zemegula

Toto je kapitola o Francúzsku, o krajine, ktorá kedysi bola /a bola veľkolepá, úžasná/ -no dnes už akosi nie je. Dúfajme však, že zase bude, lebo nám jej veľkoleposť veľmi, veľmi chýba. Lebo Európa je bez skutočného ZVRCHOVANÉHO Francúzska nekompletná, geopoliticky deravá.

Francúzsko je stredne veľká krajina. Má 668,8 tis.km2 a 67 mil. obyvateľov. Nerátajúc zámorské územia a kolónie. Meno dostala po germánskom kmeni Frankov, ktorý tu kedysi prebýval.

Frankovia boli Germáni. Vo Francúzsku sú však potomkovia všakovakých iných kmeňov. Napríklad Normanďania boli tiež Germáni. Bretoňci boli Kelti, Gaskoňci sú Baskovia, Akvitánci Ibero-kelto-germáni, Perpignanci zase Katalánci, Korzičania, obyvatelia Nice či dokonca Provensálci sú vraj Taliani, Alsasania a Lotrinci sú bývalí Nemci. Vo francúzskych mestách žijú milióny Semitov /Arabov a Židov/ a milióny Afričanov. Kto sú dnes vlastne Francúzi ? Zjednodušená odpoveď znie – sú to porománčení Kelto-Germáni a porománčení prisťahovalci.

Francúzi-belosi sú už na prvý pohľad riadne pokeverovaná pouličná zmes. Mix príliš dlhých a príliš nosatých de Gaullov a príliš krpatých Napoleonov a Sarkozych. Zmes Belmondov a Delonov, ktorí milovali mladé pipky a Macronov, ktorí dávajú prednosť starým sliepkam, hoci na mladistvo zastrihnutým. Francúzi sú príliš tuční Mitterandovia a Depardieuovia a príliš chudí Funésovia, Sartrovia a Voltaireovia. Najčastejšie ich spájajú osobité nosy: veľké, tučné, zahnuté, tupé…a odstávajúce či inak čudné uši.

Francúzky sú vraj šarmantné, záhadné, zvodne vyžité „femmes fatales“. Podľa našich skúseností z ciest po Francúzsku je však pekných Francúzok ako bola B. Bardotová veľmi málo. Drvivá väčšina Francúzok je pekná až na druhý pokus-po vypití fľašky Chateauneuf du Pape. Vtedy nám tie nosane s exoftalmicky vytreštenými očami, prirodzene ochlpené po celom tele, mierne hysterické, s nedisciplinovaným chrupom a posadnutosťou koketovať pripadajú ako sladké „krásky noci“. A keď sa utáraní Francúzi a upišťané Francúzsky zídu spolu /napríklad na dovolenke/ vo väčšom počte a začnú sa pri vás zabávať, potom amenmária-tma. – Vedia narobiť hluk a bordel ako banda opilcov na dedinskej zábave.

Francúzsko nie je nadpriemerne veľká krajina. Produkuje však nadpriemerné objemy potravín, na domáci trh i na export. Vďaka usilovnej robote francúzskych farmárov a ešte usilovnejšej aktivite francúzskych politikov pri lobovaní v Bruseli, pri vybavovaní kvót a pri zabezpečovaní pre slovenských gazdov nepredstaviteľných poľnohospodárskych dotácií. Ak si návštevník Francúzska myslí, že sa tie syry, paštéty, sladkosti, salámy, šunky, šťavy, vína…tá úžasná pestrosť pestrosť plodín a potravín rodí a vytvára vďaka mimoriadne geograficky rozmanitej krajine, potom bude putovaním po Francúzsku dosť sklamaný.

Z množstva ciest do Francúzska si najviac spomíname na tri z nich. Na prvú, ktorú sme absolvovali ešte ako študenti na devízový prísľub. Prísľub bol taký malý, že sme po celodennom behaní po Louvri, po múzeách a historických pamiatkach spávali v noci na stoličke v Garé du Nord. Ráno nás budil smrad a hluk z blízkeho rybieho trhu. Napriek tomu sme boli nadšení, že môžeme chodiť po Paríži, spamätávať sa z civilizačného šoku, porovnávať poučky z domácich „červených učebníc“ s realitou. Dostávali sme sa však postupne do druhého šoku-šoku z poznania, že sa naše červené učebnice v tých svojich poučkách až tak nemýlili.

Druhá cesta bola tesne po revolúcii. Hľadali sme investora pre jednu zo slovenských strojárskych firiem. Jazdili sme všade služobnou 613-kou vtedajšieho súdruha pardon už pána riaditeľa. Francúzi to naše „panské“ auto obdivovali, -vraj aký novátorský, aký invenčný je jeho design. My sme si však napriek tomu mysleli, že sa vozíme po Paríži na zahanbujúcom kravskom povoze. Syn onoho pána-súdruha riaditeľa je dnes vo vedení jedného medzinárodného bratislavského korporátu. Vozia ho na Audi najnovšej značky. A predsa, keď ho vidíme, ako spolupracuje s kolegami zo Západu, máme pocit, že sa stále za niečo hanbí.- Akoby na rokovania prichádzal na slovenskom kravskom povoze…

Tretia cesta sa odohrala nedávno, na parížskom letisku Ch.de Gaulla. Prileteli sme tam s meškaním z Papeete /cez L.A./ hlboko v noci. Rozospatí sme blúdili prázdnymi chodbami a halami, dúfajúc, že sa niekde spýtame na najbližší možný spoj do Viedne. Nikde však ani noha. Automatické informátory mimo prevádzku. Internetové informácie zmätočné. – Keby bol niekde aspoň jeden živý človek, aspoň nejaký zriadenec. Konečne sme natrafili na tlupu veselo sa baviacich Arabov vo vestách pracovníkov letiska. Oslovili sme ich s prosbou o informáciu. Najprv nás ignorovali a potom -na podnet jedného z tlupy, nás začali v ľudoprázdnej hale obťažovať. Miešali pri tom svoju domorodú reč, pravdepodobne tuaregčinu, s francúštinou a zlomkom angličtiny. Priznáme sa, Tuaregov v Timbuktu, ozbrojených kalašnikovmi sme sa tak nebáli ako týchto tuaregských letištných darebákov v Paríži, ozbrojených možno „iba“ nožmi. – Chvalabohu, pánbožko sa vzápätí nad nami zľutoval a poslal nám tam dvojicu bielych francúzskych policajtov. My sme boli tentokrát zachránení. My áno-ale čo Paríž, a čo Francúzsko ?

Ak si požičiate auto a vydáte sa na vidiek, poveziete sa dosť jednotvárnou krajinou, monokultúrnymi lánmi polí, honmi ďateliny, obilia či kukurice, pomedzi pasienky s bledými kravami a cez vypĺznuté dengľavé lesíky. Prípadne /v Akvitánii/ pomedzi monotónne naskladané vinohrady. Ak toho už budete mať plné zuby, odbočte na niektorom z kruhových objazdov=hlavolamov a zamierte z hlavnej cesty či nedajbože diaľnice po úzkej asfaltočke do niektorej z nespočetných dediniek. Navštívte dobrou kuchyňou voňajúce usadlosti s kamennými domami v Bretagni, Normandii či Provence. Zaparkujte a poprechádzajte sa popod platanmi zatienené námestíčka kúsok od Aux-en Provence. Zaraďte nižší prevodový stupeň a vyšplhajte sa do uzimených alpských dedín pri Grenobli. Alebo si urobte dobrodružnú expedíciu do riečnych vápencových kańonov južného Francúzska. Alebo sa plesnite po vrecku a kúpte si plavbu loďou -tzv. syrovo-vínové putovanie údoliami Seiny a Loiry.

Ten, kto je inšpirovaný zábavným priemyslom, môže povymetať Funesovo Saint Tropez, Počiatkovo Cote d´Azur, filmové Cannes, Saganovo Monte Carlo /o tom ale v samostatnej kapitole/ či nebezpečnú Marseille /kde sa odohrávali dobrodružstvá grófa Monte Crista, „neskrotnej“ Angeliky, kde lietali päste Belmonda a Delona…/. Kto sa rád obtiera o cudzie telá v dave turistov, mal by to skúsiť v Le Mont-Saint-Michel no a samozrejme v Paríži: pod Eiffelovkou, na Champs Elyseés, pri Víťaznom oblúku, pri Invalidovni, na Montmartri, či večer na Place Pigalle pri hriešnom Moulin Rouge. Ak uprednostňujete davy umeniachtivých batôžkárov a chcete aspoň na pár sekúnd vidieť medzi hlavami návštevníkov aj kúsok z obrazu Mony Lisy, z diel Delacroixa, Renoira, Maneta, Moneta, van Gogha, Picassa, Vasarelyho…potom sa šťuchajte a sáčte dakde v Louvri.

Ak máte radi katastrofickú turistiku, najmä zhoreniská a lešenia, kúpte si krátku plavbu loďou po Seine, okolo Ile de France. Ak ste pozéri či snobi a nehľadíte na peniaze, zájdite až hen na juhozápadné atlantické pobrežie Francúzska -do Deauville alebo do baskického Biaritzu. Ak vám ale môžeme poradiť podľa nás najkrajšie miesta Francúzska, potom navštívte Strassbourg, Granville, Le Mont Saint Michel, Saint Malo, Dinan, La Rochelle, Ile de Ré a Bordeau /údajne najdlhšia nákupná ulica na svete, námestie meniace sa na vodnú plochu s fontánou, štvrť Stalingrad a ulica J.V.Stalina, výborné východisko do francúzskych vinohradov a krásna plavba ústím Girony až do Atlantiku/. Najkrajším miestom vo Francúzsku je podľa nás Honfleur. Choďte ho však navštíviť skoro ráno, keď staré francúzske dámy ešte len polievajú kvety pred svojimi obchodmi a vykladajú na ulicu tovar. Ak sa oneskoríte, utopia vás davy turisti, vylievajúce sa z autobusov z Paríža či Le Havre.

Ak nemusíte, necestujte do spomenutého Le Havre, do Lyonu, do Brestu, Marseilles, Toullonu, … ale ani /pre niekoho možno prekvapujúco/ ani do Avignonu či Arles. Mestá sú to starobylé a pekné, no tie takmer celodenné zápchy na diaľnici smerujúcej k nim napr. z Marseille, to je o život. Pamiatky na avignonských pápežov či na van Gogha to vyvážia no v spomienkach budú tie zápchy silnou pamäťovou stopou, schopnou prebiť i „Žltý dom“ van Gogha. – Rada pre nemajetných: ak chcete vidieť najkrajšie miesta Francúzska zadarmo a bez námahy-sadnite si doma do svojho kresla a v televízii sledujte Tour de France. Ak chcete vyskúšať všetky slávne pochúťky francúzskej kuchyne /slimáky, žaby, hľuzovky, bouillabaisse, paštéty, kohúta na víne, chateubriand, beaujolais, roquefort, palacinky crépe, créme brulée…za menej peňazí si ich užijete i v bratislavskej francúzsky orientovanej reštaurácii. Ak sa chcete prejesť francúzskych zemiačikov, pommes frites, navštívte USA. Ak ale chcete vidieť Disneyland a bojíte sa lietať, – choďte do jeho francúzskej repliky pri Paríži. No a ak chcete uvidieť národík, vzdorujúci arogancii Francúzov ale i architektonické a turistické zneuctenie podľa mnohých ľudí najväčšieho Francúza v dejinách, – cisára Napoleona, vyberte sa do Ajjacio na ostrove Korzika.

Ak sa na ulici, v obchode, na pošte, v banke, na polícií či nedajbože v hoteli chcete nedorozumieť v najsvetovejšej svetovej reči – angličtine, potom zájdite do ktoréhokoľvek mesta Francúzska, vrátane Paríža. Le Grand Nation totiž hovorí z princípu iba po francúzsky. Len v prípade šance na dobrý biznis či citeľnej hrozby sa s Francúzom v baretke – silným vlastencom, predsa len dohodnete aj po anglicky. Ak ste ale medzitým ako druhú voľbu dali návrh na komunikáciu v nemčine, potom vám už nepomôže ani svätená voda. Francúz sa vykašle aj na biznis, aj na vaše hrozby…

Odporúčanie pre tých, čo chcú aspoň orientačne spoznať bežný život normálnych Francúzov: skúste sa /cez deň/ pozrieť do panelových štvrtí v Mulhouse, Toulone, Toulouse, Lille, Lyone a skúste sa dať do reči s ľuďmi, čo si po robote sadnú na pohárik v bistre. Budete na Francúzsko lepší odborníci ako francúzski spravodajcovia nášho verejnoprávneho rozhlasu. RTVS vás bude presviedčať, že Francúzov a Slovákov spájajú osudy takých velikánov ako M.Beňovský a najmä M.R.Štefánik. Francúz z bistra o takýchto pánoch nič nevie. No vie, že pracujúcich oboch krajín /SR i Francúzska/ spája jedno veľké, spoločné bruselské oné /čo sa po francúzsky začína na „m“/.

Mimochodom, RTVS v poslednom čase mlčí o iných spoločných bodoch našej histórie- o tom, že nám francúzske vojská Napoleona nezmyselne zničili množstvo historicky cenných slovenských hradov- DEVÍN /vyhodený do povetria/, Pajštún /vyhodený do povetria/ i BRATISLAVSKÝ HRAD /rozstrieľaný francúzskym delostrelectvom/. Ani jeden z hradov nekládol Francúzom odpor. Francúzi to údajne urobili z preventívnych dôvodov /-prečo to isté neurobili ruskí vojaci po dobytí Paríža ?/. Máme podozrenie, že to bolo skôr z plezíru. Iným, v poslednom čase stále menej spomínaným faktom je MNÍCHOVSKÁ ZRADA, na ktorej má popri Britoch leví podiel práve Francúzsko a jeho premiér Daladier /to je ten mierny tučko, čo sa na fotkách s Hitlerom a Mussolinim tak šarmantne usmieva: pozri jeho galériu na wikipédii/.

Francúzsko je krajina dokonalých znalcov svojej reči. Vedia sa v nej vyjadrovať kvetnato ako Prévert ale aj drsno-úsečne ako Villon. Francúzsko je krajina kresťanských fanatikov i prísnych teologických mysliteľov ako bol B.Pascal. Francúzsko je však hlavne kolíska slniečkárstva a jeho zdrojov: skeptického racionalizmu, liberalizmu, fanatického ateizmu a slobodomurárstva. Francúzi sú majstri pouličných demonštrácií. Vynikali v nich kedysi najmä študenti. Dnes to preberajú rôznofarebné vesty a dúhoví zástavníci. No a po nociach rôznofarební migranti. Francúzsko je krajina veľkých pánov ale aj hrôzostrašného revanšu /slovo francúzskeho pôvodu/ ľudových más. Francúzsko trestajúce: to je gilotina, to je dekapitácia Ľudovíta XVI. Márie Antoinetty ale i Robespierra…to sú galeje na Diabolských ostrovoch i neľútostná Cudzinecká légia…

Francúzsko je krajina s dvoma vrátami do sveta – striedavo sa otvára raz cez Atlantik, inokedy cez Stredozemné more. Napriek tomu Francúzsko neposkytlo svetu veľa námorných objaviteľov a veliteľov /La Perouse, Bougenville,de Villeneuve a potom už len druhá liga/. Francúzsko sa nikdy v minulosti nestalo skutočnou námornou superveľmocou-nikdy nebolo na mori tak dominantné ako talianske Benátky či Janov, objaviteľské Portugalsko, či dobyvačné Španielsko, z obchodného loďstva bohatnúce Holandsko či neporaziteľný kráľ svetových morí a oceánov – Veľká Británia. La Grande Armeé to vedela natrieť každému na mnohých pozemných bojiskách, iba na mori nie. Francúzi pred slanou morskou vodou asi uprednostňujú hrdinstvá pri inom moku, pri inej tekutine…

Francúzsko sa od čias porážky pri Waterloo zmenšuje. Slabnúca vojenská sila nezachránila jeho africké a indočínske kolónie, ani keď boli Francúzom rovno pod nosom /Alžírsko/. Francúzi sami, bez spojencov by si neporadili ani v 1. a ani v 2.svetovej vojne. Posledný záchvev francúzskeho veľmocenstva zažil atol Mururoa, kde sa za de Gaulla cizelovala francúzska atómová bomba. Európa spoznala pozitívnu silu Francúzska pri jeho podmienečnom vystúpení z NATO. Po poslednej pouličnej väčšej revolúcii /1968, študentské nepokoje/ a po referende, v ktorom Le Grand Nation zradil svojho nosatého posledného slnečného kráľa to už /podľa nás/ všetko začalo ísť dolu vodou. Svet ponúka „žabožrútom“ stále horšie a horšie miesto pri veľmocenskom stole.

Horšie je, že mocenský úpadok Francúzska ide ruka v ruke s kultúrno-civilizačným úpadkom. Úžasné francúzske šansóny a hravú ľahkú tanečnú hudbu vytlačil anglo-americký pop a rock. Geniálne francúzske filmové poviedky, šarmantné komédie a mužné kriminálno-dobrodružné filmy, tragikomický typicky francúzsky pohľad na svet zatienili halyvúdske braky. Ba čo viac, vlastná francúzska filmová produkcia sa po Hollywoode opičí azda ešte viac ako nemecká či talianska. S celosvetovým úpadkom papierovej literatúry upadla aj kedysi nedostižná francúzska poézia a próza. Na pódiách francúzske kabarety vystriedali najprv muzikály a následne pralesoidné techno. Výtvarné umenie Francúzov odolávalo komercii a plytkej masovej zábave pomerne dlho. No i ono sa rozplynulo v lacných performanciách a výtvarno-divadelnom streetarte. V športe francúzsku húževnatosť a dôvtip nahradil afro-arabský atletizmu. Francúzske reprezentačné mužstvá stmavli, akoby sa už francúzske mestá skladali len so samých prisťahovaleckých štvrtí. Vlasteneckú hrdosť fanúšikov nahradilo handrkovanie o čo najväčší bomba-prestup nejakého afro-arabského športového poloboha.

Vo francúzskej domácej politike dnes voliči stratili národnú. kresťanskú a sociálno-reformačnú líniu. Volia si dobre vyzerajúcich populistických pandrlákov, „makronov“ a žiadajú od nich často iba jediné: čo najväčšie nákupné vozíky do supermarketov. Francúzske pracujúce masy spohodlneli a operátori z fabrík – rekvalifikovaní robotníci,- sa hanbiac za svoj robotnícky pôvod, hrajú na „strednú triedu“. S malomeštiakmi už naozaj majú niečo spoločné-lenivosť myslieť vlastnou hlavou, nechuť vzoprieť sa nespravodlivosti a závislosť na hromadení vecí a pôžitkov. V zahraničnej politike sa Francúzsko poslušne dalo zapriahnuť do káry NATO a ťahá ju /spolu s ostatnými vazalmi/ tam, kam ukazuje bič amerického pohoniča. Kedysi samostatne a kriticky mysliaci Francúzi to ťahajú na pokyn USA rusofóbnym smerom, odporujúcim zmyslu francúzskych dejín a ich civilizačnému európotvornému poslaniu. Kdeže sú časy veľkej európskej civilizácie, napájané spoločnou rusko-francúzskou puškinovskou tradíciou ! Kdeže sú časy starej dobrej Veľkej francúzskej kultúry a z nej vyplývajúcej Veľkej európskej civilizácie !

Ak to takto pôjde ďalej, zostane z bývalej veľkosti európotvorného Francúzska len privilégium francúzskych prezidentov byť na spoločnej fotografii s americkým prezidentom Trumpom alebo Bidenom príp. aspoň s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou. Zostane iba šanca blysnúť sa vtipným bonmotom na občasnom stretnutí euroúnijných parlamentných arci-slniečkárov v Strassbourgu. – C´est terrible, mon ami !