. Vtedy idú na odbyt aj látky. Aby však trhovníci prežili aj zvyšných 360 dní v roku, musia predať aspoň krúžky do konských chvostov. Kupujú ich študentky apijského gymnázia. Z tržby od študentov žijú aj stánky rýchleho občerstvenia. Jedia tu dievčatá i chlapci. Všetci v sukniach. Sukne chlapcov sú na bruchu vypasovanejšie, dlhšie. – No, Hontianska paráda.

Hrnček s nápisom „Samoa“ sa na takomto na domorodých zákazníkov orientovanom trhovisku kúpiť nedá. Treba nájsť inú, onakvejšiu predajňu. Drahý butik, orientovaný na európsku haute couture . Butik tohto levelu sa dá nájsť podľa vône. Je to vôňa vytvorená sušenou levanduľou, ružami, jazmínom, kávou, vanilkou, škoricou, pyžmovou voňavkou. Je to globalizovaná vôňa panskejšieho konzumu tak v kalifornskej Santa Monice, ako v bratislavskom butiku pri Klariskách, v butikoch vo Viedni, Bejrúte, Moskve, Barcelone…Všade rovnaké pseudo-rustikálne zbytočnosti. Aj v Apii. Elegantná obchodníčka s francúzskym outfitom, páchnúca rovnako ako zvyšok predajne si vás najprv preverí otázkou „ájúoukejtudej ?“Nuž áno, dnes áno, dnes sme oukej, dnes masovo vraždiť nebudeme…Za to urobíme inú pojašenosť-za hrnček, aký majú bez nápisu vo vedľajšom supermarkete za 1,5 AUD, tu zaplatíme len preto, že má nápis Samoa-až 25 AUD. Ale inak-sme OK…

Tropické ostrovy á la Samoa. to sú krištáľovočisté vodopády, bohato šumiace medzi palmami, skáčúce z 30 metrov vysokých skalných schodov do perfektne vytvarovaných prirodzene zelenkavých bazénov. Každý naozajstný tropický ostrov musí mať takýto v džungli ukrytý, tajomný vodopád. Má ho Tobago, má ho Reunion, má ho Tahiti…musí ho mať aj Samoa. -Veruže ho má. Dokonca takmer 100-metrový. Navrchu /kvôli odčerpávaniu vody na banánovníkovú plantáž/ na vodu nie príliš bohatý. No postupne, ako padá cez jednotlivé skalné prahy, sa k nemu pridávajú bočné vodopádiky, nové a nové prúdy vody, takže do prírodného bazénu už dopadá ako riadna sila. S pozoruhodným zvukomalebným efektom.

Zvukomalebné je však aj meno tohto vodopádu. Volá sa „PAPAPAPAI“. Ostrovy južných morí si na takéto duplikatívne názvy potrpia. Je to prejav ich prirodzenej rozšafnosti. Pozostatok z čias, keď bol na Zemi raj, keď bola všade hojnosť a ničím sa nešetrilo. Keď bolo niečo pekné, nestačilo ho označiť „pago“. Bolo to totiž príliš pekné na tak krátky názov. Bolo potrebné zvýrazniť krásu- a tak vzniklo Pago-Pago. Alebo Bora-Bora, Huka-Huka…No povedzte, o čo to znie obdivnejšie, oslavnejšie ? O čo majestátnejšie by zneli prírodné skvosty Slovenska, keby sme použili podobnú techniku a označili napríklad Tatry za Tatry-Tatry, Váh ako Váh-Váh, Heľpu ako Heľpa-Heľpa …?Pospolitý ľud slovenský to v minulosti asi naozaj takto cítil. Preto si spieval napr. Dunaju-Dunaju, hej Dunaju-Dunaju…čo má bystrú vodu „u kraju-u kraju“…

Na Samou chodia turisti zriedkavejšie. Ostrovy navštevujú skôr iné biele tváre. Samoa je rajom pre misionárov, apoštolov, hlásateľov slova najrozličnejších bohov a cirkví. Na našej planéte azda niet relígie, ktorá by sa pred svetom neprezentovala tým, že má svoje ovečky aj tu, v „divočine“, medzi bývalými ľudožrútmi, na malom palmovom ostrove uprostred vĺn šíreho Pacifiku. Svoj chrám, svoj svätostánok tu majú desiatky cirkví. Niet tu lietadla, z ktorého by nevyšli nejakí kňazi, pastori, imámi, rabíni, guruovia. Mníšky sem chodia a odchodia ako z hokejovej striedačky.

Prečo ? – Možno i preto, že prírodná scenéria Samoy je predstavám raja z čias Adama a Evy veľmi blízka. Boh mohol vyhnať Adama a Evu aj z pampy či tundry-no on to urobil dramatickejšie-vyhnal ich z džungľového raja. Odohnal ich od exotických stromov, ponúkajúcich sladké ovocie, poskytujúcich rozkoše bez roboty, bez námahy. Vyhnal ich do sveta vetrov a chladu od prameńov čistej vody, od lagún s ružovými leknami, od kvetov všetkých farieb a vôní.- Dostali, čo si zaslúžili. Aj my-ich potomkovia. A tak dnes aj na rajskej Samoe je občas riadne božie dopustenie. Občas príde búrka, cyklón, tsunami. Paradoxne i tieto úkazy zapadajú do religiózneho konceptu božskej Samoy. Je to prejav inej tváre Boha, predzvesť jeho konečnej spravodlivosti, zaslúženej hrôzy „súdneho dńa“. Aj toto je čosi, čo zapadá do scenára „božieho performansu“. Do dobrého príbehu o napravených hriešnikoch-ľudožrútoch, čo si našli cestu k bohu a spáse. Alebo do desivého príbehu o tých, čo sa nestali lepšími a preto ich spláchnu vlny oceánu večného zatratenia.

Cirkvi sa o ovečky na božskej Samoe tvrdo bijú. Katolícki a neskôr protestantskí duchovní sem prichádzali prví. Bolo to v časoch, keď tu ešte bolo skutočne nebezpečno. Kńazi tu svoje pozície medzi „divochmi“ budovali osobnou odvahou, obetavosťou a opravdivosťou vlastnej viery. S rozvojom plantážnictva a obchodu sem prichádzali pracovníci z Indie, Orientu, Afriky, Číny, Kórey…A s nimi prichádzali aj hinduistickí, budhistickí, moslimskí, judaistickí duchovní. Bolo to stále dosť prirodzené. No to, čo nastalo po víťazstve USA v boji o Pacifik, to je trochu iný vývoj. To je „náboženský lunapark“. Boom komerčnej religiozity. Podobný tej, čo vypukla so zlatou horúčkou na Aljaške či na Klondyku. Najrozličnejšie kuriózne sekty, novovznikajúce cirkvy a cirkvičky sem prichádzajú s excelentnými propagačno-náborovými kampańami, so žochmi peňazí, s kaučami sociálnej komunikácie, kazateľmi vycvičenými v najrafinovanejších technikách ovplyvńovania skupín či jednotlivcov. Prichádzajú náboženskí kaukliari, podmaniví rečníci, majstri spirituálov. tanca, bubnovania…

Cirkvi sa pretekajú i v monumentálnosti svojich chrámov /Mormoni/, v ich začlenenosti do prírpdného prostredia /Baháí/, v starobylo pôsobiacej rozložitosti kamenných kostolov /Presbyteriáni, Anglikáni/, vo farebnosti, vôňach a hluku /hinduisti, budhisti/…Tak či onak,-v Apii v religióznej „vojne“ u nás na celej čiare vyhral rímsko-katolícky chrám Panny Márie. Stojí na pobreží, medzi centrom mesta a prístavným mólom, kde kotvia veľké turistické lode. Nie je cenný svojou historičnosťou, ani novátorskou architektúrou. Dokonca ani harmickosťou začlenenia do prírodného prostredia. A predsa je neskutočne pôsobivý. Má bielo-sivo-modrú fasádu, marcipánové secesné tvary ako Modrý kostolík v Bratislave. A má úžasný interiér. Pred teplom ulice útulne uzavretý. Dláždený na podlahe i na sokloch stien chladivým carrarským mramorom. Nad hlavou hladkajúci krémovo-kakaovým stropom z tropického dreva. Sú tu fresky s nosným motívom strapca hrozna z „božej vinice“ a krížovou cestou, aktualizovanou na podmienky Pacifiku. Na kopuli hlavnej lode je znázornený samoanský číf, obkolesený radou starších , prijímajúci posolstvo viery od misionárov, sprevádzaných „neviditeľnými“ apoštolmi-stojacimi za chrbtom každého misionára.

Úžasne silné. Takmer tak, ako výjavy z tmavého dedinského kostolíka u malijských Dogonov. Nezabudnuteľné, rovnako ako je nezabudnuteľnou aj celá rajská Samoa.

PAGO-PAGO

O duše Samojčanov je veľký záujem. Usilujú sa o ne nielen relígie, ale aj bôžikovia konzumizmu, ktorí majú svoje svätostánky v hypermarketoch na susednom ostrove Pago Pago, -na tzv. Americkej Samoe.

USA ulúpili jeden z dvoch samojských ostrovov ešte na začiatku minulého storočia. Poznali cenu hlbokého prírodného zálivu. Vedeli, že je to tromf pre nerušené kotvenie mohutných bojových lodí. Po polstoročí okupácie je z tejto časti Samoy malá Amerika. Čiastočne to tu vyzerá ako v parku Walta Disneya, čiastočne ako v skanzene pre pôvodných Samojčanov. Na Pago Pago je veľa kvalitných hotelov a lodží, reštaurácií a pubov, turistických informačných kancelárií a obchodov so suvenírmi. Lanovka ponad prístav na vyhliadku nad zálivom dokresľuje ne-samojský dojem z tejto časti starej Samoy. Pôvodní Samojčania sa v tomto mravenisku mariňákov, námorníkov, vojenských letcov, ich tučných manželiek a detí, turistov z výletných lodí a jácht pohybujú ako latinoamerické slúžky v pôvodne mexickom Texase či Kalifornii.

Kedysi si tu Samojčania získavali poživeň na mori rybolovom, na políčkach, v lesoch, pri chove prasiatok a sliepočiek. Teraz sú zo Samojčanov pracovné sily. Pracujú na vojenských základniach, v logistike, službách spojených s bývaním Američanov a s turistami. Zarábajú doláriky a konzumujú. Majú „dobré“ americkosamojské pasy a na pomery Oceánie relatívne solídnu životnú úroveň. Iba zriedkakedy si uvedomujú, že sú Samojčania, že ich vlasť sa volá Pago Pago a nie Amerika.

Idea Veľkej Samoy amerických Samojčanov nepriťahuje. Odučili sa slobode. Naopak, Pago Pago je pokušením pre niektorých konzumnejšie orientovaných Samojčanov v Republike Samoa. Zmagorení kúzlom konzumu skúšajú emigrovať zo Samoy na „americké“ Pago Pago. Rok čo rok prichádza Samoa o najkvalifikovanejších mladých pracovníkov. Tí sú ochotní na americkom Pago Pago robiť aj podradnejšiu no lepšie platenú prácu.

Stevenson by pri hľadaní rajského ostrova dnes asi už tiež emigroval na Pago Pago. Dal by možno prednosť hypermarketom a lanovke pred tropickým ovocím /natrhaným vlastnoručne vo vlastnej záhrade/ a pred túlaním v džungli… – Alebo že by nie ? Že by u neho hlas slobody prekričal šepkanie diabla konzumu ?