zemegula

Dánsko má 43 931 km2 a 5,75 mil. obyvateľov. Je to teda približne rovnaká geografická „váhová kategória“ ako Slovensko. Dánsko sa v priebehu dejín akosi scvrkávalo. Prišlo o Estónsko, švédsky Skeveland resp. celé Švédsko, o nemecké Šlezvicko-Holštajnsko, o Nórsko, o indické osady a Niobary, o Ghanu, o ostrovy v Karibiku /St.Thomas, St.John, St.Croix/ i o Island – a je možné, že onedlho príde aj o Faerské ostrovy a Grónsko /americký „kupec“ už na ne naťahuje ruku/. Dánski monarchovia o sebe tvrdia, že ich dynastia je najstaršia na svete. Svoj pôvod odvodzujú od zjednotiteľov dánskych kmeňov Gorma Starého a Haralda I. Modrozuba. Germánski Dáni prišli do dnešného Dánska zo Švédska v 7.storočí n.l. Prežili obdobie slávnych lúpežníkov-Vikingov, vojny so Švédmi, Prusmi, Angličanmi i Nemcami. Držia si vytrvalo svoju pozíciu vrátnikov pri bráne do Baltského mora. Alebo do Atlantiku – ako sa to vezme.

Dánsko sme doposiaľ navštívili dvakrát. Bohužiaľ, ani v jednom prípade nám neposkytlo zaujímavejšie príbehy a inšpirácie. Po návšteve Kodane i dánskeho vidieka /azda s výnimkou Bornholmu/ v nás nič silnejšie nezarezonovalo. Akoby všetko, čo bolo v Dánsku zaujímavé vysal a potom preniesol do svojich kníh dánsky rozprávkár H.CH.Andersen. Nám zostali len suché konštatovania a ploché floskuly. Ploché tak, ako je plochá dánska krajina samotná.

Dánsky vidiek, to jednotvárnosť polí, lúk a malých lesíkov. Chceli sme ju narušiť cestou na Bornholm, jediný kus Dánska, ktorý v 1945 oslobodila sovietska Červená armáda. Oplatilo sa: na ostrove sme okrem udržiavaných pamätníkov ČA našli i romantické hradné zrúcaniny a členité, málo urbanizované pobrežie.

Prechod hraníc z nemeckého Šlezvicka-Holštajnska do Dánska veľmi ani necítite. Kraj sa nemení. Rovnaké kravy, rovnaké maštale, rovnaký pach hnoja, rovnaké lúky a podvečer i rovnaká dedinská samota. Dánske ostrovy akoby plnili jediné poslanie – byť základňou pre početné mosty, ktoré postavili medzi nimi. Z týchto vnútrodánskych mostov sa vymyká most do Švédska. Občas slúži na spojenie EU so Škandináviou, občas na obmedzenie Schengenu /napr. pri problémoch s inváziou migrantov/. Dánsko je, ako sme spomenuli, plochá krajina. Výnimku tvoria tri „vysoké“ dánske „hory“: Bauenhoj s výškou 170,3 m n.m., Skovhoj so 170,7 m n.m. a najvyššia hora Dánska – Mollehoj so 171 m n.m. Najvyšší bod Dánska je na Bauenhoj. Tvorí ho 13 m vysoká kamenná rozhľadňa. Hľadieť na Dánsko z výšky 183 metrov, to je dačo povznášajúce.

Dánske mestá po ceste na sever, to sú akoby malé kópie Kodane. A preto nechajme kópie na boku a poďme hneď k originálu.

So starosvetským, trudnomyseľným Hamletom, so škrupulóznym H.CH.Andersenom či do svojej vlastnej existencie zahľadeným S.Kierkegaardom nemá dnešná Kodań takmer nič spoločné. S čímsi, čo zapácha v štáte dánskom ale možno áno. Čo je to ? Nuž najmä civilizačná hrozba konzumu, hustoty dopravy, nedostatku miesta na nový zdravší rozvoj. Niektoré štvrte Kodane nie sú až také čisté a upravené, ako sme od nich podľa ich povesti očakávali. Aj celkove sa nám v porovnaní s inými metropolami severu Kodaň videla menej pompézna /oproti St.Petersburgu/ menej elegantná /oproti Štokholmu/, menej útulná /oproti Oslo/ či menej zelená /oproti Helsinkám/. A predsa,- historické centrum Kodane poskytuje zo všetkého kúsok: námestie s kráľovskými rezidenciami je pompézne a elegantné, starý prístav útulný a parky pri ďalších historických rezidenciách či na prímorskej promenáde i dosť zelené. Dojem kazia ulice širšieho centra. Sú akosi širšie, hlučnejšie, zaprášenejšie. Propagácia alternatívnej pešej a cyklistickej dopravy je v Kodani číra nevyhnutnosť. Mala by sa tak aj prezentovať. Ako z núdze cnosť. A nie že sa ponúka miestami až príliš vtieravo, ako takmer „eko-tyrania“ pre všetkých a pre každého.

Po širokých kodanských uliciach pochoduje pravidelne zo širšieho centra ku kráľovským rezidenciám Christiansborgu a Amelienborgu kráľovská garda. Bohužiaľ, prostredie bulváru s hustou dopravou je menej elegantné, než to, po ktorom ku Buckinghamskému palácu pochoduje napr. anglická kráľovská garda. Dánski gardisti sa medzi bežnou pouličnou dopravou strácajú. Sú zúfalo stratení medzi nákladiakmi a autobusmi. Aj výzorom pripomínajú skôr frontových vojakov ako sviatočnú gardu. Asi preto, že objekty kráľovských rezidencií aj reálne strážia. Majú čo robiť, lebo v Kodani má osobitú rezidenciu kráľ, kráľovná i nástupníci trónu. – Alebo tak dajako. Podrobnosti o ich ubytovaní sme už zabudli. Ak budete najbližšie v Dánsku, preverte si to u vašej turistickej sprievodkyne. Získate dôležité informáciu-aspoň budete mať po rokoch čo zabudnúť.

Čakáte na hajlajty Kodane ? Nuž aspoň daktoré: V prvom rade socha „Malej morskej víly“. Stojí na pobrežnej promenáde, v pozadí s nákladným prístavom. Je menšia, ako ste čakali-a hoci je na skale pár metrov od brehu, často ju miestni chuligáni kadejako farbia či inak zneucťujú. Pozor: nával turistov okolo nej vám pravdepodobne znemožní „selfie“, ba i štandardnú fotosnímku. Socha je akoby pokračovaním iného konfekčného hajlajtu Kodane-zábavného parku Tivoli. Je to dosť ošumelá púťová atrakcia. Turisti ju však stále navštevujú-a proti ich gustu žiaden dišputát. V Tivoli je aj naša obľúbená atrakcia: figurína chmuľa, ktorému môžete dať z celej sily riadnu po hube. Bum,-a je to. /Ale ten chmuľo z viedenského Prátru je predsa len trochu inšpiratívnejší, chmuľovatejší/. PS: Keď už budete pri malej morskej víle na pobrežnej promenáde, urobte pár krokov k pamätníku na posledný väčší vojenský konflikt, ktorý sa v Kodani odohral. Anglické vojská počas napoleonských vojen pred cca 200 rokmi rozstrieľali pol Kodane a zabili tisícky ľudí /Dáni boli spojencami Napoleona/. Dáni to už svojim keltsko-germánskym bratom odpustili. Sú pomerne silno anglofilní. /Zaujímavé je, že stratu Šlezvicko-Holštajnska Dáni iným germánskym bratom- Nemcom dodnes neodpustili. Azda len nie kvôli strate pekného vysokodojivého holštajnského dobytka…?/.

Na Dánsku je sympatické, že podobne ako iné severské krajiny aj ono sa dosť orientuje na deti a ich myšlienkový a emočný svet. Od čias Andersena však tento pro-detský interes je v Dánsku ako protestantskej krajine úzko spojený s peniazmi. Už Andersen písal svoje rozprávky nielen kvôli deťom ale aj kvôli peniazom. Bez nich by nemal z čoho žiť a za čo cestovať po svete /pri jednej z ciest navštívil aj Bratislavu/. Svetoznáma dánska firma „LOGO“ nadväzuje na tento dvojaký interes a svojimi plastovými skladačkami robí radosť nielen deťom ale aj svojim dividendchtivým akcionárom. Andersenove rozprávky i Logo ponúkajú deťom i dospelým zábavu a berú za to adekvátnu protihodnotu. Myslíme si, že je to absolútne v poriadku.

Povinným zastavením pre návštevníkov Kodane je neveľký ale malebný kráľovský zámoček Rosenborg trochu ďalej od centra Kodane. Má staroversky zachovalý interiér a vodnú priekopu, podčiarkujúci jeho šarm. Hodný dlhšej prechádzky je aj Kráľovský park okolo neho. Kto má čas, môže za kráľovskými palácmi vycestovať i kúsok za Kodaň, do Hillerodu, kde je zámok Frederiksborg. Z lode, cestou do Štokholmu, uvidí iný príťažlivý palác-Kronborg, nachádzajúci sa v Helsingore, pri úžine medzi Dánskom a Švédskom.

Rajom pre turistické fotoaparáty je napriek svojmu názvu Nyhavn starý zrekonštruovaný prístav Kodane, kde sú v prístavnom kanále repliky historických lodičiek. Sú funkčné, používajú sa i na plavbu. Z druhej strany je rad pestrofarebne natretých meštianskych a kupeckých domov, využívaných na reštaurácie a butiky. Zaujímavá pamiatka na časy, keď v Kodani kvitol obchod, remeslá a lodiarstvo a keď sa dánski moreplavci a kupci plavili po arktických i tropických vodách celého sveta.

Á propos,-lodiarstvo: to dalo Dánsku celosvetový imidž, rozlet, objaviteľské krídla. Osobitne v tom vynikol kpt. Vitus Bering, ktorý v službách ruského cára-imperátora objavil Kamčatku a Aljašku. Dáni v zámorí nielen obchodovali, ale hľadali aj ostrovy vhodné na kolonizovanie a pestovanie južných plodín, / v Karibiku, Ghane či Indii/ a predovšetkým na pestovanie cukrovej trstiny. Z lepších karibských lokalít ich však vyhnal lev morí-Anglicko. A neskôr od nich za likvidačnú cenu skúpili dánske karibské ostrovčeky Američania. Dánom zostali iba neúrodné „šeplety“ -ako sú Faerské ostrovy a najväčšia ostrovná „šepleta“ na svete – Grónsko. Dáni majú z nich málo osohu a veľa starostí. So separatizmom, s grínpisákmi vyrušujúcimi domorodcov pri love tuleňov, mrožov a veľrýb. Finančnú bilanciu zlepšujú iba USA a NATO, platiaci poplatky za využívanie početných vojenských základní na Faerách či v Grónsku.

Dánsko je napriek strate kolónií a teritórií stále veľmocou. Dánsko je veľmocou slniečkárstva, programového liberalizmu, ekologického extrémizmu, konzumu marihuany i tvrdších drog a voľnej telesnej lásky na všetky predstaviteľné spôsoby. Dánska liberálna povesť robí krajinu príťažlivou pre adolescentných streštencov, rebelov bez príčiny, pseudoumelcov a pseudomysliteľov či pseudomesiášov. Sloboda, alternatívny životný štýl, neautoritatívne vzdelávanie, marihuana, vyťahané svetre, roztrhané džínsy, pľandavé cigánske sukne po členky, takmer povinné dredy v neumytých vlasoch, kerky a kovové karičky na všetkých možných častiach tela, hulenie po domoch, určených na demoláciu,-to je raj pre tých, čo sú revolucionármi z povolania, čo sú vo všetkom alternatívni príp. sú LGBTI, alebo sa na populárne LGBTI iba hrajú.

Hlavným štábom takéhoto slniečkárstva a alternatívy je kodanská štvrť Christiania. Predstavuje najznámejšiu svetovú komunitu tzv. squatterov /nelegálnych osadníkov okupujúcich opustené domy a pozemky/. V Kodani vznikla z inicitívy 6 starých hippies a svojou filozofiou /láska, umenie, pacifizmus/ i zlozvykmi /marihuana a iné drogy/ na hipisáctvo voľne nadväzuje. Komunita je blízko centra mesta. Vedie do nej drevená brána, pri ktorej squatteri /ako inak v protestantskej krajine/ vyberajú vstupné /onehdy 30 DK/. V Christianii žijú squatteri v starých svojpomocne opravených kasárňach či nanovo postavených domčekoch, búdach a pod. Všetko je to tu pestrofarebne vymaľované. No nie iba na spôsob pastelových farebných múrov /ako v buenosaireskej La Boce/ ale kudrlinkatejšie, kvetnatejšie. Kvety sú nielen na maľbách, ale sú znázornené aj plastikami, či v živej podobe-v kvetináčoch, na záhonoch, na kroch, na stromoch,-pokiaľ počasie dovolí, tak celoročne. V Christianii sa robia /opäť za vstupné/ aj hudobné produkcie, performancie, pouličné divadlá, výstavy obrazov…Na ulici „Pushed“ je nonstop trhovisko umeleckých a starožitných artefaktov, odevov, látok, obuvi, kníh, no i marihuany, zeleniny, ovocia a kvetov. Ak vyhladnete, alebo dostanete absťák, navštívte „kaviareň“ Monfischer. Ponúkajú vegánske jedlá, zaujímavé nápoje a samozrejme marihuanu. Súčasná Christiania už nie je úplná alternatíva. Jej obyvatelia musia platiť dane či nájmy a poplatky za vodu a elektrinu. To Christianiu trochu chráni pred premenou na slum pre farebných imigrantov. Predstavitelia rôznych rás sú vítaní, no musia byť solventní. Komercionalizácia aj tu napreduje-takže cestovné kancelárie ponúkajú do tohto „sveta alternatívy“ autokarové zájazdy a prechádzky so sprievodcami za dosť veľa dánskych korún. V Christianii sa môžete /po nespevnených cestách/ pohybovať iba peši, na bicykloch, príp. na koni alebo byciklorikši. Kto toleruje smrad marihuany, tomu sa sem na exkurziu oplatí zájsť. Konečne pochopí obsah pojmu „slniečkárstvo“.

Dánsko je veľmoc nielen v slniečkárstve, ale podobne ako celá Škandinávia aj v ženskej emancipácii. Ženy-Dánky sú vo vláde, masovo v parlamente, na radniciach, v predstavenstvách či exekutíve firiem, vo verejných službách a armáde, polícii a súdnictve. Sú všade tam, kde sa to imidžovo hodí pre skutočných vládcov dánskej ekonomickej a štátnej mašinérie. Pre mužov v pozadí. V záujme týchto reálnych vládcov je Dánsko vo svojej podstate militantný štát, milujúci ekonomické i vojenské výboje. Dáni sa dnes prejavujú ako dosť slavjanofóbny a najmä rusofóbny režim. Je to paradox, lebo v dávnejšej histórii boli dánske a ruské vládnuce monarchistické dynastie rodinne prepojené, vojaci oboch krajín bojovali proti spoločným nepriateľom /Švédom, Prusom, Nemcom/. Mnoho Dánov dostalo s finančnou podporou ruských cárov šancu prejaviť svoj moreplavecký talent /opäť spomeňme T.Beringa/. Časť Dánska-ostrov Bornholm oslobodili z nemeckej okupácie sovietski vojaci Červenej armády. Oslobodili, postavili pamätníky svojim padlým druhom a rýchlo ostrov opustili, prenechali slobodnému Dánsku. Dáni sa im za to odvďačili tak, že dnes vystupujú proti ruským záujmom /v záujme geopolitiky USA/ kde sa len dá. Osobitne citlivé to bolo v spojitosti s výstavbou NORDSTREAM 2, idúceho pod hladinou mora aj okolo Bornholmu. Dáni dlho blokovali vydanie potrebných súhlasov a povolení. A poskytli ich až na pokyn z Washingtonu. – Aký to paradox: Rusi oslobodili dánsky Bornholm a vrátili ho Dánom. Američania, ktorí sa na dánskych územiach na Islande a v Grónsku vylodili pod zámienkou ich ochrany pred Hitlerom, držia na oboch ostrovoch mohutné základne doposiaľ, dávno po ukončení 2.sv.vojny.

Vikingskú agresívnosť a hujerovskú ústretovosť Dánov pri presadzovaní záujmov USA a NATO vidieť na tom, ako rýchlo sa Dáni hlásia do všelijakých intervencií USA v zahraničí, maskovaných za akcie NATO alebo „spojencov“. Euroatlantický kariérizmus dánskych politikov bažiacich po funkciách v NATO a v silových rezortoch EK je poslednom čase výnimočný. Neproporčne početná dánska armáda má vynikajúco vybavené ženijné zložky. Tvrdo ich trénuje, aby v prípade konfliktu USA/NATO s Ruskom zatvorili prielivy Kattegat a Skagerrak a nepustili ruské loďstvo do Atlantiku. Liberálna pro-americká dánska vláda zastáva národný dánsky záujem iba v jednom prípade -ak ide o otázku prisťahovalcov. Je za povinné migračné kvóty pre krajiny Východnej Európy, dokonca za tvrdý postih krajín, čo ich odmietajú. Sama však uplatňuje tvrdé protiimigračné reštrikcie, ak ide o záujem migrantov usadiť sa v Dánsku.

Typicky dánskou šušľavou angličtinou bojujú Dáni na medzinárodných fórach za environmentálne ciele a liberálne hodnoty Západu. Šušľavou angličtinou, no potichu, podporujú svetovládne ciele USA a NATO, bez ohľadu na ich strašné dôsledky v ekologickej, ekonomickej či humanitárnej oblasti.

Máloktorý návštevník Dánska sleduje jeho politiku trochu pozornejšie. Kto sa v konaní dánskej vlády hlbšie nerýpe, tomuto táto krajina už dlho nepoškodená vojnou či biedou, pripadá ako krajina mlieka, masla a mieru. Krajina žírnych pasienkov, bucľatých kráv, technicky dokonalých mostov, honosných univerzitných kampusov pripadá apolitickým ľuďom ako špica, ako /až na chladnejšie počasie/ vrchol blahobytu na západoeurópsky spôsob. Ideálna krajina na predĺžený turistický výlet alebo na dlhodobejší študijný pobyt /ako v prípade jednej „drobnej“ slovenskej speváčky z Nového Mesta nad Váhom, čo tu zabudla spievať po slovensky/.

Pre tých, čo uverili rozprávkam novodobého Andersena – pána generálneho tajomníka Rasmussena, jeho slovám o západnom humanizme, demokracii a zelenej budúcnosti- je Dánsko krajina vhodná možno aj na celý život.

Ak sa vám takáto perspektíva páči, ak dokážete poraziť dánsku imigračnú mašinériu, potom vám v Dánsku želáme iba to najlepšie. A gratulujeme.

GRÓNSKO

Grónsko sme navštívili iba raz. Na lodi, ktorú jej kapitán nazýval „beautiful white lady“ a ktorá sa plavila z Islandu na kanadský Labrador. Keď sme sa priblížili k ostrovu, privítal nás ukrutne silný a strašne studený vietor. Nevedeli sme prejsť po palube ani len pár krokov. Bolo treba počkať na lepšie počasie a až potom zakotviť v prístave Qaqortoq /Julianenhab/. Očakávali sme /bol september/už zasneženú uzimenú krajinu so zopár doštenými domkami. A aké prekvapenie: privítal nás prístavný fjord s vysokými veľhorskými štítmi. Pod nimi bolo dosť veľké mesto s pestrofarebnými domami-akoby niekde na nórskych Lofotách. Okolo mesta boli skalnaté pasienky porastené tmavozelenou trávou a na nich sa pásli huňaté ovce. Teplota bola nad 10°Celzia.

Eskimáci /Inuiti/ pomohli našim námorníkom s kotviacimi lanami a my sme sa vybrali malú prechádzku po meste. Išli sme peši- už v prístave sme na ceste museli dať pozor na dravo jazdiacich motorkárov, šoférov tereniakov a malých štvorkoliek. Samozrejme, hneď ako náš dav turistov vkročil na zem, už bol konfrontovaný s iným davom,-so zvedavými deťmi, predavačmi suvenírov a nadháňačmi do miestnych rybárskych a tuleních reštaurácií. Zopár štvorkolkárov nám ponúkalo „safari“ do okolia mestečka. Našli si medzi spolucestovateľmi zopár zákazníkov. Nás nedostali. My sme vykročili do kopca po vlastných. Po polhodine sme dosiahli prvú vyhliadku na okolie. Zaujímavé, v podvedomí sme nechodili po Grónsku ale akoby po nórskej tundre. Akoby sme pristáli na Špicbergoch. Taká istá pôda /aj keď s množstvom žulových skál, taká istá ostrá tráva i také isté malé mláčky, pospájané do kaskády tenkými potôčikmi. Bola to fajn prechádzka, pofotili sme si to tam a spustili sa opatrne po šmykľavej tráve dolu do mestečka.

V rámci možností sme začali chodiť od domu k domu a nenápadne-nápadne nakúkali do dvorčekov, ohradených malými plôtikmi. Pri niektorých domčekoch boli malé v lete možno kvitnúce kríčky. Zdalo sa nám, že sme v záhradách videli aj modrý nordický mak /ako v nórskom Tromso/. V oknách a vo dverách boli zastoknuté kytice umelých kvetov. Skúšali sme nazrieť i do interiérov. Čo sme videli, nebol príliš vábny obraz. V domoch boli štandardné elektrospotrebiče a nábytok, no akosi v neporiadku, porozhadzovaný.

Na konci putovania sa na nás nalepil jeden riadne podgurážený Eskimák. Bľabotal čosi o tom, že je náš sprievodca a že mu máme za sprevádzanie zaplatiť. Bol agresívny ako by bol na love tuleňov. Unikli sme mu do jedného zo supermarketov. Dali sme prednosť pachu starinárstva pred alkoholickými výparmi. Trochu sme sa v obchode ponevierali, a keď sme videli, že je „čistý vzduch“ pokračovali sme v prechádzke. Kostol, škola, „nemocnica“, a aha -policajná stanica. Skoro sme ju pred chvíľou využili.

Zastavili sme sa pred reštauráciou, ktorá stojí hneď v prístave. Pozreli sme si menu-mäso z rýb, tuleňov, mrožov, veľrýb, krabov…varené, dusené, smažené, pražené, pečené. So zemiakmi, toastami i s ryžou. Nakukli sme dnu. Interiér bol zaujímavo dizajnovaný, na spôsob drsnej rybárskej putiky. No nebolo tam voľné miesto. Múdrejší spoluturisti okupovali reštauráciu počas celého nášho pobytu v mestečku. Nuž, i to je cestovanie. Ovoniavanie, ochutnávanie jedál v miestnych reštauráciách. Možno týmto ľuďom zostane na Grónsko viac spomienok ako nám. A budú i trvácnejšie. Aspoň tak sa to o pamäti na vône a chute hovorí.

Na záver niekoľko faktov. Grónsko má 2 166 tis km2 a 57 tis obyv. Geograficky patrí do Ameriky, kulturálne a historicko-politicky do Európy. Kedysi sem medzi domorodých Eskymákov priplávalo pár vikingských lodí Ulufssona a Erika Červeného /r.875/. Niektorí tu zostali, iní plávali ďalej až do Ameriky. Okrem sporadických archeologických nálezov však po nich nič nezostalo.

Dnešné Grónsko je súčasťou Dánskeho kráľovstva, no má vlastný parlament, vlastné zákony, vlastný rozpočet i vlastnú vládu. Voľby sú v poslednom čase vždy o nezávislosti Grónska od Dánska a miere samosprávnosti ostrova. Strany presadzujúce úplnú nezávislosť Grónska a jeho odtrhnutie od Dánska sú prekvapujúco dobre finančne zabezpečené. Od koho tie peniaze asi budú ? Od Asociácie grónskych tuleňov či od Spolku mrožov ? Hlavné mesto Grónska Nuuk /Gothab, 17,6 tis.obyv./ sme bohužiaľ nenavštívili. Rovnako sme nevideli ani mesto Thule /Qaanaaq, 1 tis.obyv./, kde je veľké letisko a veľká americká vojenská základňa. USA majú v Grónsku viac ako 30 základní. V Grónsku žije aj pár stoviek belochov /okrem vojakov a personálu základní USA/. Ide predovšetkým o Dánov ale aj iných severanov. Ktovie, čo by s nimi bolo, ak by Grónsko vyhlásilo úplnú samostatnosť. Domorodí Gróni sa doma i v zahraničí zasadzujú za voľnejšie normy v oblasti rybolovu, najmä lovu veľrýb. Používajú i niektoré extrémne drsné spôsoby lovu veľrýb a tuleňov. Sadistov, ktorí sa v takýchto veciach vyžívajú, odporúčame na wikipédiu a tých, čo to chcú vidieť v pohybe, na videjká na youtube. Stručne povedané, narábanie domorodcov so zvieratmi pri love je svinstvo. Pre nás. Pre nich je to kultúrne dedičstvo, odkaz ich predkov.

Modernejšie žujúci Gróni sa veľmi sťažujú na globálne otepľovanie. Za pár rokov sa údajne na ostrove roztopia všetky ľadovce. Krajina sa z bielej zmení na zem rozstrapkaných kamenistých fjorodov, početných jazier, nových ostrovov. Vyhynú mnohé zvieratá, na súši i v mori. Všetky, čo majú život spojený so súčasným reliéfom, s ľadom, chladom a súčasnou podobou potravinového reťazca. Verejní činitelia Grónov sú z toho roztrpčení a obviňujú nás -Európskych belochov. Bežní Gróni to pociťujú stratou pôvodných foriem obživy. Nezamestnaní lodníci a rybári reagujú na ťažkosti alkoholizmom. Alkohol sa šíri aj medzi ženami a deťmi. Rastie počet konfliktov v rodinách, trpia deti, dospievajúci sa stávajú depresívni a agresívni. Rastie počet samovrážd.

– Toto sú konštatovania od odborníkov, venujúcich sa sociálnym analýzam súčasnej grónskej spoločnosti. Skutočnosť, napriek nášmu zážitku s alkoholikom, nebude až taká zlá. Mnoho Grónov, ktorých sme stretli, sa usmievalo. Mnohí veselo klebetili, niektorí sa i sem-tam zarehotali. Ľudský živel v Grónsku, tak ako všade inde na Zemi, má tuhý korienok. Gróni to budú mať ťažké, no podľa nás nové zmeny, nové výzvy zvládnu. Grónsko prestane byť biele a bude také, ako naznačuje názov tohto ostrova. Grónsko bude zelené. Nie veľmi, ale na to, aby tu naďalej žilo zopár statočných, pracovitých, húževnatých ľudí to podľa nás postačí.

FAERSKÉ OSTROVY

Faerské ostrovy sme si súkromne prekrstili na Frajerské ostrovy. Majú 1396 km2 a 51 tis. obyv. V hlavnom meste Tórshavn /21 tis.obyv./ poznajú aj Slovensko. Nie všetci, iba futbalisti a futbaloví fanúšikovia. Občas sme tu hrali kvalifikačné zápasy. A vždy sme sa riadne natrápili. Faerčania sú totiž frajeri. Majú malú silu, no vedia ju účinne použiť.

Hlavné mesto Tórshavn je pekné severské mestečko. Naozaj pekné, bez komplimentov. Podobá sa na štandardné nórske mestečká. Nájdete tu moderné, dobre vybavené a zateplené domy-vilky no i malé tradičné domčeky, kryté vrstvou trávy, ako v skanzene. Chcete si zajesť -prosím, máte na výber viacero kvalitných reštaurácií. Chcete si kúpiť dajaký miestny umelecký artefakt či suvenír-nech sa páči, umeleckých galérií, predajní remeselníkov či predajní suvenírov pre turistov je tu minimálne 20. Sú tu aj historické pamiatky-hneď pri východe z prístavu je napr. zaujímavá skulptúra čohosi čojaviem čoho.

Ostrov objavili írski mnísi v 8 storočí. Osadníci sem prichádzali najviac zo Škandinávie ale aj z Británie. Niektorí utekali pred biedou, iní pred prenasledovaním, ďalší hľadali dobrodružstvá a ďalší ľahšiu cestu ku zbohatnutiu. Tí poslední boli nebezpeční, pirátčili, lúpili i vraždili. A mali dobré krytie-zo starej dobrej intrigánskej Británie. Dáni mali spočiatku veľa problémov s odrazením Britov pri nárokoch na ostrovy. Shetlandy a Orkneje sa im ubrániť nepodarilo-no Faerské ostrovy áno. Ešteže tak.

Pri návšteve Faerských ostrovov sme pomerne dôkladne zjazdili aj vidiek. Nebol to až taký problém-neboli treba tereniaky tobôž arktické štvorkolky. Stačili štandardné taxíky. Na ostrovoch sú totiž nadpriemerne dobré asfaltové cesty. Čo cesty-diaľnice ! A mnoho, mnoho tunelov a mostov, spájajúcich jednotlivé fliačky zeme do dopravne obsluhyschopného logistického celku. Odkiaľ malo Dánsko či nebodaj Faerčania na takýto cestný luxus peniaze ? Nuž peniaze na to nikdy nemalo a keby aj, kvôli pár tisícom Faerčanov by ich do ostrovnej infraštruktúry neinvestovalo. Peniaze však mala spoločná pokladnica NATO. V časoch studenej vojny mala výstavba ciest, mostov, tunelov, podzemných dokov, tajomných chodieb a podzemných skladov na Faerských ostrovoch veľkú prioritu. Dnes sú ostrovy prešpikované tunelmi, chodbami, podvodnými či podzemnými komunikáciami. A vraj sa celý komplex nielen udržiava ale i dopĺňa a rozširuje o nové tajné objekty.

Faerčania o tom vedia, no neriešia to. Je to mimo nich a oni vedia, že nejaká tá demonštrácia pár stoviek ostrovanov v hlavnom meste Tórshavn by ničomu nezabránila. Dostala by sa nanajvýš do miestnych médií, možno okrajovo do médií v Dánsku. A inak by nikde nepreniklo nič. Ako keby sa ani nič nestalo. O veciach by boli informovaní iba páni v Pentagone, Bruseli či v CIA resp. v ruskej FSB. Tí sú však o všetkom informovaní aj bez medializácie takýchto protestov vo svete. Vedia o nich a prijímajú protiopatrenia. Konajú.

Faerčania sa radšej než politike či odporu proti hrozbám, spojeným s existenciou základní NATO venujú rybolovu a chovu veľkých stád huňatých oviec. Ovce žijú na ostrovoch takmer na divo. Majitelia stád ich kontrolujú iba sporadicky. Nepotrebujú na ostrahu ani psov. Stačia im kamenné bariéry, vysoké útesy a hlboké rokliny. Keď sme sa miestnych pýtali, či sa stáda nemiešajú, či kvôli tomu nie sú medzi majiteľmi konflikty, iba sa zasmiali. Príroda stráži ich vlastníctvo za nich. Pomerne veľa ostrovanov žije z turizmu. Medzi cestovateľmi je prekvapujúco veľa ľudí, čo pred rozpálenými plážami a mestečkami v trópoch uprednostňujú osviežujúci chlad severu, čistotu a minimalizmus nordickej prírody. Trocha sivozelenej morskej vody, trochu tmavozelenej trávy, trochu bieleho ovčieho rúna, trochu okrovosivých alebo tmavosivých útesov, trochu olivových mrakov a minimalistický portrét nordickej krajiny je hotový. Takýto obraz krajiny obľubujeme aj my. Čím sme starší, tým viac ho uprednostňujeme pred bujarosťou tropických krajín. Takýto obraz krajiny ponúkajú aj Faerské ostrovy.

So sprievodcom a pár spolucestovateľmi sme sa rozhodli opustiť asfaltky a pohľady na more z prírodných skalných rozhľadní. Sadli sme do motorovej loďky a vyrazili popri pobreží do morských jaskýň. V útesoch sme videli množstvo dier a tmavých chodieb, vymletých vlnami, no ani jedna nebola podľa sprievodcu tá pravá. Až sme konečne spomalili motory a pomaly pomaličky prenikli do jednej z tmavých roklín zarezaných do masívu útesu. Plavili sme sa stále hlbšie, kúsok oblohy nahradila skala a my sme prírodným tunelom prenikli do akéhosi dómu. Zo stropu viseli náznaky kvapľov. Neboli bohvieako dokonalé /bazalt, čadič a tuf nie je vápenec/ no keď sme ich osvetlili baterkami, hrali najrozličnejšími odtieňmi červenej, oranžovej, žltej, zelenej, modrej, dokonca fialovej. Tajomno miesta umocňoval dunivý zvuk mora zvonku a jemný špľachot vlniek vo vnútri jaskyne. Bolo to pekné. Cestou naspäť sme ešte zamierili ku útesom s hniezdiskami morských vtákov a obdivovali kamzičie zručnosti miestnych oviec, pasúcich sa na tých najkrkolomnejších miestach.

Keď sme prestúpili z loďky do auta, rozrozprával sa sprievodca o jedinečnej ostrovnej tradícii-o recitovaní nekonečných 3-4 hodiny trvajúcich prednesoch miestnych ság. Severania sú svojimi ságami povestní. Malý faerský národ ich vraj však má najviac a najdlhšie. Na ostrove sa pravidelne konajú súťaže v ich umeleckom prednese. O domáce publikum nie je núdza. – Ktovie akoby to dopadlo pri prednese takej 4-hodinovej ságy pred americkými príp. aj slovenskými turistami. Naša starká recitovala naspamäť pri ohni iba Turčina Poničana. Mala patetický, výborný prednes-no ani ten zívaniu mladšieho publika pri táboráku nezabránil.

Faerské ostrovy sú pre nás FRAJERSKÉ. Sú jedným zo severských drahokamov. Keď by sa vám len trochu dalo, navštívte ich. Čo najskôr. Skôr, než ich NEDAJbože zničia hrôzy nejakej zlými ľuďmi zapríčinenej termonukleárnej katastrofy.