zemegula

Bosna a Hercegovina má 3,5 mil. obyv. a 51 129 km2 /trochu viac ako SR/. Je to krajina hôr, hlbokých údolí, kamenistých roklín, divých riečok a zložitých ľudí. V duši Bosniakov nie je ďaleko od slovanskej srdečnosti a pohostinnosti ku orientálnej nenávisti a útočnosti. Bosniaci sú vysokí, urastení, málokedy tuční ľudia. Muži majú husté obočie a budia dojem večnej neoholenosti. Ženy sú -ako sa u nás na Pohroní vraví,-lojtry s fúzikmi pod nosom. Takmer všetci /až na Džeka/ majú na konci priezviska „-ič“. Azda častejšie, než Srbi a Chorváti. Bosna /ako sa jej nespravodlivo skrátene v bežnej reči hovorí/ je krajina-nekrajina. Momentálne je to krajina. Tak to akceptujeme.

Bosna a Hercegovina, ako už názov štátu napovedá, je akýsi mačkopes. Umelý útvar. Najskôr zosmolený bánom /“kráľom“/ Stepanom Tvrtkom Kotromaničom ako chorvátsky banát resp. vazalské uhorské „kráľovstvo“ /hl.mesto Jajce, dnes turisticky atraktívne mestečko s 8 tis.obyv. a vodopádmi na rieke Pliva/. Nielen Uhri, ale najmä Habsburgovci mali talent vytvárať alebo podnecovať ku vzniku všelijaké umelé pseudokrajiny. Napríklad Rakúsko a Lichtenštajnsko, ktoré spolu so Sudetmi tvorili integrálnu súčasť nemeckého etnického územia. Alebo Sliezsko, ktoré však našťastie už našlo svoju pravú poľskú tvár. Alebo Slovinsko, ktorému za pomoci Maďarov odsekli jeho panónsku spojnicu so Slovenskom. Alebo Halič, západnú časť Maloruska a Rusínska, z ktorej urobili akúsi „Ukrajinu“. Diabolský dôsledok tohto projektu, ktorým Rakúsko cez 1.sv.vojnu chcelo zbaviť Rusov „piatej kolóny“ v Stredojužnej Európe sa prejavuje i v súčasnosti. Napríklad v podobe Sedmohradska. kde pôvodné slovansko-rusínske neskôr valašské obyvateľstvo Arpádovci obohatili Sikulmi a Habsburgovia prešpikovali karpatskými Nemcami. Vytvorili zmes etník, náchylných k nebezpečným formám separatizmu.

Bosna,-to je habsburgský rakúsko-uhorský majsterštuk. Územie, ktoré sa vďaka ruským víťazstvám nad Turkami začalo národne uvedomovať, veď ho obývalo jazykovo jednotné srbochorvátske slovanské etnikum, okupovala „dunajská monarchia“ na základe „berlínskej zmluvy“ v 1878 a po krátkej no veľmi krvavej vojne ju v r. 1908 plne anektovala. A aby sa tu Habsburgovcom lepšie vládlo, začali ľudí deliť podľa náboženstva na katolícko-chorvátske, pravoslávno-srbské a moslimské. Vzhľadom na svoje pravoslávne rusofilstvo Habsburgovcom najviac prekážali Srbi. Vyzbrojili preto miestnych moslimov a ich polovojenské oddiely =šuckori začali v Bosne prvé proti-srbské etnické čistky. Habsburgovia nemali na označenie okupovanej krajiny naporúdzi nejaký etnický implikát islamu, a tak použili aspoń turecký geograficko-administratívny termín „Bosna“. A zrazu boli na svete Bosniaci. Lacní Jožkovia, ktorí ako podomoví obchodníci blúdili neraz aj po našom vtedajšom „Hornom Uhorsku“.

Po 1.sv.vojne tradičná srbsko-chorvátska revnivosť spôsobila, že sa veci nedali na správnu mieru a tzv. „Bosna“ sa nerozdelila medzi chorvátsku časť a srbskú časť juhoslovanského kráľovstva. Počas 2.sv.vojny si Bosnu so súhlasom Hitlera anektovalo ustašovské Chorvátsko. Ustašovskí hrdlorezi pokračovali v etnických protisrbských čistkách. S tým nesúhlasili srbskí monarchistickí „četnika“, ani komunistickí partizáni. Víťazný J.B.Tito problém nevyriešil iba uspal v podobe osobitého zväzového štátu socialistickej Juhoslávie. Až Tudjman, Izetbegovič a Miloševič mali pri delení Juhoslávie viac odvahy a podnikli kroky ku konečnému vyriešeniu otázky Bosny. S tým, že moslimská časť sa po presunoch obyvateľstva môže stať úplne nezávislá, alebo môže fungovať ako autonómna súčasť „Malej Juhoslávie“ /Srbska, Srbskej Bosny, Kosova, Vojvodiny a Čiernej Hory/. Vypukol však srbsko-chorvátsky konflikt v Slavónii a Srbskej Krajine a bolo po dohode. Navyše Nemecko, USA a V.Británia a ich NATO urobili všetko preto, aby k férovému a mierovému rozdeleniu Bosny a Hercegoviny nedošlo. Zbraňami a peniazmi ale i diplomaciou v OSN podporili ne-srbskú , moslimsko-chorvátsku entitu Bosny , ktorú by inak oveľa silnejšie srbsko-bosnianske sily prevalcovali. Rusko by bolo mohlo veci zvrátiť, no vtedy /i potom v Kosove/ nemalo sily a ani chuti sa angažovať. Boli to časy jeľcynovského rozvratu Ruska, rozkrádania jeho majetku oligarchami, časy americko-európskej podpory čečenského islamského terorizmu. Rusko malo problém samo so sebou a tak podstatnejšie v Bosne nezasiahlo.

Výsledkom vývoja je dnešný etnický i geografický nepodarok-Bosna. Krajina s veľkým vnútrozemským telom a malým „oným“- prístupom k moru. Skôr symbolickým ako skutočným. Bosniansky prístav Neum slúži pre menšie nákladné lode, no požiadavkám Bosny nie je schopný vyhovieť /Bosniaci využívajú najmä dovoz cez chorvátsku Rijeku/. Chorvátsko týmto pozemným koridorom je i nie je rozdelené. Ponadeń /s využitím dalmatínskych ostrovov/ vedie neprerušene nová chorvátska diaľnica /Pelješac/.

Chorvátska Hercegovina je najslabšia hoci najstaršia /Humská zem/ entita krajiny. Ak by nebolo pomoci z materského Chorvátska, umelého fixovania Chorvátov v Bosne a Hercegovine, týto už dávno /najmä po vstupe Chorvátska do EU/ z krajiny odídu. Chorvátska Hercegovina /Bosna/ nie je ani ekonomicky ani sociálne schopná samostatného dlhodobejšieho fungovania. Držia ju okrem Chorvátska aj inštitúcie EU a triky USA v rámci tzv. moslimsko-chorvátskej federácie. Moslimská Bosna je silnejšia a sebestačnejšia. Najmä potom, čo si za pomoci Západu ukoristila Sarajevo a vyhnala z neho polovicu obyvateľstva-sarajevských Srbov. Moslimská Bosna sa môže spoliehať na finančné injekcie EU, USA ale najmä Turecka.

Sarajevo je mesto s arabsko-tureckým názvom /saraj=odpočinkové miesto pre obchodné karavány a hostinec pre pocestných/. Sarajevo je však mesto dávneho protitureckého a protihabsburgského odboja. Sarajevo je srbský symbol národnej obrody a vzdoru, z ktorého nedávno USA a Nemecko urobili symbol srbskej a slovanskej porážky a poníženia. A dali malý darček i vzmáhajúcemu sa neo-osmanskému Turecku.

Jediný takmer plne funkčný útvar v Bosne a Hercegovine je Republika Srbská. Aj ona má isté životne dôležité prepojenia na materské Srbsko. No Srbsko nie je také bohaté, aby Republiku Srbskú držalo nad vodou, pokiaľ by sa o to sama nepričinila. Návšteva Banja Luky /200 tis.obyv./, hlavného mesta Republiky Srbskej neposkytne viac ako návšteva ktoréhokoľvek väčšieho mesta bývalej Juhoslávie. Chátrajúce panelové sídliská, štvrte s vilkami novozbohatlíkov, ktorých majitelia si zarábajú na svoj relatívny blahobyt všelijako a zväčša v zahraničí. Návštevníkov, čo si do Bosny resp. do Hercegoviny /južnejšej časti krajiny, blízko ku chorvátskemu Dubrovniku / odskočia z chorvátskeho Jadranu sem láka hrôzostrašný tieň bývalej občianskej vojny, historické pamiatky Mostaru a silná aureola Sarajeva, mesta atentátu na Františka Ferdinanda a mesta celkom vydarených juhoslovanských zimných olympijských hier.

Sarajevo /275 tis. obyvateľov/, hlavné mesto štátu, trochu sklame. Nie je pripravené na turistov, čo sa zaujímajú o srbskú históriu mesta, ústiacu do spomenutého atentátu, iniciujúceho 1.sv.vojnu. Ani pamiatky na olympiádu už nie sú bohvieako udržiavané. Často sa nachádzajú mimo mesto, vysoko v horách. Miestni sprievodcovia tu budú do vás skôr hučať históriu bosnianskeho ejáletu či hercegovinského sandžaku a ukazovať vám jednu mešitu za druhou. Popri tomu vás budú krmiť moslimskou verziou príčin a priebehu občianskej vojny v Bosne. Budú vám omielať masaker v Srebrenici, no obdobný masaker spáchaný na Srboch v Kravici vám ani nespomenú. No a ako inak, skončíte na sarajevskom de facto tureckom bazári. Historické centrum Sarajeva má vzhľad a atmosféru tureckého malomesta. Sarajevčania sú silní moslimovia. Niekedy sa vám zazdá, že svoju religiozitu iba hrajú. Veď žili takmer pol storočia v ateistickom štáte /v socialistickej Juhoslávii/. No asi to nie je pravda. – Všeobecná teória systémov nás učí, že obranné mechanizmy určitého systému sú najsilnejšie v jeho okrajových, hraničných polohách. Bosna bola a je takouto hranicou. Je to hranica moslimského sveta v Európe. Moslimovia na tejto hranici sú preto najpravovernejší moslimovia – možno pravovernejší ako tí v Istanbule. – Ako hovorí slovenská múdrosť: Poturčenec horší od Turka. S tuhými obrancami islamu máme na Slovensku svoje historické skúsenosti. Najmä na juhu Slovenska. Tu mali Turci svoj jediný sandžak na našom území. A viete, kto tvoril posádku vo Fiľakovskom hrade, kde bola administratíva sandžaku ? – Áno, – Bosniaci , nie Turci. Bosniaci boli tvrdí vládcovia, ale tým, že hovorili po srbochorvátsky, vládnutie na juhu Slovenska si uľahčovali.

Lepšie pochodíte, ak navštívite Mostar /130 tis. obyvateľov/-hlavné mesto prevažne chorvátskej Hercegoviny. Z chorvátskeho Dubrovníka je to na skok taxíkom, asi 1-2 hodiny. /Z pútnického Medžugorja by ste to mali ešte bližšie/. Na hlavnom parkovisku v centre vás privíta moslimami dostrieľaná katolícka katedrála. Pár sto metrov ďalej je historický most nad Neretvou. Podchvíľou sa z neho do Neretvy strojí skočiť nejaký miestny odvážlivec. Málokedy však diváci vyzbierajú dosť peňazí na to, aby riskovali život či zdravie a do nie príliš hlbokej kamenistej Neretvy výšky desiatok metrov naozaj aj skočil. V meste je viacero malých múzeí a pamätných domov či izieb na život ľudí v časoch tureckej nadvlády. Zaujímavé sú najmä budovy kúpeľov, madrasy ale aj reštaurácia postavená postavená pred jaskyňou a s pokračovaním v nej.

Cestou z Jadranu do Mostaru vám na pravej strane vyrazí dych tzv. „turecké mesto“ s hradiskom, ktoré akoby z oka vypadlo nášmu trenčianskemu hradu. – Ktovie, či sa Omarova láskou podnecovaná stavebná činnosť obmedzila iba na vyhĺbenie známej trenčianskej „studne lásky“ a a či nám tento možno z Bosny pochádzajúci turecký mládenec nepostavil celý Trenčiansky hrad…

Jednotnú bosniansku štátnosť pripomínajú najmä športovci – predovšetkým už spomínaný futbalista Džeko,- ak je Bosna v jednej kvalifikačnej skupine na nejaký futbalový šampionát spolu so Slovenskom. V každodennom živote si však tri entity Bosny: moslimská, chorvátska a srbská idú svoje: ekonomicky, sociálne, politicky a najmä duchovno-civilizačne. V medzinárodnej politike predstavuje Bosna stále gordický uzol, ktorý svet na začiatku 90-tych rokov nedoriešil. Prenechal jeho riešenie na budúcu generáciu post-Juhoslovanov či na nejakého diplomata kalibru Alexandra Macedónskeho a jeho ostrý meč. – A ktovie, možno to bude inak. A problém Bosny uspí zase nejaká budúca „Jugoslavia“.