zemegula

Možno to tiež poznáte. Keď sa ľudia vo vašom okolí dozvedia, že ste trochu scestovaní, začnú sa vás pýtať, kde sa vám najviac páčilo, kde to bolo podľa vás najlepšie. Nevieme ako vy, ale my sme takýmito otázkami zarazení. Zdajú sa nám nenáležité. Necestujeme predsa preto, aby sme si pre seba hľadali nový, krajší a lepší domov. Takýto pekný a dobrý domov predsa máme. Keď cestujeme, tak nie preto, aby sme si to užívali, lovili zážitky či pôžitky, ale za prehĺbením poznania.

Preto na takéto otázky odpovedáme trochu urazene. Odpovedáme, že najkrajšie a najlepšie je predsa samozrejme na Slovensku. Niektorí zvedavci nám neveria a myslia si, že im nežičíme, že tajomstvo šťastia pred nimi zatajujeme. Iní sa nedajú odbiť a pýtajú sa ďalej: -no dobre, ale z tých cudzích krajín, čo ste navštívili,-ak vynecháme Slovensko,- ktorá krajina sa vám najviac páčila ? Toto sa nám stalo už viackrát a keďže sme slušní, po istom premýšľaní a prehodnocovaní skúseností sme si pre takýto prípad pripravili predbežne meritórnu odpoveď : najkrajšie je podľa nás na ostrovoch PALAU !

Palau /Belau/ je „samostatný štát“, údajne slobodne pridružený ku USA. USA tu majú dohodnutú vojenskú prítomnosť do roku 2045. Za právo mať tu vojenské základne Republike Palau finančne pomáhajú. USA sú v poradí štvrtým koloniálnym pánom na týchto krásnych ostrovoch, ležiacich východne od Filipín, na hranici Melanézie a Mikronézie. Palau je maličký štát. No Palaučanom sa teritórium zdá byť asi príliš veľké a preto si ho rozdelili do cca štrnástich spolkových mikroštátikov. Populácia mierne presahuje 20 tisíc obyvateľov. Dve tretiny z nich žijú na dvoch ostrovoch, spojených mostom „Koror-Babeldaob Bridge“. Na najzaľudnenejšom ostrove Koror, ktorý je vlastne súvislou aglomeráciou a ako rovnomenné mesto Koror bolo donedávna hlavným mestom Palau. A na najväčšom ostrove Babeldaob, kde je súčasné hlavné „mesto“ Ngerlumud /s menej ako tisíc obyvateľmi/. Túto metropolu Palau tvorí vlastne iba komplex vládnych budov „Capital Building Complex“. Je to gýčová kópia stavieb amerického Kapitolu vo Washingtone. Okrem vládnych budov je tu stredná škola a pár bungalovov, ktoré obývajú miestni potentáti. Obďaleč je letisko „Roman Tmetuchl International Airport“ /maličké, no s typicky pacifickým šarmom/.

V priaznivej evakuačnej vzdialenosti od letiska je veľvyslanectvo USA a vojenská základňa USA. Blízko /ako všetko na ostrove/ je najlepšie palauský hotel „Palau Pacific Resort“. Na druhej strane ostrova majú svoje zázemie predchádzajúci koloniálni páni Palau – Japonci. Majú tu ananásové plantáže a konzerváreň, vojnový pamätník a akési výskumné zariadenie. V tejto oblasti je aj menšia, nepríliš výnosná baňa na bauxit.

Pod komplexom vládnych budov je pláž a malý resort „Palm Beach Bungalows“. Náš prechodný domov.

Čo sa dá robiť na týchto krásnych rajských ostrovoch, na belavých plážach s jemným pieskom, tyrkysovou vodou mora, pod šumiacimi listami paliem ? Rečnícka otázka. Najlepšie sa tu dá NIČNEROBIŤ. Ležať na lehátku pod slnečníkom. Čvachtať sa po pláži, krajom mora. Na pomedzí teplých vlniek oceánu a pláže je piesok pevnejší, menej sa zabára. Keď vás toto všetko zunuje, najmite si rýchly motorový čln so strieškou a miestnym znalcom prírody. Vyrazte s ním z Babeldaubu popri Korore ku ostrovom Chelbacheb / Rock Islands/. Čln sa kĺže po tyrkysovej hladine a postupne vás cez akoby benátske kanály vovádza do skalného labyrintu malých, väčších ale aj celkom veľkých skalných ostrovčekov. Na tenšej skalnej nohe trčia z vody. Na vrchu ich obrastá bujná zeleň tropickej vegetácie. Z diaľky vyzerajú ako skalné hríby, so sivohnedou nožičkou a zeleným klobúkom. Čln kľučkuje medzi hríbikmi, za ním sa hadí biela penistá stopa. Neviete sa vynadívať na tú nádheru. Skalné previsy väčších ostrovčekov sa nakláňajú nad hladinu mora a umožňujú člnu vniknúť do chladivého tieňa. Je to fajn.

Pri jednom zo skalných hríbov, na mieste zvanom „Paradise Corner“ čln zakotví. Sme na mieste, ktoré je podľa sprievodcu najlepším miestom na potápanie, prípadne na šnorchelovanie,- a to vraj na celom Palau. Na Palau je to na sledovanie podmorskej nádhery všade najlepšie. No tu je to, ako deti vravia, najsamlepšie. Pod vodou sa to hmýri, bziká, frngá…blyští a trbliece všetkými farbami a nekonečnými variáciami ich odtieňov a prímesí. Delírium predstavivosti, psychodelický zážitok in natura. Úžasné, úžasné, úžasné.

Vyťahujeme kotvu, plavba pokračuje. Smerujeme na iné spektakulárne miesto kamenného labyrintu. Podplávame popod jedinečný prírodný útvar – akýsi prírodný „víťazný oblúk“, popod kamenný most. – „Bridge Islet – Natural Arch“ , to je víťazný oblúk pacifickej prírody. Manifestácia triumfu tropického raja nad ľudskou fantáziou. Symbol víťazstva božskej tvorivosti nad odvážnym ľudským snom.

Čln znovu zakotví. Mokro sa vyloďujeme na neobývanom ostrove „Ngebedel“. Tu nás sprievodca zanecháva v robinsonovskej samote /na cca 4 hodiny/. Sme panskými stroskotancami. Na ostrov nás nevyhodili úplne napospas prírode. Dali nám chladiaci box s nápojmi a pohostením, karimatku, slnečník a uterák. Čln pláva preč bez nás. Mizne v spleti kamenných hríbov. Sme sami.

Nie úplne. Aj tu, ako na obývaných ostrovoch, – žijú polodivé SLIEPKY. Patria zrejme nášmu sprievodcovi. Krákoriaci kŕdlik sliepočiek sa spočiatku okúňavo približuje, potom sa osmelí a o chvíľu začne žobrať sústa z nášho rožka, syra a údenej ryby. Keď sa sústa minú, sliepky sa vzdialia a venujú sa svojej celoživotnej povinnosti: lovu hmyzu a ďobkaniu všakovakých zrniečok a semiačok, ktorými ich zásobuje okolitá vegetácia.

Zvuky krákoriacich sliepok na nás pôsobia akosi po domácky. Vracajú našu myseľ na rodné pohronské lazy, na Slovensko. Driememe a prežívame poľahodu vesmírneho všehomíra. Myseľ sa nám prechádza chvíľu po laze pri Hrone a chvíľu pod palmou ostrovčeka Ngebedel. A chvíľu je na oboch miestach súčasne. Priestor sa zakrivuje, jeho dva konce sa spájajú do akejsi trúbeľky. Je nám na chvíľu naozaj dobre. – Takýto zážitok, takéto poznanie želáme všetkým ľuďom dobrej vôle. Všetkým, čo si to zaslúžia.

Na Palau sú dve slovenské stopy. Jedna stopa je po Slovenke Danke Ledgerwoodovej, fotografke a spolupracovníčke hotela Palm Pacific Resort. Je autorkou azda všetkých pohľadníc a plagátov z palauských ostrovov. Jej fotografie machnatozelených skalných hríbikov, trčiacich z tyrkysového mora vás udivujú vo foyeroch asi všetkých palauských hotelov a na reklamných posteroch mnohých cestovných kancelárií vo svete.

Druhú slovenskú stopu sme sa na Palau pokúsili zanechať my. Napísali sme do piesku veľkými písmenami „DAČO BOHOVô“. To je slogan, ktorý používame iba výnimočne. Iba vtedy, keď chceme miestnej prírode a krajine udeliť titul „generalissimus“. Áno, Palau je generalissimus rajských trópov. Nespochybniteľne a definitívne.

Bohužiaľ, len čo nápis v piesku dokončíme, zanedlho, po pár sekundách príde od mora väčšia vlna a našu stopu na Palau navždy zmýva. Južné more vyčistilo stôl pre ďalších návštevníkov. – Kiež by ste boli Vy !