zemegula

Divá, prírodná, vidiecka. Áno, aj takáto Aljaška ešte existuje. Na konci nášho rozprávania o Aljaške budeme trochu úspornejší. Zameriame sa na prírodu, na vidiek a na stopy po svete, ktorý už odišiel do nenávratna. Na Aljaške sa ešte dá vidieť dosť „divej“ prírody a pamiatok na dávny život jeho pôvodných obyvateľov. O takejto Aljaške bude táto posledná aljašská ale aj pacifická kapitola.

Začíname v mestečku Nome, ktoré bolo v časoch zlatej horúčky najväčším mestom Aljašky. Dnes je to na 90% mesto domorodcov. Chodia po uliciach od rána do večera, bez cieľa, bez motivácie. Veľká časť z nich žije na sociálnej podpore. Mnohí sú opití alebo nafetovaní. Smutné je, že nielen muži a výrastkovia ale aj ženy a dievčatá. Miestny kostol je zmenený na sociálny klub pre týchto chudákov, no veľmi to nepomáha.

Medzi takouto spoločnosťou už dlhší čas žije jedna staršia Nemka. Považuje sa za maliarku. Chodí so svojím malým psíkom deň čo deň do tundry /v okolí Nome nie sú už prirodzené stromy/ a maľuje jednostaj jeden a ten istý motív: tundru. Kúpili sme od nej dva obrazy. – Z nadšenia nad jej tvorbou to však nebolo…

Príroda na východe a severe Aljašky je veľmi striedma, priam chudobná. Preto vám odľahne, keď loď, čo vás vezie, zamieri trocha na juh a potom na Východ-na Aleuty. Na Aleutách vidíte malé milé domorodé dedinky s pravoslávnymi kostolíkmi /ako napr. na ostrove Svätý Pavol /St.Paul/.

Kostolíky obkolesujú biedne drevené domčeky a medzi nimi tradičný aljašský bordel.

Ignorujeme horšie obrázky, lebo všetko to tu nahrádza stále bohatšia fauna a stále pestrejšia flóra.

Zakotvili sme pri ostrove Chankliut.

Tenderboatmi sa dostávame na prírodnú kamenistú pláž. Odtiaľ popri zhrdzavených koľajniciach stúpame do kopca a ocitáme sa v strede dediny duchov. Dedina bola založená kvôli ťažbe zlata. Zlaté žily tu boli skryté veľmi plytko v zemi. Takmer prenikali na povrch. Preto baníci používali skôr techniku kutania v baniach, než hlbinné dolovanie vo vystužených dlhých štôľňach. Zo zariadenia bane zostali koľajnice, pár huntíkov, nejaké zvyšky motorov, plechové barely a hromada dosiek tam, kde boli sklady.

Polorozpadnuté drevené domčeky s preborenými strechami ležia tu porozhadzované po lúke s voňavou trávou a vresmi. Zmes škaredosti a krásy. V strede dediny je mohutný ihličnan a tesne pri ňom zvyšky kostola. Zostala z neho iba veža a deravé bočné steny.

Náznak ulice nás vedie popri zboreniskách ku starému cintorínu. Na kameňoch obrastených lišajníkmi sa dajú čítať ruské mená a pravoslávny trojkríž. Pridáme do kroku a po uzučkom chodníku pomedzi močiare mierime na svah nad dedinou. Kopec sa na nás lákavo červená a vábi nás už od pobrežia. Červeň zapríčiňujú lístočky čučoriedok a brusníc. Hľadíme pod seba a vidíme celkom pekné kusy fialovo-modrých bobuliek. Ochutnáme z nich- sú riadne kyslé. Alebo trpké ? Tak či onak, na bublaninu by neboli.

Máme radi vresoviská, samozrejme najmä vtedy keď vresy začnú kvitnúť. Keby sme sem prišli o týždeň-dva neskôr, boli by akurát. Zbiehame dolu svahom naspäť do dediny. Pri mohutnom ihličnane stoja nejakí zvedavci a fotografujú. Pridáme sa k nim a už aj my obzeráme mohutné konáre. Konečne sme ju uvideli – veľkú hnedojarabú sovu. Takmer splýva s kmeňom stromu, nečudo, že sme ju ponajprv nevideli. Sadáme znovu do gumeného člna a pomaly sa plavíme v zátoke pomedzi skalné ostrovčeky. Na jednom z nich je kolónia bieločiernofľakatých tuleňov. Hľadia zvedavo na nás a my na nich. Rozdiel medzi nami a nimi však predsa len je-my ich fotografujeme, oni nás nie.

Plavíme sa ďalej na juhovýchod. Ku ostrovu Kodiak a poloostrovu Kenai. Mohutné zasnežené štíty /mnohé z nich sú vrcholmi sopiek/ vytvárajú alpskú romantiku. Dosahujeme cieľ- Geographic Harbor. Ideme tesne popri brehu. Do mora sa z vysokých hôr valia väčšie-menšie vodopády. Z mohutných stromov sa občas na mohutných krídlach zdvihnú do výšky orliaky bielohlavé. Zatrávnené svahy sa miestami menia na jasnožlté záhony akýchsi kvetov. Paráda.

My sme tu však kvôli iným krásavcom. Kvôli medveďom GRIZZLY a a baribalom. Pobrežie už nie je také strmé. Rozširuje sa, objavujú sa rozsiahle štrkoviská. Pomedzi ne vidieť pretekať bystrú asi 20-30 metrov širokú riečku. Tak dokonalú lososovú riečku, akoby sem bola prenesená z tv kanála National geographic. Loďka zakotvila. Hrnieme sa na prednú palubu, vyberáme ďalekohľady rôznej kubatúry. Niektorí páni spolucestujúci sa chvália riadne dlhými a hrubými. Dámy sa občas uspokojujú aj s divadelnými pozlátenými kukermi, ktoré im ladia s okuliarami. A už hľadíme do skielok, pátrame, snoríme pohľadmi po brehu.

Onedlho zaznejú prvé objaviteľské výkriky. „Aha, tam pri tej veľkej sivej skale,-tam je !“ – „A v tej malej vrbinke, tam sa skryl aj druhý, ešte väčší“.-A povyše, proti prúdu sú dokonca dvaja, možno matka s medvieďaťom“. – „Aha, aj tam !“ – Aha, aha…rozlieha sa zo všetkých strán prednej paluby. Nuž áno, naša cesta do NP Kenai nebola zbytočná, splnila svoj účel. Videli sme grizzlyho. A ešte bol živý. A vďaka bezpečiu lodnej paluby, zostali sme živí aj my.

Lodička dvíha kotvy a pláva v ústrety inému dobrodružstvu. Geologickému. Onedlho sa znovu priblížime k brehu. Tvoria ho mohutné skalné útesy bez vegetácie, niektoré zakončené ostrými hrotmi. Všimne si akúsi bránu do pobrežných útesov a uvedomujeme si, že plávame rovno do nej. Prechádzame zúženinou a vplávavame do menšieho zálivu, či skôr do tvaru kruhu vymodelovaného jazera. Sme v kaldere vyhasnutej sopky. Obrubujú ju horniny hrajúce azda všetkými farbami spektra. Najviac sa nám páčia tyrkysové „fľaky“, v skutočnosti náznaky horninových žíl smerujúcich do vnútra skál. Vegetácia tu príliš nie je a ani živočíšstvo nevidieť-s výnimkou kŕdľov bielych vtákov, ktoré na chvíľu z hniezd vyplašil zvuk lodného motora.

Ďalší deň vyplňuje masívne pozorovanie veľrýb. Lodička nás zaviezla priamo do stredu akejsi materskej škôlky či jaslí pre tieto obdivuhodné morské tvory. Veľrýb je tu toľko, že postupne otupievame z ich pozorovania. Prvotné divé pobehovanie s fotoaparátmi po palube sa mení žoviálnejšie postávanie pri zábradlí a i to napokon nahrádza póza skúseného morského vlka-cestovateľa-sediaceho v mäkkom kresle pri káve, či pri koňaku. Už nefotíme, už si iba užívame: obrazy, zvuky, dotyky, chute a vône nádhernej, úchvatnej aljašskej prírody.

Príroda, zvieratá a kvety si nevolia vládu krajiny, v ktorej sa narodili, žijú a v ktorej sa rozmnožia. Prírodu Aljašky nemožno viniť za to, aké je vláda štátu, do ktorej aljašská príroda patrí. Zabudnime na to, akú pečiatku sme museli dostať do pasu, aby sme túto krásu tu mohli obdivovať. Otvorme si mysle a jednoducho obdivujme.

Vlády a štáty sa menia. Príroda zatiaľ zostáva. Ošklbaná, vypoužívaná, ale plná vnútornej sily na svoju obnovu. Berme si z prírody príklad. Vydržme. Svet nefunguje podľa štvrročných cyklov volebných období. Svet je natiahnutý na moment večnosti.

.