zemegula

Rumunsko má 238,4 tis. km2. Malo aj viac-keď okupovalo Besarábiu a Ukrajinu /až po Odesu/, no i menej – keď v prospech Bulharov stratilo Dobrudžu. Populácia dnes činí 19, 6 mil. obyvateľov. Bola aj trochu väčšia, -predtým, než z krajiny odišli príslušníci mnohých menšín: Nemci, Maďari, Slováci, Rómovia…

História Rumunska je mnohotvárna, menlivá, bez pevnej charakterizačnej línie. Isté je, že prvé dokumentovateľné osídlenie Rumunska začalo v 3. tisícročí pred n.l. V 2 st.pred n.l. sa proto-slovanské obyvateľstvo, žijúce usadlo, roľnícky, v údoliach Karpát začalo miešať s nomádskymi kmeňmi Gétov, rozširujúcimi svoje pastviny od Čierneho mora do podhoria Karpát. Spojením oboch etník vznikli tzv.Dákovia. Pod vplyvom susednej Rimskej ríše začali Dákovia stavať kamenné pevnosti a stavby. Vytvorili tak základ pre vznik väčších mocenských centier. Najsilnejšie z nich bolo to, v ktorom vládol rumunsko-dácky bájny vládca Burebista. Tlak Rimanov z juhu však bol väčší ako spôsobilosť Dákov brániť sa mu. Za cisára Trajána v 2.st.n.l. prenikli Rimania na severný breh Dunaja a ovládli veľkú časť súčasného Rumunska. Začala rýchla romanizácia Dákov, neskôr aj ich čiastočná christianizácia na báze latinčiny. Po rozpade Rímskej ríše začali nájazdy kmeňov, hľadajúcich svoje nové územné zakotvenie: Gótov, Húnov, Avarov a v 5.-6.storočí i Južných Slovanov. Druhá vlna Slovanov z juhu, prostredníctvom byzantských, gréckych a bulharských misionárov prinášala masovú christianizáciu, tentokrát na cyrilometodský pravoslávny spôsob. Náhrada cirkevnej latinčiny za staroslovančinu re-slovanizovala aj jazyk miestnych proto-Rumunov. V súčasnosti sa podiel rumunských slov zo slovanským pôvodom odhaduje na tretinu /niektoré pramene uvádzajú však až 40%/. Identické ortodoxné /pravoslávne/ vierovyznanie a mnohé podobnosti jazyka poznačili Rumunov až do konca 20.storočia.

Rumuni sú akoby čiastočnou súčasťou slovanského pravoslávneho sveta. To v minulosti uľahčovalo spoluprácu resp. interakciu s Ruským impériom, predovšetkým v časoch boja s Turkami.

V 10.storočí sa na scéne objavili Ugori resp. „starí Maďari“. Nimi podporované hungarizované turkické kmene Sikulov sa usadili v Transylvánii /Sedmohradsku/ a neskôr Uhorsku umožnili obsadiť takmer tretinu územia dnešného územia Rumunska. Na neobsadenom území sa proto-rumunské kmene začali viac integrovať do rôznych kniežatstiev -tzv. „banátov“. Z nich sa časom vyformovali tri najsilnejšie: moldavské, valašské a transylvánske. Tie sa v 15,-16.storočí dostávali pod vplyv Osmanov a až do 19.sotoročia /300-400 rokov/ v ňom aj ostali. V určitých obdobiach sa však niektorému z moldavských, valašských alebo transylvánskych kniežat podarilo aspoň načas vymaniť z tureckej supremácie. Najúspešnejší bol moldavský vladár Štefan III. Veľký. Tomu sa vďaka spolupráci s Kijevskou Rusou dokonca podarilo dosiahnuť na Osmanoch úplnú nezávislosť. Po jeho smrti sa ale všetko vrátilo ku praxi platenia poplatkov Osmanom. Bol tu ešte pokus kniežaťa Vlada Tepeša /Draculu/ no i ten napokon Osmani v spolupráci s Uhrami /!/ odrazili. V 17.-18.stor. začína na Osmanov tlačiť silnejúce Ruské impérium /Boris Godunov, Peter Veľký, Katarína Veľká/. Rumunské kniežatsvá striedavo patrili pod dominanciu Osmanov a Rusov, občas /v súlade s ich vzájomnou dohodou/ aj pod spoločnú dominanciu. Ruské impérium získalo definitívnu prevahu až v pol. 19.storočia. Po dohode so západnými veľmocami najmä s Francúzskom/ napokon vzniklo samostatné Rumunské kráľovstvo a v 1881 bol za prvého rumunského kráľa korunovaný Karol I. Spoluúčasť Francúzska /po boku Ruska/ a spoločná začlenenosť v rodine románskych jazykov viedla samostatné Rumunsko ku silnej frankofónnosti-v architektúre, kultúre, umení i spoločenských kontaktoch. Rumuni dokonca cieľavedomo napodobňovali urbanistiku Paríža pri budovaní svojho hlavného mesta Bukurešť /dnes 1,9 mil.obyv./. Frankofónnosť pretrvala dodnes a existovala dokonca aj v časoch socializmu. Príkladom je vznik automobilky Dacia na báze francúzskeho Peugeota.

Novodobé dejiny Rumunska sú spojené s jeho angažovanosťou vo svetových vojnách. V prvej sv.vojne bolo Rumunsko na strane Dohody a spoločne s Rusmi a Srbmi bojovalo proti Turkom, Bulharom, Nemcom a Rakúsko-Uhorsku. V tom čase Rumunsko načas od Bulharska získalo i Dobrudžu, aby ju vzápätí takmer celú stratilo. Keďže však Dohoda napokon vo vojne zvíťazila. získalo Rumunsko takmer 3/4 Dobrudže naspäť a a po rozpade Ruského impéria a Uhorska navyše aj Transylvániu a Besarábiu. Rumunsko sa o zisk Transylvánie pričinilo aj samo. V 1919 porazilo MAĎARSKÝCH BOĽŠEVIKOV, OSLOBODILO VEĽKÚ ČASŤ SLOVENSKA A NA TAKMER POL ROKA OBSADILO BUDAPEŠŤ. / Z maďarských múzeí a knižníc za ten časť vzalo naspäť domov všetky romaniká, ktoré tam Maďari z rumunských území nazvláčali.-Ó, ako im my Slováci závidíme…/.

V Rumunsku je 14 vojenských základní a zariadení americkej armády /niektoré pod pláštikom NATO/. Najdôležitejšia je pozemná i letecká základňa US MILITARY BASE MIHAIL KOGALNICEANU, CAMPIA TURZII, Letecká základňa DEVESELU AIR BASE a CONSTANTA US NAVY BASE.

V r. 1939, keď bývalú ruskú guberniu Besarábiu /ako Moldavskú SSR/ získal ZSSR a časť Transylvánie obsadilo Horthyho fašistické Maďarsko, ťahalo Rumunsko skrátka. Aby Rumuni stratenú Transylvániu a Besarábiu znovuzískali , pridali sa na začiatku 2.sv.vojny k nemeckému ťaženiu na východ. Transylvániu síce z rúk iného spojenca Nemcov-Maďarska- nevytrhli, no obnovili na 3-4 roky rumunskú moc v Besarábii, dokonca s nemeckým súhlasom rozšírilo zónu okupácie až do Odessy. Keď sa vojna začala pre Nemecko vyvíjať katastrofálne, kráľ Michal inicioval zatknutie pro-nemeckej vlády maršala Antonesca /a jeho popravu/ a prechod Rumunska na stranu Spojencov. Červená armáda už vtedy bola na rumunskom území, neskôr obsadila aj Bukurešť. Rumunská armáda sa dostala pod sovietsku hlavnú komandu a ako zložka 2.ukrajinského frontu ČA sa zúčastňovala oslobodzovania Slovenska. Bolo to najmä v horských oblastiach, kde bolo nasadenie tankov a kaťuší zložité a boje veľmi krvavé. Rumuni museli krvou zmyť svoju spoluprácu s Hitlerom. Po vojne na viacero etáp prevládol v Rumunsku socializmus. S príchodom Chruščovovej destalinizácie a odchodom sovietskej armády z Rumunska však orientácia na Moskvu ochabla. G.Georgiu-Dej sa usiloval o vlastný stalinistickejší spôsob vlády. Naň nadviazal N.Ceausescu. Jeho vláda mala protichodný dopad na zahraničie a na domáce pomery. Ceausescu sa pokúšal o ekonomické a rozvojové experimenty. Tie nedopadli dobre a Ceausescu a celý rumunský socializmus v pohnutom roku 1989 skončil. Jeho vlastná tajná služba Securitate /ktorej sa bála naša známa žijúca v Bratislave ešte 6 rokov po zmene režimu/ ho vydala pred štvrťhodinový súdny proces a dala zastreliť i s manželkou Elenou. Rumunský tvorca absurdných divadelných hier Eugene Ionesco by to lepšie nevymyslel.

– Po istom váhaní je dnes Rumunsko málorozvinutý ale už formálne plnoprávny členský štát EU. Vyrába svoje Dacie pre menejmajetné vrstvy obyvateľov v celej Európe. Slovensku „kradne“ fabriky na pletenie káblových zväzkov do aut /kde ľudia za mesiac zarobia azda aj 400 eur mesačne v čistom/ a pľundruje karpatské lesy ešte rýchlejšie ako Slovenská republika. Na rozdiel od nás je však Rumunsko nielen pro forma členom NATO ale hujerovsky ústretový, vzorne proamerický člen protirusky útočného Severoatlantického paktu. Rumunská elita možno dúfa, že sa takto znovu dostane do Moldavska- a ak Ukrajina zlyhá, bohdá, že aj do Odesy a na Tauridu, až po Krym.

Z pohľadu slovenskej geopolitiky hodnotíme Rumunsko ako ambivalentného tak trochu „ionescovského“ partnera. Vo vzťahu k Maďarsku ako nášmu bezprostrednému geopolitickému rivalovi nám boli Rumuni veľakrát na osoh: naučili nás valašníctvu-salašníctvu, pomáhali našim osvietencom podporou, hurbanovcom aj zbraňami /účinnejšie ako Chorváti/, hovorili za nás v uhorskom parlamente, keď nám maďarizátori znemožnili mať vlastných zástupcov, oslobodili veľkú časť Slovenska od kúnovských maďarských boľševikov, sformovali spolu s nami Trojdohodu /ČSR-Juhoslávia – Rumunsko/, brániacu maďarskému revanšizmu. Spoločne so slovenskou armádou prelievali krv v boji proti boľševizmu na Východnom fronte. Tak ako my v SNP, aj oni urobili vládny prevrat a zhodili následne zo seba biľag fašizmu. Potom pod sovietskou komandou vo zväzku 2.ukrajinského frontu ČA oslobodzovali Slovensko v r.1944-45. Odmietli pridať sa k invázii VZ do ČSSR v 1968 a vcelku slušne sa starajú o našu slovenskú menšinuv okolí Nadlaku a inde v Rumunsku.

V rozpore s našimi záujmami však konali a konajú voči Rusku-a to napriek tomu, že im v ich zápase na život a na smrť s Osmanmi Rusi veľmi pomohli. Nepriateľsky voči Rusku, nášmu hlavnému geopolitickému partnerovi konajú aj dnes. Ústretovo otvorili a otvárajú pre USA a NATO nové a nové základne či zariadenia, namierené proti Rusku. Ak by však vývojom udalostí Rumuni akceptovali oprávnené záujmy Ruska v Čiernomorí a obnovili s nimi priateľskú spoluprácu, bola by to platforma na zlepšenie vzťahov aj so Slovenskom.

Pre návštevníka zo Slovenska môže byť Rumunsko krajinou deja vu ale i krajinou prekvapujúcich objavov. K tým deja vu patrí návšteva rumunských Karpát. Sú takmer také krásne ako naše, slovenské. Plošne sú navyše o dosť väčšie. Sú to hory na náš slovenský spôsob: plné medveďov, vlkov, rysov, divej zvery mimo akejkoľvek umelej obory. Lesy prekypujú hríbami, malinami, černicami, brusnicami, čučoriedkami a „ekologickými“ poľnohospodárskymi produktami o ktorých prírodnosti sa Západu ani nesníva. A akí len ľudia tam v Karpatoch žijú-do tváre takmer takí ako naši ľudia z Beskýd, Javorníkov, Horehronia. Ženy nosatejšie ale s temperamentnými očami, muži šľachovití, plní životného elánu.

Karpaty sme dvakrát prešli skrz naskrz. Dnes je to už malina, no v časoch socializmu mala naša Škoda 120 čo robiť, aby sa vyšplhala pod hrebeň Karpát a tam zaliezla do akože tunela. V skutočnosti do čiernej mokrej diery s povrchom pokrytým makadanom. Strop tunela nebol betónový ale holá skala, z ktorej miestami tiekli prúdy vody. Prešli sme ! Na konci tunela nás veselo vítali dvaja pastieri s ovečkami na pleciach. Niesli ich zverolekárovi. Dali sme sa spolu do reči tela-a dohovorili sa. Spod kabátcov vytiahli fľaštičky a pripili si s nami na šťastnú cestu.

Do kategórie prekvapení patrí pohľad na nemeckých Rumunov, pracujúcich v podhorí Sedmohradska na poli v bielych slamených klobúkoch. Vyzerali ako dakde v Južnom Francúzsku, Akosi nemiestne, nenáležito. Podobný dojem sme mali z hradov a zámkov Transylvánie a historických budov v transylvánskych mestách. Uvideli sme akúsi čudnú karpatskú gotiku, s posunom v priestore i čase. Úplne iné bolo prekvapenie v Constante, kde sme sa zrazu ocitli uprostred starorímskeho mesta. Okolo nás rozvaliny rotundových domov , pod nohami nádherné mozaiky.

No najväčšie prekvapenie na nás čakalo v DELTE DUNAJA. Uvideli sme tam pelikány, divé husi, kačice, volavky, potápky…labyrint kanálov pokrytých leknami, voda a voda, intenzívne voňajúca po rybacine. Vo vode sú vraj aj obrovské dunajské ryby- vizy. Nevideli sme, zato žiab tu bolo až-až. K tomu agátové háje, lány kukurice, dediny ako s ruských filmov a ľudia hovoriaci PO RUSKY. /V delte Dunaja žije sekta starovercov, Lipovancov-Rusov, čo sem do delty prišli v 16.stor.,asi pred 350-400 rokmi/. V strede ich dediny a čudným názvom „Mila 23“ sme si postavili stan. A prijali ich pozvanie Rusov na fantastické rybie hody. – Jediný problém boli KOMÁRE. Miliardy komárov, na ktoré žiaden repelent nezaberal Ešte aj do totálne zazipsovaného stanu prenikali v takých množstvách, že sme do rána nerobili nič iné len sa plieskali po krku a tvári. Vstávali sme riadne odkrvení…

Trhy v Rumunsku /Oltenita, Galati, Tulcea…/ to bolo zase deja vu. Čosi ako trhy s ovocím a zeleninou na bratislavskom starom trhovisku na Trnavskom mýte resp. na Miletičke pred príchodom Vietkongu. Alebo ako trhoviská hocikde na slovenskom juhu: v Leviciach, Nových Zámkoch, Komárne…-no pred 50-60 rokmi.

Nedávno sme boli na sentimentálnej retro-návšteve Rumunska, Pri plavbe z Grécka cez Bulharsko do Odessy, na Krym, do Soči, Batumi a Trabzonu sme si urobili zastávku aj v Constante. Bolo to úplne iné mesto. Starý Rím zmizol do úzadia. V popredí boli herne, hotely svetových sietí, supermarkety, vily novozbohatlíkov a domiská /áno domiská/ usadených Cigánov. Počerných chlapov doma veľa nebolo. Vraj išli na „biznis“ na Západ. Z Constante sme šli diaľnicou cez Dunaj /pri Cerna Vode/ do Bukurešti. Pochodili sme po meste, ktorého hlavný bulvár vyzeral pekný, obnovený, no iba z diaľky. Zblízka bolo vidieť, že tie okachličkované chodníky, fontánky a lavičky v parku dosť opadávajú. Taká hočo robota…

Hlavným hajlajtom Bukurešti bol obrí paláca N.Ceausesca. Je to taká ozruta, že Rumuni do nej napchali všetky možné štátne a privátne úrady, inštitúcie, firmy, obchody, kiná, herne…-a ešte i tak im zostala možno polovica paláca neobsadená.

Páčilo sa nám heslo, pod ktorým Ceausescu palác budoval – SEBESTAČNOSŤ. Na stavbe, v exteriéri i interiéri mohli byť použité iba materiály a suroviny z Rumunska. Jedinou výnimkou boli interiérové prvky z tropického dreva. Už si presne nepamätáme odkiaľ-azda zo spriateleného Mozambiku súdruha Samoru Machela. Čerešničkou na torte tejto prehliadky bol výstup na najväčší balkón, aký sme kedy videli. Bol z neho pohľad na hlavný bulvár Bukurešti. Z neho údajne pred davom stotisíc Bukurešťanov spevák M. Jackson zakričal „HELLO BUDAPEST“. – A čo Rumuni ? Aj tak mu aplaudovali. – Veď to bol predsa spevák zo Západu, ba až z Ameriky !

Záver našej poslednej návštevy Rumunska bol udobrujúci. Skončili sme v historicky vyzerajúcej veľkej pivárni, kde nám servírovali obedo-večeru za sprievodu rumunských ľudových spevov a tancov. Po štvrtom pollitri dvanástky sme Rumunsko hodnotili veľmi pozitívne.

Ale vážne. Rumunsko je vitálna krajina. A aj keď sa momentálne podľa nás jej vývoj neuberá úplne správnym smerom, -pri pohľade na históriu rumunských geopolitických obratov sme si istí, že ani v tejto krajine ešte nie je všetkým dňom koniec.

Ako hovoria naši hokejisti – zápas sme síce prehrali, ale nevadí, ideme ďalej.