zemegula

Upozornenie: Toto opäť nie je cestopis. Toto je mierne esejizovaná správa z geopoliticky zameraných študijných ciest. Tentokrát o Holandsku.

Holanďanov sa na ploche o pätinu menšej ako Slovensko /41,5 tis.km2/ tiesni 17,3 miliónov. Viacej spoločných čŕt než so Slovákmi majú však Holanďania s Portugalcami. Rovnako ako malí Portugalci aj len o čosi väčší Holanďania boli istý čas svetovou námornou veľmocou. Rovnako ako Portugalci splavili i Holanďania celú zemeguľu , objavili mnoho nových ostrovov, nadviazali kontakt s mnohými neznámymi národmi, uvideli dovtedy nevídané rieky a prielivy, založili mnoho pevností, obchodných staníc a kolónií. A predsa, na rozdiel od Portugalcov nikde vo svete nezaložili novú holandskú civilizáciu. Odvšadiaľ kam prišli, napokon bez výraznejšej stopy odišli. Prečo ?

Pretože im podľa všetkého čosi chýbalo. Čo to bolo ? -Tvrdí a silní boli dosť. Na cestách boli dobre materiálne, technicky i poznatkovo vybavení. Čo im teda chýbalo ? Prečo dnes nie je Austrália holandskojazyčným kontinentom, tak ako je Brazília portugalským subkontinentom ? Prečo v Indonézii zostalo po Holanďanoch tak málo hmatateľne holandského /samozrejme okrem pár turisticky zaujímavých architektonických pamätihodností / ? Prečo v Suriname nechcú o holandskom vplyve už nič ani len počuť ? Prečo dokonca i malé ostrovčeky v Karibiku /Aruba, Bonaire, Curacao, St.Thomas/ nie sú príliš nadšené zo svojich stále ešte jestvujúcich väzieb na Holandsko ? Prečo ?

Bude to čosi, čo súvisí s prevažujúcimi holandskými somatotypmi ?Portugalci sú menší kostnatí-šľachovití húžváni. Holanďania sú na tučných syroch namnožení vysokí mäsoidi. Alebo to bude čosi, čo súvisí s religiozitou ? Portugalci sú melancholickí citoví katolíci, Holanďania sú racionálni pragmatickí protestanti alebo neznabohovia. Nazdáme sa, že to bude v rozdielnosti motívov, ktoré viedli moreplavcov z oboch krajín na šíry oceán. Portugalcov tlačila do plavieb po ďalekých moriach núdza, biedny život vo ich vlastnej krajine a zvedavosť či sa dakde vo svete nenájde lepší kus zeme na život. Holanďanov naopak priťahoval prísľub bohatstiev cudzích krajín a možnosť, ako si svoj pomerne bohatý domov vybaviť ešte väčším luxusom. Portugalci sadali do svojich lodí ako vierou živení boží bojovníci, chudobní roľníci zápasiaci so svojim ťažkým osudom. Holanďania nasadali do lodí po triezvej úvahe ako realistickí obchodníci a investori. A tak to aj dopadlo. S jednými i druhými. Portugalci popri dovoze vzácneho korenia hľadali pre seba novú vlasť, novú bohatšiu zem – a našli ju: v Brazílii. Prípadne po sebe zanechali aspoň hlbokú religióznu, jazykovú a kultúrno-civilizačnú stopu: v Angole, Mozambiku. na Kapverdách , na Ostrove sv.Tomáša, na Timore. Portugalsko ako krajina však z toho veľmi nezbohatlo. Portugalci zostali, čím boli-malým, pomerne chudobným národom na okraji Európy.

-Naproti tomu, objaviteľské plavby Holanďanov ku nájdeniu žiadneho Nového Holandska neviedli. Dokonca sa napokon nekonal ani žiaden Nový Amsterdam. Holanďania však svoje cesty umne, chladnokrvne premieňali na guldeny, na zlatučké peniažky. Dokonca aj onen Nový Amsterdam vymenili s Angličanmi za výhody v inom kúte sveta. V krajinách, kde Holanďania pôsobili, nechceli od domorodcov ani ich telá a ani ich duše. Chceli len ich bohatstvo, prácu a peniaze. Ak sem-tam prekonali /s prepáčením/ takmer až rasový odpor a z núdze či odlúčenosti si nejaké to domorodé ženské telo „požičali“, očistili si následne svoje hriešne luteránske svedomie opäť peniazmi. Domorodkyniam, čo im „požičali“ telá, za ne riadne zaplatili. Nešlo predsa o lásku, išlo len o obchod.

O misionársku prácu na územiach, ktoré Holanďania obsadili, sa holandskí kňazi vo väčšom rozsahu ani len nepokúsili. Vopred si prepočítali, že pokresťančiť budhistov, hinduistov, moslimov v Indonézii by ich stálo príliš veľa peňazí. A načo by to bolo vlastne dobré ? – Aby ich podrobené národy, zdieľajúce s nimi rovnaké kresťanské hodnoty lepšie poslúchali ? Hlúposť,- veď na to stačia pušky a nejaké to delo. Po ich použití domorodci pracujúci na holandských plantážach poslúchali aj bez kňazov. Navyše mudrovanie kňazov, ako sme všetci-bieli i farební, rovnaké dietky božie by mohli byť ideologickou prípravou národnooslobodzovacích revolúcií. Za takýchto podmienok by misionári mohli byť pre Holanďanov riadne nebezpeční.

Akokoľvek, čisto-krvní Holanďania sa nepodelili so zaostalými „farebnými“ domorodcami ani o svoje gény, ani o svojho boha, ani o v kolónii nadobudnuté peniaze. Apartheid je vynález HOLANDSKÝCH Búrov. Holanďania ho používali už dávno. Všade, nielen v Južnej Afrike. V husto obývanej čiernej Afrike sa inak nedalo. Tam museli ísť holandskí Búrovia jasne s /bielou/ farbou von.

Holanďania sa s domorodcami vo svojich kolóniách nebratríčkovali. Oni na nich a na nerastoch, plodinách, produkcii, ktorú odvážali na svojich lodiach vďaka nim iba bohatli. Tovar zo svojich i cudzích kolónií privážali na svojich lodiach do Európy a obchodovaní s ním zbohatli ešte viac ako na jeho jednoduchom expedovaní. Holanďania sa oddávna podvolili čaru obchodu. Na holandských lodiach bolo často oveľa viac anglického, francúzskeho, ruského…tovaru než tovaru z vlastných holandských kolónií. Všetok tento tovar bolo treba z lodí povykladať, popredať či ďalej poodvážať konečným užívateľom na kontinente. Holanďania tu mali logistickú výhodu.: blízkosť anglických, francúzskych, nemeckých prístavov, spoľahlivé lode, kvalifikované lodné posádky. A tak sa Holanďania chopili svojej šance a bohatli. Angličania a najmä Španieli sa na istý čas pokúsili pokaziť Holanďanom ich eldorádo. Španieli sa chvíľu na bohatstve Oranžska priživovali. Potom sa ich však progresívnejšie mysliaci a modernejšie vyzbrojení Holanďania vyhnali. -Samozrejme aj za pomoci iných protestantov so zmyslom pre výhodné obchody: Britov, Nemcov, Škandinávcov.

Holandsko má dnes jednu z najvyšších životných úrovní na svete. Vraj je to výsledok ich usilovnosti a kvalitnej práce. – Áno, holandské bohatstvo je z práce – ibaže predovšetkým z PRÁCE KOLÓNIÍ. Až potom z práce holandských obchodníkov, lodiarov, námorníkov, bankárov, burzovníkov, ktorí z kolónií získané hodnoty ďalej rozmnožili. A samozrejme aj z práce tých, čo obchodníkom, lodiarom, námorníkom zabezpečovali domáce zázemie: poľnohospodárov, staviteľov hrádzí a domov, kanálov a ciest, remeselníkov, učiteľov, umelcov, výtvarníkov, vedcov, kňazov…všetkých, čo holandské bohatstvo ďalej množili a zušľachťovali.

Selanku holandského historického blahobytu občas narušili vojny /s Angličanmi, Španielmi, Nemcami, Francúzmi/, občas prírodné katastrofy /povodne, víchrice…/ alebo požiare. Holanďania sú však požehnaný národ. Vždy sa pozviechali a opreli o stáročnú akumuláciu kapitálu, nepretržitosť hromadenia rodinného a rodového majetku. Kapitálová nadväznosť, to je to, čo odlišuje Holanďanov od mnohých iných národov Európy. Žiadne cromwellovské ranoburžoázne vyvražďovanie kráľovskej elity, žiadna francúzska revolučná genocída šľachtickej elity, žiadne cirkevné „bartolomejské noci“. O občianskej vojne a vyvražďovaní elity národa na ruský spôsob ani nehovoriac.

Holanďan je napohľad človek slobodný, liberálny, kozmopolitne mysliaci a voľnomyšlienkársky pôsobiaci. Dobrý obchodník ani nemôže byť iný, lebo dogmatizmus a škrupulóznosť škodia obchodu. Holanďan je však liberálom nie iba v práci ale aj v súkromí a osobnom živote. Preto sa o Holandsku dnes hovorí ako o bašte mnohých hriechov: obchodu s drogami a narkománie, kšeftovania s drahokamami pochybného pôvodu, kupčenia s bielym mäsom, podporovania voľnej lásky, prostitúcie a politizujúcich LGBTI, umeleckej tvorby každého smeru a každej cenovej skupiny, extrémnej slobody prejavu, politických aktivít wildersov proti imigrantom a imigrantov proti wildersovcom, akceptovania všetkých pracovitých rúk a nadaných hláv, bez ohľadu na farbu pleti, religiozitu, pohlavie či sexuálnu orientáciu. Jedno však každý rodený či naturalizovaný Holanďan musí rešpektovať-musí rešpektovať BOŽIU KONŠTANTU HOLANDIZMU: ZODPOVEDNOSŤ VOČI HODNOTE ĽUDSKEJ PRÁCE A VOČI MAJETKU, nazhromaždenému po desaťročiach-stáročiach rodinnými dynastiami, odpor voči plytvaniu materiálnymi hodnotami, najmä ak ide o výsledok práce otcov a dedov resp. ak ide o majetok komunity či výsledok úsilia všeholandskej spoločnosti.

Taká ako duša Holanďana je i jeho holandská krajina. Veď si ju Holanďania vo veľkej miere sami naprojektovali a „zhotovili“. Holandská krajina je rovinatá, racionálne podelená kanálmi na akurátne parcely, úrodná, žírna. Zdalo by sa, že keď sa po nej pustíte na potulky bude k vám i žičlivá, že sa podelí s vami o bohatstvo svojich plodov. – Ale figa borová ! Presvedčili sme sa o tom sami na vlastnej koži. Tesne pred 1989 sme sa v Holandsku zúčastnili jednej vedeckej konferencie. Konala sa v rekonštruovanom šľachtickom sídle v dedinke Wassenaar. Po prílete do Amsterdamu sme zistili, že nám z Prahy neprišla batožina. /Po návrate domov sme si ju boli vyzdvihnúť na colnici bratislavského letiska. Pátračom z ŠTB trvalo pár dní, kým preskúmali všetky vrecká a záhyby na šatstve a prekontrolovali všetky stránky písomností, ktoré sme mali v batožine. Taká bola vtedy doba. Dnes vám s výnimkou USA batožinu násilne neotvárajú. Dnes snoria po vašich prehreškoch na internete /na fejsbúku, na četoch, resp. sledujú vaše elektronické stopy na HW vášho písíčka či smartfónu…/.

Tak či onak, ocitli sme sa vtedy v novembri v Amsterdame iba v tenkej vetrovke, jedných nohaviciach a jednom svetri s pasom a zúfalým počtom dolárikov. Boli sme v núdzi a museli sme to riešiť. Na letiskovej mape Holandska sme zistili, že zo Schipholu ide železničná trať do asi 20 km vzdialenosti od cieľa našej cesty, Wassenaaru. Za takmer všetky guldeny, čo sme dostali po výmene USD sme si kúpili lístok na osobný vlak. Do stanice ležiacej spomenutých 20 km od miesta konferencie sme prišli už hlboko v noci. Vyšli sme na ulicu mestečka /jeho meno sme zabudli/, našli na smerovkách Wassenaar a vydali sa k nemu peši /“šľapajcúgom“/. Putovali sme nočnou holandskou krajinou. Ako sme tak kráčali, začali sme byť hladní. /Veď sme okrem malého lanču v lietadle od rána nič nejedli./. Žiaden problém, pomysleli sme si. Na stromoch okolo cesty, v záhradách či na poli iste nájdeme aspoň nejaké jabĺčko na ohlúpnutie škvŕkajúceho žalúdka. – OMYL ! Stromy s ovocím sme síce cestou míňali, ale boli vždy až na druhej strane dva metre širokého a riadne hlbokého kanála. Ríbezľové a malinové kríky v záhradkách pri domoch tiež boli, no boli veľmi dôkladne poprikrývané hustými sieťkami /údajne/ proti vtákom. Kráčali sme ďalej a dúfali, že to niekde bude inak. Nebolo. Počas celých 20 km, za celých 5 hodín, čo sme kráčali holandskou krajinou sme nenašli nič, čo by nás táto bohatá zem mohla ponúknuť. – Nuž SKÚPI ĽUDIA=SKÚPA KRAJINA. /Našťastie, vo wassenaarskom kaštieli to bol úplne, ale že úplne iný svet. Po podpísaní na prezenčku, kontrole pasu a pozvánky sa z nás stali PÁNI VYVOLENÍ. Mali sme zrazu nárok na všetko, čo bohatá holandská zem ponúka. Švédske stoly sa len tak prehýbali od všakovakej šunky, salámy, rýb, šalátov, ovocia, jogurtov, syrov, džusov… – Holandsko je raj pre tých, čo na to majú papiere. A je neprekonateľne zasieťkované pre tých, čo tie správne papiere nemajú.

Po tejto prvej návšteve sme Holandsko navštívili veľakrát. Pochodili sme azda všetky obrazárne v Amsterdame a Haagu, mnohé firmy v Rotterdame, IJmuidene…Prešli sme po hrádzi cez „vnútrozemské more“ do prekrásneho mestečka Hoorn.

Viackrát sa plavili na lodi, ktorej plavebná dráha prechádzala PONAD diaľnicu, kývali sme z paluby ľuďom posedávajúcim v desiatkach reštuarácií či rybárom pred trstinou pokrytými víkendovými domčekmi. Zúčastnili sme sa však aj demonštrácie za „slobodné Frízsko“. Frízovia sú germánsky národík, žijúci na severe Holandska a na priľahlom území Nemecka. Ich jazyk je podobný skôr nemčine než holandčine, no historicky sa toto územie posúvalo buď do Nemecka alebo Holandska. Dnes, v podmienkach EU už Frízovia nežiadajú samostatný štát. Postačila by im kultúrna a školská autonómia. Bohužiaľ, holandská vláda im miesto toho ponúka iba štatút akéhosi folkloristicky zaujímavého dialektu a sponzoruje nanajvýš frízske tanečno-hudobné festivaly. Frízština má štatút regionálneho úradného jazyka /popri holandčine/.

Navštívili sme samozrejme i Naarden. Mestečko je obohnané hradbami z čias, keď bolo dôležitou pevnosťou. Pripomínalo nám to komárňanské bašty alebo ešte lepšie-pevnosť Terezín v Čechách. Na dome, kde žil Ján Ámos Komenský viala česká zástava. Etnický pôvod rodiny Ámosovcov je nejasný. Komenský síce žil v súčasnom Česku /bol kňazom protestantskej husitskej cirkvi/ a písal po česky, latinsky a nemecky, no žil aj v Šarišskom Potoku /Sárospatak, dnes Maďarsko/, kde písal aj po maďarsky. Jeho rodina prišla na Moravu z oblasti Nového Mesta nad Váhom, z Horného Uhorska. Maďari, ako inak, tvrdia, že išlo o etnicky maďarskú zemiansku rodinu, argumentujúc, že i priezvisko Ámos /oni čítajú „ámoš“/ je maďarské. Na Komenského dome v Naardene by teda pokojne mohli visieť tri zástavy: slovenská, česká i maďarská.

Pri jednej z prvých návštev sme najviac „žrali“ Amsterdam. Kúpili sme si plavbu reštauračnou loďou po amsterdamských kanáloch. Zaujali nás pomerne nízke mosty, kade loď podplávala len tak-tak. Okolo kanálov boli dobre udržiavané staré meštiansko-obchodné domy. Úzke a vysoké, aby sa /typicky holandsky/ maximalizovalo zhodnotenie každého metra štvorcového pozemku. Plavba ústila do prístavu, kde kotvili farebné, zručne rezbársky vyzdobené repliky starých obchodných lodí s drevenými figurínami morských panien na prove. Popri plavbe po kanáloch sa dá v Amsterdame pohybovať aj na požičanom bicykli. Pozor však na domácich cyklistov, ktorí po cyklochodníkoch jazdia ako na časovke Tour de France: rýchlo a dosť nebezpečne. Centrum Amsterdamu – od architektonicky zaujímavej Hlavnej stanice po „korze“ okolo múzea marihuany a múzea voskových figurín je vhodné i na pešiu túru. Zámerne či náhodne vás to dovedie do „vykričanej štvrte“, kde sa vo veľkých oknách ponúkajú polonahé ľahké dámy /väčšinou z Thajska a Filipín/. Zaujímavé je, že sa bordely koncentrujú okolo veľkej protestantskej katedrály. Vedenie mesta zvažuje, že turistov o túto chúlostivejšiu kuriozitu oberie. Podobne sa vraj rieši i budúcnosť drogových „čajovní“. Takže ktovie, či tieto miesta pri svojej návšteve Amsterdamu ešte stihnete.

Pokiaľ ide o holandské evrgríny – veterné mlyny, -nie je ich až tak veľa, ako by sa od symbolu krajiny čakalo. Tulipánových polí je naopak dosť a dosť. Predstavujú inde vo svete nevídanú farebnosť jednotlivých lánov. Holandská krajina sa v tejto časti zeme v čase ich kvitnutia mení na mega-artefakt par excellence. Mnohí turisti sem chodia práve a len na túto úžasnú farebnú pozeračku. Ak sa jej zúčastníte a následne si budete chcieť domov zobrať zopár tulipánových cibuliek ako suvenír, dajte pozor na predavačov-podvodníkov. Z cibule, ktorú ste za dosť vysokú cenu kúpili ako „čierny tulipán“ môže na Slovensku vyrásť tuctový červený tulipán, alebo vôbec ale vôbec vôbec nič…

Holandsko je vcelku fajn krajina. Pri každej jeho návšteve nám však chýbala normálna prirodzená príroda. Chýbal nám aspoň kus krajiny, v ktorej by sme na obzore nevideli žiadne domy, žiadne cesty, žiadne autá, žiadneho človeka. Všade nám padol zrak na nejaké mesto, dedinu, na nejaký park či nejaké zariadenie na reguláciu vody v kanáloch. V Holandsku sa sám po prírode nebudete môcť poprechádzať. Dá sa tu pracovať, oddychovať, zabávať, dá sa športovať /veslovať, bicyklovať, hrať tenis, futbal…/ no nedá sa túlať, -len tak sám hustým lesom či plávať sám v horskej riečke. – V Holandsku ste všade v intraviláne. Holandsko nemá exteriér.

Pokiaľ ide o súčasnú duchovnosť, holandský človek už do kostola takmer nechodí. Dokonca ani do luteránskeho. Z ľudových tradícií /mlyny, dreváky, tulipány, plavba či korčuľovanie po kanáloch/ ťažia iba podnikatelia v turistickom priemysle. Konzervativizmus a religiozita aj toho na pohľad najliberálnejšieho Holanďana je však zjavná. Tkvie v prísnom dodržiavaní stanovených pravidiel, v zodpovednosti voči profesionalite vlastnej práce, v starostlivosti o uchovávanie a zhodnocovanie vlastného majetku , rodinného majetku, majetku obce a municipality a napokon aj majetku celej holandskej monarchie.

Zážitkovo je podľa nás každý Holanďan monarchom vo svojej vlastnej monarchii. Môže sa v nej všetko, ale s mierou nepoškodzujúcou racionalitu konzumu, rozumnosť luxusu, božskú zásadu šetrnosti a pracovitosti. Úctu k holandskému bohu nepretržitosti tvorby hodnôt v tejto krajine treba dodržiavať. Ak tak činíte, ste Holanďan bez ohľadu na farbu pleti, pôvod či politické presvedčenie. Ak nie, ste večný migrant. Ste „bludný Holanďan“. V Holandsku či kdekoľvek vo svete.