zemegula

Na Tuvalu sme skoro zahynuli. Ale poďme pekne po poriadku.

Najskôr niečo o domácich miláčikoch. Len čo sme vyšli z letiskovej „haly“ na ulicu, zistili sme, že je tu veľmi veľa mačiek. A pes žiaden, nikde v dohľade. Pýtame sa na to,-vraj je to normálne, vraj sú to na jedného psa dve mačky. Na Kiribati bola na sto psov jedna mačka. Prečo je to tak ? Že by bola príčinou odlišná religiozita ostrovov – katolicizmus Kiribati a protestanskosť-jehoviskosť Tuvalu ? Alebo to má dajaký súvis s tunajším podielom motoriek na jedno auto ? Ten je totiž dve ku jednému. Akokoľvek, pre nás je Tuvalu ostrov mačiek a motoriek.

Na jednej z takýchto motoriek si pre nás na letisko prišla tučná majiteľka „Wamasiri Lodge“. Bohužiaľ, žiadna „kočka“. Zamávala transparentom s naším menom, schmatla za plecia, vysadila za chrbát a odmotorkovala do svojho lodžu tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Vybavenie lodžu ?- Klasika: spoločná sprcha ukončená rúrou bez ružice, záchod pre celé poschodie bez zámku, iba so zahnutým klincom zvnútra dverí. Dávno nefunkčný tv, malá hučiaca chladnička, mikrovlnka plná prachu. Izba, v ktorej 90% plochy tvorí posteľ. Drevená pričňa, molitanový matrac, molitanový vankúšik, dve plachty-jedna pod seba, jedna na seba. Zvyšok zariadenia: nočný stolík zhlobený z debničky na pivo, železná tyč s drôtenými vešiakmi, – a neuveriteľný bonus: stojatý ventilátor fungujúci na princípe 180° obrátok a rovnomerného vírenia prachu, ktorý sa v izbe a na mriežke ventilátora bohato vyskytuje. Jedna celá /kedysi na bielo natretá/ hobrová stena, druhá hobrová stena s dierou na dvere. Izbu uzatvárajú dve veľké okná, nahradzujúce ďalšie steny. Žiadne sklo, iba vetracie drevené špalety typické pre okná na domoch v nigérijskom vnútrozemí. Niektoré lamely sú funkčné a dajú sa pred vnikajúcim vetrom alebo hmyzom sklopiť. Nie úplne na doraz ale predsa. Tretina lamiel sa však stlačiť odmieta a ponecháva hmyzu solídny priestor na vnikanie do izby. Poslednou obranou pred ním sú potom už len staručké ľanové firhangy s vyblednutým motívom nezábudiek. – Na pobyt v takejto „cimre“ aby človek čo najskôr zabudol. Nuž ale nedá sa zabudnúť. Obrazy z tuvalského lodžu sa budú Slovákovi vracať aj v jeho domovine. V snoch, vždy po zjedení niečo ťažkého.

Susedia v lodži – dvojica Maorov z Nového Zélandu. On je kameraman, čo na Tuvalu prišiel nakrútiť film o postupnom zániku ostrova. Ona mu neustále perie slípy, pripravuje obložené sendviče a robí spoločnosť v izboposteli.

Na Tuvalu je ešte jeden ďalší lodž. Ten je však prázdny. Možno preto, že nie je na webe, -no a je predsa známe, že to čo nie je na webe, to neexistuje…Samozrejme, že táto „múdrosť“ neplatí. Na webe nie je ani hotel, sídliaci v murovanej dvojposchodovej budove. Stojí vedľa vládnej budovy a dvoch menších domcov, v ktorých sídlia dve pan-pacifické banky. Je tu tiež zopár lepších bungalovov, v ktorých úradujú všakovaké medzinárodné agentúry a nadácie. Všetky sú zamerané na životné prostredie a potápanie nešťastného Tuvalu. Zjavne tu budú ešte pár rokov srdnato bojovať za záchranu Tuvalu, písať reporty-až do momentu, kým ich pred vlnami Tichého oceánu nezachráni posledné lietadlo, ktoré ešte bude schopné z potápajúceho sa ranveja vzlietnuť.

Hotel sa používa na ubytovávanie vládnych hostí a zahraničných pracovníkov environmentálnych agentúr, nadácií a bánk. Pri recepcii má televízor, kde možno sledovať program novozélandskej televízie. Má železobetónové steny, odolné proti cyklónom a menším tsunami. Na raňajky podávajú praženicu z vajec od miestnych sliepok-a inak šlus. Na izbách je zopár cudzincov, ktorí asi svojich bossov doma niečím nahnevali, a tak ich poslali na služobnú cestu až sem – do psej /pardon, mačacej/ matere. Alebo že by to boli dobrodruhovia, ktorí si služobnú cestu na Tuvalu vybrali dobrovoľne ? Ak áno, potom sú to idioti voľbou. Takí, ako my…

My to však máme ešte o niečo sprísnené. Sme v lodži, v izbe bez stien. Našťastie nedoliehajúce lamely na oknách hmyz veľmi nevyužíva. Tuvalu je totiž ostrov takmer bez hmyzu. Jehovisti asi vedia, ako si u Jehovu vymodliť zákaz vstupu moskytov. Druhou stranou mince je absencia hmyzožravého vtáctva-smutná, tichá neprítomnosť spevavcov. Zamračenú oblohu iba sem-tam krídlami prestrihnú sivobiele čajky.

Tuvalu musí byť pre hydrofóbnych ľudí peklo. Keď sa postavia na letiskovú dráhu, predstavujúcu stred Tuvalu, uvidia na oboch stranách špliechajúce vlny oceánu. Ostrov má 2-3 metre nadmorskej výšky. Pri cyklóne lietajú po ranveji vlny, preplachujúce ostrov z jednej strany na druhú. Kvety strachu v mysli hydrofóbov vykvitnú do plnej krásy v čase od októbra do marca: v čase tropických lejakov, búrok, cyklónov. My sme boli na Tuvalu mimo toto obdobie. Napriek tomu sme sa z jedným cyklónom mali tú česť zoznámiť…

Noc hrôzy začala búchaním na poplašnú alarmovú kolajnicu, zavesenú na kole neďaleko lodžu. Ktosi na ňu zvonil o pol druhej, o štvrtej, o tri štvrte na šesť. Po každom varovaní vietor -s lomozom do tváre samovraha rútiaceho sa rýchlika, začal šticovať úbohé palmičky, ohýbať ich do akrobatických polôh. Klesajú až na zem, klaňajúc sa vražednému pacifickému šarkanovi. Pod náporom vetra hurtujú strechy chyží, pokryté vlnitým plechom. V kuríne z dokorán otvorených zobákov sliepky odriekajú hydinový otčenáš hrôzy. Cez medzeru medzi záclonami hľadíme von. Okolo nášho „okna“ lietajú v povetrí všakovaké plechy, laty, plastové sudy…dokonca vzduchom letí akási drevená búda. Kurín aj so sliepkami ? Palmami to lomcuje. Všetko hučí, strešná rýna na lodži to nevydržala a preplnená vodou padá k zemi. – No, nie je nám všetko jedno. Možno odbíja naša posledná hodina…

Ráno si cyklón zobral na pár hodín prestávku na oddych. Tuvalčania vyzliekli záchranné vesty a idú si tiež oddýchnuť do húpacích sietí alebo na sedačky na priedomiach. Turista premýšľa, prečo majú záchranné vesty iba domorodci a prečo sú anti-cyklónové refugiá prístupné len pre Tuvalčanov…Turista na Tuvalu v akútnej cyklónovej sezóne, -to je tu veľká atrakcia. Turista sa vyhýba očnému kontaktu s vyčudovanými domorodcami, no chtiac-nechtiac musí odzdraviť po želaní dobrého rána. Každému z desiatok ostovanov osve.

Okolo obeda začína riadna spara. Domorodé ženy sa stiahne z ulíc na stoličky do tieňa. Tu klebetia a strúhajú čosi do plechových pekáčov. Chlapi polosediac-pololežiac na sedačkách, čo sem asi doplavil posledný cyklón z Austrálie, rozvážne diskutujú o existenciálnych veciach vesmíru. Deti sa hojdajú v sieťach, cumľú sladkosti a bucľatejú.

Tuvalu za dve-tri desaťročia zaleje voda neúprosného Južného mora. Pre Tuvalčanov to bude kultúrna katastrofa. Z driemot tropickej poľahody ich jedného dňa vytrhnú presídľovacie organizácie a posadia na lode, smerujúce na Nový Zéland či do Austrálie. Tuvalčania sú tak ako všetci normálni ľudia vlastencami. Zvykli si na životné prostredie svojej malej domoviny a na možnosti, aké im pre uspokojovanie ich životných cieľov ponúka. Tuvalu ich bez mimoriadnej námahy nasýti, poskytne im rozumnú dávku rozkoší, ochráni pred chorobnými orgiami bezuzdného konzumu. A toto všetko núteným odchodom z tuvalskej domoviny Tuvalčania stratia. Budú vyhnaní z raja vlasti do pekla cudzej civilizácie. Zmenia skóre celosvetového zápasu dobra so zlom na stranu temnoty. Nota bene-aj v náš neprospech.

Tuvalu je ostrov protestantov. Ľudia tu veľmi dobre vedia, čo sú peniaze. Nehanbia sa luteránsky priamym spôsobom peniaze vymáhať, ak si myslia, že je to oprávnené. Takto napríklad majiteľka nášho lodžu od nás vymáhala plnú platbu za nocľah vopred, hoci to tak pri rezervácii nebolo dohodnuté. Klopala na dvere a žiadala peniaze večer o 22.00 hod. Povedali sme, že už spíme. A tak prišla na druhý večer, tentokrát o 21.00 hod. Kapitulovali sme. Dali sme jej väčšiu bankovku, z ktorej nevedela vydať 10 dolárov. Povedala, že si rozmení a o chvíľu doláre prinesie. Nepriniesla. Že by rátala s cyklónom a možnosťou, že dlh nebude mať komu vrátiť …? -Samozrejme, žartujeme. Tuvalčanka nebola nečestná. V deň odletu, tesne pred bordovaním prišla za nami na letisko. Zavesila nám na krk drevené korálky a vrátila oných 10 dolárov. Urobila tak so šarmom človeka, čo bez mihnutia oka plní svoju občiansku a náboženskú povinnosť. Hallelujah !

Dovetok: Bankovku z Tuvalu nám na letisku v Aucklande odmietli prijať. Bola vraj príliš ošúchaná…

Na Tuvalu nemajú žiaden väčší obchod, žiaden supermarket. Čosi, čo sa nań podobá je obchod cash and carry neďaleko letiska. Vlastne priamo v jednom z letiskových hangárov. Nevyložený tovar tu priamo predávajú z lietadlových kontajnerov. Kúpili sme si takto softdrink. Nemali sme to urobiť. Bol teplý, skysnutý, chutil ako vývar z detskej plienky.

Malých obchodíkov je na ostrove viacero. V každom z nich ponúkajú rovnaký plienkový soft drink ako v hangári na letisku. Ponúkajú aj chrumky. Ich problém je, že boli vyrobené ešte v minulom storočí. Nechrumkajú, v ústach sa vám „gumenia“. V jednom z malých obchodíkov sedí pri televízore starý Ćíňan a pozerá v kantončine kreslený detský film. Je ním zaujatý, preto zákazníkovi odpovedá s nevôľou, iba na pol úst. Ak by ste tam aj vy raz zavítali, nevyrušujte ho. Nech ten film už konečne v pokoji dopozerá.

Vo výklade jedného z takýchto obchodíkov nás zaujal plagát s fotografiou futbalovej jedenástky. Text na plagáte oznamoval, že ide o reprezentačné futbalové družstvo Republiky Tuvalu. Menšími písmenami na ňom bolo napísané, že ide o jediné reprezentačné futbalové družstvo na svete, ktoré nikdy nevyhralo ani len jeden futbalový zápas. -Nuž, aj zlá správa môže byť dobrá reklama. – A inšpirácia možno aj pre našich slovenských futbalistov.

Na Tuvalu nie sú v lagúne sa čvachtajúci zberači ústric, ako na Kiribati. Nie sú ani robotníci na večnej stavbe pan-ostrovnej magistrály, ani chovatelia kokosových prasiatok či roľníci na plantážach, ako na Tonge. Ľudia tu, ako sa sami vyjadrili, chodia do zamestnania. Pracujú pre environmentálne nadácie, medzinárodné organizácie a pre firmy, ktoré im poskytujú obživu, ubytovanie a ostatný servis. Tuvalu funguje na princípoch na akých správca konkurznej podstaty či likvidátor udržujú pri živote zvyšky podniku, pokiaľ sa posledný zvyšok majetku nezlikviduje.

Filiálky rôznych medzinárodných organizácií sídlia v každej druhej-tretej budove. Sú pri kostoloch, nemocnici, škole, vo vládnej budove dokonca v jednej voľnej miestnosti budovy letiska. Hneď vedľa odletovej „haly“ je remeselnícka dielňa, v ktorej si na živobytie zarábajú osamelé ženy-matky. Prekvapujúco rozložitá je budova Nemocnice princeznej Margaréty. V nej sú dve podobné sociálne firmy. Filiálky zahraničných neziskových organizácií sa nájdu aj na radnici, v univerzitnom campuse-pobočke Juhopacifickej univerzity, v domčeku s nápisom National Library, v Národnom archíve, v banke, na benzínovej stanici, v opravovni motoriek…Tuvalu údajne žije z vydávania filatelisticky atraktívnych poštových známok a z poplatkov za prenájom internetovej domény. Tuvalu je republika, krajina s demokratickou rovnosťou všetkých občanov pred zákonom. S jedinou výnimkou-na parkovisku pred vládnou budovou je jedno parkovacie miesto označené tabuľkou, že tu má povolené parkovať iba „ctihodný pán premiér“. Nikto iný. -Ak tu chceš zaparkovať aj ty,-prosím: vyhraj voľby, a môžeš parkovať ! Opozícia si svoje motorky môže opierať o najbližšie kokosové palmy.

Tuvalu sú trópy. 35° Celzia cez deň a 34° Celzia v noci. Pri ukrutnej vlhkosti. Na Tuvalu nemajú klimatizáciu. Majú iba ventilátory, ktorými posúvajú horúčavu cez otvorené okná z domu jedného Tuvalčana do domu druhého. Sú tu pravé nefalšované trópy. Nie ako na Slovensku – pár dní v júni-júli, ale 365 dní do roka. V kuse celý rok. Ale že v kuse – „ipp“. Chcete takéto „tuvalu“ ? Možno vo februárovej Bratislave na chvíľu. Len preboha, nie „NATUVALO“.

Tuvalský cyklón sme prežili. Boli sme na ostrove len počas takého stredne veľkého cyklónu, ktorý bol-ako sa neskôr ukázalo, predzvesťou niečoho naozaj krutého a vražedného. Využili sme prestávku medzi koncom jedného a začiatkom druhého cyklónu. Mali sme letenku na jedno-jediné lietadlo, ktoré sem v tomto cyklonálnom intereviu pristálo. Mali sme šťastie. Podarilo sa nám odtiaľ zmiznúť v pravý čas. Pár hodín predtým, ako na ostrov udrel iný oveľa mohutnejší cyklón. Pozerali sme sa naň už iba na CNN na letisku v Aucklande. Po jeho údere zostala ulica, ktorou sme sa nedávno prechádzali kompletne v troskách. Zvláštny pocit, pozerať sa na takú spúšť na miestach, kde azda ešte zostali efektívne zvyšky našej DNA…

Tuvalu určite ešte znovu postavia. Zlé ekologické svedomie si USA, Austrália, Británia…vykúpia pár miliónmi dolárov a pošlú na ostrov materiál na stavbu nových bungalovov. A do dokončených budov sa nasťahujú staro-nové medzinárodné nadácie a pricestujú noví zahraniční experti. A takto to pôjde dokola, cyklón-pohoda-cyklón…až more definitívne zasolí tuvalskú zem tak, že na nej nevyžije ani tá najodolnejšia vegetácia a Tuvalu zmizne pod hladinou Pacifiku.

Vedci majú pre nás dobrú správu. Teda aspoň pre tých z nás, čo majú dedičné predpoklady na dlhovekosť. Po 2-3 tisícročiach sa zem v miestach dnešného Tuvalu opäť vynorí. Stačí jedna z početných tektonických udalostí /v Pacifiku bežných/ a Tuvalu sa opäť narodí. Tak ako sa pred tisíckami rokov narodilo dnešné Tuvalu. Udial sa totiž tektonický zdvih. More ustúpilo súši. Na zdvih reagovali koraly, neskôr palmy a neskôr obyvatelia Oceánie o ich kmene priviazali svoje člny. Vzniklo Tuvalu, aké poznáme. Dnes však zase pomaly zaniká. Aby po čase znovu vzniklo.

Pesimisticko-optimistická veštba. Pre prírodu rutina. Pre nás, čo sa tu objavujeme ako nepatrné omrvinky na pár nano-sekúnd svetelného roka, nanajvýš poznanie. Ani smutné, ani veselé. Poznanie. -Ale pánboh zaplať aj zaň…