zemegula

Získať reálne údaje o ploche a populácii Cyperskej republiky-členskej krajiny EU /teda tej časti Cypru, ktorá je pod výlučnou správou gréckojazyčnej vlády, uznanej Bruselom/, je trochu problém. Treba k tomu kalkulačku. Takže /po orientačnom výpočte/ je plocha gréckojazyčného Cypru 5636 km2 a žije na ňom asi 820 tis. obyvateľov. Ak chcete údaje o celom ostrove Cyprus, musíte pripočítať plochu tzv. Severocyperskej tureckej republiky /3355 km2/ resp. cypersko-tureckú populáciu cca 330 tis. ľudí. Ani to však nie je všetko – treba ešte pripočítať pár sto km2 Cypru okupovaného Veľkou Britániou /má exteritorialitu/ a populácie, ktorá tu žije /pár tisíc obyvateľov/ v Akrotiri a Dekelea. No a plus k tomu plochu nárazníkovej „zelenej“ zóny pod kontrolou mierových síl OSN.

Cyprus je dnes dvojnásobne okyptená starogrécka galéra, zakotvená nebezpečne blízko pri islamskom svete, navyše na trase, kade sa s obľubou premávajú britské resp. americké vojnové lode. Je všeobecne známe, že Cyprus je tzv. Attilovou líniou od 1974 rozdelený na severnú-tureckú, a južnú-grécku časť. Menej sa už vie, že okrem toho je všelijakými „very british“ pseudo-dohodami od 1960 ochudobnený o cca 5% gréckocyperského územia, pochopiteľne tej najvyššej strategickej dôležitosti. Na tomto území sú britské základne a strelnice a vojenské objekty NATO /=rozumej vojenské objekty USA/. Ponechanie značného rozsahu územia Cypru v rukách bývalého koloniálneho pána-Británie, bolo podmienkou, aby sa Cyprus v 1960 roku stal samostatným štátom. To bola okrem krvi cena za slobodu, ktorú Cyperčania dosiahli po 4-ročnom ťažkom boji s Veľkou Britániou. Arcibiskup Makarios prvý prezident samostatného Cypru to vtedy napriek reptaniu cyperských komunistov z AKEL podpísal. Podpísal sa tým aj pod mnohé problémy, ktoré Cyprus v 60-tych no najmä v 70-tych rokoch 20.storočia zažil.

Grécky duchovno-politický priestor je tradične ľavicovo-ortodoxný. Cyperskogrécky duchovný priestor je ešte viac ľavicovo-ortodoxný ako ten rýdzo grécky. Príčinu treba hľadať v relígií, spájajúcej po stáročia Grékov s východnými bratmi vo viere-Rusmi, ale najmä v tom, že pseudo-kresťanský resp. liberálno-pravicový Západ po stáročia pomáhal anti-kresťanským tureckým moslimským despotom brutálne ovládať Grékov na Peloponéze, v Malej Ázii či na ostrovoch Stredozemného mora, vrátane Cypru. Osobitnú pomoc Turkom takmer vždy poskytovala Veľká Británia. Podľa cyperských Grékov keby nie reakčnej proti-kresťanskej a proti-európskej politiky Veľkej Británie, už dávno by bol Istanbul znovu Konštantínopolom a Turci by sa z Malej Ázie už dávno museli vrátiť do svojej pôvodnej vlasti v Azerbajdžane a Turkménistane.

Ľavicovosť a rusofilstvo Cypranov podporujú i spomienky na národnooslobodzovací boj, kedy ZSSR podporoval partizánov z EOKA a Briti miestnych tureckých zabijakov z „TMT“. Cyprania trvalo spomínajú na to, kto im v boji za národné oslobodenie koncom 50-tych rokov pomáhal. – Bol to ZSSR a ostatné štáty tzv.socialistického tábora. Z tohto obdobia je aj veľa stále žijúcich pamätníkov,- Cypranov, čo študovali v socialistických krajinách. Mnohí z nich veru aj na Slovensku. Východ, osobitne Rusko pomáha Cypru aj dnes. Úložky ruských oligarchov zachránili Cyprus v časoch gréckeho finančného kolapsu pred najhorším. Ruských investorov cítiť v priemysle a obchode, v oblasti luxusných nehnuteľností, v turistickom priemysle. Tisícky ruských dovolenkárov pomáhajú cyperskému turizmu zdolávať náročné časy…Nečudo, že Cyprus je jediná krajina EU, kde v slobodných parlamentných voľbách občas víťazia komunisti a Cyprus je prvou krajinou EU, kde sa komunista dokonca stal prezidentom štátu. Komunisti miešali karty aj pri zostavovaní súčasnej vlády Cyperskej republiky.

Južná časť Cypru- „grécka“ je väčšia ale suchšia ako severná „turecká“. „Grécka“ časť hlavného mesta Nikózie je ale o niečo honosnejšia ako tá druhá- „turecká“ Nikózia. /Obe časti Nikózie sú hlavnými mestami – jedna Cyperskej republiky, druhá tzv. Severocyperskej tureckej republiky/. Pokiaľ ide o vidiek, Turci si „vedeli vybrať“. Vybrali si tú lepšiu stranu Cypru.

Pláže na Cypre nie sú bohvieaké. Pripadali nám široké, dlhé, fádne. V mori sa niet veľmi kvôli čomu šnorcheľovať. Väčšie vzrušenie je v hotelových záhradách, vo svete bazénových šmýkačiek, umelých jazierok, jaskyniek a vodopádov, v tieni umelo zavlažovanej subtropickej „džungle“. Okolo all inclusive hotelov o prežitie statočne bojujú bajúzatí majitelia taverien, chlípne sa otierajúci okolo rumunských čašníčok. Obrovskou výhodou tohto turistického sveta je, že ste /aspoň formálne/ v Schengene, v únijnej Európe a zároveň v subtrópoch, v mori dostatočne teplom na kúpanie až do decembra. A že let sem trvá Bratislavčanovi z jeho domu do limassolského hotela asi tak dlho, ako jazda autom do Tatier.

Na obehanie starovekých, antických, križiackych, osmanských, britských koloniálnych pamiatok, prírodných pozoruhodností či gurmanských hajlajtov stačí návštevníkovi Cypru dobre pripravený itinerár a dobrý taxikár-sprievodca. Priateľ nám takéhoto dohodil ešte na Slovensku. Bol to absolvent českej technickej univerzity, člen ÚV cyperskej komunistickej strany a občasný taxikár. Mal českú manželku a syna, s ktorým nebol spokojný, lebo mu vraj smrdela každá práca, či na Cypre či v Čechách. Samotný taxikár mal i krízu identity, lebo keď bol v ČR, nadávali mu do gréckych privandrovalcov a keď bol na Cypre, častovali ho „český odkundes“.

S takýmto taxikárom sme zvládli Cyprus za 3 dni. Keďže Cyprus má prívlastok „Afroditin ostrov“, prvou zastávkou na našej prechádzke po Cypre bola Afroditina skala.

Sú to vlastne tri skaly, trčiace z blankytného Stredozemného mora, neďaleko cesty z Limassolu do Paphosu. Parkovisko je na jej druhej strane, pri reštaurácii. Od nej treba ku moru a ku Afroditinej skale prejsť popod cestu podchodom pre peších. Okrem zízania na skalu a fotenia odporúčame ponoriť sa tu do chladivých morských vĺn aspoň na pol hodinu. Až potom, po osviežení, radíme pokračovať do Paphosu. Mesto je živé, veselé, plné taverien s vynikajúcimi gréckymi rybími pochúťkami, olivami, syrmi a baklažánom. Po obede si nájdite dosť času na prehliadku úžasného „Archeologického parku“. Uvidíte zvyšky kostolov a palácov, hrobky a mozaiky, ktoré kedysi dláždili interiéry domov a chodníky medzi nimi.

Na ďalší deň si naplánujte cestu do neolitickej „dediny“ Chyrokítia /10 st. pred n.l./ Popri základoch a rekonštruovaných múroch starovekých príbytkov zaujmú najmä jedny z najstarších kopaných studní na svete. V dedine sú aj pamiatky na prvých Grékov, ktorí prišli na ostrov v 2. st. pred n.l. z oblasti Mykén. Následne si obzrite grécko-rímsky amfiteáter a mozaiky v Kourione. Robte si po ceste prestávky, lebo na Cypre je stále čo obzerať – antické pamiatky, artefakty z čias Alexandra Macedónskeho, Ptolemaiovcov a Rimanov, byzantské kostolíky resp. ich zvyšky, križiacke pevnôstky, normanské, benátske, osmanské „starožitnosti“.

Po obhliadke archeologických zaujímavostí zmeňte vzduch a zamierte do hôr. Navštívte napríklad dedinku ľudových umelcov Lefkaru a dajte si kávu v miestnej taverne s pravými cyperskými vidiečanmi.

Pokračujte do hôr cez malebnú horskú dedinu Kakopetria až na hrebeń pohoria Trodos, pod Mt. Olympos /1952 metrov nad morom/, kde sa v zime dá slušne polyžovať. Lesy na Trodose sú prekvapujúco husté a rozsiahle. Je tu prírodná zvláštnosť „Cyprusový mediteriálny les“, sledovaný aj UNESCO-m. -Predstavte si, že Cyprus /ktorý má existenčné problémy s vodou/ patrí v indexe zalesnenosti krajiny spomedzi 173 krajín sveta na 59 miesto. Tu niekde, pod cyprusmi a borovicami- píniami zvládali svoj boj proti britským okupantom cyperskí vlastenci-partizáni.

Súčasný Cyprus nie sú však iba staroveké pamiatky a prírodné zvláštnosti. Do pravdivého obrazu Cypru patria aj mestá duchov-sídla, ktoré po vojne v 1974 opustili ich pôvodní obyvatelia Gréci /na severe ostrova/ či Turci /na juhu/. Sprievodca vás presviedča, že rodení Cyprania-či už Gréci alebo Turci voči sebe nič nemajú. Všetku tú zlobu sem vraj priniesli Turci z Turecka a Gréci z Grécka.- Aj to je vysvetlenie-len či pravdivé…

Prímorské promenády v Paphose, Limassole, Larnake, Aya Napa /najkrajšia pláž na Cypre, tesne pri Famaguste a pri hranici so Severným Cyprom/,- to je tá pravá letná poľahoda, voľkanie, zábavôčka. Najlepšie je motkať sa tu s kornútkom zmrzliny a nemať žiaden ale naozaj žiaden cieľ. Nechať sa len tak unášať rovnako bezcieľne promenádujúcimi sa turistami z celého sveta. Svoje čaro má však aj presúšanie sa po uličkách centra Nikózie, chodenie z obchodu do obchodu, až sa nohy unavia a vy si sadnete na malé občerstvenie ku stolíku pred niektorou z taverien. Vedľa vás nebudú sedieť iba turisti ale aj domáci. Lebo cyperskí Gréci si po tvrdej práci radi urobia malú pauzu a nikdy neodmietnu ponuku poklebetiť si zo známymi pri káve, čaji a cigaretke.

Plávanie v mori okolo cyperskej pláže je ako stvorené pre športové maratónske typy ľudí, pre tempárov, ktorým stačí rytmický pohyb rúk, nôh a pľúc a nezdržiavajú sa obzeraním kadejakých prírodnín na brehu. Oči majú skované v plaveckých okuliaroch a zaberajú.

Aj oni však občas musia počuť ako na svahu hôr zarachotí cvičná streľba z britskej vojenskej základne a do oblohy začne stúpať dym z výbuchov. Turistov to prekvapí, v iných krajinách sú takéto zvuky obvyklé iba pri štátnych prevratoch či teroristických útokoch. Miestni Gréci nad tým iba mávnu rukou. Oni sa desia skôr predstavy, že by kvôli finančnej kríze mohli prísť o časť svojich starobných dôchodkov /dvakrát tak vysokých ako v SR/. Kto je na Cypre nervózny nepatrí ku cyperským Grékom ale skôr ku Britom. Nervozita Britov stúpa pred každými cyperskými parlamentnými voľbami, pred každým rokovaním medzi miestnymi Grékmi a Turkami. Po inštalácii národnej a ľavicovej vlády a úspešnej vnútrocyperskej dohode by to totiž mohlo prestať fungovať staré dobré britské „divide et impera“ a Briti by sa museli pobrať zo slnečného Afroditinho ostrova naspäť na chladný hmlistý Albion.

SEVEROCYPERSKÁ TURECKÁ REPUBLIKA

Na svahoch nad Nikóziou vyukladali Turci z nafarbených skál gigantickú zástavu Severocyperskej tureckej republiky,- „štátu“, ktorý okrem Turecka nikto neuznáva. Cyperskí Turci tvrdia, že naopak, že ich uznáva väčšina štátov sveta. Veď turisti z týchto krajín poctivo stoja v rade na hranici Severného Cypru, poslušne vyplňujú severocyperské úradné formuláre a akceptujú štátne symboly a zákony Severocyperskej tureckej republiky.

Turisti vyplnia formulár, dostanú pečiatku a hybaj do tureckej časti Nikózie nakupovať lacnú kožu a kožušinu. Alebo v autokaroch pokračujú ďalej na severocyperské pláže v okolí Kyrenie či Famagusty. Pre nás, čo sme na severe Cypru boli zvedaví hlavne na historické pamiatky, bol tunajší pobyt dosť deprimujúci. Videli sme neogotické katolícke či protestantské kostoly, neobyzantské ortodoxné chrámy s demontovanými vežami, premaľovanými stenami a primurovanými minaretmi. Desiatky kostolov zmenených na mešity. Smutné- neveselé,- predobraz budúcej únijnej Európy ?

Cyperturci ovládajú menšiu ale zelenšiu časť ostrova. Na nej sa vypršia dažďové mraky zo severu. Len zvyšky z nich prekonajú Kyrenejské pohorie a Trodos. Napriek tomu je aj tu, tak ako na gréckojazyčnom Cypre nedostatok vody. Materské Turecko rieši situáciu prostredníctvom podmorského vodovodu z Malej Ázie. /Cyperskí Gréci majú do Grécka ďaleko a tak stavajú priehrady a zariadenia na odsoľovanie morskej vody/.

Navštívili sme Kyreniu. Je to asi najmalebnejšie mesto na Cypre. Do poloblúka postavený starý prístav pre malé loďky a člny v historickom centre, poloblúková pobrežná promenáda s malebnými dvoj-trojposchodými starými domčekmi, nad tým stredoveký hrad s mohutnými rohovými baštami,-to je dačo veľmi veľmi milé a útulné.

Človeku je do plaču z pomyslenia, že tých 3000 Grékov, čo tu žili a tvorili, vyhnali z ich domovov neľútostní tureckí vojaci. Kyrenia je úžasne fotogenické miesto, najmä z hradieb nad prístavom. Prichádzajú sem desaťtisíce turistov z EU, mnohí aj zo Slovenska. Bývajú tu v hoteloch, stravujú sa v reštauráciách, ba zopár našincov si tu dokonca kúpilo aj apartmány. Kresťania z Európy, vrátane Slovákov, napchávajú tureckým moslimom peňaženky. – Nečudo, že tureckí majitelia sa, parafrázujúc Turčina Poničana, „usmievajú ako ruža“…

V republike Cyperturkov je mnoho pamiatok na časy, keď tu prekvitala grécka, grécko-rímska či byzantská kultúra. Navštívte jednu z nich,- v hore neďaleko Kyrenie. Je to bývalý cirkevný komplex: ortodoxný kláštor s kostolom. Tváre svätcov na vás prísne pozerajú z malieb a fresiek chrámu. Napriek posvätnému prítmiu čoskoro na nich spozorujete diery od guliek. Daktoré tváre sú riadne dostrieľané. Prvé čo vás napadne je, – „to tí hnusní Turci“. Ibaže omyl, zadržte ! – Toto je práca kresťanov, civilizovaných anglických gentlemanov. V ortodoxnom kláštore si urobili kasáreň a v ortodoxnom kresťanskom chráme STRELNICU.

Roky tureckej okupácie zanechali na populácii Severného Cypru povážlivé stopy. Do krajiny prišli desiatky tisíc tureckých migrantov z materského Turecka. Ich počet sa už dnes takmer vyrovnáva s počtom pôvodných Cyperturkov. Deti a vnúčatá tureckých prisťahovalcov sa už možno i právom cítia na Cypre ako vo svojej rodnej domovine. Politickí reprezentanti imigrantov z Turecka pociťujú silné väzby aj ku svojej starej vlasti. Chcú zachovať súčasný status quo. – Na tomto fakte stroskotalo mnoho vnútrocyperských rokovaní o federatívnom znovuzjednotení. Obávame sa, že to bude s tou perspektívou zjednotenia už len horšie a horšie.

Veľmoci reintegráciu ostrova nechávajú na riešenie samotným Cypranom. A motivujú nekonečné rokovania sladkými sľubmi hospodárskej pomoci. Nuž na Cypre platí: Sľuby sa sľubujú, Briti /a Američania/ sa radujú.