zemegula

Nórsko je ochranný obal Európy zo severu. Nórsko je verný člen ochranárskeho združenia s názvom NATO. Nórsko chráni aj nás na Slovensku napríklad pred vpádom studeného arktického vzduchu, pred inváziou ľadových medveďov zo Špicbergov a veľrýb z Grónska a údajne aj pred migrantmi z Ázie, čo si cestu na Západ skracujú cez Murmansk a Tromsjo. Na druhej strane nás Nórsko zásobuje čerstvými trollmi z ďalekého a divého Západu, trolujúcimi pre pánov spoza Atlantiku.

Nórsko je pomerne veľký štát. Má 385 207 tis.km2 a 5,3 mil.obyvateľov. Nórsko je monarchia. No nie nejaká starodávna, tisícročná, lež prekvapujúco nová. Nórsko sa osamostatnilo, keď zlyhali rôzne škandinávske dvojspolky-trojspolky: dánsko-švédsko-nórske pokusy o Veľkú Vikingiu. Nová je nórska monarchia, novátorskými bývajú aj jej panovníci, rôzni Haraldovia. Nedodržiavajú dvornú etiku, príznačnú pre iné kráľovstvá a cisárstva. Nórski panovníci radi športujú, chodia po ulici vo svetroch, správajú sa nenútene a uvoľnene.

Nórsko je „strašné“. Svetu dalo maliara strašidiel E.Muncha, strašne veľa dobrých bežcov na lyžiach ale i bez nich, skladateľa strašidelnej hudby E.Griega, autora štrašne smutných divadelných hier H.Ibsena, strašne odvážneho moreplavca T.Heyerdahla, strašného kolaboranta s hitlerovcami V.Quislinga a strašného masového vraha A.Breivika. Všetci boli asi potomkami strašných nórskych škriatkov-trollov: jedni dobrých, druhí zlých. Ozaj, keď sme pri tých zlých trolloch, zabudli sa na jedného ich potomka – J.Stoltenberga, generálneho tajomníka NATO.

Nóri sú vraj /podľa Thajčanov/ tiež strašne vysokí. Strašnosť Nórov vyplýva možno zo strašnosti nórskej prírody. Nórske pobrežie lemujú strašné útesy, vysoké a ostré. Strašne hlboké a dlhé fjordy, strašne neprístupné náhorné plošiny, strašne krásne vodopády. V zime je vysoko v horách, ďalej od mora vyhrievaného golfským prúdom strašná zima.

Nórsko je dlhé, úzke, členité a strmé. Budovať tam cesty znamená stavať mosty a tunely a mať na to veľa veľa peňazí. Z ropy ťaženej v Severnom mori Nóri tie peniaze v poslednom čase majú, preto pozemné komunikácie „samý most-samý tunel“ budujú. Napriek tomu zostáva určujúcou komunikáciou Nórov more. Šikovní nórski kapitáni a navigátori prenikajú deň čo deň cez tie najužšie tiesňavy do tých najzapadlejších fjordov. Takto -po mori, fungovala a dodnes funguje i nórska pošta. Poštové lode sa však využívajú nielen na rozvoz zásielok a balíkov, ale aj ako atrakcia pre turistov /tzv. „hurtigruten“/. Na trase medzi Oslom a Nordkapom zastanú lode s turistami a zásielkami azda aj 30 krát. Turista po takejto plavbe ovláda púšťanie a dvíhanie kotiev ako starý bocman. Turista nikde nemá čas vystúpiť na dlhší čas , nemá šancu spoznať nórske vnútrozemie hlbšie, ako na pár kilometrov od mora. Ale to v prípade tejto krajiny poznanie veľmi nelimituje. Nórsko totiž na niektorých miestach aj tak nie je oveľa širšie. Vyšplháte sa na od pobrežia na náhornú plošinu a hop,-hneď ste vo Švédsku…

Najkrajšiu časť nórskeho pobrežia tvoria „Lofoty“. Tu sú úlovky turistov – rybárov najväčšie. Tu sú údiarne haringov najaromatickejšie a drevené domčeky v pobrežných dedinách najfarebnejšie. Drevo ako stavebný materiál našlo majstrovské využitie v Bergene. Po veľkom požiari ide síce už o repliky pôvodných budov, no aj tie už mali dosť času, aby chytili svoju patinu. Bergen je drevený diadém Ľadovej kráľovnej.

Na úplnom severe, v nórskom Laponsku /Sámsku/ sa pobrežie zmierňuje, znižuje, fjordy sa rozširujú. Vlastne to už nie sú ani fjordy ale normálne zálivy. More tu občas úplne zatíchne. Temná hladina sa vyhladí, ani čo by bola z rybieho oleja. Každý kameň na brehu v skromnej tundrovej tráve pripomína trpaslíka-trolla. Tu pri fínskych a ruských hraniciach žijú Sámovia /Laponci/, pôvodní obyvatelia Škandinávie. Nie tak dávno, čo so svojimi stádami sobov voľne prechádzali z Ruska do Nórska a naopak. Mnohí mali blízke rodiny v susednom štáte. Toto „korzo“ Nóri na pokyn USA zatrhli, pretože vraj Sámovia boli rusofili a občas údajne aj špióni. Sámovia na túto klebetu škaredo doplatili. Násilne ich po 2.sv.vojne presídlili inde, rozptýlili po celom Nórsku, ďalej od hraníc. Po r.1990 sa nórska vláda Sámom za ich strádanie ospravedlnila. No to je na obnovu etnickej integrity územia málo, veľmi málo. Zopár Sámov sa vracia na miesta, kde žili ich predkovia aspoň sezónne, cez leto. Domčeky Sámov sú menej pestré ako nórske. Na strechách používajú ako izolant zeminu a trávu. Niektorí si tam dokonca robia záhradné skalky. V replikách týmto domov bývajú turistické butiky. Sámovia v krojoch tu v lete predávajú folklórne suveníry. Trávia dovolenku, zubúdajú na svoje občianske povolania a vžívajú sa do kože svojich predkov. Jedného Sáma sme fotili pri dojení soba. Keď sme skončili, dali sme sa s ním do reči. Bol to doktor – zubár z Bergenu. V inom veľkom domci bola sámska reštaurácia. Ponúkali rôzne pochúťky z rýb, krabov a sobov. Na jedálnom lístku bolo dokonca aj sobie oko v aspiku.

Nórsko má veľké množstvo turistických hajlajtov. Jedným z nich je aj Severný mys-Nordkap. Sem, na plošinu nad útesom, ozdobenú kovovým glóbusom a reštauráciou, čo má presklenú terasu s výhľadom na more, chodia návštevníci z celého sveta. Utrmácaní po ceste autokarmi po strmých serpentínach sa tu na chvíľu rozložia. Je po 23 hodine v noci. Turisti zívajú a neustále pozorujú hodinky. Vyčkávajú na 24.00 hod., aby si počas letných bielych nocí odfotografovali polnočné slnko. Nie všetci majú šťastie. Často býva zlé počasie, dážď alebo aspoň veľmi zamračené. A tak je dojem z polnočného svetla iba o máločo silnejší, ako keď sa v čase júlového splnu mesiaca prechádzate o pol noci po tatranskom lese.

Ďalšou veľkou atrakciou Nórska je fotogenický fjord Geiranger. Loď vás tu vyhodí v jednom malom mestečku. Presadnete na autobus, vyveziete sa po serpentínach na vyhliadku nad fjordom a potom vás autobus zvezie dolu-späť na vašu loď. – Boli sme na Nordkape a na Geirangeri dvakrát. Ani raz sme nemali šťastie na slnko a výhľady, len samá hmla a sychravý dážď. Vám sa možno bude dariť lepšie. Držíme palce !

Tretím veľkým hajlajtom je mohutné bralo nad morom neďaleko Stavangeru /podľa nás najkrajšie mesto Nórska/. Bralo je na vrchu takmer ploché a do mora sa nakláňa v miernom prevyse vo výške 604 metrov nad morskou hladinou. Podobá sa na kazateľnicu v kostole, preto sa volá „Preikestolen“. Pri návšteve si môžete zvoliť adrenalínový variant „taxik-3 hodiny pešej túry-nakláňanie sa zo skaly do mora a fotenie v čo najmachrovitejšej polohe-túra naspäť-taxík. My sme si už aj vzhľadom na vek zvolili „estetický variant“: vyhliadková plavba popod Preikestolen na malej jachtičke s prenajatým kapitánom=čašníkom=sprievodcom /s ponukou šampanského a kaviáru/. Obdivovali sme bralo odspodu a fotili šarvancov, čo nad nami v 600 metrovej výške hompáľali nohami.

Turistami menej obdivovanými no pre nás fakt zaujímavými boli ďalšie miesta Nórska. Napríklad mesto Molde. Narodil sa tu človek, čo Slovákom veľmi pomohol po tom, ako 15 Černovčanov zmasakrovali pri vysviacke kostola maďarskí žandári. Volal sa B.Bjornson. V Molde býva v lete veľká technoparty, je tam úžasný skanzen so starodávnymi /originálnymi/ drevenými domčekami a kostolíkmi.

Futbaloví fanúškovia možno poznajú aj úspešný klub futbalistov z Molde, čo sa presadil i na európskej úrovni. Jedným z partnerských miest Molde-ho je aj slovenský Bardejov. Neďaleko mesta, smerom na Alesund je údajne najkrajšia pobrežná asfaltka na svete. Je to most, prudko stúpajúci ponad morský záliv, ktorý sa v stúpaní a klesaní zakrúca excentricky do boku a ešte do šikma. Nechceli by sme po ňom ísť, keď je poľadovica a nórski cestári si prispali…

V blízkosti Molde je napokon i miesto, kde mali nemeckí vojaci zákopy, bunkre a delostrelecké batérie, ktorými kontrolovali veľkú časť pobrežia. Anglo-američania ich nedobyli. Vzdali sa po rokovaniach dobrovoľne, pár dní po skončení vojny.

Zaujímavé je i Tromsjo /východisko plavieb na Špicbergy-Svalbard/. Ani nie tak historickým centrom, či modernou katedrálou, resp. najsevernejším európskym nákupno-zábavným centrom, ako skôr úžasnou arkticko-alpínskou flórou.

Nadšení sme boli z arktických modrých makov a pestrej tundrovej kveteny na početných skalkách. Len tie miestne občianky v burkách a Abdulovia, čo ich sprevádzali, nám sem akosi nepasovali.

S importovaným nórskym islamom sme sa stretli aj v mestečku Stryn. Na hlavnej ulici sa oburkovaných moslimiek zišlo azda aj 30. Paradoxom bolo, že jedna z viliek miestneho autochtónneho Nóra sa volala „Walhala“… Stryn prekvapil už v júni chutnými čerešňami v mestskej aleji, výbornými kingskrabmi a kaviárom z lososov. Rieka Stryneelva patrí totiž medzi lovcami lososov k najvychýrenejším v Európe. Pozor: lososy z tejto rieky sú naozaj divé. Nie ako drvivá väčšina morských rýb, krabov a „darov mora“, ktoré Nóri chovajú na rozsiahlych plantážach v pobrežných vodách.

A čo Oslo ? Na málopočetné hlavné mesto málopočetného štátu pôsobí Oslo veľmi veľkomestsky. Strážca pred kráľovským palácom bol ostrý. Povedal nám, že je tam na stráženie, nie na fotenie. Tak sme si fotili kol dokola okolo neho pekný park. Fotografovali sme i modernú budovu opery, ktorá sa akoby vynára z mora sťa ľadovec. Zaujal nás i umelecký trh pri starej katedrále. Dá sa tu kúpiť všeličo: od guatemalskej indiánskej čipky po moderné abstraktné artefakty. Predávajú ich priamo autori, umelci: bradatí výtvarníci a emancipovane dokatované výtvarníčky. Sadnite si na turistický „drop in-drop out“ autobus a keď ste už v Oslo, odvezte sa do „parku sôch“ či do múzea T.Heyerdahla, s replikou lode Kon-tiki. Samozrejme, nezabudnite na mestskú radnicu, kde sa rozdávajú nobelovky. Má dva exteriéry: jeden vonku, druhý vnútri. Na oboch sú rovnaké pohľadové červené tehly. Vo vnútri, kde sa dávajú ceny a kde sa za ne ďakuje, je interiérový exteriér.

Do Nórska chodia mnohí Východoeurópania na zárobky. Muži na ropné plošiny, ženy za servírky. Muži sa na nevľúdnom mori riadne nadrú. Servírky to však nemajú oveľa ľahšie. Nóri pijú ešte horšie ako Nemci. Hádžu do seba tvrdý alkohol, pohárik za pohárikom. A za pol hodinu majú ožratú hlavu buď na stole alebo pod stolom. Servírky majú čo umývať a upratovať…Pijanské orgie zvyknú vypuknúť v sobotu podvečer. Videli sme to v Stavangeri. Po 18 hodine začali z ulíc, kde boli bary, normálni ľudia mizli ako šibnutím čarovného prútika. A začali miesto nich prichádzať kadejakí drsniaci a otrlé slečny. Vo vzduchu už visel Damoklov meč alkoholu.

Do Nórska za lepšie platenou lopotou odišiel a stále odchádza nejeden Slovák. Lenže pozor-ak do tejto krajiny idete ako pekná svetlovlasá rodinka, aj s malými deťmi, musíte byť na pozore. Stačí, aby ste pred svedkom potrestali malého uličníka jednou symbolickou výchovnou po zadku, už vám do bytu vtrhne komando zo sociálny, zlopovestné gestapácke Barnevernet. A dieťa už možno nikdy neuvidíte. Nórov je málo a nechce sa im /okrem moslimských imigrantov/ robiť vlastné deti. A tak ich kradnú iným. Samozrejme, iba pekným belochom-moslimské deti sú mimo obliga…

S nízkym prírastkom obyvateľov zápasilo Nórsko už v minulosti. Kráľovská vláda to však vtedy, na začiatku 20.storočia riešila civilizovanejšie. Aj bez sociológov prišla na to, že Nórov je málo, lebo je málo manželstiev a manželstiev je málo, lebo mladí Nóri-roztratení v nadmerne veľkej krajine, nemajú dostatok príležitostí sa čo i len stretnúť. Vyšiel pokyn, aby každá nórska komunita mala v pešej vzdialenosti 1-2 hodín k dispozícii svoj kostol. Na modlenie, na stretávanie sa, zoznamovanie a pestovanie vnútrokomunitnej súdržnosti. Kostoly pomohli. No nie nadlho. Sekularizmus a konzumizmus ich účinok rozprášili.

Nóri a Nórky sú fyzicky zdatný národ. Azda každý druhý reprezentuje Nórsko v nejakom, zväčša fyzicky namáhavom športe. Nóri sú vysokánske, zubato-kostnaté vikingské obludy. Spomínali sme už, ako to pôsobí napr. na malých Thajcov pri ich dovolenke v Pattayi. Hitlerovskí odborníci na výskum rás radili Nórov z hľadiska čistoty germánstva veľmi vysoko. A viete, ako sa im za to odvďačili Nóri ? – Pridali sa na stranu nepriateľov Veľkonemeckej ríše a robili Nemcom zle, kde len mohli. Paktovali sa radšej s falošnými Britmi. Nuž tak, urob Nórovi dobre, Britom sa ti odvďačí.

Nóri v prvej polovici 20.storočia patrili ku najchudobnejším štátom Západnej Európy. Potom sa našli bohaté náleziská ropy a plynu v Severnom mori a z Nórov sa stali boháči. Za petrodoláre budujú cesty, tunely, mosty, posielajú peniaze do menej vyspelých krajín EU, vrátane SR /“Nórske fondy“/. Obrovskými subvenciami rozvíjajú bezuhlíkový automobilizmus. Paradox: na predaji uhlíkových palív, ktoré pri spaľovaní nivočia životné prostredie v ďalekej cudzine- si doma, v Nórsku budujú svoj ekologický elektromobilový raj. Mali by však s tými zdrojmi narábať opatrnejšie. Ceny ropy môžu ľahko klesnúť pod pomerne vysoké náklady na ťažbu ropy z mora. Napokon, už sa to na pár týždňov aj stalo…Udržať si kvalitu nórskeho života na rybolove bude potom ťažké, veľmi, veľmi ťažké.

ŠPICBERGY-SVALBARD

Špicbergy trápia celkom iné veci, než Nórsko, pod ktoré patria. Medzinárodné organizácie Špicbergčanom veľmi limitovali ich tradičné zdroje prijmov z lovu veľrýb, tuleňov a morských rýb. Legálne nesmú loviť ani biele ľadové medvede, ani polárne husi. Nesmú nič, z čoho existovali po stáročia. Dokonca už ani ťažiť uhlie, lebo jeho trhové ceny klesli hlboko pod výrobné náklady. Zostal im teda iba turizmus: animovanie, plavby, sprievodcovstvo, doprava, obchodné, ubytovacie služby a gastroslužby. Ak niečo zastaví turizmus, bude na Špicbergoch zle-nedobre.

Tak ako je už dnes v Barentsburgu či Pyramídach, tých miestach ostrovov, ktoré boli na základe medzinárodných zmlúv pod správou ZSSR resp. Ruskej federácie. Keď sa Rusko muselo zriecť drahých vojenských základní po ZSSR a keď sa ťažba uhlia prestala vyplácať, vytratili sa späť do Ruska aj obyvatelia kedysi živých, fungujúcich „górodov“: Barentsburgu a Pyramíd.

V hlavnom meste Špicbergov /61 022 tis.km2, 2700 obyv./, nazvanom po americkom podnikateľovi s uhlím Longyearovi – Longyearbyen /2100 obyv./ je útulne. Iba koly, na ktorých vo večne zamrznutej pôde stojí celá mestská zástavba, svedčia o to, že ste hlboko v Arktíde. Zašlú banícku slávu mesta a ostrovov ilustrujú veže starej lanovky na dopravu uhlia „huntíkmi“. Novou pýchou ostrova sú hotely a reštaurácie a celkom pekné a živé „mestské korzo“. Na komunikáciách premáva pomerne veľa luxusných tereniakov a popri cestách sú dopravné značky upozorńujúce na nebezpečenstvo ľadových medveďov a lavín a regulujúce pohyb na snežných skutroch. Ľadové medvede v meste len tak ľahko neuvidíte. Ak sa s nimi chcete stretnúť, musíte si zaplatiť rangerov s puškami. Oni na rozdiel od vás vedia, čo a ako a kde. Dvoch vypchatých medveďov si ale môžete chytiť aj do ruky-v jednej z reštaurácií a prekvapujúco aj v protestantskom kostole na kopci nad mestom. V reštaurácii, kde ponúkajú inak veľmi dobré jedlá je na stene aj obrovský obraz-olejomaľba zastreleného medveďa v expresívne zvýraznenej kaluži krvi. – Ekologický protest alebo pytliacke sadistické machrovanie ?

Suma sumarum, – na svojom severozápadnom obrannom vale má Európa celkom zdatných vartášov – urastených a vyšportovaných Nórov. Pozoruhodnými výkonmi v práci, umení a športe odstrašujú títo vikingskí obri od starého kontinentu všetko, čo by nám mohlo zo severného pólu resp. spoza Severného pólu hroziť. – Vlastne, spoza Severného pólu už nie. Tam je predsa „náš priateľ“: nezištné, úprimné, zásadové a mierumilovné USA !

/Autorom fotiek je autor tohto textu/.