zemegula

Ostrov Sachalin /jap. Karafuto/ je najväčší ruský ostrov. Je jedenapolkrát väčší ako SR. No žije tu sotva 700 tis. obyvateľov /aj to spolu s nelegálnymi severokórejskými robotníkmi/. Ostrov pre Európu objavil Holanďan de Frize v r. 1643 pri plavbe z Indonézie. Slávny francúzsky moreplavec La Pérouse sa tu následne plavil tiež, mysliac si že ide o poloostrov. Cez rieku Amur a cez Tatársky prieliv sa ale 42 rokov pred ním na Sachalin v 1645 dostal kozák Vasilij Pojarkov. Na to, že Sachalin je ostrov, prišiel ako prvý Ivan Kruzenštern v r. 1805 a po ňom sa podarilo Gennadijovi Nevelinskému v 1849 preplávať cez Tatársky prieliv, ktorý oddeľuje Sachalin od pevninskej Ázie iba 7 km širokým a 5-15 m hlbokým pásom mora.

Hlavné mesto ostrova je Južno-Sachalinsk. Bolo založené Rusmi v r. 1852 ako Vladimirovka. Japonci mesto nazývajú Tojohara. Jedno z predmestí má česky znejúce meno Chomutov /je tu letisko/. Mesto má aj s ilegálnymi robotníkmi do 200 tis.obyvateľov. Okrem neho sú na ostrove ešte 4 mestá vo veľkosti našich okresných sídiel: Korsakov /prístav, kde sme sa vylodili a kde je vybudovaný moderný terminál na export skvapalneného plynu/, Cholmsk /známy jachtclubom pre privátne plavidlá/, Ocha /bývalé hlavné mesto severného-sovietskeho Sachalinu /1920-1945/ a Alexandrovsk-Sachalinskij /ropný a uholný terminál/. Sachalin je bohatý na ropu /ťaží sa na pevnine ale aj na ropných plošinách v mori/, plyn, kvalitné čierne uhlie, zdravé drevo z tajgy, ryby /lososy a najväčšie sladkovodné ryby-kalugy-až 6 m dlhé a 1000 kg ťažké/ a obrovské kraby /“kingskrab“/. Klíma je vo vnútrozemí sibírska, na pobreží vlhká a chladná /v zime aj -40°, v lete aj 32°/. Bohaté zrážky sú príčinou mohutného vzrastu borovíc a listnatých stromov v tajge ale aj mnohých rastlín /lopúchy tu majú priemer 1-1,5 m/. Sú tu 3 splavné rieky, aj keď len na menších lodiach a motorových jachtách. Životná úroveň obyvateľov ostrova je štvrtá najvyššia v Rusku. Ostrov má nulovú nezamestnanosť.

Sachalin bol od 17.stor. považovaný za ruský, aj keď v ňom stále sídla mali Rusi až od pol.19. storočia. Isté nároky si naň robili Číňania ale najmä Japonci. O tom, že Sachalin bude „definitívne“ ruský, rozhodla v 1875 tzv. Sankt-Peterburská zmluva. Slovo definitívne je v úvodzovkách, lebo keď v 1905 Japonci vyhrali vojnu s Ruskom, zmluvu anulovali a prisvojili si južnú časť Sachalinu. Dokonca využili i občiansku vojnu v Rusku a v 1920-5 okupovali aj severný Sachalin. Po konsolidácii ich však odtiaľ ZSSR vypudil. Ropu, ktorá sa tu na severe ostrova ťažila, muselo Japonsko od ZSSR poctivo kupovať. Okupovaný Južný Sachalin Japonci do 1945 zveľadili a industrializovali. Postavili asfaltky, mosty, úzkokoľajnú železnicu od baní na uhlie po prístavy na juhu. Zaujímavý je jeden zo železničných tunelov /špirálovito stúpajúci/. Sachalin so svojim drevom, uhlím a ropou bol pre Japoncov veľmi dôležitým zdrojom surovín najmä počas 2.sv.vojny.

Na konci 2.sv.vojny, potom čo sovietska ČA porazila v Mandžusku jadro japonskej armády, uskutočnili jej námorné a pozemné jednotky majstrovské vylodenie na Sachaline. Na ostrove zajali vyše 150 tisíc vojakov. Ostrov sa následne spolu s Kurilami vrátil do Ruska /ZSSR/. Muselo ho opustiť okolo 300 tis. vojakov, dôstojníkov, úradníkov, podnikateľov a členov ich rodín. Spolu s nimi muselo odísť /na Hokkaido/ aj zopár domorodých Ainiuov, kolaborujúcich s Japoncami.

Dnes sú Japonci na ostrove znovu prítomní. Japonské ropné a banské spoločnosti si od Ruskej federácie kúpili ťažobné licencie a realizujú tu ťažbu na export /do Japonska, Južnej Kórey, Číny a dokonca do Mexika/. Licencie v predsankčnom období tu mal aj Exxon /na ťažbu ropy z mora/. Manažéri zahraničných firiem tu majú vlastné sídlisko á la USA:

Pracovnú silu si japonské firmy zabezpečujú z KĽDR a to napriek sankciám OSN. Zamestnávanie Severokórejcov na ostrove je ťažko kontrolovateľné. Na ostrove totiž legálne žije a pracuje niekoľko desiatok tisíc „domácich ruských“ Kórejcov. Tí sú potomkami Kórejcov, ktorých sem ako otrokov do baní zavliekli japonskí kolonizátori. Kórejci z KĽDR i domáci Kórejci oblečení vo firemných montérkach vyzerajú úplne rovnako…Domáci Kórejci predstavujú 5% populácie – v hlavnom meste až 10% populácie. V prístave Korsakov majú na kopci nad mestom pamätník na počesť Kórejcov, ktorí zahynuli či boli zavraždení Japoncami počas okupácie ostrova. Majú školy s vyučovacím jazykom kórejským a kultúrnu autonómiu.

Korsakov je útulné menšie mesto s „chruščovkami“ /obytnými panelákmi zo 60- či 70-tych rokov/ a s pomaly miznúcou sovietskou atmosférou. Z mesta vedie diaľnica, ktorú sme my využívali pri výletoch do hlavného mesta a na vidiek. Diaľnica má štandardnú vybavenosť a vraj je aj v zime dobre udržiavaná. Pri jednom z odpočívadiel sme boli svedkami toho, ako v Rusku vodiči riešia medzi sebou menšie dopravné nehody. Žiadna výmena čísiel poistiek – ale dve-tri po papuli vinníkovi nehody. A potom“davaj vperjod“.

Sachalin v nás svojím vzhľadom a civilizačnou úrovňou vyvolal malý kulturálny šok. Áno, aj v nás, čo sme po Rusku scestovaní a preto imúnni voči rusofóbnym manipuláciám médií ! Už pri vjazde na predmestia Južno-Sachalinska sme uvideli post-modernistické budovy zo skla a hliníka, s klimatizáciou a solárnymi kolektormi na strechách. Nielen budovy bánk, poisťovní a hypermarketov ale aj budovy pre bežné bytové účely.

Mesto má viacero centier. V každom z nich je drevený prefabrikovaný „putinovský“ pravoslávny kostol, obchody a sídla úradov. Pri jednom z kostolov /s nádherne farebným interiérom/ sme objavili moderne riešené pohrebisko s asi 15 žulovými náhrobkami. Dáta úmrtí na nich bolo čerstvé a rovnaké. Spýtali sme sa popa, kto tam leží. Odvetil, že ide o obete havárie vrtuľníka, ktorý nedokončil bežný medzimestský let. Nuž, letecké nehody sú menej časté ako nehody medzimestských autobusov, zato ak už sú, majú fatálne následky.

Na návrší nad hlavným centrom mesta stojí monumentálny Pamätník víťazstva nad nemeckým fašizmom a japonským militarizmom. Blizúčko pri ňom je obrovský hlavný pravoslávny chrám s mohutnými belasými cibuľovitými vežami, na ktorých sa trbliecu zlaté trojkríže. Pár desiatok metrov vyššie je údolná stanica modernej kabinkovej lanovky vedúcej ku vyhliadkovej reštaurácii nad mestom. Pod lanovkou je zjazdovka, dlhá asi ako z Jasnej po Chopok. V zime tu na veľkom parkovisku Sachalinčania zaparkujú, prezujú sa do lyžiarok a môžu začať lyžovať. Lyžovanie z kopca do centra veľkomesta ! Pripadalo nám to, ako keby sa u nás v Tatrách zjazdovky končili v centre L.Mikuláša či Popradu.

Pustili sme sa od pamätníka dolu kopcom cez park /popri zoologickej a botanickej záhrade/ do starej časti mesta. V parku pri jazierku sedelo do kruhu pri ohni a klobásy opekalo asi dvadsať Severokórejcov. Bola nedeľa, mali voľno a trávili ho „družne v kolektíve“ a pri harmonike -ako u nás zväzáci v 50-tych rokoch kdesi na stavbe mládeže.

Domáci „ruskí“ Kórejci trávili nedeľu individuálne, v centre na lavičkách alebo prechádzkou po hlavnom bulvári. Takmer všetci s tvárou otočenou ku displejom ich smartfónov. Okolo nich sa občas na skejtbordoch prehnali devušky a maľčiki. V meste je toho na pozeranie tak na dva-tri dni. V monumentálnej žulovej budove /postavenej v štýle cisárskeho paláca/ -bývalom sídle japonského guvernéra /prefekta/ sídli Múzeum Sachalinu. Hltali sme v ňom takmer celý deň informácie, ktoré sú u nás nedostupné-/dokonca ani len vo wikipédii nie sú-no toto !/. Pred miestnym divadlom sme uvideli sochu A.P.Čechova, svetoznámeho ruského spisovateľa a lekára. Čechovov vzťah ku Sachalinu sa stal pre oboch osudový. Čechov navštívil Sachalin v r.1890. Následne najprv v novinách a potom knižne vydal knihu „Ostrov Sachalin“. Je to súbor poviedkových textov kombinovaný s vedecko-analytickým sociálno-kritickým textom a štatistikami. Čisto formálne ide o niečo úplne iné, ako sú jeho ostatné umelecké texty- napr.poviedky alebo drámy. Je to kombinácia umeleckej fikcie a „nonfiction“. Kniha, ktorú v 1959 vydalo v Prahe Státní nakladatelství krásné literatury v edícii Knihovna klasikú, je výnimočná a literárnymi vedcami nedocenená. Čechov, sám už dosť mučený tbc, ktorú chytil od svojho pacienta, kritizoval v diele cársku vládu za neľudské zaobchádzanie s trestancami v miestnej trestaneckej kolónii „Sokolý ostrov“, ale aj s domorodými Ainuovmi a „slobodnými“ ruskými osadníkmi. Ostrov, na ktorom sa šírili epidémie a hladomor, nazval dokonca „peklo na Zemi“. Samozrejme-dnešný Sachalin je všetko len nie peklo. Čechovovi sa však hyperbolami podarilo zburcovať verejnú mienku. Situáciou na Sachaline sa musela zaoberať Duma a prijala niekoľko opatrení, ktoré situáciu trochu zlepšili. Čechov je dnes považovaný Sachaliňanmi za „dobrého báťušku doktora“, -takmer patróna ostrova.

Na hlavnom námestí Južno-Sachalinska stojí iná socha. Polozabudnutá socha Lenina, populárna a fotená najmä zahraničnými turistami.- Konečne v nej našli, čo mnohí z nich v Rusku hľadali, hľadajú a ešte dlho budú hľadať: symbol „komunistického útlaku“, pri ktorom sa mnohým tupcom zo Západu vracia sebavedomie, stratené pri pohľade na dnešné moderné Rusko. Nás viac ako tento historicko-kulturálny /arte/ fakt zo žuly zaujala reštaurácia v pozadí, za parkom. Svietil na nej nápis „Bubo“. Meno aké má známa slovenská cestovná kancelária. Po návrate domov sme sa položartom pýtali dr.Fellnera, či je to tam jeho podnik. Nepríliš presvedčivo nám odvetil, že nie. Keď nie, tak nie.

Pokračovali sme v programe. V Kultúrnom paláci sme sa so skupinou iných turistov zúčastnili na folklórnom vystúpení miestnej hudobno-tanečnej kozáckej skupiny. -Ďalší kultúrny šok ! Tí nenápadní občania mesta, čo do paláca prišli peši a iba v zákulisí sa prezliekli do kozáckych krojov boli skoro tak dobrí ako slávni Alexandrovovci. Ba čo viac, boli autentickejší. Jeden a pol hodiny nám tancovali, hrali a spievali. Bez prestávky. Bieloruské, ruské i ukrajinské pesničky. Jednu za druhou, všetko spolu. Bez rozdielu nárečia. Veď podľa nich sú to pesničky jedného národa, je to umenie z jedného veľkého ruského sveta. Šéf hudobníkov sa síce so šéfkou speváčok občas dohadovali, či skôr hádali, ako pokračuje text tej či onej pesničky, no keď sa zhodli, potom to spustili naozaj na plné „oné“. Zážitok ako hrom.

Po predstavení ponúkli folkloristi divákom spoločné fotenie. Urobili sme zopár snímok no hlavne sme si od folkloristov pýtali nejaké CD, či aspoň kazetové nahrávky. Nič nemali. Keby títo UMELCI boli zo Západu, majú ročne šnúry vystúpení po celom svete, majú videoklipy, možno aj zopár filmových medailónov. Takto nemajú nič. Aj tak dobre. Veď záznam ich koncertu máme nahratý aspoň my-v našom srdci a mysli. Púšťame si ho aj dnes, keď to naše duše potrebujú. A budeme si ho prehrávať azda až do smrti.

Počas predstavenia v hľadisku medzi turistami sedela aj jedna miestna stará žena. Starenka mala na jednoduchom hnedom krátkom kabáte povešaných azda zo dvadsať vojenských vyznamenaní. Len sa jej tak hompáľali na chudom tele. Po ukončení produkcie sme sa jej prihovorili. Povedala, že je vojnovou veteránkou a že má 90 rokov. Žije sama, deti a vnúčence odišli do Moskvy. Ona odmietla odísť, chce umrieť tu, kde strávila najlepšie roky svojho života. Zatiaľ je zdravá, iba sa občas nudí. Preto chodí ku Palácu kultúry a vyčkáva na možnosť zabaviť sa a zúčastniť napríklad aj takéhoto náhodného umeleckého vystúpenia. Pýtali sme sa jej kde bojovala. Povedala, že so „Sibirjakmi“ prešla aj cez „Čechoslovakiju“. Pomohla kedysi teda aj nám-zbaviť sa hrozby germánskej nadvlády. Pocítili sme potrebu niečím sa jej za to odvďačiť. V strese nás nenapadlo nič hlúpejšie ako jej do ruky vtlačiť 50 USD. Prijala to s rozpakmi. Dodnes sa za tento náš čin hanbíme.

Pred Palácom kultúry je zaparkovaný zrekonštruovaný úzkokoľajný rušeň z čias japonskej okupácie. Je vďačným objektom pre fotografovanie a selfíčkovanie početných japonských turistov. Japoncov je tu naozaj veľa. Z Hokkaida sem premáva pravidelná turistická rýchloloď. Japonci sem nechodia „na hroby predkov“, z nostalgie. Prevažne mladí ľudia sem chodia, aby spoznali trochu „pravej ruskej divočiny“. Aby sa aspoň na pár hodín dostali do tajgy. Absolvujú tu rozlične „dobroduružné“ výlety. Nepochybujeme o tom, že mnohí z nich dostanú, čo čakali. Až sa im z toho zavarí elektronika vo fotomobiloch a zrkadlovkách.

Pôvodná japonská úzkokoľajka už zo Sachalinu takmer zmizla. Presúva sa postupne do skanzenov a múzeí. Nahradila ju moderná železnica so širokorozchodným ruským profilom. Miesto úzkych predvojnových asfaltiek pribúdajú kilometre štvorprúdových ciest a diaľnic. Pri nich rastú obchodno-zábavné centrá. Semeniská lacného konzumizmu. Bohužiaľ aj tu, na Sachaline. Ruka v ruke s tým pomaly ubúda i počet obyvateľov Sachalinu. Nevyháňa ich odtiaľto ani bieda /spomenuli sme už nulovú nezamestnanosť/, ani drsnosť klímy /letá sú tu s teplotou aj nad 30°/. Čo to teda je ? Podľa nás je to už z Nového Zélandu známy duchovný fenomén – osobnostný komplex, komplex menejcennosti, komplex zo života „v zadku sveta“. /Poznajú ho v zmenšenej podobe aj mladí obyvatelia slovenského vidieka/. Aj napriek 8-hodinovému priamemu letu z Moskvy je tých 10 000 km od „stolice Roassiji“ zapísaných kdesi v psychike tunajších mladých ľudí. Cítiť, že tých konzumom a pseudomodernitou nakazených Rusov tu neudržia ani ktovieaké finančné bonusy, ani pohodlné bývanie, ani zdravé životné prostredie, ani možnosť stráviť časť dlhej zimy v Thajsku /zo Sachalinu tam smerujú v zime desiatky chartrových letov/, ani dobrodružstvá v tajge a adrenalínové športy na mori. Ťahajú ich- ako nočné motýle- neónové svetlá veľkomesta-Moskvy prípadne aj ešte vzdialenejšieho Západu. Tomuto obetujú aj svoje duchovné krídla. Dajú si ich pristrihnúť podľa najnovšieho módneho strihu, tak ako je to práve „in“. A keď sa im napokon splní ich sen, keď sú konečne vo „veľkom svete“, -stretnete ich v noci na veľkomestskom bulvári štrádlovať sa z od klubu po klub, od „reštiky“ po „reštiku“. Vidíte ich bezducho motať sa okolo svietiacich modiel konzumu ako krúžia sťa ohlúpnuté mušky v noci okolo lampáša.

No čo už s nimi. Je to ich život, ich rozhodnutie, ich zodpovednosť. Len keby ich na Sachaline či na Slovensku tak rýchlo nepribúdalo. Len keby výchova, vzdelávanie a životná prax spôsobili ich rýchlejšie dospievanie a dozrievanie. Len keby sa ich podarilo re-vitalizovať skôr, ako skončia v kontajneroch civilizačného smetia.

Sachalin má viacero tvárí. Urbánnu, modernú ale aj tradičnú prírodnú. Má nielen mestá ale aj vidiek. Ideme sa naň pozrieť. Ideme na exkurziu do jednej z miestnych vidieckych usadlostí. Z autostrády schádzame na užšiu asfaltku. Míňame v tajge utopené osady prímestských dačí. Míňame tradičné drevené ruské chalupy, niektoré krásne obnovené, s čerstvo nafarbenými šambránami okolo okien, iné v úbohejšom stave, zjavne už dediči ich pôvodných majiteľov naháňajú kariéru dakde v Moskve. Míňame novopostavené murované vily s presklenými priečeliami, vykosenými „golfovými“ trávnikmi, altánkami, grilovacími zariadeniami, vírivkami, detskými preliezkami či hojdačkami…Míňame celoročne obývané farmy so skleníkmi, obrobenými hriadkami, políčkami, sadmi, pasienkami kde sa pasú akoby z Rakúska privezené čiernobiele kravičky.

Na jednom mieste tajga zmizne a v širšom údolí pod cestou vidíme obrovské depo azda aj 400 tankov. Sú to staršie, sovietske modely. Ťažko povedať, či s nimi armáda ešte ráta alebo či sú tu už odložené ako oceľový šrot. Nad depom, na náprotivnom kopci spoza stromov trčia „chruščovky“-paneláky možno už neobývaného vojenského sídliska.

Cesta opäť odbočuje. Na ešte užšiu asfaltočku. Prechádzame po moste ponad lososovú riečku. Sme už na naozajstnom vidieku. Smerové tabule odbočiek na štrkové cestičky odkazujú na dedinky s peknými názvami ako „Lesnoje“ , „Ozernoje“ , „Malaja derevnja“…Tajga končí a ocitáme sa opäť pri mori. Teda na akomsi móle medzi dvoma moriami. Jedno z nich je skutočné, otvorené more, druhé je jeho mŕtve rameno,- širokánska lagúna. Schádzame dolu k lagúne. Je obkolesená lesom a širokou pieskovou plážou. Z lesa vykúkajú vilky, drevené chaty, rybárske búdky ba i /zavretá/ reštaurácia. Zaparkujeme na parkovisku pred pobrežnou promenádou, chránenou spustenou rampou. Pláž je prázdna, je iba máj, sneh iba nedávno prepustil miesto jarnej kvetene. Pomaly špacírujeme po promenáde. V pravidelných dvadsaťmetrových odstupoch sú tu lavičky, verejné osvetlenie, prístrešky chrániace pred letným slnkom a smetné koše. Pri každom koši sú dve tabule. Na jednej je upozornenie, že sme v zóne možných tsunami, na druhej je veľká ružová prasacia hlava a nápis „Ak nie si sviňa, dáš smeti do koša !“ Rusi sa „neondia“. Keď treba, vedia vo výchove aj riadne pritvrdiť.

Mierime k usadlosti miestneho podnikateľa v agroturizme a dobrodružnej turistike. Súkromný komplex pozostáva z viacerých budov-reštaurácie, hotela, parného kúpeľa, krytého bazénu, domu pre majiteľa a zamestnancov, hospodárskych budov /kravín, ošipáreň, skleníky…/. Pod strieškami je zaparkovaných zopár terénnych aut, štvorkoliek a 5-6 motorových lodí a jácht. Na informačnej tabuli pri vstupe do ohradeného areálu je napísané, že sa tu dajú objednať dobrodružné poľovačky v tajge, hlbinné potápanie na otvorenom mori, rybačky, pozorovanie morských živočíchov a najmä veľrýb. Vo dvore je parčík, altánok, fontánka, grilovacie zariadenia a veľké ohnisko.

V reštaurácii nás o 2 hodiny čaká obed. Dovtedy sa môžeme prejsť po pláži okolo zaujímavých skalných útvarov. Pred pobrežím uprednostníme individuálnu prechádzku do blízkej tajgy. Do lesa vedie úzky chodník. Na jeho začiatku je stará tabuľa varujúca pred nebezpečenstvom útoku medveďa. S liptovskými medveďmi máme vyše 30-ročné skúsenosti- „čo to pre nás medveď: zábavka !“ No hej, ale toto tu sú medvede inej váhovej kategórie a ľudožravé…S trochu zmenšenou dušičkou pokračujeme hlbšie do lesa. Nad hlavou ticho šumia obrovské ihličnany, okolo nich menšie listnaté stromy a kríky. Z konárov im visia chumáče lišajníkov a z odumretých pahýľov aj machu. V podraste sa po zime usilujú využiť slnko kríčky čučoriedok, brusníc a rastliny podobné rebarbore. V tienistejších vlhších miestach sa rozvaľujú lopúchy. Chodník postupne mizne až sa vlieva do akejsi priestornej poľany. Tajga pokračuje až za ňou. Pozrieme na hodinky-máme 50 minút do obeda. Treba sa pustiť na spiatočnú cestu. Ak nie, nebudeme obedovať-no nejaký medveď vďaka nám možno áno.

Na chodbe do reštaurácie sú dve veľké olejomaľby. Na jednej je majiteľ v poľovníckom mundúre a s flintou v ruke. Široká tvár štyridsiatnika s istotou vlastného úspechu v modrých očiach. Na druhom obraze je namaľovaný výjav zo zimnej rybačky na jazere. Na ľade, každý pri vlastnej diere, sedia rybári s lankami udíc, spustenými pod hladinu. Pri nich na plechoch horia ohníky a nad nimi sú kotlíky s pariacou sa rybou polievkou-uchou. Obraz je realistický, ucha rozvoniava až k nám.

Na stole v reštaurácii mám už v tanieri práve takúto polievku-uchu. Máme radi rybacie polievky: maďarské, talianske, grécke, francúzske. No najradšej jeme slovenskú bielu /mliečnosmotanovú/ polievku, kyslastú, s malými kúskami „prepasírovaného“ rybacieho mäsa, mrkvou, hráškom, sušenými hríbami a bobkovým listom. Takáto býva u nás na Vianoce. -Ale aj ucha je fajná…

Druhý chod je voliteľný: So zemiakmi a ruským uhorkovo-cesnakovo-smotanovým šalátom sa podáva buď smažená ryba alebo smažený bravčový rezeň. Nemci, ktorých je medzi hosťami väčšina, v tom majú jasno. Objednávajú si šniceľ. Jedia pahltne, my nie, lebo vieme, čo bude po šnicli nasledovať. Usilujeme sa nechať si v žalúdku miesto aj na vyvrcholenie obeda – na „kingskraba“. A už ho máme na veľkom tanieri-obrovského, s červenými klepetiskami. Pred každým hosťom riadne „hovado“.

Myslíte si, že toto bolo všetko, že už budú nasledovať iba ruské palacinky-bliny ? Mýlite sa. Nasleduje bombastický záver obeda: Pred hosťami sa objavuje 500 gramová butilka vodky. Na každého hosťa jedna. A k tomu na ďalšom veľkom tanieri gavalce bieleho chleba, syr, kyslé uhorky a 10-15 cm hrubá slanina. Nakrájaná na tenké takmer priesvitné plátky. My čo sme zvyknutí na komárňanské mangalice a uhorský biely chlieb, vieme o čo ide. Veselo popíjame a po každom dúšku poctivo zajedáme. Nemci okolo nás by tiež radi robili to isté, no čosi sa im nezdá. Ochutnávajú slaninu, rozmľaskávajú ju na jazyku a podnebí, rozhryzkávajú a raz nevedia prísť na to, „was fur ein Kase ist das“. Vravíme im, že je to špek, no krútia hlavami, neveria. Necháme ich teda v tom. V nevedomosti. Nech si ďalej myslia, že Rusi chovajú svine na syr. O jedno falošné tvrdenie na účet Ruska viac alebo menej…To síce Germánov nezabije, no Rusov zase iba posilní.

Tak či onak, Nemci prasačí „syr“ napokon spakovali, vodku popili a hľa,-akí sú zrazu uvoľnení, zhovorčiví. Osmelia sa poprosiť nás, aby sme im od „našich“ vypýtali ešte po butilke. Odkázali sme ich želanie obsluhujúcim devuškám. Jedna fľaša navyše po chvíli prišla. No nie pre každého, ale pre celú skupinu. Na rozlúčku. Aj ruská pohostinnosť má svoje hranice. Najmä ak ide o Germánov.

Záver nesklamal. My sme na rozlúčku nedostali vodku navyše ale ruské bliny. Dali sme si ich nasladko. Priniesli nám tri rôzne 2 l poháre s malinovým, čučoriedkovým a brusnicovým lekvárom. A k tomu fľašu sirupu. Ochutnali sme ho a mal akúsi čudnú, neznámu chuť. Z čoho je to ?

Dostali sme odpoveď, že je to sirup z KRASINIEK, inak povedané z „klotoviek“, ešte inak povedané z “ PLOŠTÍC „. Z červených bobúľ, rastúcich tesne pri zemi /po trojiciach/ na vlhších miestach. Podobajú sa kľukve, čo zbierame na tajnom mieste na Podbanskom, no bobule nie sú slané ale čertovsky kyslé. Surové bobule krasiniek zapáchajú ako záhradné ploštice /“smrdliaky/. Keď sa do nich dá cukor a prepasírujú a prevaria sa na sirup, už nesmrdia. Chutia sladkokyslo a osviežujúco. Sú veľmi liečivé. /Nagúglujte si, čo všetko obsahujú/. Pôsobia blahodárne na vysoký tlak, na srdcovocievny obeh, na žalúdočnú mikroklímu. Chýrne sú ale hlavne kvôli tomu, že zlepšujú mužskú erekciu a zintenzívňujú ženský orgazmus. Musia sa pre tento účel jesť ako bobule, za surova. No nesmiete tých bobúľ zjesť príliš veľa. Môže sa vám stať, že si rozvrátite celý žalúdok a začnete riadne plynnatieť.- Na Sachaline je porekadlo, že ak dakto riadne prdne, nevie ženu bez bobúľ poriadne uspokojiť…Ktovie, kde je pravda. Nám sa potvrdila platnosť iného miestneho porekadla: „Ak sa ti na Sachaline nepáči počasie, počkaj desať minút !“. Počasie na Sachaline je naozaj veľmi vrtkavé.

Morbídno-veselá správa na záver:

Na Sachaline, tak ako aj v iných vidieckych častiach Ruska /dokonca aj na Aljaške/ bývajú pravoslávne cintoríny často v lese. Hrobári sa natrápia, kým v spleti koreňov vykopú hrob. No keď sa im to podarí,-to sa to potom v ňom leží ! Čím hustejší je les, čím zarastenejší je váš hrob, tým je to lepšie. – Vyskúšajte !

Ležať v lese a dovoliť koreňom stromov, aby brali živiny z vašich pozostatkov je podľa pravoslávnych Rusov spravodlivé. Rus počas života bral životnú energiu z lesa. Po smrti nech to lesu vráti-nech si les, tajga, zoberie silu na ďalší rast z neho.

Bodaj by sme na konci života aj my Slováci vrátili našej otčine aspoň kúsok toho, čím nás ona obdarila ! A môže to byť v akejkoľvek podobe.