zemegula

SLOVANSKO-POĽSKÁ ELÉGIA

Poľsko je krajina polian a polí. Je to súčasť pôvodnej pravlasti Slovanov. Osobitne jej časť na východ od Visly. Poliaci sa vďaka tomu vo svojej starej histórii nemuseli nikam sťahovať. Mohli zostať usadení vo svojich pôvodných usadlostiach, nemuseli hľadať v cudzom neznámom svete novoty. Mohli sa ďalej pevne opierať o svojich starodávnych slovanských bohov a o svoje „pohanské“ tradície a obyčaje. Tu kdesi sa sformoval poľský tradicionalizmus a konzervativizmus.

Keď však neodíde človek za novotami, novoty prídu za ním. Takto nejako prišli za Poliakmi kresťanskí misionári-a keďže sa na šírych poľanách nebolo kde skryť, Poliaci chtiac-nechtiac prijali nimi hlásané pravdy o jednom bohu, jeho synovi a o matke tohto božieho syna-Panne Márii. O čo neochotnejšie kresťanské obyčaje prijali o to viac neskôr na svojej kresťanskej religiozite stavali. S nedôverčivým sedliackym konzervativizmom bránili svoju kresťanskú vieru proti všetkým heretikom, kacírom, reformátorom. A zostali takí aj v časoch mongolských a tatárskych nájazdov, v časoch reformácie, v dobách prenikania prušiackych luteránov, pravoslávnych Rusov. Vydržali pod náporom početných vĺn židovských prisťahovalcov. Nepoddajnosť duše prejavili aj v nedávnych dobách boľševizujúcich ateistov.

Duša poľského sedliaka je konzervatívno-kresťanská. No je v nej dosť miesta i pre rudimentárnejšie hodnoty túžby po matérii, po dobrej zemi, väčšom a úrodnejšom poli. Sedliacka žiadza po zemi vedie nejedného Poliaka k podkopávaniu a presádzaniu medzí, posúvaniu hraničných kolíkov trochu ďalej do okolia-najmä na východ , ale aj na ostatné zemepisné strany. A tak sa-aj vďaka aliancii s rovnako profilovanými Litevcami podarilo poľskému šľachetnému, neskôr šľachtickému človekovi posunúť poľské zeme na teritóriá Pobaltia, Bielej Rusi i Malej Rusi /Ukrajiny/ a Novorusia-až po Besarábiu, Čierne more, Tauridu a Krym. S využitím majetku takto nahanobeného sa – aj keď len na pár storočí, podarilo posunúť „granicu paňstwovu“ aj na Spiš. Aj keď iba do dočasného zálohu. Mánia po pôde viedla Poliaka dokonca ku takej chamtivosti, ako bolo odtrhnutie chudobnej hornooravskej a hornospišskej pôdy od aj bez toho maličkého a dotrhaného Slovenska. A ku slintaniu po ďalšej zemi na Kysuciach, hornom Považí, pachteniu po celých Tatrách, po Liptove, Spiši a Šariši-až po hrebeň Nízkych Tatier.

Príčina tejto chamtivosti je podľa poľských neprajníkov pažravá „pša krev“, ktorá údajne niektorým z Poliakov prúdi v žilách. Kvôli nej vraj sadajú na koníky a mávajú šabličkami. Narábanie so šabličkou je však ošemetná vec. Sedliačik-vojačik-Poliačik môže pri tom veľa získať /na chvíľu dokonca aj Moskvu ukradnúť svojmu staršiemu ruskému bratovi/. Môžu však následne aj veľa stratiť – napríklad aj vlastnú štátnu samostatnosť. A na dosť dlho.

Sedliačik-Poliačik je však nepolepšiteľný. Vyspovedá sa v kostole zo starých hriechov a už pachtí po novom hriechu, po novej zemi. Keď sa v Európe nedá, hľadá novú úrodnú poľanu až hen v Amerike. Keď sa v Európe dá, hľadá a nachádza ju v Sliezsku, Pomoransku, Východnom Prusku, v Západnom Bielorusku, Haliči a na Volyni. Nerobí pritom rozdiel medzi nemeckým resp. pruským susedom a slovanským /ruským, bieloruským, ukrajinským, slovenským, rusínskym/ bratom. Zbytočná je snaha najstaršieho a najsilnejšieho slovanského brata Rusa, uspokojiť poľský hlad po nových poliach kusiskami zeme v Sliezsku a v Prusku. Poliak zeme zobral no po ďalších zemiach v Haliči a Bielorusku naďalej túži.

Poliak je druhý najsilnejší slovanský brat po Rusovi. /Poľsko má 312 696 km2 a 38,4 mil.obyv./. So svojim postavením v rodine slovanských národov je stále nespokojný. Zmára ho rivalita a závisť voči silnejšiemu väčšiemu Rusovi, chce sa mu vyrovnať, chce ho prekonať a azda aj podmaniť. Túžba po nikde nekončiacom „ruskom poli“ Poliaka trápi až do tej miery, že je za jeho získanie ochotný spojiť sa proti Rusovi s Mongolom-Tatárom, Turkom, Francúzom, Nemcom, Angličanom či Američanom. Poliak chronicky ignoruje poučenia z vlastnej histórie. Zabúda na viacnásobné delenie Poľska. Neberie do úvahy staré pravdivé porekadlo: kto s čím narába, s tým aj zachádza.

Vždy, keď Poliakovi svitne geopolitická nádej na posun poľskej granice na východ, aktivizuje sa ako bielo-červený mravec. Aj dnes Poliakovi bliká nádej na poriadny kus ruského krajca. Preto neváha a vynukuje sa Američanovi ponukou na „bojovú družbu“. Podkladá sa mu so svojimi vojenskými základňami. Dáva mu ich k dispozícii, aby tam Američan rozložil svoje vraždené rakety a anti-rakety, tanky a delá, kasárne a bary pre černošských a hispanoamerických mariniakov. Rakety made in USA sú v Poľsku vítané, lebo sú namierené na Moskvu a St.Petersburg, na Novgorod alebo Kazaň. Poliak ponúka do boja proti svojmu slovanskému bratovi dokonca aj vlastné „koníky“, proviant, vlastných synov a azda i vlastné ženy, vlastné matky a vlastné dcéry. Modlí sa za zdar bratovražednej vojny ku Panne Marii Čentochovskej. Zabúda na to, že po tejto už tretej vojne na poľskom území – nukleárnej vojne – Polska „zgienie“. Celkom určite skončí. Isto-iste a DEFINITÍVNE. Hrozná predstava, strašidelný hazard !

Našťastie pre svet a i pre nás Slovákov, časy keď mal Poliak v uhorskom „Wengierovi“ svojho „bratonka do šably i do šklonky“ sú už dávno preč. Na bratovražedný boj si Poliak bude musieť vystačiť sám. Sám, iba so svojim zlým svedomím. A smutnou, veľmi smutnou predtuchou.

V družine romantických poľských krásavíc a do všetkého sa hŕŕŕ-hrnúcich galantných poľských „žolniežov“ je príliš veľa „šľachticov“ čo im z čižmy trčí sedliacka slama a z katolíckej duše dedinská chamtivosť. Ak by ich nebolo toľko, zostalo by v Poľsku viac času na zušľachťovanie pokojnej, miernej poľskej krajiny a bohabojnej poľskej katolíckej duše. Naplno by sa prejavil talent Poliakov na remeslá, na umenie a samozrejme aj na poctivý obchod. Poliak by mohol napnúť svoje svaly a duchovné predpoklady na prerod krajiny v poľský pozemský raj.

Pravdupovediac, priestor na prejavenie obchodného talentu Poliakov by nemusel byť zase až tak veľký. Handlovanie je zlozvyk, čo sa na Poliakov nalepil od prirodzených majstrov obchodu Turkotatárov a najmä Židov. Z pohľadu ostatných Slovanov si Poliak neprirodzením kšeftovaním a „sprodažovaním“ kazí dobré slovanské meno. Spochybńuje svoju povesť poctivého remeselníka a usilovného pracanta. Alebo sedliaka, čo dodržiava posvätné „ore et labora“ , čo tvrdo robí na svojej dedičnej roli a úprimne sa modlí na slávu božiu.

Keď sa raz žiadostivá duša poľského gazdu stíši, celé Poľsko opeknie. V plnej kráse sa zaskvie nádhera veží a palácov Krakova, perníkovo zdobených priečelí meštiackych domov v Gdańsku, veľkomestských bulvárov vo Varšave, obnovenej architektonickej parády sliezskych a pomoranských miest, goralských domov v Tatrách a na Podhalí, lesknúcich sa jazerných perál v Mazursku. Každá poľana či polianka šušľavého Poľska sa zaskvie ako božský červenobiely závoj na tele Panny Marie, patrónky kresťanského a mieromilovného poľského národa.

Poznámka pre tých, čo v tejto kapitole očakávali historické polemiky: prosíme láskavo nájsť si ich vo wikipédii. Nám pri charakteristike Poľska neboli až tak potrebné. V rozporuplnej poľskej histórii máme jasno. Škoda len, že nemôžeme závery dokumentovať fotografiami /autorský zákon to neumožňuje/-napríklad spoločnými fotkami Adolfa Hitlera a J. Becka, poľského premiéra v 1939. Alebo fotkami, kde tento Poliak prijíma defilé vojakov wehrmachtu a SS. Alebo fotku nemeckých generálov a veliteľa poľskej armády Edwarda Rydz-Smiglyho. Mimochodom, v septembri 1939 poľské vojská pod vedením Rydz-Szmiglyho z Varšavy utekali tak rýchlo, že to na Slovensku podnietilo vznik obľúbeného slovného spojenia „UTEKAL AKO RIŤŠMIDLÍ“…

Aj v súčasnej geopolitike je Poľsko jasné. Poľsko je dnes hlboká krvácajúca rana na mocnom tele Slovanov. A na rozdiel od inej rany-ukrajinskej-je táto dlhodobejšia a má horšiu „zdravotnú“ prognózu. Ukrajina sa podľa nášho názoru skôr-neskôr vráti na správnu slovanskú cestu. S Poliakmi je to zložitejšie, bolestnejšie. Vrátiť na slovanskú cestu by ho, ako vždy doposiaľ, mohla iba tvrdá facka vojny. A to nikto normálny nechce.

Poznámka pre tých Slovákov, čo by tu hľadali turistické informácie: sme radi že aj takí na Slovensku sú. Bohužiaľ, nie je ich veľa, lebo väčšina Slovákov chodí do Poľska za lacnými nákupmi. Tí svoje informácie zužujú iba na cenovky na trhu v Novom Targu a na podobných trhoviskách. Tých, čo chodia v rámci školského vyučovania do Osvienčimu, – miesto aby navštevovali pamätník 15 slovenských martýrov, zavraždených maďarskými žandármi v Černovej, je bohužiaľ viac. Tým pomáhať netreba. Na hríby k Mazurským jazerám chodí naopak, minimum Slovákov /tuším iba my a B.Filan/. Ani o tom písať preto nemá cenu. V Poľsku sme boli viackrát prednášať na Univerzite v Ľubline. Ak by sa našli záujemcovia o krásy Východného Poľska, potom im gratulujeme. Východné resp. Juhovýchodné Poľsko, krajina rusínskych Lemkov je nádherná. Lesnatá, v okolí Ľublinu aj poľnatá. Vzduch v Ľubline vonia takmer bielorusky. Mesto má rozložité domy, ulice sú plné priestoru a svetla. V reštauráciách varia fajné ovocné a cviklové polievky. Pre naozajstných pútnikov okrem sviečkami páchnúcej Čenstochovej odporúčame najmä poľský sever. Predovšetkým baltské pobrežie: Svinoústie, Gdańsk a Sopoty. Vo vzduchu tam cítiť soľ, piesok, borovice a jantár / Poliaci používajú germanizmus „burštýn“ z nem. Bernstein/. Stretnete sa tam možno aj s Kašubami /hovoriacimi zmiešaninou nemčiny a poľštiny/. Určite by ste sa tam ale mali stretnúť s úžasným Gdańskom. Gdaňsk-to je diadém na hlave Poľska. Centrum mesta a okolie starého prístavu má úchvatne vynovené hansovné domy, odrážajúce bohatú nemeckú resp. pruskú ale i poľskú históriu.

Slovenským vlastencom Poľsko neodporúčame. Predovšetkým im neodporúčame navštíviť Poliakmi okupovanú Severnú Oravu a Severný Spiš. Ak by tam napriek tomu išli, navštívili hroby so slovenskými menami, naštudovali si dejiny tamojších Slovákov, srdce im môže puknúť od žiaľu. Prečo ? Pretože budú chodiť po zemi, nasiaknutej krvou množstva Slovákov, čo tam boli po roku 1944-1945 Poliakmi zavraždení. Budú chodiť po slovenskej otčine, ktorá od r.1010 po r.1920, vyše tisíc rokov, NIKDY nebola poľská. Tisíc rokov bola uhorská, hornouhorská, slovenská. Poliaci z tejto slovenskej zeme pred niečo vyše polstoročím vyhnali desaťtisíce Slovákov, ďalšie desiatky tisíc násilne popoľštili. Tých čo sa nedali, mučili, šikanovali, oberali o majetok, podpaľovali, rabovali. Zbavili Slovákov jablonského gymnázia, základných škôl, slovenských kostolov a slovenských kňazov. /V poslednom čase azda 2-3 kňazov opätovne povolili, kvôli alibi/. Poliaci sa tu správali ku slovanským bratom Slovákom ako kati. – Vrcholom proti-slovenskej zloby a arogancie je, že jednému z pohlavárov paramilitantnej protislovenskej šovinistickej čvargy v Zakopanom,- neďaleko hraníc so Slovenskom, postavili pamätník. Vraj to bol partizán, hrdina protikomunistického odboja Armii krajovej. – Figu borovú: lúpil, kradol, znásilňoval, mučil a vraždil. Slovákov, Rusínov, Židov. On a jeho banda. A dnes má pod ochranou poľskej vlády pamätník…Jeho meno naschvál neuvádzame. Nech ho pohltí OGIEŃ v pekle zabudnutia ! – Ak by ste predsa len boli zvedaví na podrobnosti o výčinoch tohto lotra, choďte na internetové stránky /nemáme takéto odkazy radi-toto bude výnimka/:

https//mojaorava.sme.sk /“V Zakopanom odhalili pamätník vrahovi mnohých Oravcov“/,

https//www.aktuality.sk /“Partizán Jozef Kuraś plienil a vraždil, jeho syn žiada odškodné 250 tisíc eur“/,

https//www.slovaniavosvete.sk/“V Poľsku glorifikujú vraha Slovákov“/,…

Smutné, veľmi smutné. A preto milí súčasní „moderní“ Slováci, cestou na poľské trhy radšej na našej Severnej Orave a Severnom Spiši, na Slovákom ukradnutej, Poliakmi zneuctenej zemi ani nezastavujte. Aby ste nemuseli od úbohých zvyškov tamojšej Slovače počúvať hrozné historky, ktoré by vám našich poľských bratov nadobro zhnusili. Ťahajte autom radšej rýchlo ďalej. Aby ste v Novom Targu nakúpili čo najviac iste veľmi potrebných a zaručene veľmi lacných harabúrd. – Nech vám padnú na úžitok !

/Autorom fotografie je autor textu/.