zemegula

Je to krajina, ktorej názov a názov jej obyvateľov-Papuáncov používame na Slovensku ako výraz pre čosi nerozvinuté, nekultúrne, nevychované, divé ba možno aj sprosté. Krajina je menšia ako Francúzsko a väčšia ako Nemecko. Krajina má približne rovnaký počet obyvateľov, ako má Maďarsko. Bývalá nemecká /severná časť=Nová Guinea/ a britská /južná časť=Papua/ resp. neskôr austrálska kolónia. Krajina rajského vtáka- rajky s frajerským /špirálovito zakrúteným, vidlicovým alebo bohatopernatým/ chvostom, ktorého operenie hrá ostrými žiarivými farbami /modrá, oranžová, zelenkavá, červená…/. Krajina, kde ešte pred 40 rokmi došlo ku rituálnemu kanibalizmu. Krajina, po ktorej pobehujú melanézske černošťatá s pomarančovými vlasmi /v dospelosti im sčernejú na žúžoľ/. Krajina, kde už pri vylodení na breh cítite akúsi bázeň, napätie, ostražitosť.

V prístave Rabaul vás veselo víta oranžovobrčkavý nahatý drobizg. Chlapčiská skáču bruchoplesky do tmavohnedej brakickej vody zálivu. Predvádzajú sa.

Solídna asfaltka vedie pomedzi parkovú zeleň a moderné bungalovy do centra mestečka. Nájde sa v ňom aj zopár dobre klimatizovaných obchodov. Všetko v Rabaule je to jednoduché no moderné. Všade naokolo pokojná atmosféra. Človeku sa nechce veriť, že to, čo tu bolo predtým, v 1994 zničili výbuchy dvoch bočných sopúchov mohutnej rabaulskej sopky. Mesto s hlbokovodným prístavom sa rozprestiera v hlavnej caldere tejto sopky. Sopka momentálne „spí“. Do akej miery a dokedy, to sleduje tunajšie Vulkanologické observatórium. Zatiaľ teda pokoj. Počas nášho pobytu sa zjavne nič zvláštne nestane.

Cieľom našej cesty na Papuu-Novú Guineu nie je Rabaul. To je iba východisko. Máme za lubom niečo dynamickejšie, dramatickejšie. Mierime do stredu ostrova – na bývalé papuánsko-novoguinejské pohraničie. Tu úfame vidieť rajského vtáka- RAJKU špirálochvostú a tiež mýtických BAHENNÝCH ĽUDÍ. Nemeckí koloniálni úradníci ich volali „Schlammenschen“.

Miesto, kam máme namierené je zhruba v strede medzi Rabaulom a hlavným mestom Papuy-Novej Guiney – Port Moresby. Medzi Rabaulom a Port Moresby už pozemná komunikácia existuje, no prechádzajú po nej iba viacpočetné konvoje silných truckov a aj tým to trvá viac dní. Ak ich zastihnú väčšie lejaky, potom aj týždeň-dva. Pod hlavným hrebeňom hôr, na náhornej plošine, leží mesto Goroka- náš cieľ. Po analýze dopravných možností si vyberáme cestu lietadlom. Je to akási trojkombinácia pravidelnej linky, chartra a aerotaxíka. Menšie vrtuľové lietadlo letí, keď sa naplní jeho kapacita. Máme šťastie, s nami je počet cestujúcich tak akurát.

Po výbuchu sopky a zničení pôvodného letiska nanovo postavené letisko má jednoduchú vzdušnú odletovú halu, v ktorej dominuje veľká osobná váha. Cestujúci sa tu vážia a letová dispečerka na kalkulačke spočítava celkovú váhu pasažierov. Výsledná váha nie je v limite. Musíme ísť na opakované váženie. – A už je to OK. /Nikto tak rýchlo neschudol, to iba pilot vyložil z lietadla jednu zo svojich načierno prevážaných batožín/. Pilot je z Dnepropetrovska. Hovorí, že to nie je na žiadnej „ukrajine“ ale v Novorusku. Rešpektujeme to. Nasadáme do lietadielka, let začína. Lietadlo je staršie, riadne hučí, štrká a vŕzga. Pod nami sa plazia horské hrebene porastené hustou tropickou vegetáciou.

Fajn. Pristáli sme na prekvapujúco útulnom, čistom letisku Goroka. Na zemi na nás čaká dojednaný miestny sprievodca. Sme blízko stredu terča. Papuánske dobrodružstvo začína. Po dvojhodinovej jazde džípom sa ocitáme vo vidieckej usadlosti, kde okrem hlinených šúpolím pokrytých chyžiek stojí množstvo prasacích chlievov, kurínov, šôp a kôlní.

Na pažiti pokrytej riedkou širokolistou tropickou trávou sa zoradíme do polkruhu – a už, za zvuku čudných hudobných nástrojov spoza kríkov oproti nám vybieha zopár pomenších, takmer nahých chlapíkov s velikánskymi fantomasovskými hlavami. – Bahenní ľudia ! Vlastné hlavy majú strčené v akýchsi hlinených potápačských zvonoch. Trochu sa podobajú na papierové hlavy z rovnomenného slovenského filmu D.Hanáka. Nie sú z papiera ale z vysušenej hliny. Na hlinených hlavách majú iba štyri otvory-pre oči, nos a ústa. Zmyslom tejto maškarády bolo kedysi, v časoch medzikmeňových vojen, vystrašiť nepriateľov, ohúriť ich veľkosťou hlavy. Divosi v rukách držia oštepy a luky, na chrbte majú tulce so šípmi. Zúrivo pred nami oštepmi a lukmi šibrinkujú a čosi hrôzostrašné na nás vykrikujú. Začíname si ich fotografovať a rozdávame im za pózovanie malé miestne bankovky. Sú spokojní. Už sú to naši priatelia. Ochotne si hlinené hlavy snímajú z krku a ponúkajú nám, aby sme si to vyskúšali a sami si hlinené hlavy nasadili. Nasadzujeme si ich na krk a znovu fotografujeme. Tentokrát samých seba. Skúšame imitovať hulákanie a strašíme domorodcov. Tí sa smejú. No na počudovanie, – nedávajú nám za takúto zábavu žiadne prepitné.

Atrakcia končí improvizovaným trhom folklórnych výrobkov miestnych ženičiek. Vrchná trhová „kofa“ nám vysvetľuje, že ide o kultúrno-rozvojovú a dobročinnú akciu. Kúpou malých zbytočností pomôžeme miestnym ženám v núdzi – slobodným matkám a vdovám. Poskytujeme im šancu nasledujúci deň-dva ako tak prežiť. Dávame sa so šéfkou trhu do reči. Ukazuje sa, že absolvovala austrálsku univerzitu a že obľubuje sociologickú teóriu sveta ako „global village“.

Presúvame sa do hotela „Paradise Bird“. Nocujeme v solídnej izbe, dostávame zaujímavú večeru podľa miestnej receptúry. Po nej je v hoteli folklórne tanečné vystúpenie. Tancujú neskutočne gýčovo vyčačkaní pestrofarební tanečníci. Na odeve majú sklíčka, vrchnáky z piva, plechovky s pestrými etiketami, farebné papieriky, drôtiky, artefakty typu „ready made“, kadejaké smeti…Outfit je zladený so sukničkami a pančuchami z palmových listov, trstiny, šúpolia. Na hlavách majú tanečníci a tanečnice farebné papierové klobúky, podobné tým, čo majú na Vianoce a Nový rok slovenskí vinšovníci. Na klobúkoch je nalepené pestré perie z rajok a na konci klobúkov vejú chvosty z rajok. – Takže pozostatky z rajky sme už videli. Teraz ešte uvidieť ju niekde aj živú,-to by bolo !

Sen sa nám splní o pár minút. V hotelovej záhrade za bazénom je vtáčia voliéra a v nej zopár rajok rôzneho zafarbenia. Nie je to veru taký zážitok ako keď nám pri jazde džungľou ku vodopádom Iguazú lietali okolo tváre tukany, ale musíme byť spokojní aj s týmto málom: že sme ešte uvideli rajských vtákov, čo sú momentálne stále nažive.

Na druhý deň ideme na prehliadku miestneho etnograficko-prírodovedného múzea. Založil ho akýsi Mc Carthy, no následne asi schudobnel alebo zomrel. Múzeum totiž dlhodobo krachuje a na mzdy a elektrinu si zarába predajom exponátov občasným turistom. Predĺžili sme múzeu život. Kúpili sme si asi 40 cm drevenú sošku ľudožrútskeho strašidla s veľkým penisom. Dopraviť ju do Bratislavy bol problém, ale zvládli sme to. Soška mala u nás doma spočiatku výsadné miesto. No príliš sa o ňu zaujímali deti, tak sme ju dali do zastrčeného depozitu.

Po múzeu mierime do pýchy mesta Goroka, ba možno celej Papui-Novej Guiney. Do prosperujúcej pražiarne chýrnej gorockej kávy. Prevádzky umne poprepájané, všade čisto, poriadok, disciplína a úžasná kávová vôňa. Neodoláme a vo firemnej predajni si kúpime modrolesklo zabalený balíček extra vybraných kávových zŕn. / Jedinečnú papuánsku kávu sme už doma dávno vypili. No ale teraz si za ten svet nevieme spomenúť, či bola dobrá a či nám chutila/.

Pred odletom z Goroky ešte obligátna návšteva miestneho trhoviska. Pred krčmou sa tu o drevené zábradlie opiera asi dvanásť chlapov. Chlapi sa na nás usmievajú, ba občas aj zarehocú. Vidíme im v ústach čierne rozožraté zubné pahýle. V pravidelnom rytme chlapi vypľúvajú pred seba krvavočervené sliny.- Aha, betel… Na trhovisku vidieť všeličo. Úplne neznáme miestne plodiny, tropickú ovocnú klasiku i obyčajné mrkvy a petržlen ako z Miletičky. Hodnotíme si nahlas ulovené fotozábery. Zrazu nás osloví chlapík v maskáčoch: „Ahoj kluci, -pozdravte v Praze !“ Ukáže sa, že maskáčový muž je „riaditeľ trhoviska“ a že kedysi študoval v Česko-Slovensku, v Prahe. Keď sme mu povedali, že my sme Slováci a že to s tou Prahou bude u nás trochu zložitejšie, spomenul si aj na svoje dávne výlety do Bratislavy. Dodnes vie, že bol na akejsi diskotéke na Mlynoch a že tam boli „hezké holky“. Nuž áno, svet je jedna veľká „global village“.

Znovu sme na letisku Goroka. Všade plno domorodcov, ležia, sedia, postávajú kde sa dá. Čakajú na pravidelnú leteckú linku do hlavného mesta Port Moresby. Niektorí odletia a už sa späť do rodnej Goroky nikdy nevrátia. Ako všade, aj tu sa vidiek vyľudňuje a metropola krajiny zaľudňuje. – „Global village“.

Spiatočný let je dramatický. Nad horami vlietame do riadnej búrky. Máva to s našim lietadielkom zo strany na stranu a trasie nás o dušu. Všetko hrká a vŕzga. Cez škáry v trupe začína voda tiecť na hlavy cestujúcich a už aj do kokpitu. Vidíme to, lebo na kokpite nie sú dvere. Pilot si musí pomôcť ako sa dá – rozpestrie si nad hlavou a prístrojmi veľký čierny dáždnik. Naozaj,-DÁŽDNIK ! Pomáha to. Lietadlo napokon pokojne pristáva v Rabaule.

Cestou do prístavu pozorujeme na príjazdovej asfaltke zmeny. Trasa sa zmenila na obrovské trhovisko. Papuánci sa dozvedeli, že tu kotví loď s belochmi. S tučnými výživnými bielymi červíkmi. A tak sa rozhodli skúsiť svoje obchodnícke šťastie. Ponúkajú belochom všeličo a robia to z celej sily. Svoje šťastie skúšame aj my. Hľadáme na trhovisku hrnček. Najprv turistický, s nápisom, obrázkom. Potom aj bez neho, potom hocijaký. Nejde to. Nesplniteľná úloha. Kupujeme teda niečo iné. Drevorezbu od nenápadne postávajúceho rezbára. Je vraj na nej znázornená minulosť, prítomnosť i budúcnosť Papuy-Novej Guiney i celého zvyšku sveta.

Prinášame si drevorezbu domov. Zavesíme si ju na stenu a odvtedy sleduje-me nielen dianie na Slovensku ale jedným očkom aj dianie v Papue. Zaujímavé, zatiaľ to tam prebieha ako má. Ako si ľudia zaslúžia. A nielen tam, v celej našej „global village“. Papuánsky drevorezbár sa nemýlil.