zemegula

/POZOR – NIE SLOVENSKO !/

Slovinsko je krajina, s ktorou si naše Slovensko kdekto mýli. Nevieme, ako Slovincov, ale niektorých Slovákov to dosť hnevá, ba uráža. Teoreticky by nás to malo tešiť-napríklad v športe, kde by sa takto omylom naše skromné úspechy vďaka slovinským zmnožili, stroj-štvornásobili. Ale my nie: svoje si nedáme, no cudzie nechceme. Dobre nám tak. A veru – je nám tak naozaj dobre.

Slovensko bolo donedávna pre československých socialistických i neskôr havloidne federalizovaných Slovákov závideniahodná krajina. V rámci bývalej Juhoslávie to bola najrozvinutejšia, najvyspelejšia časť SFRJ. Bol tu vyspelý priemysel, ľudia tu mali pomerne vysoké platy a solídnu životnú úroveň. A ako bonus, Tito im, ako všetkým Juhoslovanom umožnil relatívne slobodne cestovať do zahraničia, dokonca aj na Západ. Slovinci sami seba považovali za nóbl Juhoslovanov. Vraj i preto, lebo Slovinsko už geograficky nie je súčasťou Balkánskeho poloostrova. Slovinci sa na rozdiel od iných Jugošov nepovažovali a nepovažujú za Balkáncov. A dávali a dávajú to svojim juhoslovanským bratom „elegantne“ pocítiť.

My Slováci sme Slovincom závideli všeličo aj po rozpade Juhoslávie. Závideli sme im ich skôr získanú samostatnosť a štátnu nezávislosť. V porovnávacích tabuľkách „Východnej“ Európy ich vyššie GNP per capita, vyššiu životnú úroveň, vyššie platy v prepočte na eurá i v prepočte na životné náklady /resp.paritu kúpnej sily/. Závideli sme im upravenú, fungujúcu krajinu, politický život bez zjavných excesov, rozvinuté a dlhodobo fungujúce obchodné kontakty vo svete. Závideli sme im Alpy-iba kúsok z nich, no ten azda najkrajší-vápencový. No najviac sme im závideli a dodnes závidíme ich more. Je to iba taká tenká šnúročka mora, malá pupočná šnúra. No šnúra životodarná, vyživujúca ich telo i ducha a spájajúca ich s materským telom „veľkého sveta“.

Aj potom, čo sme i my Slováci získali nezávislosť, Slovinci boli a asi aj sú vo svete známejší. A pritom my sme viac ako dvakrát tak početní ako oni. Nás „veľkých“ Slovákov si mýlili a mýlia so Slovincami nielen bežní ľudia, ale aj zahraniční novinári a politici. Napríklad už nemeckí, -o francúzskych, anglických či amerických ani nehovoriac. Keď niekto spomenie Sloveniu, zriedkavo sa ozve „Á Bratislava“. Oveľa častejšie sa však po slovíčku „Slovakia“ ozve spojenie „Á Jugoslavija, Ljublajana…-still in war ?“ – No koho by toto neškrelo…

Po deklarovaní slovenskej nezávislosti a naštartovaní privatizácie v SR sa predsa len začali veci trochu meniť. Keď sa Západ zmocnil našich strategických podnikov a následne zrušil embargo na náš tovar, ktorý z nich vychádza- podnikom sa zrazu začalo dariť. Bez techologických investícií, bez manažérskych inovácií /ak nerátame terminologickú náhradu vrátnic za frontofisy, vedúcich za „manažérov“ a pracovných miest za „pozície“…/ začali prosperovať, novým západným majiteľom prinášali zázračné zisky. Formálne HDP krajiny i GNP per capita začalo rásť. SR sa stala „ekonomickým tigrom“ Východnej Európy. Slovinci, ktorých trhy na Západe existovali už počas Juhoslávie a nemali teda dôvod meniť kvôli odbytu svojich výrobkov ich doterajších majiteľov /boli to prevažne družstevné podniky/ fungovali tak ako dovtedy. V porovnaní so SR však začali akoby stagnovať. Slovinskí politici a finančníci začali strácať dych a blahosklonný úsmev.

Keď prišla finančná kríza, Slovinsko úplne stratilo paru, ba ocitlo sa medzi skupinou štátov najviac ohrozených krachom. Zrazu sa zistilo, že slovinský životný štandard, budovaný v časoch SFRJ je nad možnosti ekonomiky malého samostatného Slovinska. Zistilo sa, že družstevné vlastníctvo firiem, v časoch Juhoslávie také účinné, už nestíha za trhovou dravosťou a vnútrofiremnou personálno-vzťahovou brutalitou privátnych korporácií. Keď sa k tomu priradili pitoreskné, predsa len „balkánske“ spory v slovinskom parlamente, čudní politickí patróni zo šoubiznisu, spory o morské hranice s Chorvátskom, obraz malého ale šikovného Slovinska sa trochu zahmlil.

Slovinsko zistilo, že jeho totálna politická nezávislosť na štátoch bývalej SFRJ a na štátoch bývalého socialistického tábora resp. na nových členských krajinách z východnej časti EU má svoje úskalia. Nemať politických spoluhráčov, nemať svoje lobby na vrcholných stretávkach EU je zlé. No nemať pre slovinské firmy aj do budúcnosti stabilné trhy a lacné a rýchle formy financovania podnikov je ešte oveľa oveľa horšie. A toto sa pritrafilo Slovincom.

Slovinci nepatria do V4, nepatria ani do bloku stredomorských románskych krajín, majú iba akúsi občasnú Stredoeurópsku iniciatívu a akúsi partičku „Alpy-Adria“. Tak ako Česi aj Slovinci sem-tam koketujú so svojim takmer „rakúskym“ či „nemeckým“ pôvodom. Nemci ich však nechcú a Rakúšania sa s nimi bavia iba z nostalgie /a povýšenosti/. Obchodné väzby slovinských firiem, utvárané v časoch veľkej Juhoslávie sa po transformovaní na politicko-ekonomické pozadie maličkého Slovinska stratili. /Ide o fenomén istoty silnej veľkej krajiny: veľká krajina môže mať obrovské dlhy, obrovské deficity i obrovskú infláciu a predsa jej investori veria. Malá krajina môže byť v týchto ukazovateľoch premiant, no ak nie je chápaná ako prílepok k inému veľkému telesu, ak je nielen malá ale aj skutočne nezávislá, investori jej neveria/.

Ukázalo sa, že multinacionálne korporácie nemajú záujem o férové spolupodnikanie s trpasličími slovinskými družstevnými firmami, akciovkami či eseročkami-za ktorými je ako garant ich stability, miniatúrny slabučký slovinský štát. Keď sa slovinské firmy veľkými korporátmi nedali „zožrať“, korporáty ich obišli. A spoza ich chrbta im ukradli trhový podiel ešte aj z domáceho slovinského trhu. Veci sa prejavili aj v sociálnej oblasti. Slovinci sa dlho chválili nízkou nezamestnanosťou. Po osamostatnení Slovinska sa ukázalo, že aj ona je postavená skôr na juhoslovanskom sne, než na tvrdej realite kapitalistickej EU.

Dnes sa už i Slovinsko trochu spamätáva so svojich chýb a ilúzií. Nedväzuje popretrhané „vnútrojuhoslavanské“ kontakty. Vracia sa na nedávno ohrdnuté chudobné trhy v Chorvátsku, Srbsku, Čiernej Hore, dokonca i Bosne, Macedónsku a Kosove-Keď neprší, nech aspoň kvapká.

Dnes i v Slovinsku dochádza k odbytovo podmienenému výpredaju podnikov do rúk Západu. Slovinci pocítili limity svojej zvrchovanosti. Vďaka tomu sa obnovuje rovnováha medzi ambíciami a schopnosťami Slovincov. Na nižšej, realistickejšej úrovni ašpirácii.

Ekonomický vývoj v Slovinsku dosť dobre poznáme. Pripravovali sme pre slovinských podnikateľov viacero akvizičných aktivít v Európe, vo svete i na Slovensku. Mali sme sa možnosť pozrieť hlbšie i do politickej kuchyne Slovinska. Poznatky, ktoré sme získali, majú samozrejme veľmi obmedzenú platnosť a dnes rýchlo starnú. Neponúkame ich ako nadčasovú dogmu, iba ako ilustráciu vývoja, ktorý v Slovinsku prebiehal.

Geopoliticky sme si so Slovincami blízki. Spája nás dávna história, príbuzný jazyk, záľuby, katolicizmus, skúsenosti malého národa, ktorý sa pretĺkal po tisícročie dejinami bez vlastného štátu – a pretrval, prežil. Tak ako s Čechmi nás i so Slovincami spája záujem držať na uzde spupné /hoci momentálne hibernujúce/ Germánstvo. Slovinci majú v Pomurí malý problém i s maďarstvom /menší než my, lebo slovinsko-maďarská hranica je veľmi krátka/. Členstvo v NATO považuje Slovinsko i SR ako nutné zlo, ako diabolskú daň za členstvo v EU. A na rozdiel od Poliakov či Rumunov nerobíme v NATO žiadnu ústretovú nadprácu. Pokiaľ ide o EU, oba naše národy ju berú pragmaticky, mierne euroskepticky. Čo nám bráni byť úplnými geopolitickými spojencami sú napätejšie vzťahy Slovincov k inému nášmu geopolitickému spojencovi – k Srbom. Slovinsko-srbské vzťahy majú síce ďaleko od havarijných chorvátsko-srbských vzťahov, no k ideálu majú ďaleko. Uvidíme. Čas je najlepší liečiteľ. Srbom i Slovincom držíme palce, aby čas zahojenia ich vzájomných rán rýchlo ušiel.

Slovinci boli, sú a budú inšpiratívna krajina. Osobitne v oblasti turistiky. Majú malé, ale turistickou infraštruktúrou dobre vybavené Alpy. Triglav je obľúbený kopec nielen pre horolezcov, ale i pre normálnych vysokohorských turistov. Lesy Slovinska voňajú lesnými plodmi. Dá sa v nich príjemne túlať i nepríjemne zatúlať. /Máme s tým svoje skúsenosti/. Zdatnejších turistov vyzývajú k meraniu síl divé raftové riečky, kaňony a vodopády. Ak si myslíme, že SR je jaskynná veľmoc, tak potom jaskynný komplex Postojna v maličkom Slovinsku je pre Slovákov riadna frčka do nosa. Je to skutočné jamisko. Kto sa na ceste k Jadranu pri nej nepristavil, môže ľutovať.

Jazero Bled /Blejsko jezero/ s ikonickým ostrovčekom a titovským zámočkom – to je perla Slovinska. Koruna na jeho prírodných krásach. Párkrát sme tam boli na odborných konferenciách v hoteloch, ktoré stoja neďaleko jazera. Keď sme sa prechádzali okolo vzdialenej obdoby nášho Štrbského plesa, ľutovali sme, že taký ostrov s kostolíkom ako je na Blede, na Štrbskom plese nemáme. Na Oravskej priehrade je Slanecký ostrov, no ten je o niečom inom. JAZERO BLED JE PODĽA NÁS NAJKRAJŠIE MIESTO SLOVINSKA. Choďte k nemu-neobanujete. Už len preto, že voda v ńom má príjemných termálnych 26°C.

Jadranské pobrežie Slovinska nie je žiadna bomba. 47 km dlhý breh mora. Mestečká Portorož a Koper , Piran … majú však svoje typicky taliansko-ilýrske čaro. A je v nich menej ľudí, väčší pokoj, pohoda , čisto a akási lahodná organizácia starostlivosti o hosťa.

Pri slovinskom Jadrane cítiť, že pravé Slovinsko je v jeho rakúsko-alpskej nie jadransko-talianskej časti. Súčasné Slovinsko / 20 271 km2, 2,1 mil.obyvateľov/ je totiž tak trochu zlepenec kúska Slovinska v 2.sv.vojne okupovaného mussoliniovským Talianskom a kúska Slovinska okupovaného hitlerovským Nemeckom resp. anšlusovaným Rakúskom.

Keď ideme k moru cez Slovinsko, už dopredu sa tešíme na údolie, kade ide z Álp diaľnica do Ljubljany. Horská a podhorská krajina nám tu pripomínajú Horehronie. Ba v údolí sa vinie čosi ako Hron. K riečke klesajú voňavé, starostlivo vykosené lúky a obrobené polia. V dedinkách belobou stien a červeńou striech svietia čisto upravené celkom zámožne vyzerajúce domčeky. Na záhumniach vidieť svojrázne „teleskopické“ senníky so strieškami, ktoré sa dajú dvíhať alebo spúšťať podľa toho, koľko sena v stohu je. Čosi podobné sme videli iba na Východnom Slovensku, v prevažne rusínskych dedinkách okolo Stakčína, Uble a Klenovej.

Hlavné mesto Slovinska Ljubljana /280 tis.obyv. ,do 1918 nazývaná aj Laibach/ je šarmantné miniatúrne veľkomestečko. Barokovou zástavbou vedľa rieky a hradom na kopci nám trochu pripomína rakúsky Salzburg. Hoci tým hradom je vzdialene asociovateľná i s Bratislavou. Hrad sám je však najviac podobný hradu v Starej Ľubovni. /Podobnosť slov „ljubljana“ a „ľubovňa“ je čisto náhodná. Z hradu oznamujú občanom mesta presný čas výstrelom z dela. Našťastie, nie po každej minúte…Interiér hradu nie je príliš pôvodný. V Hrade prevládajú priestory na výstavy a v suteréne bola v časoch našich návštev reštaurácia. Najkrajšou časťou Ljubljany je nábrežie pri riečke Ljubljanici. V lete sú tu, jedna pri druhej terasy reštaurácií a barov. Vládne tu prímorská atmosféra ako na francúzskej Riviére. Riečka v strede mesta, tesne medzi domami je silne mestotvorný prvok. Mestotvornejší ako obrovský silný Dunaj, ktorý si aj Viedeň zútulnila až potom, čo ho rozdelila a z oboch strán zabetónovala. Rakúski Nemci považovali riečku Ljubljanicu za potok, preto je v nemeckom názve Ljubljany výraz „Bach“ /potok/. Akokoľvek, – barokové domy, mosty, z oboch strán rieky upravené nábrežie, tichá klasická hudba na reštauračnej terase: čo viac si človek môže pri prechádzke nedeľným slnečným mestom želať ? Iba ak posadiť sa ku káve na terase kaviarne na kus reči so známymi a nezáväzne diškurovať o ničom a o všetkom. – To nevymyslíš, to je Ljubljana ! Isteže aj Ljubljana má panelákové sídliská, má aj horšie štvrte, má aj hluk a konzumný smog v nákupno-zábavných centrách. No i toto všetko je v Slovinsku akosi menšie a preto znesiteľnejšie.

Väčšie slovinské mestá ako Kranj, Celje či Maribor sú akoby plynulým urbanizačným prechodom do miest v Korutánsku. Prímorské mestečká Portorož a Koper zase duševne pripravujú návštevníka na to, čo vo väčšom rozsahu uvidíte pri Jadrane v Severnom Taliansku. Disciplinovaný, úsporný variant severotalianskej architektonickej imaginatívnosti.

Keď sme sa hrabali v dejinách Slovinska, bolo nám trochu smutno pri srdci. Pôvodné slovansko-slovinské osídlenie bolo tri-štyrikrát väčšie ako je dnešné Slovinsko. Obsiahlo talianske oblasti okolo Trstu a Gorice /Terst, Gorizia/, Panóniu, Korutánsko i Štajersko. O pričlenení Korutánska k Rakúsku rozhodlo zo slovinskej strany hrubo podcenené a pokazené referendum. Etnickí Slovinci-katolíci sa v ňom nerozhodovali etnicky ale religiózne. Rakúskym aktivistom stačilo Korutáncov postrašiť, že budú v Kráľovstve Juhoslovanov v područí divých islamských bosnianskych mullov a pravoslávnych srbských popov-a bolo rozhodnuté. Volili rakúskych Nemcov,- neboli to ideálni páni, ale Slovinci s nimi mali tisícročné skúsenosti a nebáli sa, že ich niečím nepríjemným prekvapia. – No prosím, -a dopadlo to tak, že pred sto rokmi existujúca korutánska slovinská väčšina je dnes v Rakúsku čoraz zúfalejšou /lebo menšou/ menšinou.

Šafárik a na nich nadväzujúci súčasní slovenskí národne orientovaní historici posúvajú etnickú hranicu Slovanov /pravdepodobne proto-Slovincov/ až po Benátky = Veneziu, t.j. mesto Venedov /údajných Slovanov/. Ktovie, ako to bolo. Škoda len, že to tak dnes nie je. -Mať spojenie so Slovinskom v oblasti Balatonu a cez Slovinsko chodiť na víkendy do slovanských Benátok alebo na pláž do Bibione, tak to by bolo !

Rojčenie tohto druhu, ktoré sa u nás začalo Šafárikom, je populárne nielen na Slovensku ale aj v Slovinsku. Sny o bájnej minulosti pomáhajú národom prečkať horšie časy v súčasnosti. Netreba to s nimi ale preháňať.

Slovinci majú s nami Slovákmi podobnú zástavu, hoci ich modrá je svetlejšia, vytiahnutá ostrejším slovinským letným slnkom. Aj štátny symbol na slovinskej zástave je podobným symbolom ako je náš štátny znak. My máme Tatru, Matru a Fatru, Slovinci iba jeden vrch: staroslovanský Triglav, ale zato s troma „glavami“, troma vrcholmi /nebeským, pozemským, podzemným/. Slovinci majú i podobné legendy o starovekých slovanských-slovienskych-slovinských-slovenských kniežatách Pribinovi a Koceľovi. Slovinskí futbalisti hrali/hrajú v slovenskom Slovane, slovenské a slovinské alpské lyžiarky sú kamošky a slovinské výrobky známe u nás z čias Juhoslávie, napr. Gorenje, sa postupne vracajú do našich obchodov. Slovákov a Slovincov spája hubárska vášeň. Na ljubljanskom trhu bola celá ulička plná dubákov a ľudia sa v nej nielen tmolili a závideli ale aj kupovali. – Masová, takmer celonárodná hríbárska vášeň-to je naše súkromné kritérium, to je lakmusový papier slovanskosti. Slovinci v hubárskom teste obstáli na výbornú.

Naše jazyky sa po tisíc storočnom odlúčení od seba odlíšili na nedorozumenie. Keď sme však raz cestovali po Slovinsku osobným vlakom bez kupé, odvšadiaľ k nám prenikalo slovinské i naše staré známe pohronské slovíčko „REKU“. Nuž, reku, sme tu takmer doma. Od Slovincov nás, reku, delí iba jedno jediné písmeno.

Historické trajektórie Slovákov a Slovincov sa pred tisíc sto rokmi od seba oddelili. Dnes sa začínajú pomaly približovať. – Spoja sa naše osudy ešte dakedy ?

/Autorom fotografie je autor textu/.